29. kapitola

Len čo som uvidela jeho meno, podlomili sa mi nohy a ja som padla na kolená. Sklonila som hlavu a cítila, že Nathaniel ma objal. Po tvári mi padali malé slzy. Náhrobný kameň bol z bieleho mramoru a zlatým písmom tam bolo napísané Juik Ru, mutant. Pozrela som na Liane.

„Ru znamená ctený. Tak ako je u nás Bo bratská prezívka." vysvetlila.

Otočila som sa späť k náhrobku. bola na ňom čerstvá tráva tej ich jasnozelenej farby. Utrela som si slzy a pohladila náhrobok. Okamžite začali zo zeme vyrastať tenučké stonky s miniatúrnymi tŕňmi. Našli si cestu okolo nápisu na hrobe. Boli všade okolo neho a tak sa nápis vynímal ešte viac. Nakoniec túto tenkú malú krásu ozdobili červenoružové kvitnúce ruže. Boli to kúzelné ruže, ktoré ostanú v tejto svojej trvalej podobe a budú nádherne voňať. Usmiala som sa pri spomienke ako môj výtvor pochválil Juik keď sme boli na farme a pýtal sa ma ako sa mám. Bol starostlivý a neskutočný dobrák.

Pobudli sme tam ešte pár minút a potom sme sa vrátili a vydali sa na pláž. Dohodli sme sa, že zajtra odchádzame.

Na pláži sme si to znova užili, relaxovali a konečne si oddýchli od všetkých problémov aj keď si myslím, že ich bolo viac než dosť. No keby som ich museli neustále riešiť, asi by som nedopadla dobre. Možno tak podobne ako u upírov. Ešte stále som nedokázala redukovať svoju znova nadobudnutú mágiu. Na to ešte bude čas.

„Viete čo je na tomto najlepšie?" opýtala sa Nathasha a bez problémov si ľahla na slnko, „Slnko ma vôbec nepáli. Myslíte, že tu chytám bronz?"

Musela som za pousmiať nad predstavou opálenej upírky.

„Myslíš, že dokážeš vôbec chytiť bronz?" opýtala sa Mya a zahľadela sa na ňu.

„Dobrá otázka, no myslím, že dnes budem mať dosť času to skúsiť." zasmiala sa.

Zatvorila som oči a nechala sa zohrievať slnečnými lúčmi. Keď vtom sme naraz všetky aj s Liane a Vivien zvýskli. Okamžite sme sa posadili a pozreli sa pred seba. Bern mal ruky namierené k nám a chalani vrátane Victora a Wroea sa rehotali.

„Baby, to chce vojnu." povedala vyzývavo Mya. Postavili sme sa a Mya s Nathashou sa rýchlo rozbehli na chalanov a zhodili naraz Medhama, Wroea a troch súrodencov. Ja, Vivien a Liane sme sa zamerali na Nathaniela, Victora a Berna. Raz dva sme ich zvalcovali s malou pomocou mágie. Aj keď Victor a Bern sú naozaj ťažké oriešky. Poriadne sme ich vo vode vykúpali, no nedá sa povedať, že my dievčatá sme boli o niečo suchšie.

Vyčerpaní sme si posadali pri breh a nechali sa obmývať vlnami. Patric s Lukasom študovali ako Wroeovi miznú šupiny keď sa voda stiahne a ako sa náhle objavia keď ho vlna obleje. Bolo to zaujímavé. Naopak, s Liane to nerobilo nič. Bern sa pohrával aj s Vivien s malými prúdmi vody vo vzduchu.

„Čo poviete na takúto dovolenku?" opýtal sa Medham a pohodlnejšie sa podoprel.

„Úžasné. Najprv Orlando, teraz pláž u mutantských, medzitým prepych u upírov. Celkom sa mi tieto susedské návštevy páčia." škerila sa Mya.

„A čo máme čakať u teba?" opýtal sa Nathaniel, s ktorým som sa pod vodou držala za ruku.

„My ideme ku mne? No, vlastne školu, univerzitu. Ktorá by teoreticky mala v blízkej budúcnosti patriť mne." na tvári sa jej zjavil trpký úsmev.

Bolo mi jej ľúto, no Bethany neumrela zbytočne. Teda... ako sa to vezme. Umrela tak ako Elisabeth. Aby ma ochránila. To si cením. Jediný Juik zomrel na starobu, na ktorú mal umrieť pred 800 rokmi. Približne. On a jeho otec sa dožili vysokého veku kvôli proroctvu a mne. Práve mi niečo napadlo.

„Liane?"

„Áno?" pozrela sa na mňa.

„Má Juik syna? Alebo dcéru?"

Usmiala sa a oči sa jej rozšírili: „Syna. A aj ho poznáš."

Vyvalila som oči: „Neverím."

„Aj preto sa sem vrátil. Chcel sa s ním rozlúčiť." pridal sa Wroe.

„Kto je jeho syn?" opýtal sa Nathaniel aj keď som videla, že niečo tuší.

Usmiala som sa: „Deya."

Musím uznať, že istá podobnosť tam bola. Rovnaké oči. A hlavne povaha.

„Je teda reálne, že Deya je jasnovidec?" opýtal sa Nathaniel.

„Zdá sa, že áno." usmiala sa Liane, „Aj keď zatiaľ sa to ešte neprejavilo."

„Paráda." usmial sa. Určite aj jemu bol sympatický. A Juik bol každému sympatický a ak má Deya čo i len kúsok z neho, tak je to plus pre ňho.

Povyliezali sme z vody a ešte sa chvíľu slnili, zatiaľ čo Bern a Victor sa rozprávali. Nikdy by ma nenapadlo, že ich niekedy uvidím v plavkách- Victorovu chudú bledú a trochu svalnatú postavu a Bernovu vypracovanú dlhými tréningmi a bojmi. Usmiala som sa a otočila sa tvárou k Nathanielovi. Ten sa usmial a pochopila som, že myslí na to isté. Pobozkala som ho a viac sa k nemu pritisla. objal ma a nechali sme sa zohrievať slnečnými lúčmi.

„Máš všetko zbalené?" opýtal sa Nathaniel ktorý si práve zatváral vak.

„Poriadne som nič ani nevybalila." zasmiala som sa.

„Čo myslíš, čo nás čaká u vlkolakov?"

„Neviem. Podľa mňa si budú tiež myslieť, že sme mŕtvi. A keď prídeme, spravíme menší rozruch." zasmiala som sa.

Liane a Wroe nás preniesli späť na Zem a pred bránou univerzity sme sa s Wroeom rozlúčili. Vošli sme do areálu.

Ticho. Mrtvo. Opustene.

„Čo to má byť?" neveriacky som nadvihla obočie.

Kúsok pred vchodom Mya zhodila zo seba cestovnú tašku, vybehla hore po pár schodoch a zabúchala silno na dvere. Zopakovala to nedočkavo ešte tri krát.

„To sa mi hádam sníva." chytila sa za čelo a oprela sa o dvere.

„Univerzita sa zrušila?" opýtala sa Vivien.

„Zrejme to zástupca nezvládol." pridal sa Medham.

„Alebo potrebovali Alfu ktorá by to tu viedla. A pokiaľ viem všetci oficiálne vedeli, že tu žiadna nie je." povedala som a Mya prikývla.

„Moment, zástupca." odrazila sa od dverí a rýchlo, nadľudsky sa rozbehla dozadu. Zložila som tašku a mierila za ňou. Vyzeralo to tu ako v horore. Opustená škola, mŕtve ticho.

„Kam bežíme?" opýtala som sa.

„Za zástupcom. Býva tu v areáli. Teda dúfam, že tu ešte je."

Ochvíľu som uvidela menší rodinný dom na okraji lesa, ktorý začínal v školskom areáli a pokračoval aj za ním.

„Marcus!" kričala Mya a okamžite začala búšiť na dvere. Znova nič, „Toto je zlý sen!"

„Prestaňte kričať. Neučili vás to v škole?" ozvalo sa pri dome a zástupca práve vychádzal z lesa. Keď nás uvidel, viditeľne sa mu uľavilo, „To som rád, že žijete. Ja som vo vás veril. No, len to povedzte tým vyšším." usmial sa na Mya a následne sa mi poklonil.

„Rady im to vysvetlíme." povedala som.

„No, žiaľ asi je neskoro. Univerzita je zavretá už sedmy deň."

„Presne?" opýtala sa zúfalo Mya.

„Vlastne. Až o päť hodín." opravil sa Marcus keď sa pozrel na hodinky.

Mya na mňa pozrela: „Ak ich stihneme presvedčiť, škola sa nezavrie. A ja by som mohla byť alfa. Teda až o tri mesiace keď dovŕšim 18." poopravila sa keď sa na ňu zástupca zahľadel.

Ale oni sú tisícky kilometrov odtiaľto." namietol.

„To nepredstavuje žiadny problém. Otvorte budovu, odprevaďte mojich priateľov do hosťovských izieb a my s vyzvanými a Victorom a Bernom ideme za nimi." povedala a druhú polovicu adresovala skôr Myi. Tá prikývla.

Zástupca, teda Marcus nám dal inštrukcie a my sme sa vybrali na cestu. Keď sme sa premiestnili na to miesto, aj som pochopila prečo si dal Marcus záležať aby nám to čo najpresnejšie vysvetlil. Bolo to tu hotové bludisko.

Dostavili sme sa pred určitú miestnosť, no pred ňou sedela nepríjemná vlkodlačica s prísnym pohľadom.

„Majú koferenciu." povedala, no až potom ma spoznala.

„Myslím, že keď už som tu tak to môže počkať." povedala som a ona s prekvapeným výrazom prikývla a okamžite nás zaviedla dnu.

Vnútri nás obdarili rovnako nepríjemnými pohľadmi, no následne ich vystriedal zmätok a postupne sa nám poklonili.

„Princezná Ananstasia Ler, kvitnúca ruža, Mya s vyzvanými a vaši priatelia, radi vás vítame." povedal jeden vysoký vlkolak, „Volám sa Jared. Som najvyšší vodca."

„Teší ma." povedala som a s úsmevom m potriasla rukou, „Zrejme viete prečo sme prišli." povedala som a bradou ukázala na Myu.

„Och, mrzí ma smrť vašej matky, Mya. A neviem, či sa dá s univerzitou ešte niečo spraviť."

„Som alfa. O niekoľko mesiacov mi bude patriť."

„Ale keď už ubehlo..."

„Neubehlo," ozvalo sa od stola, „Vlastne prišli práve včas. Majú ešte štyri hodiny."

„No i tak to znamená, že dočasne ju musí riadiť niekto iný."

„Odovzdám ju Marcusovi."

„Ale on nie je alfa."

„Myslím, že vzhľadom na ubúdanie alfa jedincov by sme mohli spraviť výminku." ozvala som sa konečne.

Chvíľu na nás zadumane hľadel a ja som zmýšľala, či ho nepresvedčiť manipuláciou, no Nathanielov hlas v mojej hlave to zavrhol.

„Tak dobre. No len na tých pár mesiacov." povedal a následne sme šli vybaviť nejaké papierovačky, kde nesmel chýbať aj môj súhlas.

Potom sme sa spolu s Jaredom vrátili na univerzitu. Marcus bol prekvapený že sme doviedli aj ich panovníka. Vošli sme do budovy a mňa, Myu a Jareda odprevadil do riaditeľne. Tam podpísal papiere a následne sa internetom na e-mail každého študenta poslala správa o znovuotvorení školy.

Jared sa ubezpečil, že všetko je tak ako má a následne odišiel. Nezabudol sa samozrejme rozlúčiť tým, že sa mne a Myi a ostatným vyzvaným ktorých po ceste stretol ukloniť.

„Myslím, že by sme mali trochu upraviť školskú stránku." povedala Mya a doslova vyštvala Marcusa zo stoličky.

„Slečna naučte sa správať." povedal prísne ale ona sa iba zaškerila.

„Marcus, síce ste mojím riaditeľom, no nezabudnite, že o pár mesiacov budem ja Váš šéf a momentálne patrím k vyzvaným, medzi ktorými ostanem navždy a moje meno sa zapíše do dejín. Takže pozor na to." zdvihla výstražne ukazovák a zasmiala sa.

„Len nám neurobte hanbu." prevrátil očami a Mya sa zamračila.

„No prepáčte, ale ak ste si nevšimli, všetci nás mali donedávna za mŕtvych. Moja mama bola vplyvná žena a ja som prežila nemálo súbojov a ublížila nemálo vandalom a lovcom. A žijem. Vy by ste teda touto skúškou neprešli." pozrela naňho s prižmúrenými očami.

„Ja len nechcem aby ste si zvykli na to, že som na Vás pyšný a že mi je cťou že budete moja šéfka." povedal s takmer nebadateľným úsmevom, no neutrálnym hlasom a nechal nás tam.

Mya ešte chvíľu sledovala zatvorené dvere a potom povedala: „Tak toto ma dojalo."

Sklopila zrak a začala sa venovať upravovaniu stránky. Bolo vidno, že tu sa cíti doma a tu sa znova ukázala aká je v skutočnosti. Bláznivá, no priateľská a má rešpekt k iným. Ja viem prečo som si ju vybrala. A celkom sa mi páči jej rebelantský štýl.

„Kde si sa naučila takto upravovať stránky?" opýtala som sa, no ešte viac ma prekvapilo, keď som uvidela priečinok iba s jej fotkami. Typujem, že bežné riaditeľské počítače takýto priečinok neobsahujú.

„Tak vieš, keď sa nudím, tak robím pár užitočných ale aj neužitočných vecí. Myslíš, mohla by byť táto? Vyzerám na nej dosť seriózne?" opýtala sa a ukázala na jednu fotku. Vyzerala tam dobre. Usmiata, pekne sa jej vynímali belasé a špicaté zuby, jemne namaľovaná a Vlasy mala kučeravé ako baran. To sa k nej hodí.

„Určite tam daj tú." usmiala som sa a sledovala ako preklikáva možné aj nemožné a menila aj meno riaditeľa na svoje, pod to napísala ako dočasného riaditeľa Marcusa a nakoniec prefotila trochu cenzurovanú zmluvu s našimi podpismi. Mala by som častejšie trénovať svoj podpis. Aj keď nevyzeral tak hrozne. Netušila som, že vlkolaci sa takto vyžívajú vo formalitách.

Boli sme tam už hodnú chvíľu, keď niekto odrazu vošiel. Trochu som sa strhla, keďže som predtým nevnímala kroky a Mya takisto. Dnu, do tej malej kancelárie sa natrepali všetci, celá naša skupinka.

„Gratulujeme!" ozvali sa naraz a Mya sa vytešene usmiala a odhalila ten belasý chrup s ostrými zubmi.

„Jéj ďakujem." povedala a Medham pred ňu položil tortu.

„Boli ste také nevšímavé, že sme mali čas v jedálni upiecť tortu." zaškeril sa.

„To nie je dvakrát milé, že na mňa nemyslíš." zašepkal mi do ucha Nathaniel, ktorý ma zozadu objal. Usmiala som sa.

„Prepáč, mala som veľa práce." zasmiala som sa a položila svoje ruky na jeho. Nathaniel pozrel na monitor. Ako naschvál tam bol ten Myin priečinok.

„To vidím." zasmial sa.

„To je tiež práca. A nie, nepýtaj sa odkiaľ sa tam nabrali tie fotky." zasmiala som a Bern mi podal tanier s kúskom torty a lyžičkou a Nathanielovi tiež. Bola orechová. Zbožňujem orechové torty.

„Aj ty si piekol?" opýtala som sa a zdvihla obočie.

„Každý, To mi ver. Lucasov nápad bol spraviť orechovú. Sčasti preto, lebo tam mali orechov požehnane."

„To zato, lebo vzadu nám vyrastajú pri lese orechové stromy." vysvetlila Mya, „Práve je ich sezóna."

„Musím povedať, že je vynikajúca. Môžete vymýšľať, akú mi spravíte na osemnástku." usmiala som sa.

„To je až za pár mesiacov. To počká." usmial sa a venoval mi malý orechový bozk. Oblizla som si pery a otočila sa ku klebetiacim priateľom.

„Chýba pohárik krvi?" rypol Patric, ktorý stál pri Nathashe a Victorovi. Victor sa pousmial.

„Myslím, že také niečo sa tu nájde tiež." usmiala sa Mya.

„Prosím, prestaňte, lebo mi kazíte chuť." ozvala sa znechutene Liane a my sme sa zasmiali a našťastie ďalej už túto tému nerozoberali.

„Pozri, už sa ozvali prví študenti!" povedala nadšene Mya, hneď po tom čo ma na druhý deň ráno zviedla do riaditeľne.

„A ako to vyzerá?"

„Tak, že do dvadsiatich štyroch hodín prídu prví študenti." nadšene sa ozvala a ja som ju objala. Naozaj som jej to priala.

Dnu vošiel Marcus. Poklonil sa nám a my sme ho privtali s úsmevom.

„Takže sa zdá, že pozajtra odchádzame." skonštatovala som.

„A ja si zatiaľ užijem trochu voľnosti."

„Skôr by ste mali dohnať to čo ste premeškali za vyše dvoch mesiacov." povedal Marcus a Mya len prevrátila oči stĺpkom.

„Najprv musíme ešte vybaviť kopu vecí. A budem rada ak sa sem ešte vrátim."

Je pravda, že vyvolení nás upozorňovali, že keď vládne Simon a sú tam aj lovci nemôžme vedieť čo nás čaká. Od posledného boja prešli dva týždne a netešila ma predstava ďaľšieho. Stále som sa úplne nestotožnila so svojou mocou.

Marcus sklopil zrak a stisol pery. Zrejme zabudol na to, že my riešime naozaj závažné veci, ktoré takmer vždy sú životohrozujúce, či dokonca vražedné. A vedela som, že Mya sa nevráti skôr ako sa u strážcov nepresvedčí na vlastné oči, že jej milý žije alebo je mŕtvy. Keď sme tam boli, boli do seba po uši zamilovaní, ako ja a Nathaniel. Neviem, aké by to bolo, kebyže by som nevedela či žije alebo je mŕtvy. A neviem akoby som brala prípadnú smrť. Je pravda, že Elisabethinu beriem statočne, ale s Nathanielom sme prepojení. Spraznení. Neviem či by som sa z toho spamätala. Zrejme nie. A ani on. Jediný kto to mohol vedieť bol Juik. Ešte je tu možnosť, že Deya, ale keďže nemal žiadnu vidinu, tak si to nemyslím. Zrejme to vidím tak, že k mutantom sa ešte budem musieť vrátiť. Tak ako som chcela navštíviť Salome.

„Mya?" dnu nastrčil hlavu Medham a zamával telefónom. Mya k nemu pribehla a vzala si ho, zatiaľ čo ja som s ním vyšla na chodbu.

„Nechávaš panibudúcuriaditeľku robiť si svoju prácu?"

„Ona to zvládne." zaškerila som sa, „Možno to tu bude vyzerať lepšie."

„To som zvedavý. Raz ju po tomto všetkom prídem pozrieť." zasmial sa.

„Nemysli si, že ja nie." vybrali sme sa von na nádvorie a videla som ako vyzvaní s Nathanielovými súrodencami sedia na lavičkách.

„Hurá, už sme si mysleli, že ani neprídete." usmial sa Lucas.

„Mya pracuje?" opýtala sa s úškrnom Vivien.

„Ak sa dá volanie s priateľmi nazvať prácou..." šťuchla som Medhama ľakťom takže vetu ani nedokončil.

„Áno, pracuje. Vyzerá to tak že možno už dnes prídu študenti." usmiala som sa a ostatní povzbudivo zatlieskali. Podišla som k Nathanielovi, ktorý sedel na kraji lavičky a sadla mu na kolená. Oprela som si hlavu o jeho a zadívali sme si do očí. Nathniel pochvíli uhol pohľadom a usmial sa.

„Vždy sa mi páčili tvoje pehy. A ešte lepšie je, že ich vidno iba takto zblízka. Pretože takto zblízka si ťa môžem obhliadnuť iba ja." aj ja som sa pri týchto slovách usmiala.

„Aj ja som tie pehy videl." ozval sa Medham, no pozeral inakadiaľ.

„Čo tým myslíš?" spýtavo si ho premeral.

„Že aj ja som si ich obhliadol zblízka."

„Provokuješ?" opýtal sa, ale znelo to skôr pobavene. Rovnako ako aj Medham.

„Ty si na to budeš pamätať." myslela som, že to povedal mne, ale on sa otočil na Nathaniela.

„Myslíš vtedy keď vás prvýkrát napadli vandali?"

„Keď som sa tam dva krát sklátila na zem? A to už len kvôli tým vidinám." povedala som podráždene. Tie neboli práve dôležité. Iba som sledovala Nathanielovu reakciu a Simonove chrapúnstvo.

Medham sa usmial ešte širšie a prikývol: „Naozaj sú takmer nebadateľné."

Trochu ma to vyviedlo z miery lebo som nevedela čo si o tom myslieť. Je pravda, že Medham si ľudí rád doberal. Tak ako aj trénera, tak aj Mathewa. A teraz nás. Ale predsa som ho mala rada. A s Myou sú po čase takpovediac najlepší kamaráti. A Liane nie že akceptuje ale aj ju si celkom obľúbil. A to je u ňho pokrok, lebo keď som ho spoznala, nevyzeral, žeby sa veľmi hrnul do priateľských vzťahov s inými bytosťami. A nezabudnem na jeho reakciu keď sme sa s Liane prvý krát stretli. Ten jeho nie moc nadšený výraz a takisto na tom bola aj Mya a Nathasha. Vzťahy mutantských a iných bytostí boli naozaj na bode mrazu. No myslím, že po tom všetkom, čo Wroe a Liane prežili s nami bude tomu úplne inak. Tým som si istá.

Znova som sa vrátila do reality a pozrela do Nathanielových krásnych rozdielnych očí a pobozkala ho, načo mi ten bozk okamžite opätoval. Zbožňovala som keď sme sa bozkávali. Vždy nás to povzbudilo.

Ale ak sa Medham takto zmenil, čo mám povedať o Victorovi? Ten ktorý vandalov, lovcov a Joea z duše nenávidí a ostatných sa prednedávnom ani nezaujímal? To že Joea nemá rád mi dokázala hlavne tá bitka, v ktorom skončili dobití, no aj keď sa Liane podarilo mňa a Nathashu uzdraviť, Victora uzdravila len čiastočne, lebo jej povedal, že nechce aby sa príliš vyšťavila a že jemu sa tento vzhľad celkom pozdáva. Len Joe tam blúdil ako zbitý pes medzi nami. Smola.

Zatvorila som oči a užívala si slnečné lúče. Sedela som na slnečnej strane lavičky, zatiaľ čo Nathasha si sadla do tieňa. Keď si to tak vezmem, je naozaj zaujímavá myšlienka na to, že sa niekde na Zemi nachádzam, no zároveň nikde. Svety upírov, vlkolakov, vyvolených aj strážcov nemali žiadnu polohu, akoby neexistovali. No lovci ich predsa len našli. A to bolo vskutku bláznivé. Ja by som si myslela, že dokonca nemožné.

Okrem posedávania a slnenia sa sme sa rozprávali o všetkom možnom a ja som využila pokojné chvíle s priateľmi v Nathanielovom náručí. Mya tiež na seba nenechala dlho čakať a okamžite sa pripojila k debate s Vivien a Lucasom. Patric len zamyslene kamsi hľadel. Nathasha s Liane a Medhamom tiež o niečom diskutovali a smiali sa jedna radosť.

„Čo budeme robiť u nás doma? Samozrejme okrem riešenia plánov."

„Tak mne sa to plávanie páčilo a myslím, že aj našim priateľom by sme mohli dopriať trochu relaxu, čo povieš?"

„Dobrý nápad. A čo my dvaja?"

„Budeme u teba doma, tak niečo vymysli." zasmiala som sa a pobozkala ho na líce.

„To je chabá výhovorka, lebo ty..."

„Lebo ja domov nemám? Vlastne, keď tak uvažujem, ten dom kde sme bývali je voľný. Ak ho už niekto nezhabal."

„Kam by sme išli, keď toto všetko skončí?"

„Išli?"

„Samozrejme." usmial sa a tentoraz on ma pobozkal.

„Neviem, Nathan. Fakt. Nechcem byť pesimista, ale ani narcis, no nevieme ako to skončí, aj keď ja sa na prvý pohľad zdám neporaziteľná. No i ja mám slabý článok." usmiala som sa naňho. Nemusel sa pýtať, vedel, že som tým myslela hlavne jeho, no dôležití boli aj moji pritelia.

„Nathan? Nevadí, ak ťa nachvíľu opustím? Už prešlo dlho čo som sa rozprávala s najlepšou kamarátkou." usmiala som sa a dlho som nečaka na reakciu. Nathasha sa okamžite usmiala. Vstali sme a prešli do tieňov smerom k lesu pri Marcusovom domčeku. Videla som, že Nathashe v chladnom tieni stromov bolo oveľa pohodlnejšie. Ako sme tak chvíľu potichu kráčali, započúvala som sa do štebotu vtákov. Trápila ma jedna otázka a myslím, že Nathasha by mi ju mohla objasniť. Naozaj bola inteligentná, dokonca viac ako my a preto si vždy vážim jej názor. A navyše je nesmierne sympatická.

Tešilo ma, že tak trpezlivo vyčkáva. Aj tak som sa s otázkou nikam neponáhľala, no nakoniec som sa predsa len odvážila: „Môžu, no, existujú medzi bytosťami miešanci?"

„No... vlastne pár ich je. Ale väčšinou sa nemiešame. Však donedávna sme sa nevedeli navzájom tolerovať. Lenže ty... ty si predurčená ukázať nám, že láska ide aj cez mŕtvoly. No a Mya je na tom rovnako. To bola asi naozaj láska na prvý pohľad."

„A... je možné mať deti?"

„Upíri a vlkolaci môžu mať deti s ľudmi. Mutantskí a mutanti s nikým, iba medzi sebou a vyvolení iba s magickými. Teda tiež iba medzi sebou, lebo nik okrem mutantov mágiu, teda čistú mágiu neovláda. Okrem teba. Vlkolaci a upíri majú mágiu, no v podobe vyvinutých zmyslov a sily. Teda to nie je čistá mágia. No a strážci iba mágiu používajú, inak ju v sebe nemajú. No i používanie im umožňuje viac vecí ako obyčajným ľuďom. Ale inak sa mutanti a vyvolení nemiešajú, aj keď by sa treoreticky dalo, lenže tu ie o tie vzťahy."

Usmiala som sa. Síce si nemyslím, že by som deti chcela tak skoro, predstava detí s Nathanielom a tej zvláštnej kombinácii očí ma hriala pri srdci.

„Len sa mi tu neroztop." povedala Nathasha a naplno sme sa rozrehotali.

„Neboj, tak skoro to nebude. Vlastne vôbec neviem čo bude." usmiala som sa. Ešte dlho sme sa bavili, riešili rôzne veci a Nathasha mi čo to prezradila o svojej tajnej láske. Bola iba jedna, určitý čas s ním chodila, no rozišli sa v momente keď na ňu začal príliš tlačiť s tým, aby sa premenila na dospelého upíra.

„A kedy sa chceš stať dospelou?"

„Rozmýšľam, či sa vôbec chcem stať dospelou. Vieš, nie je v tom rozdiel. Victor a Dominic sú dospelí a jediný rozdiel je, že ochutnali čerstvú krv. A úprimne, aj ja som ju ochutnala a myslím, že sa dá bez nej žiť."

„Ochutnala?" vypleštila som oči a ona sa usmiala, „Ale potom..."

„Nie. Dospelým upírom sa stávaš, keď zahryzneš niekomu do krku a tak sa napiješ. Ale ja som sa nezahryzla."

„Myslíš vtedy krátko po Dominicovom uhryznutí?"

„Áno, vtedy keď som ti liečila rany." pofukoval jemný vetrík a odhŕňal nám z tvárí vlasy. Aspoň niečo dobré. Nemám rada keď fúka odzadu.

„Takže to je tvoje finálne rozhodnutie?"

„Asi hej. A budem rada, ak to budú ostatní rešpektovať."

„Ak nie, ja sa s nimi porátam." zasmiali sme sa.

„Najťažšie to vezme asi Victor. Ale teraz... mám predsa právo na slobodné rozhodnutie a už mi v tom nič nebráni."

Prikývla som a pomaly sme sa vrátili k ostatným ale aj tak sme stihli prebrať rôzne témy. Po tom zistení o miešancoch mi neskutočne odľahlo. Teraz som sa už nemusela báť. Iba ak o naše životy. Ale o tie sa bojím stále.

„Á, konečne sú tu! Skôr ako prídu študenti a zatiaľ čo to tu máme celé pre seba si myslím, žeby sme si mohli trochu užiť." usmiala sa Mya a ja som nevedela, čo si mám v tomto prípade myslieť pod slovom „užiť".

//////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Chcem sa poďakovať za vašu priazeň, votes a pekné komentáre, ktoré mi zanechávate :3 Vďaka tomu každú časť pridávam s radosťou :3 :)