15. časť

„Dávaj mám na ňu pozor." podpichla Mya Nathaniela. Zasmiali sme sa.

„Samozrejme." usmial sa a poočku na mňa pozrel. Nesvoja som si posunula vyššie ramienko na taške. Liane sa na mňa len usmiala. Ešte stále mi chodili v hlave jej slová. Mohla by o nás písať nejaký fantasy román.

„My vás tu tých pár dní počkáme. Myslím, že zábavy je tu dosť." zaškeril sa Medham.

„S nami sa nudiť nebudeš." podpichla ho Mya.

Naoko pohoršene som povedala: „No myslím, že už je načase ísť."

Usmiali sme sa na seba a následne som Nathaniela chytila za ruku a venovala im rýchly úsmev. Vzduch sa zavíril a už sme boli preč.

Keď som konečne pevne stála, otvorila som oči. Nathaniel si ma pridržiaval a pozeral mi do očí. Ja som mu pozrela najprv do sivého a potom modrého. Obe boli rovnako krásne. Do očí mi vblúdili červené pramienky a on sa pousmial.

Odtrhla som od neho zrak a okamžite som musela zažmurkať. Myslela som si, že to bolo iba mojimi vidinami, ale tu bolo naozaj všetko moc biele a žiarivé. Začali mi slzieť oči. Nathaniel na mňa s obavami pozrel.

„Prepáč, to ma nenapadlo. Chyť sa, hneď to napravíme."

Poslepiačky som sa ho chytila a nechala sa preniesť.

„Pán doktor?" opýtal sa Nathaniel.

Počula som šúfať stoličku a cez rozmazaný výhľad som uvidela pána v najleších rokoch. Tuším sme sa dostali do hradu, ktorý som videla už z diaľky na čistinke, i keď dosť rozmazane.

„Ale to je..."

„Áno, je. Ale na to nie je čas. Nie je zvyknutá na také svetlo."

„Treba konať rýchlo," povedal a začal kráčať po miestnosti a hrabať sa v poličkách, „Môže prísť o zrak."

„Zatvor oči." pokojne mi povedal Nathaniel. Poslúchla som a utrela si slzy. Mala som pocit akoby mi niekto svietil lampou tesne pred očami. Oprel si moju tvár o svoju hruď a aspoň takto sa mi naskytlo trocha tmy.

„Hotovo. Sú to šošovky, to jej pomôže." povedal doktor. Nathaniel mi zdvihol hlavu Otvorila som oči a snažila sa naňho zaostriť. Opatrne mi nasadil šošovky. Okamžite všetko stmavlo.

„Prepáč." smutne sa pousmial.

„To nič. Hlavné je, že ťa ešte stále vidím." usmiala som sa.

„Teraz to tvoje premiestnenie budem ignorovať. Ale vieš, že to nesmieš robiť. V tomto areáli je to zakázané." napomenul ho doktor. Mal husté blond vlasy a jedno oko mal hnedé a druhé zelenohnedé.

„Iste." Nathaniel sa šibalsky usmial a opäť sa zachvel vzduch. Objavili sme sa na akejsi čistinke.

„Prečo zakázané?" pozrela som po ňom. Bolo nezvyčajné nosiť šošovky.

„Strýko." povedal stručne a mykol plecom, „Som ja ale tupec. Prečo ma to nenapadlo?" povedal nešťastne.

„Prestaň si to vyčítať, pozri, som tu. Aj tak by som zrejme neoslepla. Teda, iba si to myslím."

„Čože?" pozrel nechápavo po mne.

„Ehm..." zadívala som sa do zeme, „Fyina, mutantská, povedala, že zomriem buď ma starobu alebo ak spácham samovraždu. Neviem, či sa to vzťahuje aj na tieto veci. A tá moja prirodzená obrana či čo to, sa aktivovala len preto, lebo som nechcela umrieť tak... že by ma vycical." povedala som potichu a znechutene.

„Ale chcela si umrieť." zamračil sa Nathaniel.

„Radšej umrieť od hladu ako stať sa upírkou. No on mi chcel vysať krv. No i tak to bolo odo mňa sobecké."

„A keď si ma včera zavolala..."

„Nechcela som Dominicovi ublížiť. A nechcela som aby sa to zopakovalo."

Pravou rukou ma chytil za líce a palcom ma pohladil: „Ty nedokážeš byť sebecká. To len tá situácia ťa k tomu dohnala. A naozaj, bolo by to lepšie, aj keď by si nesplnila proroctvá ale aspoň by si nebola upírkou."

Konečne som mu pozrela do očí. Bol neskutočný. Pre mňa bol ako stelesnenie dokonalosti. Náhle som si spomenula na Juikovo zvláštne chovanie keď Nathaniel povedal, že máme vidiny jeden o druhom. Žeby aj o tomto hovorili proroctvá?

„Už ťa nenechám samú. Každou jednou vidinou si sa mi viac a viac páčila. A teraz, keď ich už nemám, si ešte krajšia, no mám o teba strach. Ty sa mi do hlavy vkradnúť vieš, ale ja takéto veci neovládam."

Pousmiala som sa: „Nechcem aby si ma nechal samú."

Usmial sa ešte širšie a ja tiež. Následne ma objal a ja som sa k nemu pritúlila. Jemne ma hladil po vlasoch a chvíľu sme tam tak stáli.

„Kam ideme teraz?" opýtala som sa, keď ma Nathaniel vodil bielymi chodbami, ktoré sa mi zavše nepáčili. Všetky vyzerali ako tá jedna vo vidinách. Steny boli biele so zlatými ornamentami, sem- tam biely stolík s orchideami. Dlážka bola z bieleho mramoru. Napriek tomu, že som mala šošovky, aj tak mi to prišlo príliš biele a svetlé.

„Najprv za mojou rodinou. Nechcem ťa hneď odradiť návštevou strýka. Nie že by bol zlý ale je..."

„Trochu panovačný a netrpezlivý." doplnila som.

„Vlastne hej. Takže ty si mala vidiny iba s nami? Ako sme sa bavili?"

„Áno, ale ku koncu som mala dve vidiny. Keď som bola u teba v izbe. Dokonca som si k tebe sadla." zaškerila som sa, „A je pravdou, že ten večer, keď sme s Elisabeth odchádzali z domu, si ma trochu desil."

„To mi je ľúto. Po večeroch vyzerám odpudivo." zasmiali sme sa.

„To zas nie." pokrútila som hlavou.

Doviedol ma k veľkým hnedým dvojkrídlovým dverám. Obrovský kontrast na to, že všetko ostatné je biele. Otvoril ťažké dvere a ja som vošla prvá.

Vo vnútri to vyzeralo inak. Ako malý byt.

Chodba pokračovala ešte ďalej až k francúzkemu oknu. Napravo od nás bola obrovská kuchyňa s jedálňou. Na ľavo bolo WC a kúpeľňa. Za kuchyňou, tiež napravo, som dovidela do honosnej obývačky. Oproti obývačke boli krémové dvere a ďaľšie štyri za nimi z oboch strán vedúce do jendnotlivých izieb. Všetko tu bolo obrovské.

„Kde sme to?"

„Tu žijem. Ja, moji dvaja bratia Lucas a Patric, moja sestra Vivien. Sem-tam sem zavíta starká Madeline."

„Pekne." poznamenala som ironocky skôr ako som si to premyslela. Nathaniel na mňa očkom pozrel. Neubránila som sa smiechu: „Necháp ma zle, vy ste určite disciplinovaní, ale vyrastala som u ľudí takže."

„My sme..." začal ale vyrušil ho krik. Z obývačky sa vyrútili chalani.

„To je nefér!"

„Prečo sa potom stavíš, keď to nevieš? Mňa len tak niekto neporazí. Som kartový hráč." povedal zo srandy starší.

„Za to sa ti tá tvoja vygumovaná hlava nafúkne od pýchy ešte viac." poznamenal druhý s úškrnom.

Vzápätí vyšlo dievča: „Chalani kľud. Správate sa ako malé decká. Ale keď ja niečo poviem, nik ma nepočúva." povedala pohoršene, „Ahoj Nathaniel a..." v tom zamrzla a pozerala na mňa s otvorenými ústami.

Chalani sa ešte klbčili, ale keď zaregistrovali, ako Vivien stíchla, tuším, že je to Vivien, obzreli sa na nás.

Zakrývala som si ústa dlaňou ale i tak sa mi nepodarilo zamaskovať smiech.

„Nič som nepovedal." povedal Nathaniel a s úškrnom krútil hlavou.

„Prvý dojem je dôležitý, no nie?" zaškerila som sa. Páčilo sa mi doberať si ho.

„No ale podľa toho aký." obaja sme s úsmevom sledovali vyjavené tváre a bavili sa.

„To je jedno." mykla som plecom.

„Ja..." zajachtala nádejná Vivien.

„Bráško, som si myslel, že máš nejaký úlet. Ale ty sem privedieš babu?" povedal starší.

„Lucas." šťuchla ho prisilno nádejná Vivien.

„A vieš, čo ti hrozí?" zaškeril sa Patric.

„Čušte vy dvaja!" ohriakla ich.

„Sestrička, ty sa ho zastávaš?" pozrel na ňu udivene Lucas.

„Nie, len neverím, že vy ste takí blbci." povedala nešťastne.

Usmiala som sa. Pripomenulo mi to bezstarostné časy s Elisabeth. Pichlo ma pri srdci.

Vivien k nám podišla: „Zdravím, princezná." uklonila sa a nasledovne vystrela, „Moje meno je Vivien, som vyvolená."

Usmiala som sa: „Teší ma, Vivien." pohľadom som zablúdila k šokovaným tváram bratov, „Som Anastasia Ler, princezná."

To bol oznam akoby pre všetkých. Bratia sa okamžite od seba odtrhli a Patric sa hneď chopil príležitosti. Na Nathanielovej tvári som videla potmehúdsky úškrn. Súrodenecká láska sa nepoprie.

„Prepáč, ja som Patric, vyvolený." povedal a uklonil sa.

„Ja som Lucas, vyvolený." povedal, poklonil sa, ale aj tak neveriacky na mňa hľadel.

Aj tak mi z tváre nezmizol pobavený výraz.

„Ak dovolíte, odvediem princeznú do jej izby." povedal Nathaniel, chytil ma za ruku, prešmykli sme sa popri súrodencoch a zaviedol ma až do poslednej izby napravo.

„Ja som hneď oproti, ak by si niečo potrebovala, vybaľ sa a poď za nami." usmial sa a opustil miestnosť. Položila som si tašku na posteľ a sadla si. Bola pohodlná. Začala som uvažovať, či sa mi vôbec oplatí vybaľovať, keď vtedy sa ma to zmocnilo. Bolo to nečakané a úplne ma to vtiahlo.

...

Stála som v ich obývačke. Nathaniel práve vošiel a Lucas, ktorý sa opieral o čierny kožený gauč ho zavolal miknutím hlavy.

„Tak fajn. O čo tu ide?"

„O čo? Prišla sem. Poskytol som jej dočasné ubytovanie." mykol plecom Nathaniel. Mimovoľne som sa oprela o gauč vedľa Lucasa a založila si ruky na hrudi.

„A čo si nám to nepovedal? Včera si sa len tak vytratil a my sme ťa museli kryť. Dnes ju sem privedieš. A som rád, že neoslepla." Lucas bol dosť nesvoj. Nejako sa mu to nepozdávalo.

„No dobre, som blbec, že ma nenapadlo to s tým svetlom," povedal skľúčene, až mi ho bolo ľúto, „Ale je v pohode. A včera som bol u strážcoch."

„Kde?" vyjavene naňho pozrela Vivien, ktorá sa doteraz pohodlne rozvaľovala na gauči.

„Zavolala ma. Čo som mal robiť?"

„Zavolala?" nadvihol obočie Patric.

„Hej. Ale to je nadlho." povedal Nathaniel a ako keby ma videl, pozrel sa na mňa. Presne do očí. Zatajila som dych.

„Čo všetko nám tajíš, Nathaniel?" povedal s tichým nedvôverčivým hlasom Lucas a Nathaniel sa naňho zahľadel.

„Ja..." začal, no vtom sa svet prudko trhol a ja som sa ocitla vo svojom tele a čumela do steny ako blbec.

...

Prudko som sa postavila, no musela som sa pridržať dverí aby som nepadla a šla do obývačky. Vyzeralo to tak, že sa zatiaľ nič neudialo.

„Ako vidím, viac než dosť." povedala som, len čo som sa tam objavila. Všetci na mňa hodili začudované pohľady. Nebudem tajiť to, že som u bola doteraz duchom prítomná.

„Ako to..." začal Lucas a aj Nathaniel mi venoval zvláštny pohľad. Oprela som sa o gauč presne na tom istom mieste, kde som „bola" doteraz.

„Zistila som niečo nové." pozrela som na Nathaniela, „Mimotelové cestovanie."

„No nie." pozrel po mne a obočie mu vystrelilo.

„Takže sa tvárme, že som tu doteraz bola. Samozrejme, schválne to nebolo ale..." mykla som plecami.

„Ty teda nie si človek." povedal zamyslene Patric.

Lucas mi pozrel do očí: „Určite nie."

„Úprimne? Sama neviem čo som. A netušila som, že si im to nepovedal. Ale jemu si to povedal." pozerala som po Nathanielovi.

„No nepovedal..." začal neisto, „Ale nebol dôvod. Žiaľ strýko bol raz pri tom, keď som mal vidinu. A doslova ma donútil povedať čo sa stalo. A tak to bolo stále." povedal znechutene.

„Čo nepovedal?" ozval sa netrpezlivo Lucas. Síce bol najstarší, ale táto rola mu nesedela.

„Máme vidiny o tom druhom. On vedel o mne, ja o ňom." povedala som akoby nič.

„Vidiny? Vyvolený a vidiny?" ozvala sa tentoraz Vivien.

Nathaniel mikol plecom.

„Vtedy, keď si to pri večeri spomenul, Juik sa choval divne. Má to niečo dočinenia s proroctvom a poverami. Ale nepovedal nič, radšej sa hral na hlúpeho." zamračila som sa.

„Možno nechce zasahovať..." rozmýšlal aj on.

„Do čoho?" pozrela som po ňom.

„Neviem." tiež mi venoval pohľad.

„Kto je Ju-ik?" ozval sa Patric, ktorý sedel za mnou a Lucasom vedľa Vivien.

„Juik. Mutant."

Traja súrodenci vyvalili oči.

„Ty si u nich bola?" opýtal sa Patric.

„Mhm. Zachránili ma, keď ma uniesli vandali."

Nasledovali ešte šokovanejšie pohľady. Povzdychla som.

„Prepáč, k nám sa veľa informácií nedostane. Iba k strýkovi." povedala trpko Vivien.

„Vy ste moja posledná zastávka. Inak som bola už všade. U strážcov dva krát, kde som zanechala aj mojich priateľov."

„To sú tí, o ktorých sa hovorí, že aj im sa budeme klaňať?" opýtal sa Patric.

Prikývla som.

„A ďalší je..." Lucas to nemusel ani dopovedať a ich pohľady spočinuli na Nathanielovi. Nathaniel sa tiež iba prikývol a ja som k nemu podišla a chytila ho za plece. Vivien sa pousmiala.

„Paráda." poznamenal Patric. Lucas len nemo hľadel. Nad čím premýšla? To že, od neho neprichádzala žiadna reakcia, sa mi veľmi nepáčilo.

Následne sa postavil a uklonil. Všetci sme naňho vyvalili oči. Potom sa vyrovnal a kamarácky poťapkal Nathaniela po ramene.

„Ja som vedel, že v tebe niečo je." povedal a odkráčal akoby nič. Ak som pochybovala o jeho role staršieho brata, beriem späť. Chvíľu bolo ticho a potom sa Vivien ozvala: „Ešte mu ju neukazuj. Na to je čas." povedala, usmiala sa a keď prešla okolo nás aj s vysmiatym Patricom, jemne ho pohladila po líci a zostali sme v miestnosti sami.

Toto boli skutoční súrodenci. Nie ako u upírov alebo mutantov. Či dokonca ani Bethany sa k Myi nesprávala ako matka. Tuto to bolo iné. V rodine je sila. To bolo asi najvýstižnejšie. Dokonca sa neskutočne podobali. Mali rovnaké oči, aj keď Vivien sa v pravom sivom oku miešala modrá a v ľavom modrom oku zase sivá. Lucas mal dlhé vlasy, siahali mu až pod uši, Patric ich mal trochu kratšie ale nie také krátke ako Nathaniel. Vivienine rovnako hnedé vlasy siahali až pod pás a boli dokonale rovné. Lucas bol z nich najstarší, potom Vivien, Nathaniel a nakoniec Patric, ktorý bol iba o rok mladší, alebo okolo sedemnásť. Nathaniel má 18 a pol.

Pozrela som mu do očí. On tie moje trpezlivo skúmal. Tváre sme mali len niekoľko centimetrov od seba.Táto chvíľa by mohla trvať donekonečna, ale predsa len ju Nathaniel prerušil: „Tak? Čo by si dnes chcela robiť?"

Skôr než som stihla niečo povedať, nespúštajúc z neho oči, ozval sa Lucas, ktorý prechádzal okolo: „Sú festivaly, zober ju von." ani sa neobzrel.

Zasmiali sme sa.

„Prečo nie?" usmiala som sa.

Chvíľku mi trvalo kým som sa popasovala s tými modrými šatami, ktoré sme kúpili s Myou. Náhodou som natrafila na obálku od Elisabeth. Už prešiel taký dlhý čas. Na Kim som takmer zabudla. Ako sa vyrovnala s mojím náhlym odchodom? Kiež by som sa tam mohla aspoň na chvíľu vrátiť.

Stále som hľadela na obálku ale následne ju schovala späť. Na to ešte bude čas.

Vlasy som si zaplietla do vrkoča, ktorý mi siahal medzi lopatky. Obula som si svoje obľúbené- a jediné čierne lodičky. Šťastie, že sa hodia ku všetkému.

„Môžeme ísť?" opýtal sa Nathaniel, ktorý stál vo dverách. Stopercentne môžem potvrdiť, že boli zatvorené. Zrejme mágia.

Vyzeral dobre. Mal rifle, a ku podivu modrú košelu a čierne elegantné topánky.

Uškrnula som sa a podišla som k nemu. Teraz sme boli skoro rovnako vysokí. Pozrela som mu na košelu a asi päť gombíkov mu rozopla a upravila golier. Prehrabla som mu vlasy.

„Teraz môžeme ísť." zasmiala som sa. Premeral si ma od hlavy po päty a usmial sa.

„Dokonalá."

„Aj ty." usmiala som sa a chytil ma za ruku.

Stáli sme na chodbe a Vivien si nás premerala s tým tajomným úsmevom ako keď som spomenula Juika a naše vidiny.

„Čo oko nevidí, to srdce nebolí." zaškeril sa Nathaniel a skôr ako zaskočená Vivian stihla niečo povedať, vzduch sa zachvel a už nás nebolo.

„To dúfam neplatí aj o mne." doberala som si ho naoko pohoršene.

„Isteže nie." stáli sme uprostred davu hemžiacich sa ľudí. Hrala veselá hudba a všade naokolo boli stánky s jedlom, pitím a suvenírmi. Na veľkom pódiu tancovali nejakí ľudia a za nimi hrala skupina.

„Tak ma presvedč." rypla som. Vzal ma za ruku a došli sme k jednému zo stánkov. Boli tam malé sošky. Strašne sa mi páčil malý sloník. Vzala som ho do ruky.

„Páči sa ti?" pozrel na mňa.

„A tebe?" otočila sa k nemu.

„Je zlatý." usmial sa a vzal si ho do ruky. Kým si ho obzeral, prstami som zablúdila k okraju lodičky na pravej nohe a nemotorne vybrala bankovku. ukázala som ju predávajúcemu. Vyzeral biedne, ale prívetivo. Za stánkom mu pobehovali dve nezbedné deti. Podľa toho čo som videla, neplatia tu takou menou akou my, ale keď videl bankovku, podľa jeho údivu som pochopila, že je nesmierne cenná.

Podala som mu ju: „Berieme toho sloníka."

„Berte si čo chcete! Za toto? Môžete všetko!" povedal nadšene, čo už zaujalo aj Nathaniela. Predavačove oči mali tiež dve farby- jedno hnedé a druhé zelené.

„Nie, tie peniaze sú pre vaše deti. Sľúbite mi, že ich miniete na nich?" pozrela som na neho. Bolo mi jasné, že to môže byť podvodník a tie deti tu má ako psychické vydieranie. No len čo mi pozrel do očí, jeho pohľad bol zraniteľný a dojatý.

„Nie sú moje. Sú mojej sestry." pozrel po nich, „Zbožňujem ich, sú ako moje."

Smrkol.

„Ako sa volajú?" zistila som, že sa na nás pozrelo aj pár kupujúcich pri tomto stánku.

„Bella," ukázal na fotku dievčaťa, čo malo asi 15, „Tib a Teo." ukázal na pobehujúce dvojičky, asi sedemročné. Do očí sa mu tlačili slzy.

„Majte šťastie," usmiala som sa, chytila Nathaniela za ruku tentoraz ja a opustili sme stánok. Predavač na nás pozeral, kým sme nezmizli v dave.

„To čo si spravila..." začal neisto Nathaniel.

„V poriadku, u nás by som si akurát tak kúpila dva kopčeky zmrzliny." povedala som s úsmevom.

„Ty si fakt hodná titulu princezná." povedal ostražito, aby to nikto okolo nás nezapočul. Usmiala som sa.

„A ten sloník je milý." povedal s úsmevom, „Ako ty."

V očiach sa mi ukázali červené pramienky. Nedokázala som ich odohnať. Nathaniel sa pozorne zahľadel a v očiach mal úžas.

„Ďakujem." usmiala som sa a to ho vyrušilo zo sledovania červených pramienkov.

„Poď, tentoraz budem štedrý ja." usmial sa.

Podišli sme k stánku, kde sedel muž, ovešaný klenotmi. Ako aj nie- však ich predával. Na každom prste jeden prsteň a okolo krku zlatá reťaz. Bol obézny oproti jeho vychudnutej mladej žene. Zatiaľ čo on si fajčil fajku, jeho žene to vadilo ale nechcela to priznať.

„Prosím?" ozvala sa prívetivým úsmevom. Už aj mne vadil ten dym.

„Dobrý večer." odzdravili sme sa vychovane. Bola som rada, že ma nik nepoznal. Konečne som si mohla užívať ten pocit neznámej, aj keď predsa len som sa odlišovala očami a kto sa na mňa lepšie zahľadel, okamžite si to všimol. Preto som jej venovala jeden priamy pohľad a potom sa s Nathanielom venovala šperkom.

„Prečo práve šperky?" pozrela som po ňom s úsmevom.

„Lebo žiadne nenosíš." usmial sa. Mal pravdu. Či už to vedel cez vidiny alebo to zistil za tú chvíľu čo sme spolu, to neviem.

Usmiala som sa, pretože ma prekvapilo, že si také veci všíma. Vzala som do ruky náramok s bielimi perlami. Od seba boli oddelené malými kovovými guličkami.

„Pekné, obyčajné." povedala som a obzerala si ho dookola.

„Merias, čo sa im toľko venuješ?" pozrel na ňu jej manžel.

Sklesnuto sa usmiala a oslovila ďaľších. Zhodou okolností to boli mužovi známi a len čo sa s nimi zahovoril, otočila sa k nám: „Môžem vám tam niečo spraviť navyše."

Pozrela som na náramok a potom na Nathaniela. Akoby mi čítal myšlienky povedal: „Kvitnúcu ružu."

Žena sa na nás zvláštne pozrela, chcela niečo povedať no nakoniec si to nechala pre seba a vzala náramok do ruky. Prešla prstami po perlách a potom sa načiahla po zvláštnych kameňoch. Do ruky vzala kameň s bordovočervenou farbou. Priložila ho k náramku a podržala ich v dlani. Nachvíľu zatvorila oči. Keď ich otvorila, pozrela na ruku a roztvorila dlaň. V strede náramku sa objavila kvitnúca ruža z toho kameňa, ktorý bol pred pár sekundami len kameňom. Podala ho Nathanielovi a ten mi ho zapol na zápästí.

„Je nádherný." žasla som.

Žena, teda Merias sa usmiala. Nathaniel sa načiahol po ďaľšom náramku a ja som ho len sledovala. Nezdalo sa, žeby mi doprial ďalší. Tušila som čo chce spraviť.

Pozrel na predavačku. Keďže jej pokožka bola tmavšia, vzal do ruky krémové perly s nádychom ružovej. Hodili sa jej k perám. Nathaniel mal naozaj vkus.

„Kupujem tieto dva." povedal a vytiahol peniaze. Podal jej ich zároveň s náramkom. Usmiali sme sa na ňu a ona si ho s prekvapením a poctením vzala. Hoci jej manžel bol ovešaný šperkami, ona nemala žiadny. Teda okrem toho, ktorý si teraz s úsmevom zapla na zápästí. Rozlúčili sme sa a vybrali sa do davu.

„Zaujímavé, aké drobnosti si všímaš." usmiala som sa. Možno som mala žiarliť, ale vedela som, že tak či tak ja som uňho budila väčší záujem.

Len sa usmial. Jemne ma hladil prstami po ruke a zamyslene sa díval pred seba, zatiaľ čo ja som sledovala okolie. Každý mal jedno oko hnedé. Každý. Zrejme iba kráľovskí, alebo čo je Nathaniel zač, nemajú ani jedno hnedé. Zaujímavé, aj keď sa tu medzi nimi Nathaniel prechádzal, nič si z toho nerobili. Nie ako som doteraz výdala u ostatných bytostí.

Zvláštne.

Zastavili sme sa pri stánku s občerstvením. Objednali sme si horúci čaj a aj ich špecialitu z kychyne, vraj aby som ochutnala. A vážne to bolo fantastické. Bolo to nejaké zvláštne cesto a plnené kyslou omáčkou a ak som to mohla tak pomenovať, bola tam aj kapusta. Nathaniel sa smial, pretože som mu nakoniec nenechala ani kúsok. Sadli sme si na odľahlú lavičku a pozorovali hviezdy. Bola som rada, že tu je aj noc, pretože deň bol príšerne svetlý.

„Sme ešte stále na Zemi?" táto otázka mi prišla, po tom všetkom čo som videla u mutantov, ako normálna.

„No áno." povedal Nathaniel zamyslene.

„A prečo to príšerné svetlo?"

Zasmial sa: „To aby nás ľudia, ktorí na nás stopujú, neohrozili. Pre nich je toto prostredie jedovaté. Preto som nečakal, že ty si tak veľmi citlivá na svetlo."

„Ach tak. Ľudia na vás poľujú?"

„Fascinujeme ich. Tak ako upíri, vlkolaci a trochu aj strážcovia. Keďže mutanti na tejto planéte nežijú, takmer na nich zabudli. Smutné je, že si myslia, že majú nejaké šance. Alebo urobia také podlé ťahy, až to je neodpustiteľné. A keď už možno vedia o tebe, nebude tomu inak."

Doteraz ma to nenapadlo. Nenapadlo ma, že aj ľudia, lovci, sú pre mňa hrozba. Aj keď, zabiť ma nemôžu.

„A aké časté sú ich útoky?"

„Asi sedem krát za mesiac. Bezúspešne. Ale v poslednom čase pomenej. Naozaj začínam mať podozrenie, že už o tebe vedia." zamračil sa.

„Nič sa mi nestane Nathan." oslovila som ho milo a dotkla sa jeho pleca. „Mne ani vám." usmiala som sa.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////