21. kapitola

„Máš tie najkrajšie oči, Zia." povedal nežne Nathaniel, zatiaľ čo sme sa objímali a ležali na posteli vedľa seba. Znova ku mne zavítal.

Po týchto slovách mi do nich vblúdilo ešte viac červených pramienkov a on sa len nežne usmial. Nemusela som nič hovoriť.

„Nie si unavená? Neustále trénuješ."

Pokývala som hlavou: „Aj ty neustále trénuješ."

„Ty vieš vždy nájsť správny argument." usmial sa ešte širšie.

„Všetci neustále trénujú a všetci sú z toho vyčerpanejší. Ale tiež nás to posilní." povedala som sa tiež mu venovala úprimný úsmev.

Prešiel už týždeň a každý naozaj tvrdo trénoval, či už fyzicky, alebo s mágiou. Zvonka k nám neprenikali žiadne informácie a ja som už nevedela, čo si mám o tom myslieť.

Victor nám zohnal toľko injekčných striekačiek so zvieracou krvou, že sme ich ani nemali kam dávať a preto nám sem doniesli aj zopár chladiarenských boxov aby sa krv neskazila. Síce mi bolo nepríjemné o tom hovoriť, bola som donútená. Stále sa mi dvíhala žlč pri pomyslení na veci spoločné s krvou alebo pohľad na krv v pohári upíra. Dominic bol sám sebou vďaka starostlivosti a pravidelnej dávky od Nathashy. Niektorí stále o nej pochybovali, aj keď toho dokázala viac ako hociktorý dospelý upír a Victor ju za to uznával. Mya si tu skutočne splašila nejakého sexy strážcu, no fakt sa k sebe hodia. Liane sa stále učila nové veci od Fyiny, ktorá sem občas zavítala a Juika. Medham viedol svoju vlastnú skupinku mladších strážcov a poctivo ich učil, no i tak sa jeho povaha a nezdvorilosť nevytratili a bavil sa so mnou ako so starou kamoškou a k Mathewovi sa správal tak, že keby bolo na ňom, už by ho odtiaľto vykopol. Stále som ho upozorňovala, no bral to na ľahkú váhu. Vivien a Lucas trénovali s Bernom a mnohému sa priučili. Sem tam sa k nim pridal aj Patric, no ten trávil čas s vodcami, aby sa viac priučil. Dokonca prosil aj mňa, no popravde, aj keď som kvázi vládnuca nad všetkými, vôbec, ale vôbec si tak nepripadám. Toto nie je žiadna rozprávka.

No a Nathaniel... ten bol multifunkčný. Trénoval s Bernom, bol pri všetkých mojich tréningoch a zároveň sme si každý deň v tom zhone našli chvíľku pre seba, no zväčša sme len ležali vedľa seba a užívali si prítomnosť toho druhého.

A čo sa mňa týka, takého Berna by som zvládla ovládať ľavou zadnou. Vlastne, už sa mi ho podarilo. A vôbec ma potom nebolela hlava. Zatiaľ som premýšlala o niečom novom. S Bernom sme skúšali štíty, no to mi nešlo. Čím viac som trénovala, tým viac som tú mágiu v sebe cítila. No ani zďaleka to nebolo také ako u Vivien. Síce som ju cítila, ale nevedela som ju použiť, nech som sa akokoľvek snažila- napríklad hýbať vecami, nechať ich vzplanúť, rozbiť, či dokonca ovládať viacerých naraz. Nič.

„Milujem ťa." zašepkala som zasnene a obdivovala črty jeho tváre.

„Aj ja teba." povedal rovnako a jemne ma pobozkal.

Ja som mu túžobne vrátila bozk späť a dlhšiu dobu sme sa vášnivo bozkávali a ja som cítila jeho ruky na mojom holom chrbte pod tričkom a príjemne ma pálili. Ja som sa mu prehrabovala v jemných tmavých vlasoch a prstami prechádzala po jeho výrazných mužských črtách tváre.

Odtiahla som sa a usmiala sa naňho. Sledovala som tie vzrušené a láskyplné dvojfarebné oči a vpíjala sa do nich, rovnako ako on do tých mojich mnohofarebných s tuctom červených pramienkov. Nahla som sa v pobozkala ho. Znova som sa zvalila vedľa neho a on ma hladil po chrbte a bolo mi to neskutočne príjemné. Položila som mu hlavu na hruď a počúvala mierne poplašený buchot jeho srdca a nádychy sprevádzané výdychmi.

Spriaznení.

Pri tom slove som sa usmiala ešte širšie. Neviem si predstaviť, že by som mala Nathaniela nenávidieť a pri zmienke o tejto informácii aj on rezolútne pokrútil hlavou, že nás dvoch sa to určite netýka.

Ani som si nevšimla, kedy som zaspala, no po dnešnom tréningu som bola naozaj veľmi unavená.

Ráno sme sa zobudili bok po boku a bolo to ako z idilického príbehu. Až na to, čo nás čakalo za dverami mojej izby.

Rýchlo som sa dala doporiadku a rovnako aj Nathaniel vo svojej izbe. Stretli sme sa na schodisku cestou dolu a nadhodili naše masky- dobrí priatelia. Nechcela som, aby o tom vedelo viac ľudí ako o tom vie, pretože by sm esa mohli stať terčom.

Samozrejme, vedeli to vyzvaní, Juik, Vivien a Bern. To mi úplne stačilo. Ostatní nič netušili. Za čo som bola neskutočne vďačná.

Raňajky prebiehali ako každý deň- všetci sa mi poklonili, následne sa poklonili vyzvaným a potom sme si posadali a zväčša riešili politiku. Najlepšie na raňajkách bolo, že boli teplé- či už hrianky, praženica, či chlieb s maslom a horúcim čajom podľa výberu, až na upírov, ktorí mali vždy krv alebo Myi, ktorá mala aspoň nejaký mäsový pokrm. Raňajky vždy chutili fantasticky.

Každý deň sme mali tréning vždy v inú hodinu. Nechceli sme nechať nič na náhodu. Preto asi hodinu po raňajkách začal tréning. Trénovali sme tri až štyri hodiny, samozrejme s prestávkami. Po tréningu nás čakal výborný obed a následne sme mali celé popoludnie voľné. S priateľmi sme oddychovali na letnej terase.

Bolo sedem hodín a Juik sa zastavil v mojej izbe aby sme šli ešte trénovať. Vybrali sme si kľudné prostredie v prírode, ale aj v blízkosti strážcov, ktorí boli neustále v strehu asi dvadsať metrov od nás.

Po tréningu sme sa vybrali späť ku kaštieľu, no Juik spomalil, pretože sa chcel porozprávať osamote.

„Ako sa máte princezná?"

„Dobre, a vy?"

„No, na starca sa mi vodí dobre." usmial sa a hladil si dlhšiu bielu bradu.

„Nechcem byť nezdvorilá, no chceli ste sa niečo konkrétne spýtať?"

„Nie, ja na vás len dohliadam. Večne riešime nejaké politické problémy a na normálnu konverzáciu nie je čas." vzdychol.

„Pravda. No mám sa dobre. Mám to čím... vykompenzovať. Som s priateľmi, na ktorých mi záleží a im záleží na mne. A nie je to tým, že som princezná. Aj keď si nepripadám ako princezná."

„To je tou predstavou, že princezná musí mať korunu, nádherné šaty a drahokamy. No povedzte, vyzerajú Mya, Victor, Dominic, Nathasha, Liane, Wroe, Mathew alebo Patric ako vodci?"

„To teda nie." zasmiala som sa a musela som pripustiť, že Juik má pravdu.

Boli sme práve pri vchode, keď nebom prebleskol svetlý šíp, zahrmelo a následne sa pustil dážď a silný vietor. Neustále sa blískalo a len to nám svietilo na cestu.

„Sú tu!" zvolal Juik a rozbehli sme sa k vchodu. Strážcovia pred nami sa k nám rozbehli a odniekiaľ bolo počuť trubku, ktorá zvolávala strážcov.

Otočila som sa. A to som robiť nemala.

Za nami bol tucet postáv. Niektoré boli obratné, iné príliš rýchle. A jedna, jedna jediná, vrhala do neba blesky a sledovala nás s nenávisťou a túžbou zabiť. Bol to vyvolený- doktor, ktorý mi predpísal šošovky. Tí obratní boli lovci a tí rýchli... vandali.

Z tých 15-tich strážcov ich bolo už iba šesť. Posledného dobehol vandal a zahryzol sa mu do krku. Strážca zvraštil tvár a po pár sekundách padol bezvládne na zem. Vandal sa na mňa zaškeril.

Teraz mi už nikto nemusel hovoriť aby som bežala.

Strážci vychádzali odvšadiaľ a na zem padali prvé obete- strážci aj protivníci.

„Zia!" kričal Nathaniel odo dverí.

Bežala som najrýchlejšie ako som vedela, keď v tom tesne vedľa mňa trafil blesk. Odhodilo ma to na zem, no rýchlo som vstávala a už ma nejaký strážca ťahal k dverám, chrániac ma vlastným telom. Vedela som, že to bola zásluha doktora.

Vo dverách som sa vrhla Nathanielovi do náručia a ten mi pomocou mágie osušoval premoknuté šaty, dokonca zmizlli aj škvrny od blata. Strážci nás viedli niekam do podzemia. Bola tam veľká luxusná miestnosť so sedačkami a kreslami. Usadili sme sa a asi 35 strážcov stálo pri stenách a vonku ešte ďaľších päť.

Sadla som si tak, aby som videla všetko. Nathaniel sedel vedľa mňa a rukami mi prechádzal po vlasoch, aby mi ich osušil a vtisol mi bozk na temeno.

Dnu sa dovalili ďalší ľudia- Juik, Vivien, Lucas, Patric, Dominic, Wroe, Fyina a dokonca aj namosúrený Victor. Strážci sa ho ani nedotkli. No okrem nich a mňa s Nathanom tam boli aj ostatní vyzvaní.

Vstala som a podičla k Victorovi a strážci stuhli. Vyzerali že už už vyskočia a spacifikujú Victora.

„Čo sa deje?" opýtala som sa, aj keď som to videla na vlastné oči.

„Vandali." nebezpečne zavrčal. Nemohol ich vystáť.

„Koho si tam videla, princezná?" opýtal sa Juik, akoby mi čítal myšlienky.

„Doktora. Ten čo mi predpísal šošovky u vyvolených."

„Hansa?" neveriacky sa spýtal Patric a ja som prikývla.

„Je ich vodcom. Sú tam vandali a lovci. A všetci majú jediný cieľ."

„Princeznú." vydýchol Medham.

„Kde sú striekačky so zvieracou krvou?" opýtala som sa.

„Vy to nebudete potrebovať, princezná." ozval sa jeden zo strážcov.

Zagánila som naňho: „To vy nemôžete vedieť."

„Ja viem kde sú." povedal Victor, „Tam sa ešte vandali nedostali."

„Idem s tebou. Ponúkol sa Lucas a hneď na to vstala aj Vivien.

„Idem aj ja." povedal Wroe.

Pochytali sa za ruky a boli fuč skôr ako by som stihla žmurknúť.

„Nenávidím to." zamrmlal Medham, „To, že nemôžem nič robiť. Nič podniknúť."

„To nikto." povedala s povzdychol Liane.

„Ale aj tak nemôžme nič spraviť. Naše životy sú cenné. A musíme dúfať, že strážovské sily nás ochránia. A ešte Bern." povedala Mya.

Povzdychla som a sadla si. Napadlo ma, že sa môžem ísť pozrieť, vďaka mimotelového cestovania, ale potom som to zavrhla. Nemôže plytvať svojou silou. Hlavne nie teraz.

Sem tam sme sa o niečom rozprávali, no väčšinu času sme boli ticho a napäto čakali. Po dlhých dvadsiatich minútach sa v miestnosti objavili a boli ovešaní desiatkami pásov so striekačkami. Každý si zobral po dve a zostali ešte štyri. Nathasha si ešte pripla taštičku s dávkami pre Dominica.

Asi po dobrej polhodine sme započuli strašný rachot. Okamžite som vyskočila a pár strážcov sa postavilo k dverám očakávajúc najhoršie.

Dvere sa otvorili, ale bol v nich strážca: „Piati nech idú hore! Ostatní nech zostanú!"

Stiahlo mi hrdlo. Dvere boli otvorené a Victor sa postavil predo mňa. Aj tak som sa nahla aby som videla, čo sa bude diať.

Otvorili horné dvere. Všetci piati vyšli von. Nič sa neudialo. Strážci pri našich dverách sa na seba spýtavo pozreli. Ten ktorý im velil, pomaly vyšiel hore. Stál v horných dverách, keď sa pred ním niekto rýchlo mihol a prepichol mu srdce nožom.

Zvýskla som, no to ma už strážci odťahovali odo dverí a spolu s vyzvanými a ostatnými priateľmi nás postavili do hlúčika a všetci vyvtvorili nepreniknuteľný múr. Počula som iba dupot veľa nôh. Na to, aká bola ulička medzi dvoma dverami úzka, ich bolo naozaj priveľa.

A vtom to vypuklo. Strážci začali bojovať ako o dušu a zároveň udržiavali odstup medzi nami a vandalmi a lovcami. Predo mňa sa postavili Vivien, Lucas, Patric, Nathaniel, Nathasha, Victor, Wroe a Juik s Fyinou a Liane. Zapojili mágiu a darilo sa im zneškodňovať nepriateľov jedna radosť. No tých bolo čoraz viacej. Pri mne stáli Mya a Medham s Dominicom.

Aj strážcov ubúdalo, a síce to spočiatku vyzeralo, že máme prevahu, teraz sme si boli len tak-tak rovní. Jeden z lovcov prenikol až ku mne a zahnal sa na mňa. Pohotovo zareagoval Medham, ktorý sa začal byť. Ďalší sa prikradol vandal a Mya ma bránila. Keď som k nemu mala voľnú cestu, zapichla som mu injekčnú striekačku do pleca a stlačila. Ostalo mi potom zle, ale aspoň sme sa zachránili.

Dominic sa tiež práve bil s vandalom, a tiež mu dal injekciu. Upír sa zosypal na zem. No môj pohľad prešiel na Victora. Statočne zabíjal každého kto mu prišiel pod ruku. Zväčša im zlomil väzy a následne zakolíkoval.

„Anastasia, povedz priateľom aby sa stiahli! Nesmú nikoho zabiť!" vykrikoval Juik.

„Čože? To nemyslíte vážne!" kričala som späť v tom prastarom jazyku.

„Ešte nikoho nezabili a ani nesmú inak sa proroctvo poruší!"

„To ste nemohli povedať skôr?! Nathasha, Nathaniel, Mya, Liane a Medham, okamžite sa stiahnite! Okamžite!" prikázala som a hneď zacúvali ku mne. Bolo to práve včas, inak by Nathasha takmer jedného upíra zakolíkovala.

„Čo je? Už som ho skoro mala, keby ma Medham skoro nezvalcoval!" rozhorčene sa na neho pozrela, no nepoľavila v ostražitosti tak ako nikto z nás. Oči mala červené, iba pri zreniciach sa črtalo čosi modré.

„Nemôžme zabíjať. Môžeme iba ublížiť." povedala som.

„Čože? To prečo?" ozvala sa Mya a ešteže bol Nathaniel taký pohotový a zastavil vandala skôr akoby sa do nej zakusol. Pichol mu injekciu a on sa zrútil na zem a Mya ho pre istotu kopla do hlavy, až mu stena dala druhú.

„Inak sa proroctvo nenaplní." povedala som.

„Bolo to aj v tých zložkách?" spýtal sa Nathaniel.

Pokrútila som hlavou: „Nie, no teraz mi to povedal Juik. Jeho otec predpovedal proroctvo a je možné, že nenapísal všetko."

„Prečo by to nenapísal?" opýtala sa Liane a len tak-tak ma stihla stiahnuť, inak by do mňa narazili klbčiaci sa bojovníci.

„Každý má na svoje tajomstvá dôvody." povedal Medham.

Predrala som sa pomedzi Medhama a Liane a zapichla do upíra striekačku. Až teraz ma napadlo obzrieť sa po miestnosti. No vôbec sa mi to nepáčilo. Na zemi ležalo veľa tiel, či už mŕtvych alebo omráčených, dokonca tu bol aj Bern, ktorý bol zranený, Victor vyzeral rovnako neohrozene a Dominic stál tesne vedľa nás, keďže bol oslabený pravidelnými dávkami a nemohol bojovať. Lovci boli poväčšine mŕtvi a vandalov tu bolo asi o polovicu viac. Toľko smrti. Znova. Kvôli komu? Kvôli mne. Všetko je to kvôli mne. Prečo práve ja?

Tieto myšlienky som bežne stlmila, ale teraz, keď som to všetko videla na vlastné oči... Bolo mi príšerne. Boli to zlí ľudia, ale boli tam aj strážci. Nehovoriac o tom, čo sa deje vonku.

„Zia!" zatriasol mnou Nathaniel, „Zia!"

Nadýchla som sa. Až teraz som pochopila, že som akosi prestala dýchať. Zatočila sa mi hlava. Oprela som sa o Nathaniela a tomu sa uľavilo, že opäť reagujem. Ostatní pár nepriateľov, ktorým sa podarilo predrať k nám zneškodnili.

„Zia, prestaň. Nemysli na to. Nie teraz. Myslíš, že nám je to jedno? Určite nie. Ale ak prežijeme, toto všetko skončí. Dobre? Pokoj." mocne ma objal a potom pustil.

Zhlboka som sa nadýchla a následne vydýchla a temné myšlienky som potlačila tam, kde boli doteraz: „Fajn. A... ty dokážeš vycítiť moju náladu?"

„Ani sám som to nevedel. Venoval som sa boju, keď odrazu do mňa narazila ostrá vlna... naozaj neviem akoby som ti opísal. Bolo to niečo psychické. A keď som ťa uvidel, hneď som pochopil." vykoktal zo seba a znovu sa rozhliadol aby sa uistil o situácii.

No ja som momentálne bojovala s tým, ako ma to náhle potemnenie rozrušilo. Musela som zostať v kľude. Sústredila som sa na dýchanie a zatvorila oči. Po pár sekundách som ich otvorila. Už to bolo lepšie.

Vykročila som naproti jednému lovcovi, vytiahla striekačku a len ho ňou škrabla po líci, ten moment využil Medham a jednou ranou do nosa ho omráčil. Zacúvala som s ním späť do nášho ochranného kruhu. Zboku, dosť zákerne, na nás vyskočil lovec a prerušil náš kruh. Ako prvý zareagoval Dominic a zdrapol ho a hodil o najbližšiu stenu. Predsa len nebol taký slabý, no v porovnaní s Victorom... Z Victora sršala hrozba a hnev, o to viac, že vandalov nenávidel. Zúrivo vrčal a bojoval s tromi protivníkmi naraz. Jeden z nich bol lovec. Nemotorne ho bodol do boku, načo sa Victor od bolesti skrivil, no i napriek tomu lovec letel cez miestnosť a dopadol veľmi škaredo. Jeden vandal naňho vyceril zuby, no on mu pootočil hlavu a kusol svojho komplica ten zvreskol, Victor ich chytil za vlasy a silne im udrel hlavy o seba. S ľahkosťou oboch zakolíkoval.

Bernovi sa vodilo tiež úžasne. V boji využíval hlavne svoju váhu a vlastné stratégie v boji. Zľahka lovcovi vytrhol zbraň, druhého surovo kopol a toho prvého prebodol. Druhého hneď na to.

Juik s Fyinou spolupracovali a spolu sa im po dlhšej chvíli podarilo jedného zneškodniť a hneď sa pustili do druhého.

Strážci, ktorých už nebolo veľa, bojovali ako najlepší bojovníci sveta. Konečne som ich spoznala po tejto stránke. Ktovie, ako by bojovala Elisabeth, keby tu bola. No to sa už nedozviem.

Zrazu miestnosťou preblesol obrovský výboj mágie. Na moment nás to ochromilo a nedokázala som na nič myslieť. Ale bolo to len pár sekúnd. Okamžite som sa strhla a očami prečesala miestnosť. Potom som to uvidela. Hans. To on dokázal použiť takú veľkú mágiu. Aj on ma hľadal. Ostatní sa ešte nehýbali. Prikrčila som sa. Čo to je za mágiu? Ako to, že ja som imúnna? Aj keď nie tak celkom. Zvliekla som si prsteň a strčila do vačku na džínsoch. Pomalými pohybmi som si kvokla. Pozrela som na Nathaniela. Cítila som, že vníma. Ale pociťoval to čo ja, a aj ostatní, ochrnutie tela a myšlienok. No ja som to cítila iba sedem sekúnd a zdalo sa mi, že prešla necelá minúta. Nemo som zaúpela a chytila si tvár do dlaní.

Bála som sa dýchať, nie to ešte použiť mágiu. Stále som kľačala a tajne dúfala že ma tak rýchlo neobjaví a kúzlo prestane účinkovať. Keď som ho videla, bol dosť ďaleko odo mňa. Len do kedy.

Niečo sa vo mne pohlo. Znova som ucítila štipku mágie a potešila som sa. Hneď som aj vytušila o čo ide.

Pomaly som sa postavila a nenápadne prečesala miestnosť. Pozeral sa mojím smerom, no nevidel ma. Následne sa otočil. Okamžite som sa dotkla Nathaniela, Myi, Liane, Medhama, Nathashe, Dominica a oni sa rozhýbali.

„Kryte ma. Rýchlo." sykla som. Potlačila som tú novú časť mágie aby som náhodou neprebrala nejakého vandala a bleskovo bežala k Bernovi. Hans ma zbadal a už na mňa vyslal svetlý šíp, ktorý Nathaniel odrazil. Dotkla som sa Berna a bez ďaľších slov pochopil, čo má robiť. Tiež začal zamestnávať Hansa so svojou mágiou a ja som už bežala k Juikovi a Fyine. Oboch som sa ich dotkla naraz a mágia sa vo mne rozlievala jedna radosť. Znova som ju potlačila a oslobodila Victora a Nathanielových súrodencov a po ceste k východu všetkých strážcov krotí mi prišli do cesty. Bolo ich asi okolo dvadsať.

„Bežte von!" vykríkla som a Victor ma predbehol aby ma istil spredu, za mnou vyzvaní, vyvolení, mutanti, Dominic a nakoniec Bern. Bežali sme ako o život a Victor sa neunúval otvoriť dvere. Rovno ich rozrazil. Za nami stihlo vyjsť pár strážcov, keď odtiaľ začali vychádzať aj vandali a lovci. Ocitli sme sa vo vstupnej hale, kde sa povaľovali telá bez života a boli tam stopy po boji.

Všetku svoju mágiu som potlačila do úzadia a znova sa nechala chrániť. Nebolo to príjemné, ale moja mágia bola dôležitá a musela som ňou šetriť. Hlavne, keď ešte som ju celú nepoznala.

Vandali a lovci nás obkľúčili. Hans sa vyškeril. Boli sme v pasci. Strážci hneď vykročili do boja no takmer každý padol omráčene na zem a dvoch zabili. ďalší sa vzdali. Fakt paráda. Ostali sme už len my.

Hans znova použil to kúzlo a najväčšmi pôsobil na mňa. Bolo to, akoby som plávala smerom hore, no neustále ma niekto ťahal dole. Len veľmi ťažko som sa vedela pohybovať a udržiavať si myšlienky.

Videla som ako vyvoleným čosi utlmujúce vpichli a hneď padli na kolená s prázdnym pohľadom. Upírím súrodencom zlomili väzy, Mye a Medhamovi taktiež vpichli niečo utlmujúce a na mutantov použili nejakú mágiu, ktorá im tiež bránila bojovať.

Toto sa nemalo stať. U strážcov bolo najbezpečnejšie, no predsa...

Potom si už nič nepamätám, lebo som omdlela.

//////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////