3. časť

„Ak chcete aby som vám pomohla, musím o vás zistiť viac, nemyslíte? A nie, šaty si nedám. Aj keď som pravdepodobne niečia princezná." trvala som na svojom.

„A čo by ste chceli vedieť?" opýtal sa vodca strážcov, ten ktorý nás privítal. Volal sa Mathew.

Pozrela som na Elisabeth: „O rodičoch. Typujem, že to nebola náhoda."

„Nie. Vieš, toto všetko," pozrela okolo seba a potom na mňa, „si prináša obete. Tá autonehoda nás prekvapila. Keďže už od malička, teda odkedy si sa narodila som trénovala aby som sa stala vysoko postavenou a chránila ťa, zachovala som si pud sebazáchovy a vyskočila. No rodičov som nedokázala zachrániť. A bolelo to. Ani nevieš ako... Ale musela som ochrániť teba. Bežala som za tebou, kým si nikto nevšimol, že som nezomrela a odvtedy ťa chránim. Ako jediná z rodiny."

„To... to je kruté." poznamenala som smutne. Iné ma nenapadlo.

„Ale teraz sa z toho musíš dostať. Musíš pochopiť aká si cenná. Musíš poznať pravdu."

„Tak dobre. Zaujímajú ma strážcovia."

„Ich poslaním je chrániť," začal Mathew, „Sú mierumilovní. Snažia sa chrániť prírodu pred následkami ľudí, chránia ľudí a iné nevinné bytosti. A predovšetkým vás. Ale tak ako ostatní, nemáme na vás nárok. Ostáva nám len presvedčiť vás. Nemôžme vás ovplivniť."

Akoby som bola tovar.

„Nie sme magickí. Sme len ľudia. Výborne cvičení, ovládame veľa bojových umení, vieme používať zbrane a obranné nástroje, aj tie najjedovatejšie alebo aj tie kúzelné."

Hm.

„Naším životným cieľom je splniť naše poslanie. Aj v tom prípade, keby sme za niekoho museli položiť život." dokončil.

Vyplašene som pozrela na Elisabeth. Smutne sa na mňa usmiala. To sa nemôže stať. To nedovolím. Potom ostanem bezbranná a sama. Nikoho okrem nej a stratenej Kim v mojom ešte dovčera ľudskom živote nemám.

„Tak čo na to hovoríte?"

Zažmurkala som. Musím si premyslieť čo poviem, aby som ich neurazila.

„Hm, pôsobivé, naozaj." snažila som sa tváriť presvedčivo. Aj mi to vyšlo. Mathew sa spokojne usmial a oprel sa o stoličku.

„Ďakujem, to som rád."

Usmiala som sa aj ja. Snažila som sa pôsobiť neutrálne, aby mi moje pocity Elisabeth nevyčítala z očí.

Následne som sa ospravedlnila a nechala sestru a Mathewa samých v miestnosti. Vybrala som sa do izby, následne na balkón, kde som si sadla na rozohriatu zem a oprela si hlavu o stenu. Prečo práve ja? Má to byť pocta alebo utrpenie?

...

„Ruža rozkvitá."

„Ale veľmi pomaly." povedal otrávene starší.

„Čudujem sa, že to vravím ja, ale treba čakať. Potom sa nám naskytne príležitosť. On to povedal."

„Je síce jasnovidec, ale ja sa na nich nespolieham."

„Predpovedal ju, a ona tu je."

„To mi nestačí."

Mladší len pokrútil hlavou a počula som ako sa jeho kroky vzďaľujú vo svetle chodby.

„Vraj jasnovidci. Oni nepredpovedali jej smrť. A predsa."

Vedela som, že hovoril o niekom blízkom.

...

Zažmurkala som do ostrého svetla. Nemala som rada tieto vidiny. Mala som pocit, že som dvojitá osobnosť. Jedna, čo je vo vidinách vie o čom sú a tú drhú nechá len hádať. Povzdychla som a vybrala sa dole najesť.

Prešli štyri dni. Na ten štvrtý som sa vybrala na kone, nech je aspoň zábava. Ako som sa tak prechádzala, uvidela som ako strážcovia trénujú. Zastavila som sa pri nich a bola som rada, že ma nespoznali. Slnko mi pražilo na krk a plecia.Ryšavé vlasy som mala v neposlušnom drdole. A aké teplo musí byť tým čo cvičili?

Ale cvičili dobre. Mali rýchle reflexy, nože používali akoby boli trénovaní od prvého kroku. A zazrela som aj iné zbrane- strieborné dlhšie nože, drevené koly, kovové meče s fialovou špičkou, zrejme to bol jed, a nejaké zvláštne palice, ktoré boli na jednom konci ostré a zvláštne sa trblietali a dali sa zložiť. Zrejme povinná výbava pre všetky druhy bytostí.

„Princezná by toto nemala vidieť." ozvalo sa mi za chrbtom. Jeden zo strážcov.Mal hnedé dlhšie vlasy po krk, hnedé oči.

„Možno nie, no vidím to. Chcem viac spoznať strážcov. Aj po tejto stránke."

„Anastasia Ler, ak nás túžite lepšie spoznať, tak ja vám to ukážem." ponúkol mi ruku. Opatrne som zoskočila a koňa priviazala o stĺp. Začal obhrýzať trávu. Položila som na sedlo zazdeckú prilbu a vybrala sa za strážcom.

„Ako to, že nie ste pod kontrolou?"

„Trochu voľnosti mi neuškodí. Nebodaj je to tu nebezpečné?"

„Vôbec nie." na tvári som mu zbadala jemný úškrn.

„Medham, čo tu robíš?" prísne naňho zazrel starší strážca, ktorý mal zrejme nastarosti tréning. Potom pozrel na mňa a tvrdým pohľadom si ma premeriaval, „A táto...?"

„Sprevádzam princeznú, pane," uškrnul sa potmehúdsky Medham až som musela aj ja. A o to viac keď som videla ako sa trénerovi zmenila tvár. Najprv sa splašil, potom mu črty zmäkli a okamžite sa poklonil.

„Pardon, princezná." hovoril nervózne.

„Nič sa nedeje, sme len ľudia." usmiala som sa a žmurkla na Medhama. Ten sa škeril jedna radosť.

„A čo vás privádza sem?" ukázal na trénujúcich.

„Chcem viac spoznať strážcov. A do tohto spoznávania zahŕňam aj túto vašu bojovnú stránku." povedala som stručne a zahľadela sa na trénujúcich.

„Ach iste. A čím chcete začať?"

Pozerala som okolo seba. Ukázala som prstom na zbrane: „Týmto."

„To je povinná výbava každého strážcu po výučbe. Toto," zdvihol kolík, „používame na upírov. Samozrejme, bežne sa nezabíjame, iba ak nastane situácia, pri ktorej je ohrozený niekto, koho chránime. Je drevený, drevo do srdca upírov zabíja najúčinnejšie."

Načiahla som ruku a podal mi ho. Trochu som si ho poťažkala v dlani a snažila ho uchopiť správne. Medham ku mne podišiel, chytil mi ruku a správne mi napravil kolík. Do očí mi vblúdili červené pramienky a tak som radšej pohľad nezdvihla. Podišli sme k figuríne.

„Ak chceš upíra trafiť, toto je najlepšia cesta." ukázal mi v akom uhle, „Viem je to drastické, ale dokáže ti to zachrániť život. V niektorých extrémnych prípadoch." doložil. Zobral si kolík a jemne ma odsunul. Následne mi ukázal útočný pohyb. Mal bielu košelu zapravenú do hnedých nohavíc, pánske čižmy a dlhšie hnedé vlasy v malom copíku.  Pozorovala som ho zo záujmom.

Odstúpil a ja som ho obdarovala pohľadom v ktorom som mala uznanie. Podišli sme späť k trénerovi.

„A čo toto?" dotkla som sa strieborného dlhšieho noža. Keď som im vyčítala z pohľadu povolenie, vzala som ho do rúk.

„To je zbraň proti vlkolakom. Tiež ako všetko ostatné sa používa v krajnom prípade. Toto je trochu nepríjemnejšie." povedal tréner neurčito, „Je potrebné im to zabodnúť do hrdla."

Rýchlo som odohnala predstavu hodnú hororu a pozerala na Medhama, ako mi znova znázorňuje útok.

„Medham je jeden z najlepších." ozval sa tréner hrdo.

Ako ďaľšie som ukázala na kovový meč s fialovou špičkou. Jemne som ho chytila za rukoväť, ktorá zároveň chránila ruku.

„Je to preto, keby jed stiekol dole. Je to nebezpečný nástroj. Môže zabiť aj nás. Jeden z najjedovatejších." rozprával tréner. Čepeľou smerom dole som ho podala Medhamovi.

„Používa sa na mutantov. Stačí ich ňou iba jednoducho bodnúť. Nie je určené kam." dodal Medham a jedným rýchlym švihom trafil figurínu do boku. Potom sa vrátil k nám a položil meč späť.

„A čo tieto palice?" ukázala som na jednu medenú, ktorá nebola zložená.

„Tie sa používajú na vyvolených. Sú magické. Je to akási protimágia. Máme výhodu v tom, že ešte neobjavili kúzlo ktoré by tento vpliv protimágie mohli prerušiť."

Medham ju vzal do ruky a znova mi názorne ukázal jej použitie. Potom mi ju podal a ja som si ju prezrela.

„Je jedno kde ich bodneš." mykol plecom Medham.

Tréner naňho zazrel.

„Och pardon, bodnete." prevrátil oči.

Pousmiala som sa, no nespustila pohľad z palice.

„Prepáčte. Síce je Medham výborný študent, ale čo je to slušné správanie nevie."

Našla som tlačítko a palica povolila, takže som ju mohla zložiť: „V poriadku."

Pozrela som do Medhamových hnedých očí a usmiala sa. Položila som palicu na pôvodné miesto.

„Využívate všetky bojové umenia?" zahľadela som sa na trénujúcich.

„Všetky poznané." usmial sa hrdo tréner.

„Veľmi dobre." povedala som a ešte chvíľu sledovala tie ladné a isté pohyby. Bola to spleť žien a mužov, dievčat a chlapcov. Boli skvelí.

„Myslím, že vás tu nechám. Idem sa ešte prejsť." usmiala som sa na trénera a Medhama a oni sa mi poklonili ako sa patrí. Usmiala som sa na Medhama a ten sa naoko zatváril naduto. Zasmiala som sa a vykročila ku koňovi.

Pozvyšok jazdy som pozorovala vysoko týčiaci sa kaštieľ. Okolie bolo krásne. Najviac sa mi páčili kvetinové záhony za kaštieľom. Kvety príjemne voňali. Najviac ma upútali ruže. Kvitnúce ruže voňali najsilnejšie, zatiaľ čo rozkvitnuté svoju vôňu stratili a púčiky ju v sebe držali ako poklad.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Tak tu je ďaľšia časť :3 dúfam, že sa nájdu ďaľší nadšenci a komentáre ma potešili rovnako ako votes :3 díki :)