16. časť

Vyšla som na chodbu so strapatými vlasmi. Šošovky som si cez noc ani nevybrala. S Nathanielom sme sa vrátili asi o druhej, keď už každý spal. S úsmevom ma odprevadil do izby a potom sme sa pobrali vlastnými cestami.

Poobzerala som sa. Nikto nikde. So zubnou kefkou som sa vybrala ku kúpeľni. Zaklopala som a dvere sa otvorili.

Upravená Vivian sa na mňa usmiala. Aj ona si umývala zuby. Boli tam dve umývadlá, takže v pohode som sa vedľa nej zmestila. Privrela som dvere aby sme nikoho nerušili.

„Tak ako bolo včera?"

„Super." usmiala som sa od ucha k uchu a do očí mi vblúdili červené pramienky. Rýchlo som ich zahnala. Nastavila som ruku s náramkom.

„Krása." povedala a pohladila ružu.

„Ja som mu kúpila sošku sloníka." usmiala som sa.

„Vy ste fakt zlatí. Už ste sa..." začala opatrne.

„Nie." pokrútila som hlavou, „A nerob z nás automaticky pár." zasmiala som sa. Začala som si umývať zuby.

„Ale tak či tak ním budete." povedala s kefkou v ústach a mykla plecami. Slušné spôsoby boli preč.

„Hmmm." zatiahla som. Nech to malo byť čokoľvek. Keď som si vypláchla ústa a umyla tvár, Vivien mi už podávala uterák. Bol mäkký a biely. Poutierala som sa a pozrela na ňu: „Je to zložité, Vivien. Vonku, možno aj tu sú nástrahy. Ja ho musím chrániť tak ako ostatných priateľov. A nechcem aby ma kvôli nemu vydierali."

„To je nepravdepodobné." povedala s istotou. Aj tak som si to nemyslela. Vyšla som z kúpeľne a hoc som mala iba dlhé tričko čo predstavovalo nočnú košeľu, s úsmevom som sa pozdravila Patricovi. Ten sa neubránil jednému krátkemu pohľadu.

„Hej, hej." ozvalo sa od konca chodby. Usmiala som sa. Nathaniel.

Prešla som okolo neho a on ma letmo pohladil. Vrátila som sa do izby a zavrela dvere. Prezliekla som sa, modré šaty prevesila cez dvere skrine aby sa nepokrčili a obliekla si riflové modré nohavice a čierne tričko čo som kúpila s Myou. Vlastne som mala fakt málo vecí. Buď sa zničili alebo stratili. A to som princezná. Sama pre seba som sa ironicky zasmiala. Vlasy som si poriadne rozčesala a nechala splývať na pleciach a chrbte.

Prešla som do kuchyne. Chcela som sa spýtať, či sa smiem obslúžiť, no namiesto toho raňajky už boli na stole aj s teplým čajom. Keď som uvidela, kto sa zvŕta pri linke, nemo som otvorila ústa. Následne zatvorila a ozvala sa:

„Hmm, Lucas?"

Otočil sa a usmial sa. Keď uvidel môj pohľad zaškeril sa od ucha k uchu. Myslela som si, že ešte stále spí, no on už bol upravený, v bežných veciach a robil nám hrianky medzi ktoré vopchal syr a ten sa dokonale roztiekol. Čaj bol čierny a dochutený.

„Dobré ráno, Anastasia. Kľudne si sadni a daj si. Na stôl položil veľký tanier s pyramídou hrianok. Sadla som si. Bolo prestreté pre piatich, a jeden mal namiesto čaju mlieko.

„Ty sa takémuto venuješ?" povedala som a bradou naznačila všetko na stole predo mnou.

„Starká si vzala do hlavy, že keď Vivien je v kuchyni taká nešikovná, variť budem ja."

„Vtipné." ozvalo sa ironicky z chodby a s Lucasom sme sa na seba usmiali.

Pozrela som na poháre: „Komu si dal mlieko?"

„Nathaniel miluje hrianky s mliekom." usmial sa žmurkol na mňa. Dobre vedieť.

„Keď už mne pri tom..." začala som a pozrela, či by nás nemohol počuť- nie, „Čo má rád?"

„Hm, filmy akčné. Možno i romantické, ale ja ako brat som to nechcel zisťovať."

Rozosmiali sme sa.

„Knihy sú jednoznačne fantasy." sme na tom podobne. Aj tá moja, ktorú večne nosím so sebou je fantasy. Ale aj romantická.

„Kvety nie sú jeho veľká vášeň."

To som zistila.

„Ale možno sa to zmení." usmial sa na mňa, „A šport? Plávanie. Zbožňuje plávanie."

Naposledy som plávala ani nepamätám.

„Máte tu bazén?" pozrela som po ňom. Zazubil sa.

„A ešte aký." povedal potmehúdsky.

„Len ja nemám plavky." povedala som zamyslene.

„To sa dá zariadiť." povedala Vivien, ktorá sa pri nás znenazdajky objavila.

„Na to, že si princezná, bolo zvláštne, že si sem došla iba s jednou taškou." povedala zamyslene. Práve vošiel Patric.

„No, Elisabeth mi odjakživa nedovolila viac vecí ako toľko, čo sa zmestí do jedného kufra. No a väčšinu vecí som na svojich cestách stratila. Toto som si kúpila keď som bola s vlkolakmi."

Chvíľku bolo ticho ale potom sa ozvala Vivien: „Kto je Elisabeth?"

Stiahla som pery do úzkej čiary. S jej smrťou sa ťažko vyrovnáva a keď ju niekto spomenie...

„Jej zosnulá sestra, ktorú zabili vandali pri prvom napadnutí." povedal bez okolkov Nathaniel, ktorý práve vošiel a usadil sa oproti mne. Nakoniec si k nám prisadol aj Lucas, ktorý sedel za vrchstolom.

„Inak..." začal a chcel sa zdvihnúť.

„Nechaj to tak." usmiala som sa. Áno, ja by som mala sedieť za vrchstolom ale teraz mi to bolo úplne jedno.

Potichu sme jedli. Bola som fakt hladná. Nathanielovi sa zase pohrával na tvári ten úsmev čo včera, keď som mu zjedla tú špecialitu.

„Počula som, že rád chodíš plávať." povedala som, keď sme prechádzali po spleti rovnako vyzerajúcich chodieb.

„Áno. Chcela by si potom ísť?"

„Keď mi zoženiete plavky, tak hej." usmiala som sa.

Po raňajkách sme si všetci sadli pred telku a pozerali film, no potom Nathaniel prišiel s návrhom, že už by fakt bolo dobré navštíviť jeho strýka.

„Inak...koľkí z vás sú vydedenci?"

„Podľa toho, čo som počul, už všetci." povedal trpko.

„Ale ste dospelí, to by nemal robiť."

„U nás sa dospelosť so všetkými povinnosťami berie od 25 rokov. A to ešte nemá nikto z nás."

„Kto dal také pravidlo?"

Nathaniel sa trpko zasmial: „Strýko."

Povzdychla som si. Čím ďalej som počúvala tieto veci, tým menej som sa s ním chcela stretnúť: „Povedz, že je na ňom aspoň niečo dobré."

„Bolo, kým jeho žena, neplodná, ho neopustila." povedal smutne.

„Už chápem. Vtedy keď raz v mojej vidine spochybňoval jasnovidca povedal, že nikto nepredpovedal jej smrť. Ale nevedela som o kom hovorí. Ona bola chorá?"

„Mala rakovinu. A zistili to neskoro." smútok ho neopustil.

„Mali ste ju radi." skonštatovala som.

„Amanda bola ako anjel, Simon je diabol." koniec vety povedal tvrdo.

„Nehovor také, lebo sa otočím a zdrhnem." povedala som výhražne.

„Spolu to zvládneme." usmial sa.

„Ty zostaň tu. Aj tak máš problém, že si utajil princeznin príchod." povedal neznámy muž, ktorý asi chcel byť recepčným a teraz vyčítavo sledoval Nathaniela. Samozrejme, hneď ako sme vošli, nezabudol sa pokloniť.

Smutne som povzdychla a vošla do ďaľšej miestnosti. Iritovalo ma toľko bielej, ale tu bolo aj čosi z bordovej. Moja izba bola bielo-zelená.

Simon, Nathanielov strýko sa postavil a uklonil sa.

„Vitajte, princezná. Som Simon Diergh, vyvolený a vládca."

Nasadila som falošný úsmev. Vraj vládca.

„Princezná Anastasia Ler." zbožňovala som na konci to Ler.

„Spravte si pohodlie. A pýtajte sa." každý jeho pohyb bol mechanický. Akoby to robil neustále.

„Počula som, že vaša rodina je mocná." povedala som a zahľadela som sa na jeho šediny a vyblednuté modré a sivé oko, „Určite ste veľmi žiadaný."

Hľadala som správne slová aby som sa nepreriekla a zároveň ho neurazila.

„Isteže. Robím čo je nutné."

„Čo je nutné?" pozrela som po ňom. Zatiaľ mi hral do kariet.

„Vládnem, robím poriadky, starám sa o túto krajinu." správal sa ako narcis. Ospevoval samého seba.

„Aké poriadky?"

Jemne sa zamračil, ale potom povedal: „Poriadky s lovcami. A niekedy s vyvolenými."

„Nemáte problém s chudobou?"

„Taký problém má každý, princezná." znel neskutočne nesympaticky.

„Áno. Ale u každého je to inak. Niekde sa to utlmí, inde je vzbura."

„Táto krajina nevie čo je to vzbura."

Bolo to zvláštne. Každý „vedúci" u jednotlivých bytostí bol ústretový. Ale on pôsobil, akoby ho moja prítomnosť rušila. Až príliš.

„To je výborné." povedala som naoko nadchnuto. Čoskoro to poznať bude, „A čo tí... lovci? Alebo ako ste ich nazvali? Sú to vyvolení?"

Hra na hlúpu bola niekedy najlepšou voľbou.

„Myslel som si, že Nathaniel vás s týmto oboznámil."

„K tomu sme sa ešte nedostali." zaklamala som. Len som dúfala, že mi príliš nesleduje oči, lebo teraz boli tmavé jedna radosť.

„Sú to ľudia. Napádajú nás a ich cieľ je zahubiť nás. A všetkých nadprirodzených, no keďže my sme slabá komunita, zaútočili na nás. Keď som ešte nevládol, tento, pre vás príliš svetlý štít tu nebol. Ja sám som navrhol tento štít a moja... manželka ma podporila." niečo sa vo mne zlomilo.

„Vaša manželka je mŕtva." mala to byť otázka ale vzniklo len akési skonštatovanie.

„Zaujímavé, že o tomto viete." povedal a trpko sa zasmial. Pripomenul mi Nathaniela pred nemalou chvíľou.

„Je mi ľúto, že už ju nemôžem stretnúť." povedala som, konečne úprimne. Aj on to zacítil. Ostalo trápne ticho a ja som rýchlo zmenila tému: „A čo vaši nasledovníci?"

Som blbá. A tak neskutočne. Čo som to práve spravila?

„No... Ehm, viete, ak chcete aby vládol dobrý vodca, mali by ste ho zaučiť. Nikto sa nestane vládcom len tak." zahovorila som to.

Ak samozrejme nerátame mňa.

„Iste." odvetil sucho, „Ale na to je predsa ešte čas. Veci sa menia aj keď záznamy hovoria o niečom inom."

Prikývla som. Záznamy?

„Ak ma teraz ospravedlníte, mám ešte zopár nedoriešených vecí. Dúfam, že sa čoskoro stretneme."

Vstala som: „Aj ja."

Dúfam, že nie.

S predstieraným úsmevom som opustila miestnosť.

„Záznamy." povedala som, „Musíme nájsť záznamy."

Súrodenci na mňa vyjavene hľadeli.

„Vieš čo Anastasia? Začínaš sa mi páčiť." zaškľabil sa Lucas.

„Ha, vtipné." prehodila som ironicky ale neubránila som sa úsmevu.

„Kde by sme mali tie záznamy hľadať? A aké záznamy máš namysli?" pýtala sa Vivien. Všetci sedeli na gauči a ja stála pred nimi.

„No, typujem, že to budú záznamy o majetku, vašej rodine, krajine a vláde celkovo."

„A čo by sme tam našli?" ozval sa Nathaniel.

„Pravdu." pozrela som po ňom. Potom som sa zahľadela na Patrica. Akoby som mala nutkanie pozrieť práve po ňom.

„Patric?"

„Viem, kde máme hľadať." povedal rozhodne.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////