20. kapitola

Nasledujúce tri dni každý poctivo trénoval, dokonca aj ja, aj keď bez mágie. Bola to drina. Stráže boli neustále na pozore a ja som musela vymýšlať stále novú taktiku vymieňania. Ak to chceli nepriatelia risknúť, nemali šancu sledovať ako sa stráže menia. Večer sme chodili unavení spať a ráno sa prebúdzali s odhodlaním. S Nathanielom sa nám veľa romantiky neušlo, sem tam, keď sme mali chvíľku pre seba, sme sa bozkávali, alebo len tak sedeli pri sebe, túlili sa a rozprávali. Aj to nám stačilo.

„Nebojte sa, ono sa to vo vás prebudí. Namiesto toho narábajte s tým, čo už poznáte a viete." radil mi Bern.

„Mimotelové cestovanie? Alebo vstúpiť niekomu konkrétnemu do hlavy?" vyšlo zo mňa urazene.

„Konkrétnemu?" zdvihol obočie.

Zahryzla som si do pery a snažila sa to zahovoriť.

„Sú spriaznení. Tí majú viacero špecifík." povedal Juik, ktorý sa za mnou odrazu objavil a dotkol sa môjho pleca, „A ešte lepšie je, keď spriaznení spolu dobre vychádzajú."

„Oni sa môžu aj nenávidieť?" divila som sa.

„Och, a ešte ako. Dokonca sa navzájom mučiť či pozabíjať. Vždy som vedel, že je to riskantné. Puert nepovedal či budú spriaznení spolu vychádzať."

„No, myslela som si, že keď sú spriaznení, sú ako jeden."

„Presne tak. No človek môže sám seba aj nenávidieť, drahá princezná."

Bola to pravda. Čo ak by sme sa s Nathanielom nenávideli? Nemusím ani premýšlať, kto by vyhral súboj jeden na jedného. Moja mágia bola ešte pod zámkom. Ale dokedy?

Usmiala som sa na Berna a s Juikom sa pohla ďalej.

„Ako dlho to ešte potrvá? Čo keď im nebudem môcť pomôcť?" povedala som nešťastne.

„Ty im pomôžeš v pravej chvíli. Viem to." povedal Juik.

„Ako to môžete vedieť?" opýtala som sa zúfalo. Samú seba som tým prekvapila.

Juik sa prívetivo usmial a na tvári sa mu zjavili vrásky: „Bude to tak. Ale máš pravdu, neviem to. Ja tomu verím. Ja verím tebe."

Povzdychla som si a donútila sa ukľudniť. Budeme v pohode. Spolu sme silní. A ak je moje mimotelové cestovanie a vtesnanie sa Nathanielovi do hlavy na niečo dobré, tak sa pokúsim popracovať.

Poďakovala som Juikovi a sadla si na odľahlú lavičku. Zatvorila som oči a asi po troch sekundách som bola ako túlavá duša bez tela. Prechádzala som sa medzi bojujúcimi a snažila sa nikoho nevyrušiť. Mala som len jeden cieľ. A ten bol teraz voľný.

Bern sa zhováral s trénerom, keď som k nemu podišla a rukou sa dotkla jeho tváre. Oči mi prezradili, že ničo ucítil. Usmiala som sa nastavila päsť a vrazila mu. Moja ruka sa rozpŕchla vo vzduchu no Bern vypleštil oči a cúvol pár krokov. Vyškerila som sa a rozbehla som oproti nemu a prešla cez neho. Zatackala som sa a obzrela. Obaja sme boli ako paralyzovaní. Bol to veľmi nepríjemný pocit. Ale niečo sa stalo. No nevedela som to zachytiť.

Znova som sa rozhýbala a Bern si nedôverčivo siahol na hruď. Stále som nechápala čo som to cítila.

Pomalými krokmi som sa vybrala k nemu. Nastavila som ruku vpred, potom nohu a spravila krok vpred a...

Dlho nič. Akoby som v tomto svete ani nebola. Nachvíľu ma to vydesilo ale následne som videla úplne jasno. Dokonca sa mi zdalo, že som vyššia.

Chcela som som sa obzrieť, no podarilo sa mi to s veľkou námahou. Akoby som to nebola ja.

Vlastne som to ja ani nebola. Moje telo stále sedelo s prázdnym pohľadom na lavičke. Žeby...

Obzrela som sa pred seba. Aj keď som to nespravila ja. Spravil to Bern. Bern, s ktorým som sa delila o jeho telo.

„Bern?" ohlásil ho tréner.

„To hádam nie je možné. Čo sa stalo?" prvú vetu som povedala ja, druhú Bern. Stále som tomu neverila.

„Kto je to?!" opýtal sa rozhorčene Bern. Bolo to zvláštne. Jedno telo ovládali dvaja. Bern sa začal cítiť nepríjemne. Chcela som skúsiť ešte niečo.

Začala som chodiť. Boli to ťažké a namáhavé kroky a oboch nás to vyčerpávalo. Išla som ku mne. Keď si Medham všimol kam smerujem Bernovým telom hneď sa ku mne rozbehol. Nathaniel bol hneď za ním a dokonca aj Vivien. Prešli mi rukou pred očami, ale moje telo nereagovalo. Iba pokojne dýchalo.

Bola som iba pár krokov od seba, keď som nazbierala v sebe energiu a doslova vyletela z Bernovho tela. Chvíľku som tam ešte stála a pohľadom ho premerala. Bol šokovaný. Odvrátila som sa a vošla do svojho nehybného tela.

Zhlboka som sa nadýchla a zažmurkala očami.

Pozrela som na Berna a on začal pomaly chápať.

Vtedy ma pochytila strašná bolesť hlavy, až som zvraštila tvár do bolestivej grimasy. Chytila som sa za spánky a jemne ich masírovala.

„Zia?" opýtal sa ustráchane Nathaniel.

„Strašne to... bolí." vydýchla som.

Medham začal ohlasovať Liane. Pohľad sa mi rozmazával ale jej biele vlasy a sýte oranžové oči som spoznala hneď ako si ku mne kvokla. Už som videla čierne hviezdičky.

Liane mi dala dole ruky zo spánkov a priložila na ne svoje. Chvíľu sa nič nedialo, akoby zisťovala čo sa deje. A potom som to ucítila. Príjemnú šteklivú mágiu. Po minúte bolesť ustala a moje telo ochablo a takmer som prevalila Liane. Tá ma horko- ťažko zachytila a vystreli ma na lavičku.

„Potrebuje vodu." povedala Liane a Vivien utvorila akýsi lievik a do pootvorených úst mi vliala vodu. Spravila to ešte raz a ja som konečne začala svoje telo ovládať.

Liane mi celý čas pozorovala oči. Zrejme v nich vyčítala viac ako na telesných príznakoch.

„Je v pohode." povedala napokon a niektorí si vydýchli.

„Princezná, vy ste... konali ste neuvážene. Veľmi neuvážene." karhal ma Bern.

Chcela som niečo povedať, ale nešlo to.

...

Nathaniel, povedz mu, že to bol pokus. Nevedela som čo sa stane a aké budú následky. A som v pohode.

Naozaj? opýtal sa, no viac už neváhal a zopakoval to čo som mu povedala.

Áno v pohode. Nebudem to skúšať skôr ako k tomu neprídem na koreň.

Zia, ani nevieš ako som sa o teba bál, keď som ťa uvidel. Najprc som si myslel, že mimotelové cestovanie, no Bern sa začal správať divne a potom, čo ťa začala bolieť hlava...

Bolo to mimotelové cestovanie. Spočiatku. No potom som doňho vošla a vedela som ho ovládať. To ja som sem kráčala, nie on. Ak by sa mi to podarilo doladiť...

Nie za takúto cenu, Zia.

Nemôžeš mi to zakázať!

Tak sa na to pozrieme spolu, hm?

Keby som vedela, vzdychla by som si. Namiesto toho som vydala iba akýsi zvuk čo značil, že nesúhlasím, ale vzdávam sa.

...

„Čo to bolo zač? Vy ste ma... ovládli?"

„Áno ovládla." opakoval Nathaniel moje slová, „Nevedela, že to dokáže. A nevedela, aké to má následky."

„Budeme to skúmať a skúšať. Ale iba v malých dávkach." povedal rozhodne Juik. Tiež sa o mňa strachoval.

„S tým súhlasí. A ja vám rád pomôžem." povedal Nathaniel.

„Môžete." usmial sa Juik.

Nathaniel sa usmial, čo ostatných trochu prekvapilo.

S úsmevom povedal: „Hovorí, že..."

„Som hladná." vyšlo zo mňa konečne, načo sa aj priatelia usmiali. Pomohli mi vstať, no chodiť som zvládla už ako každý iný. Bolo mi dopriate výborné jedlo.

„Tak ste pripravená?" opýtal sa Juik.

Prikývla som. Nathaniel mi povzbudivo jemne stisol ruku a potom pustil. Vivien sa ponúkla na náš malý experiment. Najprv som si to vyčítala, no nakoniec ma prehovorila.

Nydýchla som sa a zatvorila oči. Za pár sekúnd som stála vedľa seba. Podišla som k Vivien: „Vivien, počuješ ma?" opýtala som sa dostatočne nahlas.

Prikývla: „Samozrejme."

„Samozrejme čo?" opýtal sa Nathaniel. Oni ma nepočuli. Výhoda.

„Dobre, idem na to." povedala som a vykročila som k nej. Opäť ten pocit- akoby som tu nebola a zrazu som videla svet inými očami. Ale tentoraz to trvalo kratšie, čo ma potešilo.

„Už si vo mne však? Áno." musela som sa uškrnúť, ako vtipne to znelo. Akoby sa bavila sama so sebou.

No uškrnula som sa naozaj a Vivien to doladila s ešte väčším úškrnom.

„Tak fajn." povedal Juik, „Ideme na to."

Prikývla som. Následne povzdychla.

„Vivien sebou nechá manipulovať ako s bábkou." rozhodila som zúfalo Vivienými rukami, „A nie sme tu od toho aby si sa najprv naučila manipulovať s človekom? To že sa bude brániť je druhá vec." rovnako rozhodila s rukami.

Nathaniel sa uškŕňal.

„Ty sa nesmej!" ozvali sme sa rozhorčene obe naraz, aj keď to bolo jednohlasné.

Začala som kráčať po miestnosti, čo spočiatku Vivien zaskočilo a takmer sme stratili rovnováhu.

Otočila som sa k Juikovi: „Čo môžem hodiť? Počkať, čo? Chceš mi ublížiť? Jasné, že nie." ubezpečila som ju. Bolo zvláštne nepočuť svoj hlas, „Tak?"

Nathaniel mi hodil vankúš zo sedačky.

„Ten hodím akurát tak po tebe. Ja ti pomôžem." zaškerili sme sa.

Nathaniel len prevrátil očami a ja som doňho ten vankúš vážne hodila. A bola som celkom presná.

„Nie vážne." povedala som a potom vzala sklenený pohár a praštila ho celou silou o zem. Celou jej silou. Ale boli sme na tom podobne.

„Nerob neporiadok! Aspoň som zistila, to čo som chcela." hneď som jej namietla, „Fyzická sila je tvoja. Takže keby som bola v takom Bernovi, kľudne by som niekoho mohla zmlátiť." mykla som plecami a Vivien tiež niečo napadlo: „Vieš cezo mňa kúzliť? Alebo viem vôbec ja teraz kúzliť? Skús."

Načiahla ruky dlaňami smerom nadol a niečo sa v nej pohlo. Skôr psychické ako fyzické, no i svali sa jej napli. Takto sa teda čaruje? Odrazu sa kúsočky skla začali posúvať do stredu a spájať sa, akoby ten pohár nebol nikdy rozbitý. Nakoniec sa zohla a položila ho na stôl.

„Paráda." vydýchla som, „Je to sranda a raz to ucítiš aj ty. V sebe." usmiala sa.

Len kedy?

To príde. A čo nás nenapadlo rozprávať sa takto? Doteraz som vyzerala ako magor.

Rozosmiala som sa.

„To nie je vtipné." povedala urazene a razom ustal smiech. Rezignovala som: „Okej."

Načiahla som ruku a snažila sa v nej nájsť tú štipku mágie, po ktorej sa ona načiahla akoby nič.

Nedarilo sa. Spustila som ruku: „Tak Vivieninu mágiu používať neviem. Výhoda pre iných." zvesila som plecia.

„Ale vieme, čo vieš." usmial sa Juik, „Aj to málo stačí."

„Samozrejme." usmiala som sa.

Mám nápad.

Čo aký?

Pousmiala som sa a opustila Vivienino telo a hneď trielila k Nathanielovi.

„Čo to..." ozval sa prekvapene, keď zrazu prudko vstal. Zasmiala som sa.

„To nie je vtipné. Ja len testujem. Ako budem znášať dva prestupy po sebe." mykla som plecami a on sa hneď nato vyrovnal, „Alebo si zo mňa uťahovať. So mnou to nebudeš mať také ľahké. Uvidíme."

Naozaj som musela vynaložiť viac námahy aby som ho donútila kráčať. Vzpieral sa všemožne, ale aspoň som vedela, že ostatných viem tak či tak ovládnuť, aj keď ťažšie. Vybrala som sa ťaživými krokmi ku knižnici.

Aké knihy máš rád?

Hm, zväčša encyklopédie a akčné.

Uvolnil sa, čo som využila a začala prehľadávať policu. Aj on mi pomohol a spolu sme našli jednu o vesmíre. Otvoril ju na ľubovoľnej strane.

„Aha pozrime sa." povedala som a ukázala na súhvezdia.

Poznáš niektoré? opýtal sa.

Iba tie základné.

Rád ti ostatné poukazujem. Je to taký môj koníček.

Usmiala som sa. Keď som sa otočila, uvidela som ako nás Vivien a Juik pozorujú veľavravnými pohľadmi.

Je čas ísť. povedala som a opustila jeho telo.

Vstúpila som do môjho a zažmurkala. Nathaniel bol už pri mne.

„Ako ti je?"

„Znova ma bolí. No pomaly prechádza. Myslím, že čím viac sa osoba vzpiera, tým je to pre mňa horšie. Takže pri Vivien by mi nič nebolo. Lenže Nathan sa vzpieral najviac ako vedel, aj keď potom sa uvoľnil. A zrejme to mi teraz pomáha. Nebol neustále napätý."

Juik chápavo a zamyslene prikyvoval.

„Myslím, že sú to schopnosti od upírov. Manipulácia, vstúpenie do mysle..."

„Ano, no je tam niečo z tvojej mágie. Napríklad upíri síce vedia manipulovať s ľuďmi, ale nevedia do nich vstúpiť alebo nemajú mimotelové zážitky. Tvoja mágia sa postupne odhaľuje. Aj to, ako zvládaš rôzne porady, zasadnutia či stretávky, to je povaha od vlkolakov. Ale aj tam je štipka mágie, pretože vlkolaci vedia byť podaktorí otravní. Ale ty dokážeš ovplyvniť ľudí. Alebo utvrdiť si svoj názor." rozprával Juik.

„Ako vtedy keď som sa zastala priateľov?"

„Presne tak." prikývol, „A taktiež vieš byť trpezlivá a ohľaduplná ako strážci. No myslím, že fyzickou kondičkou a štipkou mágie by si sa im taktiež rovnala." usmial sa.

„Takže toho viem viac ako si myslím, že?"

„Určite áno. Napríklad vaše oči sú samé kúzlo. Prispôsobujú sa náladám a zdravotným problémom ako mutantskí. Ale menia sa ako mutanti."

„Som hotový zázrak." hlesla som, načo som nás všetkých pobavila.

„To teda ste." usmial sa Juik a v očiach som spozorovala uznanie.

Myslím, že nie som až tak na škodu.

//////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////