1. časť

Volám sa Anastasia Ler-Kartusová. Mám šestnásť rokov, a po smrti mojich rodičov bývam so sestrou v malom meste. Naozaj malom.

Moji rodičia umreli keď som mala dvanásť, zatiaľ čo moja sestra Elisabeth Ler-Kartusová sedemnásť. Musela sa o mňa starať, aby ma nevzali do domova. Nemáme práve najlepšie vzťahy, ale uvedomujem si, že nikoho iného nemám. Starí rodičia sa dávno obracajú v hrobe. Rodičia boli obaja jedináčikovia. Naozaj už nikoho iného nemám.

Umreli počas strašnej autonehody, keď kamión vytlačil ich auto z mosta. Utopili sa skôr než došli záchranári.

Všetci vravia aké som mala šťastie, pretože som tam mala sedieť aj ja. Moja sestra tam sedela, ale zachránila sa tým, že včas vyskočila z auta.

Medzi moje koníčky patrí hudba, maľovanie, tanec a knihy. Venujem sa im vo voľnom čase.

Moja mama mi vždy hovorila, aby som bola na svoj pôvod pyšná. Tak ako všetci Ler-Kartusovci. Prečo? To neviem.

Viac ma ani nenapadlo písať. Nebolo o čom. Pozrela som čo odo mňa vyžadovali v ďaľšom riadku. Opis zovňajška.

Moja výška je okolo 172 cm, som štíhla, mám ryšavé vlasy po lopatky a moje oči majú zvláštnu zmes ako plátno- podklad je sivý a na ňom modrá a zelená. Líca mi zdobia jemnučké pehy. Moja pleť je bledá, čo len zvýrazňuje moje vlasy.

To ako mi oči, ani sama neviem prečo menia farbu podľa nálady som zamlčala. Fakt netuším prečo. A vidí to iba moja sestra. Nik iný.

Nasledujúca úloha bol opis osoby.

Som priateľská, živá, vždy sa snažím zahnať nudu, viem sa nadchnúť pre vec, no chýba mi viac tolerancie, rešpektu a trpezlivosti, než aké mám teraz. Naozaj by mi bodli.

Snažila som sa byť úprimná. Hm, rodinné vzťahy.

Svoju sestru mám úprimne rada, aj keď máme rozličný spôsob vyrovnania sa so smrťou rodičov. Ona už nesmúti, ja ešte stále trochu. A pritom ona ich mala radšej. Prečo nemôžem mať silnejšiu vôľu?

Práve som si všimla, ako som si začala vylievať srdce na papier. Posledné dve vety som preškrtla. Posledná úloha. Váš cieľ.

Vstať a všetko zlé nechať za sebou.

Kiežby to šlo. Odložila som pero, list s úlohami a odpoveďami som položila pri školské veci. Podišla som k posteli a pohodlne sa uvelebila. O pár minút som spala.

...

„Čo o nej viete?"

„Je pod ochranou. No mám vážne pochybnosti."

„Zatiaľ to nie je potrebné."

„Ja by som si to nemyslel. Už len pár dní."

„Tak ju strážte. Ale nechcem, aby ste do čohokoľvek zasiahli."

„Ako si želáte, pane."

Dve čierne siluety mužov sa rozpŕchli.

...

Ráno som sa zobudila zavčasu. Trochu som pootvorila oči. Za mojím stolom sedela Elisabeth a čítala list. Tvár mala zamyslenú a trochu zachmúrenú. No predsa len som na nej videla, že je s prácou spokojná. Aj tak som ju už opravovať nechcela.

„Dobré ráno." ozvala sa jemne, aj keď na mňa ani nepozrela.

Nasilu som zatvorila oči. Vždy ma prezradí.

„Aj tebe." povedala som a trochu sa pomrvila pod paplónom.

„Je ti zima?" pozrela na mňa.V tvári mala ustarostený výraz.

„Ani nie. Trochu. Pôjdem sa zohriať čajom." povedala som a voľky-nevoľky sa odokryla. Objal ma chlad. Elisabeth vstala. Pre istotu mi chytila čelo, či nemám teplotu. Uznala, že nie.

„Ako chceš oslavovať blížiace sa narodeniny?"

„Hmmm." zamyslela som sa.

„Pozveš sem Kim?"

„Zrejme hej. Nevadí?" pozrela som na ňu.

„Isteže nie. Sú to tvoje narodeniny."

Šuchotavým krokom som sa v papučiach vybrala do kuchyne najesť sa, potom sa prezliecť a pripraviť do školy.

Päť minút pred odchodom som bola schopná pozrieť sa do zrkadla. Ryšavé vlasy boli zapletené do rybieho chvosta, pery sa mi jemne leskli od lesku, biela košeľa bola uhladená a čierna sukňa, ktorá mi začínala kúsok pod prsiami mi končila nad kolenami. Na nohách som mala biele silónky a čierne vysoké šnurovacie topánky. Usmiala som sa na seba a oči mi takmer nebadateľne zaiskrili. Vzala som tašku a odzdravila sa Elisabeth. Tá si ma ešte premerala a potom sa rozlúčila.

O pár ulíc ďalej ma čakala Kim. Hneď ako ma uvidela, jej zelenkavé oči sa usmiali rovnako ako jej pekné pery. Dlhé čierne vlasy si nechala rozpustené a dopadali jej na plecia. Jej školská uniforma nebola nikde pokrčená. Tak ako vždy. Potrpí si na zovňajšku.

„Na to, že je pondelok vyzeráš dosť vysmiata." rypla.

„A prečo by som nebola. V piatok oslavujem. Si k nám pozvaná."

„Pozrieme si film, nalakujeme nechty, prespávačka..."

„Okrem lakovania nechtov s ostatným súhlasím." zasmiala som sa.

Usmiala sa: „A čo Nick?"

„Ja neviem." povedala som neisto, „Je milý..."

„Tak v čom je problém?"

„Myslím, že sa mi nepáči. Aj keď je naozaj milý, venuje sa mi, ale skôr je to také kamarátstvo."

„To naozaj si k sebe nikoho nepustíš okrem mňa?" zasmiala sa Kim. Boli sme neďaleko školy.

„Buď rada. Nemusíš sa so mnou o nikoho deliť." zaškerila som sa.

„Fantastické." rovnako sa zaškerila aj Kim, „Čo keby si s nami šla po škole von?"

„Opýtam sa Elisabeth."

„Nemyslíš, že ťa moc kontroluje?"

Je to jej úloha, takmer zo mňa vyletelo. Ani sama neviem prečo. Namiesto toho som mykla plecom: „Ako každý normálny rodič."

Bolo mi jasné, že keby ma teraz videla Elisabeth, povedala by mi, že mám zahmlenú dúhovku. To sa mi stávalo, keď som sa nad niečím zamyslela, alebo ma niečo trápilo. No zistila som, že to vidí iba ona.

Odrazu som si spomenula na sen. Na tému sna, no nedávalo to zmysel.

V triede bolo rušno. Sadli sme si na zvyčajné miesto a zopár báb k nám podišlo. Samozrejme, hlavnou témou boli klebety. Tie som nemala rada. Vždy som si predstavila ako klebetia o mne, a to ma od nich odrádzalo.

Do triedy vošiel učiteľ. Položil si veci na stôl, zatiaľ čo my sme poslušne stáli. Sadli sme si a on začal zbierať listy. Vytiahla som ten svoj a podala mu ho. Krátko si ma premeral. Mal okolo 26 rokov. Bol mladý. Ale predsa len o deväť rokov starší. Krátko niečo pripomenul k našej odovzdanej úlohe a potom sa začal venovať učivu. A znova sa začínal jeden z nudných, stále rovnakých týždňov. Nech už je piatok.

A ten prišiel naozaj rýchlo. Po škole som bola vonku len v stredu, po dlhom prehováraní a za podmienky skorého príchodu, takže Nick a ja sme ani veľa času pre seba nemali.

V piatok po škole ma šiel odprevadiť.

„Všetko najlepšie," povedal keď sme stáli pred bránou nášho domu a podal mi bonboniéru.

„Jéj, to si vážne nemusel." usmiala som sa.

„Akože nie? Veď máš narodeniny, a kamaráti si dávajú darčeky." usmial sa a pozrel mi do očí.

Chvíľku sme tak stáli a usmievali sa. Napokon sa ku mne zohol, no nepobozkal ma na ústa, ako som si myslela, ale letmo na líce. No i to stačilo aby mi do očí zablúdili tenučké červené pramienky. Pousmiala som sa, narýchlo mu pozrela do očí a zakývala na pozdrav.

Vošla som do domu, vyzula sa, zavesila kabát a napochodovala rovno do izby. Bonboniéru položila na stôl a čo najrýchlejšie sa zbavila školského hábu.

Potom som sa vybrala do kuchyne pripraviť občerstvenie na večer.

„Čo plánuješ na večer?" opýtala som sa Elisabeth.

„Nič také." povedala no keď videla môj mrzutý pohľad doložila : „Možno príde Tom."

Pousmiala som sa. Bola som nešťastná keď som videla, že celé dni nič nerobí, len je doma. Tom bol jej dobrý priateľ. Aspoň ma nebudú trápiť výčitky, že trávi všetok čas len so mnou. Okej, možno boli moje oči zvláštne, ale to nie je katastrofa. Postarať sa viem o seba aj sama.

Večer k nám presne na čas ako švajčiarske hodinky došla Kim. Namierili sme si to do obývačky, kde som mala pripravené pukance a filmy.

„A čo torta, Anastasia?"

Udivene som na ňu pozrela. Za ňou stál Tom a držal narodeninovú tortu. Usmievali sa na mňa. Ešte aj Kim.

„Vy ste si to pre mňa pripravili?" potešila som sa najprv objala Elisabeth, potom Kim a Tomovi poďakovala. Elisabeth spravila pamätné fotky, najviac sa mi páčila tá, kde sme boli ja, Kim a Elisabeth a torta krásne svietila. Tú si dám potom vytlačiť. Tortu som pokrájala, najprv nabrala sebe ako oslávencovi a potom ostatným. Bola vynikajúca. Čokoládová, smotanová, vo vnútri boli aj banány a posypaná kokosom. Každý si dal zo dva kúsky a potom sme sa s Kim presunuli k telke. Pozreli sme dva filmy za sebou, potom sme sa presunuli ku mne do izby, robili bláznivé fotky a aj sme si trochu zatancovali. Potom sme si unavené ľahli do postele a ešte dlho do noci debatovali.

Zobudili sme sa asi okolo desiatej. Kim sa s nami ešte naraňajkovala a potom sme ešte zbehli do mesta a dali si kolu. Na obed som bola späť. Už aj Tom bol preč. Znova sme osameli.

„Čo budeme dnes robiť?" opýtala som sa.

„Čo chceš robiť?" pozrela na mňa a podala mi načatú čokoládu. Odlomila som si.

„Bicyklovať." povedala som. Elisabeth vyprskla do smiechu.

„Ja to myslím vážne." zazrela som po nej.

Uprela na mňa svoje hnedé oči: „Nebicyklovali sme sa ani nepamätám."

„A preto by sme mohli ísť. Hrádza je neďaleko. Je tam nový chodník."

„Musím najprv skontrolovať bicykle. Dúfam, že sú v poriadku." vzdychla.

Usmiala som sa od ucha k uchu.

„No len sa predčasne neteš." povedala, no i tak sa jej na tvári mihol slabý úsmev. Tak rada som ju ľúbila presviedčať. A ešte lepšie bolo, keď sa mi to podarilo.

Nakoniec sme predsa len išli, aj keď sme kolesá nafukovali asi polhodinu. Okolo ôsmej večer sme sa vrátili. Nebicyklovali sme sa dlho, no zastavili sme sa na neďalekom vŕšku, na ktorom som nebola hádam celé veky. Kedysi dávno sme chodili na bicykle furt.

Unavená som sa išla osprchovať, na seba som si dala legíny a voľné domáce tričko. Síce som bola unavená, ale na spánok to nevyzeralo. Sadli sme si pred telku a zapozerali sa do filmu.

No i tak na premohol spánok. Ale dosť bdelý.

...

Prechádzala som sa po presvetlenej chodbe. Bola žiarivo biela. No i tak tam neboli okná. Akosi sa mi to všetko vzlievalo.

„Ako dlho máme ešte čakať?"

To boli znova tí dvaja muži.

„Buď trpezlivý. Trpezlivosť ruže prináša."

„Ruže nemám rád." odsekol jedovato zrejme mladší z nich.

„Ona je naša ruža. A musí vykvitnúť. Nesmieme do toho zasahovať."

O kom sa bavia?

„Ale mňa čakanie nebaví."

„Neskús sa do toho zamiešať!" zrúkol starší.

„A čo keď sa o to pokúsia iní?"

„Budeš ju strážiť. No nesmie ťa vidieť. Dokým nepríde jej čas."

„A kedy príde?"

„To neviem."

„Môže aj teraz?"

„Možno..."

...

Viac som už nepočula, lebo celý sen sa mi rozpŕchol a mňa prebudilo natriasanie.

„Anastasia!"

Pozrela som na ňu a viditeľne sa jej uľavilo.

„Čo sa deje?" pozerala som po nej, „Veď som iba spala."

„Spala..." zašepkala ako ozvena a uprene sa na mňa dívala.

„Čo sa deje Elisabeth?" dožadovala som sa odpovede.

„Čo sa ti zdalo?"

Zamyslela som sa. Ani za svet ma to nenapadlo. No mala som to na jazyku.

„Anastasia ja čakám."

Čakanie.

Dve postavy, dva hlasy.

Ale o čom sa bavili?

„Ja si nepamätám." povedala som napokon. Smutne vzdychla.

„Čo sa stalo?" pomaly som sa opýtala a pohľad zabodla do jej očí.

„Nespala si, Anastasia. Mala si vidinu." povedala napokon.

Takmer mi zabehlo.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Takže prvá časť :3 dúfam , že sa bude páčiť a že si príbeh obľúbite :)