30. kapitola

„Mya, myslel som si, že si mierne trafená, ale toto je niečo fakt uletené." povedal Medham.

„Vy len proste neviete, čo je zábava." zasmiala sa a ladne kráčala udržiavajúc rovnováhu.

„Prepáč, no to, že konečne po nás nikto nejde a nechcú nás zabiť tak sa zabijeme my?" opýtala sa Vivien.

Mya sa otočila, no i tak udržala rovnováhu, zatiaľ čo ja by som už bola padla: „Ale no ták. Nezabijeme. Užijeme si."

„Za cenu našich životov." zamrmlal Lucas ktorý šiel za mnou a ja som sa usmiala. Síce som sa tiež dosť obávala, no ten adrenalín bol príjemný. A navyše, ja nás istím už len svojou prítomnosťou.

„Keď už jej neveríte, tak verte aspoň mne." ozvala som sa. Išli sme doradu, prvá Mya, následne Medham, Nathaniel, ja, Lucas so súrodencami, Nathasha a Liane. Vlasne sme kráčali len na úzkej drevenej late na špici strechy s červenými škridlami. Dostali sme sa sem cez jednu zo štyroch vežičiek. Takže sme vlastne ma malej prechádzke po streche vysoko nad zemou a ako vidno, Mya to tu už dobre poznala. Ani som sa nečudovala. Stačilo mi, keď sa vtedy na stretávke vyspala s priateľom v lese. Doteraz sa čudujem čo ju to napadlo. No keď sa na ňu pozriem teraz, predsa len vidím, že je viac zodpovedná. Čo by sa patrilo, keďže za pár mesiacov bude celá univerzita jej.

Zastali sme a Mya sa posadila. Tiež sme si posadali a zadívali sa na ten rozľahlý priestor. Bol tu pekný výhľad. Celá budova bola celkovo dosť široká, no z pravého krídla viedla ešte dlhšia časť popri lese, kde už boli udržiavané trávnaté plochy ako stvorené na relax.

„Tak veríte mi?" opýtala sa s úsmevom.

Nikto sa veľmi do odpovede nehrnul. No vedela som, že nerobila by nič čo by nás zabilo. V tom som si istá.

„Verím ti." povedala som a ona sa usmiala ešte širšie, zatiaľ čo Nathaniel si ma premeral.

„Tak ideš hneď po mne. Pripravená? Pozorne sa pozri čo urobím a presne to zopakuj. To zvládneš. A hlavne si uži." len čo dopovedala, posunula sa ešte o kúsok dopredšie a následne sa šmykla po dolu po streche. Všetci sme v šoku vypleštili oči. Tesne nad rímsou sa silne odrazila a rozpažila sa a následne už iba padala. Ešte sekundu som počkala, no niečo ma ťahalo hneď za ňou. Vstala som, a snažila sa predrať dopredu. Nathaniel ma chytil za ruku a ja som mu venovala pusu na líce a pokračovala ďalej. Zdola k nám nič nedoliehalo aj preto lebo okamžite po Myinom skoku sa začali všetci ozývať. Či už od strachu, alebo zvedavosti. Sadla som si. Nadýchla sa a následne sa spustila po škridlách. Bála som sa, že to nestihnem, ale presne nad rímsou som sa silne odrazila a tiež sa rozpažila. To, čo som uvidela pod sebou vo me vyvolalo zmiešané pocity. Podo mnou bolo jazero. Nebolo tak nízko ako som si myslela. Iba o dve poschodia. Schúlila som sa do klbka a snažila sa rýchlo nadýchnuť. Bála som sa, že keď skočím, bude to bolieť alebo štípať. Práve naopak. Bolo to ako skočiť do perín. Naozaj príjemné. Ponorila som sa dosť hlboko a keď som otvorila oči, videla som hlavne tmavú vodu. V momente, keď už som bola kúsok pod hladinou, niekto tiež dopadol do vody. Len čo som bola nad hladinou lapala som po dychu. No pravdu povediac, bolo to úžasné. Oveľa lepšie ako vtedy keď sme padali z útesu. Tentoraz som sa nebála, že si ublížim alebo umriem.

Postupne dopadli všetci, niektorí nadšení, iní šokovaní. Vivien skočila spolu s Nathashou. Výsklali po celý čas ale ešte tesne pred dopadom sa stihli nadýchnuť. Vynorili sa a Vivien mala na tvári nadšený výraz: „To bola... úplná paráda." jachtala.

„Asi začnem uvažovať o univerzitách." zasmial sa Medham. Pomaly sme doplávali ku kraju a tam si nachvíľu ľahli. Ako-tak sme sa osušili a potom sa pobrali donútra sa osprchovať a prezliecť.

„Čo máš ešte pre nás?" opýtala sa Liane s úsmevom a upravovala si belasé vlasy.

„Niečo by sa ešte našlo." usmiala sa Mya tajomne. Zaviedla nás do tmavej miestnosti.

Až keď sme všetci vošli, zapla svetlo. Musela som chvíľu žmúriť, ale napokon si moje oči privykli. Boli sme v tanečnej sále. Mya už stála za pultom a skúmala ho. Steny boli krémovej farby s dreveným obložením rovnakej farby pri strope, vstupných dvojkrídlových dverách a aj na stene spolu s kryštálovou lampou. Zo stropu viseli tri nádherné krištálové lustre ktoré boli identické s tými malými lampami. Oproti dverám a pultu bolo vyvýšené drevené pódium pokryté červeným kobercom. Na ľavo boli francúzke okná s priesvitnými bielymi záclonami a na nich ešte ťažkými červenými, rovnakej farby ako koberec na pódiu. Na pravej strane boli vysoké zrkadlá ktoré miestnosť opticky zväčšovali. dlážka bola z čierneho mramoru a bola ozaj zaujímavým prvkom. Boli sme tam všetci, ešte aj Marcus, Victor a Bern. Medham vyšiel za pult a spolu s Myou vyberali hudbu. Po pár minútach sa rozozvučali veľké repráky v každom rohu a miestnosť zaplavili prvé tóny energetickej hudby. Nahtaniel spravil krok ku mne a ja som sa už usmievala jedna radosť.

„Smiem prosiť, princezná?" opýtal sa a pobozkal ma na hánky pravej ruky. Do očí mi vblúdili dobre známe pramienky.

„Isteže." povedala som sa už si ma bral do stredu miestnosti. Začali sme sa vykrúcať a tancovať jedna radosť a bavili sme sa. Všimla som si, že okrem nás tancujú aj Nathasha s Victorom, Mya a Patric, Liane a Medham, Vivien s Lucasom, zatiaľ čo Bern stál pri pulte a za pultom zas Marcus a usmieval sa na nás.

Piesne nasledovali jedna za druhou, no ja som vnímala hlavne jeho. Jeho krásne oči, črty tváre, úsmev, do ktorého som sa vedela zaľúbiť znova a znova. Jeho krásne tmavohnedé vlasy. Áno tie vlasy. Mala ich jedinečné. Sýte ryšavé, ktoré keď boli mokré sa trochu zvlnili. Tak ako teraz. A jej oči. Tie nádherné fascinujúce oči, v ktorých sa objavili červené pramienky vždy keď ma videla. Keď sme sa bozkávali. Keď som sa s ním milovala. Keď vidím jeho úsmev. Úsmev samotnej kráľovnej.

Následne sme stuhli. Dívali sme sa na seba tak šokovane, že viac to hádam nešlo. O čom som to premýšľala? Teda on? Či skôr my? Nechali sme sa tak uniesť, že naše myšlienky sa zliali do jedného, akoby premýšľala jedna osoba. No to čo o mne povedal mi vohnalo červeň do líc a ja som sklopila zrak. No musela som ho znova zdvihnúť, keď som cítila jeho úpenlivý pohľad. V pozadí hrala pomalá hudba a ja som si priala aby táto chvíľa trvala naveky. Naklonil sa ku mne, vzal mi bradu medzi palec a ukazovák a ja som v očakávaní zatvorila oči. A o chvíľu prišiel sladký bozk. A bozkávali sme sa ozaj dlho. Nikdy sme si svoje pocity nevyznali do očí, no teraz sme tak spravili a obom to dobre padlo.

Omotala som si ruky okolo jeho krku a on ma objal okolo pása a pritiahol si ma bližšie k sebe. Oprela som si hlavu o jeho plece a on si tiež oprel hlavu o moju a vtisol mi bozk na temeno. Zatvorila som oči a nechala sa unášať melódiou a jeho vôňou. Všetky moje myšlienky sa zaraz vytratili a ja som cítila a vnímala jeho a tú krásnu hudbu až som mala pocit, že sme tam iba my.

Keď som pootvorila oči, všimla som si, že sme tancovali iba my. Zdvihla som hlavu a pozrela na Nathaniela. Ten sa len usmial a hneď ma tým nakazil. Od ostatných sme si vyslúžili potlesk. Vedela som, že moje oči už musia byť červené v spojení lásky a hanblivosti. No bolo mi to jedno. Bol tam Natahaniel, ktorý to cítil rovnako, no úspešne to maskoval.

„Naše dve hrdličky!" zvolala Mya a Objala nás oboch, až sme sa museli smiať. Ešte k nám pribehli aj Liane a Nathasha a aj Medham bol akýsi prítulný. Lucas sa pridal tiež a nezabudol Nathaniela silno tľapnúť po chrbte, že mu div nevyrazil dych a ani som si nevšimla, kedy sa k nám pridala Vivien s Patricom. Nevšimla, lebo som už od smiechu plakala.

„Vy ste šialení." povedal so smiechom Nathaniel, zatiaľ čo ja som už nevedela dýchať, no prestať sa smiať už vôbec.

„Rodinu si nevyberáš." zasmial sa Medham.

Nakoniec sme sa prestali objímať a smiať, a ja som si konečne mohla utrieť slzy. Pozrela som smerom k Victorovi a Bernovi, ktorí sa opierali o stenu a uškŕňali sa.

„Necitlivky." povedala Mya s úsmevom.

Keď táto „dojímavá chvíľa" prešla, nám Marcus pustil znova nejakú rýchlejšiu hudbu a tancovali sme jeden radosť, každý s každým, že som ani neregistrovala kedy som Medhama vymenila za Myu, či Liane za Victora. Keď sme dotancovali, v náručí ma držal Lucas s úsmevom od ucha po ucho. Všetci sme boli unavení, no zábavy bolo až až. Konečne. Podišla k nám Nathasha s Patricom trochu si poklebetiť, zatiaľ čo Nathaniel sa bavil s Victorom a neskutočne sa smiali.

Ešte trochu sme sa zdržali, zatancovali si až sme sa nakoniec pomaly pobrali späť. Aj keď Nathaniel len postával pri dverách a keď som šla ja, tak ma stopol. V sále sme ostali sami a naše hlasy sa ozývali. Podišiel k pultu a zapol tú pieseň na ktorú sme spolu tancovali. Vzal ma za ruku a bral ma cez celú miestnosť. V jej prostredku sme zastali a ja som sa naňho usmiala a začali sme tancovať na prvé slová refrénu. Nespúšťali sme zo seba oči a neprestajne sa usmievali. A mlčali. V týchto chvíľach akékoľvek slová neboli potrebné.

Dozneli posledné tóny hudby, no už sa naše pery stretli v sladkom bozku. Zašla som mu pravou rukou do hustých vlasov, zatiaľ čo druhou som ho držala za chrbát. On mi vzal tvár do oboch rúk a nežne sme sa bozkávali.

„Milujem ťa." povedala som pošepky.

„Aj ja teba Zia." pri tej prezývke som sa musela usmiať a dať mu ešte jeden bozk. Následne sme sa chytili za ruky a preplietli si prsty. Ešte chvíľu sme tam tak stáli, až sme sa nakoniec ruka v ruke vybrali za ostatnými. Jeho proste nejde nemilovať.

Keď som s vyzvanými na čele s Myou vyšla von na čerstvý večerný vzduch, pohľad na známe tváre ma potešil. Síce boli akí boli ale predsa len som si ich akosi obľúbila. Prišlo už veľa študentov, ale títo prišli v jednom kuse. Pozeralo sa na mňa päť párov žltých očí vlkolakov, ktorí, ako som si musela priznať, mi aj chýbali. Meggie s Noelom, Fran, Chris, ktorý ma vtedy balil a Tod. Vyobímali sme sa a predstavili im zvyšok skupiny. Nathaniel bol akýsi nesvoj.

...

Hádam nežiarliš?

Ja? Prečo by som mal?

Tak sa netvár akoby si zjedol citrón. V ten večer som ho slušne odmietla a či chceš alebo nechceš, mňa sa do smrti nezbavíš.

To dúfam. A aj ty sa máš načo tešiť.

...

Našpúlila som pery a Nathaniel sa usmieval jedna radosť. Nathasha si všimla našu tajnú výmenu názorov a pousmiala sa. Všetci sme šli potom dnu a v hale som uvidela Victora ako sa rozpráva s Bernom. Študenti ich zďaleka obchádzali až som sa musela smiať. Zašli sme k nim, aj keď naši vlkodlačí priatelia boli nesvoji. Rešpekt je predsa len zaslúžený a voči nim ho majú aj takí ako oni.

„V poriadku?" usmiala som sa.

„Moc veľa osôb na mňa." usmial sa Victor s pokojným hlasom. Bern sa na mňa tiež usmial a následne si obzrel ostatných. Zdalo sa, že už vyšší byť nemôže, aj keď Victor bol stále vyšší, no pri vlkodlačej skupinke sa vystrel a tvrdým pohľadom si ich premeral. Div si necvrkli.

Ani jeden z nich nemukol len so zatajeným dychom čakal. Bern sa odrazu úplne uvoľnil a priateľsky pobúchal Chrisa po chrbte, až mu zabehlo.

„Snáď si sa nezľakol?" opýtal sa Bern, zatiaľ čo ostatní hoci s úsmevom ale aj s neistotu naňho hľadeli. My sme sa už škerili jedna radosť.

„Vôbec nie." povedal a odkašlal si.

„To ma teší. A ty?" pozrel sa na Noela, ktorý držal za ruku Meggie.

Neisto sa usmial: „O vás som počul, som rád, že naša kamarátka sa mala tú česť byť s vami všetkými."

Je to vôbec pocta? Stojí to za tú všetkú smrť?

Nathaniel ma šťuchol a karhavo na mňa pozrel. Takmer som sa znova poddala temným myšlienkam. Namiesto slov si ma privinul k sebe.

Ani som si nevšimla, kedy sa Bern stihol porozprávať s ostatnými, no mala som kopu práce s tým aby som tie zlé myšlienky utlačila hlboko do úzadia kde im bolo dobre.

Následne sme Victora a Berna zanechali za sebou a vybrali sa k svojim izbám. Ostatní sa šli vybaliť, zatiaľ čo my sme sa zašili k Myi. Rozprávali sme sa dosť dlho, a cez noc už veľa študentov neprichádzalo a tak sme si dopriali vysnívaný odpočinok. Spalo sa mi v Nathanielovom náručí ozaj príjemne.

„To ste toľkých porazili sami?" opýtal sa Tod.

„Áno. Pomáhal nám ešte Wroe, Lianin brat. A..." vedela som, že ani Myi sa to nehovorilo ľahko.

„A Juik s Fyinou za nás položili svoje životy. Nebola to zbytočná smrť." povedal Nathaniel, len aby som sa ja nedostala k slovu.

Samozrejme, že nebola zbytočná. Pomohli sme vlkolakom, mutantom aj upírom. Dnes odchádzame k vyvoleným. Odchádzame večer, keď u nich už slnko zapadlo. Aspoň si ochránime oči kým nám Lucas s Vivien nezoženú šošovky.

„Ste fakt svetoví." povedala užasnuto Meggie, až sme sa zasmiali. Je pravda, že spolu zvládneme poraziť aj armádu. Vlastne sme ju aj porazili. Z Hansovej armády ostali len piati, ktorí sa nám aj napokon vzdali.

„Takže večer odchádzate?" opýtala sa Fran a praskla bublinu zo žuvačky.

Mya prikývla: „Vy to tu zvládnete bezo mňa." usmiala sa. Možno by bolo dobré dodať, že sa čoskoro vráti, no to proste nejde. Nevieme, či to všetko zvládneme, no dúfam, že hej.

Nathaniel ma objal. Neviem, či spriaznení dokážu byť ešte spriaznenejší, no včerajšok to dokazoval. Oveľa viac som vnímala jeho pocity,myšlienky, konanie lásku. Tú predovšetkým. Týmto objatím mi chcel ako-tak pomôcť zahnať tie zlé myšlienky. Cítim sa ako psychicky labilná. Zrejme sú to zlé stránky môjho postavenia a práve v týchto dňoch je to najhoršie obdobie.

„Mya?" ozvalo sa odzadu. Mya sa vystrela akoby prehltla pravítko a pomaly sa otočila. Aj ja som sa otočila. Bol to Myin vtedajší priateľ. Videla som, že Meggie sa zamračila.

„Robbie." vydýchla Mya. Táto situácia teda nebola vôbec príjemná.

„Som rád, že si v poriadku. A toto, no to som teda nevedel."

„To že budem riaditeľkou a že som alfa? To nevedel nikto. Iba oni." ukázala bradou na mňa a vyzvaných a Nathanielových súrodencov.

„Mya vieš ja..."

„Podviedol ťa. Hneď na druhý deň čo si odišla." povedala trpko Meggie.

Mya sa nachvíľu ani nehla. Nakoniec iba mykla plecami: „Čo už."

„Čo-už?" nadvihol Robbie obočie.

„Hej. Nezáležalo mi na tom."

Au. Toto bolelo aj mňa.

„Takže v pohode?" Robbie ešte stále nechápal.

„Iste." povedala a otočila sa mu chrbtom na znak konca rozhovoru. Robbie rezignoval a odišiel. Meggie a spolužiaci na Myu len nechápavo hľadeli. Ja som sa usmiala.

„Mya, ty si na nepoznanie." vyškerila sa Fran.

„To by som nepovedal." podotkol Medham. Na to sme sa zasmiali pri spomienke na skákanie o strechy. Mya je proste Mya. Aj ostatní len neveriaco krútili hlavami keď počuli čo Mya vymyslela.

„Aj ja by som mala jeden nápad." ozvala sa Fran a potmehúdsky sa usmiala. A ten nápad na seba dlho nenechal čakať.

„Vy ste blázni."

„Ešte mi zopakuj tú vetu čo na streche a bude to kompletné." povedala Mya, ktorá mu podávala pomocnú ruku. Medham sa len usmial a obratne sa vyšvihol hore. Aj ostatní vyliezli hore, niektorí použili trocha mágie a ja tiež. Nastavila som ruku, no tá mi už okamžite zmizla v brečtanovom poraste. Vyliezla som po ňom hore.

Keď som ešte žila normálny život, viezla som sa autobusmi dosť často. No koho by napadlo, že teraz sa budem viesť na jeho streche?

Odtrhla som posledné kusy brečtanu a usadila sa pri ostatných. Ešteže bol ich školský autobus dostatočne dlhý pre nás všetkých. Tod sa ponúkol, že bude šoférovať. A šoféroval ozaj dobre. Hlavne na to, že autobus ešte nešoféroval. Išli sme normálnou rýchlosťou a ja som si užívala vietor vo vlasoch. Bolo to šialené cestovať na streche autobusu. No zas ani zďaleka také šialené ako všetko čo sme prežili doteraz. Vrátane tej strechy. Oprela som a o Nathaniela a s ostatnými sme sa smiali na vyjavených pohľadoch vodičov. Liane medzi nás zapadla ľahšie, keďže si na hlavu nasadila čiapku čo si kúpila ešte v Orlande. Jeden z vodičov tuším aj začal volať políciu a tak sme sa ho striasli.

Mala som privreté oči a užívala si výhľad. Okolie bolo ozaj pekné. Ďaleko sa týčili hory, lesy, vedľa cesty viedol potôčik a všade okolo šíre polia.

„A vy ma ani nepozvete? Možno vyzerám ako suchar, ale nie som." ozvalo sa mi pri uchu. Pri tomto hlase so sa prudko mykla, div som nezhodila Nathaniela.

„Victor, ty nie si normálny." zasmiala som sa a šťuchla ho. On sa iba zazubil, pričom odhalil tesáky a Nathashe nasadil slamený klobúk ktorý vzal ktovie odkiaľ.

„Aj ty si si doniesol?" opýtala sa Nathasha, no nedovidela som o čom hovorí.

„Hej ale ja ju teraz nepotrebujem." povedal.

„No ták, nasaď si ju." dobiezala so smiechom Nathasha.

„Nie."

„Tak ja." vďaka momentu prekvapenia a svojej rýchlosti mu stihla nasadiť čiernu šiltovku skôr ako sa stihol brániť. Keď som ho uvidela, nevedela som sa prestať smiať. Ako sa ho môže niekto báť, keď v týchto chvíľach nedokáže vyzerať ani seriózne?

„Prepáč," povedala som so smiechom, „No inak vyzeráš super. Hodí sa ti."

„To vidím." zaškeril sa, no nechal si ju na hlave.

„Mám dobrý vkus. Jemu aj Bernovi som kúpila také isté." usmiala sa Nathasha.

„Tak pri Bernovi by som sa už dosmiala k smrti." usmiala som sa a bolo mi jasné, že keď sa vrátime, uprosím Berna aby si šiltovku nasadil aj on.

„Myslím, že s tým ti pomôžem." povedal Nathaniel a vedela som, že myslí to uprosenie. Vtisla som mu pusu na líce. Všimla som si, že aj naši vlkolačí priatelia sa usmievali pri pohľade na nás.

„Aj sa niekam vezieme?" opýtal sa Victor.

„Tak vezieme?" nadvihol obočie Medham.

„Tak skoro sa ma nezbavíte." usmial sa Victor.

„Ani mňa." ozvalo sa z otvoreného okna pod nami.

„Bern?" ozval sa prekvapene Nathaniel.

„Prítomný." ozval sa a my sme sa rozosmiali.

A tak sme si tam sedeli aj s Victorom, ktorý sa po pár minútach radšej premiestnil dnu kvôli svetlu, ktoré zase Nathasha rada prijala. A ten slamený klobúk sa jej hodil. Pripomenulo mi to našu krátku dovolenku v Orlande. Posedávanie na pláži, večerné výlety a kúpanie v mori. Tie spomienky sú k nezaplateniu.

„Trochu neférové, že sa vedia premiestňovať všetci okrem vlkolakov a strážcov. Aj keď u strážcov je to pochopiteľné." Mya obrátila oči stĺpkom.

„Ja som tu a všetko počujem." rypol Medham.

„Aj ja som tu a počujem ťa." vrátila mu to.

„A ja to tiež neviem, takže tak." usmiala som sa.

Aspoň teraz sa môžeme uvoľniť a vedieť že nič nám nehrozí.

Cestou späť sme už sedel všetci v autobuse a debatovali jedna radosť. Meggie s Noelom sa venovali sebe, Bern si trochu zdriemol, vlkolaci sa jedna radosť vypytovali čo sme zač a my sme im odpovedali a zároveň sa zabávali na ich šokovaných výrazoch alebo momentoch keď od zvedavosti takmer nedýchali. Sedela som Nathanielovi na kolenách a ten ma občas pobozkal na krk a mňa to príjemne šteklilo.

„To ty si naozaj zabil toho blázna Hansa?" ozval sa prekvapene Chris. Patric iba s trpkým úsmevom prikývol.

„Vyfúkol víťazný terč Victorovi." škeril sa Lucas.

„Ja som ho nechal." povedal Victor, no videla som, že premáha úmev.

„Iste." povedal Patric a zasmial sa.

„Victor si chyby nepriznáva." povedala pošepky Nathasha.

„To som za ten čas zistila." zasmiala som sa. Iba raz si priznal chybu. Vtedy v hoteli keď som sa s ním pohádala kvôli jeho menšej pánskej jazde so Sebastianom. A za ten celý čas? Však prešli štyri mesiace, čo je ozaj dosť. A toľko sa toho zmenilo.

„Viete, že vás počujem?" povedal, no pohľad nám nevenoval. My sme sa iba na seba usmiali. To nám bolo jasné.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////