Salma chcela zažiť čosi skutočne americké. A tak ju Sean vzal do podniku, kde robili najlepšie burgre, aké kedy jedol. Za menší úplatok sa mu podarilo získať útulný stôl v zadnej časti reštaurácie.

„Ako dlho si vonku?" spýtal sa Sean, keď si objednali. Mal na jazyku iné otázky, ktoré by chcel mať zodpovedané, ale snažil sa, aby ich rozhovor neznel ako vypočúvanie. Šlo mu to pekelne ťažko.

„Týždeň," odvetila Salma pohľadom nenápadne skúmala ľudí naokolo. „Ale to nie je to, čo chceš vedieť, že?" Salma sa pousmiala a konečne mu pozrela do očí. „Bolo mi povedané pobiť sa dosť vážne na to, aby ma pár dní nechali v nemocničnom krídle. Je tam menej kamier, menej svedkov. Tak som vyprovokovala jednu kravu, ktorá ma mala v zuboch."

„Si v poriadku?" zamračil sa Sean. Pohľadom preletel jej tvár a postrehol opuch na ľavej lícnej kosti dôkladne zamaskovaný makeupom. „Keď som volal do väznice, spomínali ľahké zranenia."

Salma sa uchechtla. „No, v podstate neklamali. Málokedy je to menej než pár zlomenín a tečúca krv. Netvár sa tak, mám len nejaké škrabance, modriny a zlomené rebro. Asi. Tam sa nik neobťažuje zisťovať, aký je skutočný rozsah zranení." Sean sa nadýchol, že niečo povie, no jeho výraz musel napovedať o jeho nálade, pretože Salma ho nepustila k slovu. „Niekto sa postaral o príkaz na preradenie do basy v Tijuane. Komunikácia však namiesto cez zamestnanca tej väznice prebiehala cez prostredníka, ktorý sa zaňho len vydával. Bolo to perfektne načasované a zohraté. Väzenská stráž ma prepustila do rúk údajných zamestnancov tijuanskej väznice, zatiaľ čo v Tijuane o mne nikdy nepočuli."

„Čo ak sa niekto rozhodne to skontrolovať?" zamračil sa Sean.

Salma mu venovala pobavený úsmev. „V Tijuane miznú ľudia pomerne často. Priveľa členov kartelov, ktorí sa nevedia vystáť, priveľa sadistických dozorcov... Ak by sa skutočne niekto obťažoval v budúcnosti zisťovať, čo sa so mnou stalo, Tijuana ma bude mať v systéme, hoci ma tam nikdy nik ani len nevidel. Pravdepodobne potvrdia, že ma prijali a zomrela som pri nejakej nešťastnej nehode, len aby to mali z krku."

Sean bol tak znechutený a naštvaný na mexické súdnictvo, ozbrojené zložky a korupciu, že keď pred ním pristál double cheeseburger, už naňho ani nemal chuť. Salmu to ale nevykoľajilo, akoby rozprávala iba o počasí, nie o jednej z inštitúcií, v ktorých strávila posledných sedem rokov svojho života. Oči jej zažiarili pri pohľade na špeciál, ktorý obsahoval asi všetko, čo si Sean dokázal predstaviť v jednom burgri. S širokým úsmevom ho vzala do rúk a zahryzla doň.

Salma mala sedemnásť, keď ju našli v byte plnom drog s jej priateľom s podrezaným hrdlom a ďalším mladíkom s početnými bodnými ranami, ktorý upadol do kómy a o tri dni neskôr zomrel. Všetci traja mali v obehu heroín a fentanyl. Salma si z tej noci údajne nič nepamätala. Na vražednej zbrani, ktorú zaistili, bola DNA iba ich troch. A Salma bola jediná nažive. Bolo tak logické hodiť vraždu na ňu a zbaviť sa prípadu. Nikoho nezaujímalo, že sila a uhol bodných rán nebol zhodný s fyzikálnymi možnosťami útleho sedemnásťročného dievčaťa, hoc aj na drogách.

Keď bol v Mexiku prípad raz uzavretý, nik sa neobťažoval ho znovu otvárať alebo nebodaj prehodnocovať. Iba zlomok vrážd v Mexiku bol skutočne vyriešený, pretože nemali kapacity na ich vyšetrovanie. A tak keď sa našiel naoko jednoznačný prípad, s radosťou ho uzavreli, aby prilepšili štatistiky.

„Oh, bože," povzdychla Salma a napila sa koly. „Je to výborné. V každom inom jedle by som na ten dresing nadávala, ale tu to chutí famózne." Sean sa konečne pousmial a mlčky ju pozoroval. „Chutí takmer ako mamine chiltomate," pokračovala Salma nerušene. „A než povieš, že nemám šancu pamätať si, ako chutí – mala som ho v stredu, takže pamätám. Vzali ma domov, k mame."

„Naozaj?" vyhŕkol Sean prekvapene. To skutočne nečakal. Už to bola nejaká chvíľa, čo bol doma on sám. Matka mu to pravidelne vyčítala cez telefón.

„Áno. Zakázala som jej dať ti vedieť. Chcela som ťa prekvapiť. Samozrejme, nepovedala som jej, ako som sa z basy naozaj dostala. Povedala som, že ma prepustili za dobré správanie. Ťažko povedať, či tomu uverila, ale bola šťastná, že ma vidí. Veľa o tebe rozprávala. Teda, prevažne sa sťažovala, že nenavštevuješ častejšie. Bola skutočne deprimovaná, že máš tridsať a ešte si jej nepredstavil žiadnu priateľku. Dala mi za úlohu ti nejakú nájsť a brblala čosi o vnúčati." Pri poslednom slove Seanovi zabehlo. „A keďže ja žiadne v svojej budúcnosti tak skoro nevidím, ak vôbec, myslím, že ti s radosťou nejakú nájdem."

„To je presne to, čo potrebujem," zamručal Sean a s povzdychom zahryzol do burgra.

„Predtým, než odídem do Európy... mohol by si pre mňa niečo urobiť? Zoznámiť ma s niekým?" prehovorila Salma po chvíli o čosi vážnejšie.

Sean na ňu prekvapene pozrel. „S kým?"

„S tým tvojím kamošom, Jakeom."

Sean zmeravel. Vzápätí si uvedomil, že jej to nikdy nepovedal. Posledný rok mu zriedkavo volala častejšie ako raz za mesiac. A keď už spolu volali, posledné, čo chcel vyťahovať, bolo jeho mizerné psychické rozpoloženie a pocit viny. „Prečo?" spýtal sa zachrípnuto, no zdalo sa, že Salma si zmenu v jeho správaní nevšimla.

„Pamätáš, ako ma v devätnástich presunuli do Santa Marthy?" Sean prikývol. Prvé dva roky strávila vo väznici pre mladistvých, než ju presunuli do veľkej väznice na okraji Mexico City. „Jedna z dozorkýň si ma všímala výrazne viac, než ostatné. Bola na mňa tvrdšia... istým spôsobom. Navonok to vyzeralo, akoby si na mňa zasadla. Slovne ma provokovala, dávala mi viac práce, nevynechala jednu možnosť zahnať ma do kúta, oddeliť od ostatných... a v tých chvíľach ma navigovala, ako prežiť. S kým sa spriateliť, aby som mala niekoho, kto by sa ma prípadne zastal, komu sa vyhýbať. Čo robiť a nerobiť. Nedala mi možnosť neposlúchnuť. Skupinka žien, ktorá ma na jej žiadosť prijala, dohliadala na mňa, sa nemohla sťažovať – mať na svojej strane dozorcu ochotného tu a tam čosi prepašovať dovnútra bolo na nezaplatenie." Salma sa na moment odmlčala. „Neskôr som sa dozvedela, že ona sa postarala, aby všetky tvoje žiadosti o návštevu boli zamietnuté, hoci mamine prešli. Ak by niekto zistil, že môj brat pracuje pre políciu, hoc i v Štátoch, bol by to dobrý dôvod prečo si vybiť frustráciu práve na mne.

Párkrát som sa jej spýtala, prečo ja. Pretože to rozhodne nebolo niečo, čo by robila pre hocikoho, hoci to dobre skrývala. Jeden z posledných ráz, čo som ju videla, mi nakoniec povedala pravdu. Pomohla mi prežiť, pretože ju o to poprosil jej syn, Jacques. Povedala, že mal blízkeho priateľa, s ktorým si boli ako bratia. A ak by sa mi niečo stalo a Jacques by vedel, že tomu mohol predísť... nedokázal by sa svojmu priateľovi znovu pozrieť do očí, vediac, že mohol jeho sestru ochrániť."

Sean sa nejakú chvíľu nezmohol na slovo. Jake ho poznal skrz-naskrz. On bol jeden človek, pred ktorým nikdy nič netajil. Boli si príliš podobní na to, aby to vôbec malo zmysel. Ale Jake... celý jeho život sa točil okolo čohosi, čo ho zďaleka presahovalo. Nemohol byť k Seanovi stopercentne úprimný bez toho, aby tým zradil niekoho iného – a to nebolo niečo, čo by Jake spravil. Nepoznal všetky Jakeove tajomstvá, ale poznal jeho. A aj po jeho smrti, s každým tým kúskom skladačky, ktorý získal... iba ho to utvrdzovalo v tom, že Jake bol i za clonou tajomstiev tým človekom, ktorého poznal. Možno ešte lepším.

„Elias?"

„To znie ako Jake," prehovoril Sean s nostalgickým úsmevom na perách. „Spraviť niečo noblesné a nikomu o tom nepovedať, aby ten imidž drsniaka neutrpel."

„Chcem sa mu poďakovať za to, čo urobil. Nie len pre mňa, ale pre teba."

„Mrzí ma to, Salma," zašepkal Sean a konečne k nej zdvihol zrak. „Jake pred rokom zomrel."

„Oh," vydýchla Salma. „To ma naozaj mrzí." Po chvíli ťaživého ticha sa odvážila opýtať: „Čo sa stalo?"

„Boli sme kempovať – a najmä liezť – v rokline Red River v Kentucky. Bola to Jakeova obľúbená horolezecká destinácia, tie vrchy poznal ako vlastnú dlaň. Zvyčajne sme si vyberali ťažšie, málo známe trasy, niekoľko z nich sme aj vytvorili. Tá, ktorú sme v to ráno vybrali, bola len na rozohriatie. Obaja sme ju dobre poznali. Jake... šiel naostro. Bez istenia. Nebolo to prvý raz. Lezenie bolo jeho prirodzenou súčasťou a šlo mu to skvele. Veril, že ak má zomrieť, osud mal preňho v pláne čosi špeciálnejšie." Leziem odjakživa, Ward. Myslíš, že v Mexiku ma niečo alebo niekto istil? Nie, s lanom to proste nie je ono. Keď to raz skúsiš bez neho, ten adrenalín... nedá sa to porovnať. Ak mám zomrieť, bude to guľka, nie pád zo skaly. Stavíme sa? „Došlo k zemetraseniu. Nebolo silné, no spôsobilo, že na vrchu steny sa uvoľnilo niekoľko skál. Keď sme si ich všimli, bolo neskoro." Jedna zo skál dopadla Jakeovi na ruku a rameno. Ak nie sila skaly, tak bolesť niekoľkonásobnej zlomeniny ho vyviedli z rovnováhy. Dokázal sa udržať na stene práve tak dlho, že sa Seanovi, ktorý bol pár metrov pod ním, podarilo dostať bližšie. „Jake sa neudržal, ale keď padal, podarilo sa mi ho zachytiť. Stálo ma to ale vlastný balans. Nemohol som sa udržať na stene a zároveň ho chytiť, a tak sme ostali visieť vo vzduchoprázdne asi meter od steny, s lanom zachyteným o skalný výčnelok nad nami. Neustále kývanie a dvojnásobok váhy, ktorú zrazu lano nieslo, spôsobili, že sa začalo rozplietať." Pusť ma! Pusť! Nemá zmysel, aby sme zomreli obaja. Jake tušil, že ich to lano neudrží, ale Sean si to nemienil priznať. Nepustil ho. Nemohol. Ak by ho vytiahol dosť vysoko na to, aby pripol jeho postroj o svoj vlastný, ak by Jakeova ruka nebola zranená... ako málo stačilo, a Jake by bol nažive. „Neudržal som ho dostatočne dlho." Bol na mieste mŕtvy —aspoň to hovorili záchranári i vyšetrovatelia. Sean nemal šancu overiť si to sám — lano sa počas zlaňovania predsa len odtrhlo a on posledných desať metrov padal. Prebral sa až v nemocnici, ako zázrakom iba s niekoľkými zlomeninami a modrinami. Pravdepodobnosť hovorila, že ten pád nemal prežiť. Časť z neho tam vtedy skutočne zomrela. A občas mal pocit, že by bolo ľahšie, ak by tam zomreli obaja.

•••

Keď Lydia konečne vstala, bolo poludnie. V hlave jej trešťalo a spomienky na predošlý večer sa zdali byť zlým snom.

„Povedz mi, že si sa mu nevyhrážal," zaúpela Lydia, zatiaľ čo jej Tyler chystal kávu.

„Kedy som sa komu vyhrážal?" spýtal sa Tyler s nevinným úsmevom. „Iba som ho priateľsky varoval, aby sa s tebou nezahrával."

„Je to policajný inšpektor, Ty!"

„Tak si ho sem nemala vodiť," odfrkol Tyler a položil jednu šálku kávy pred Lydiu. „Niežeby mi na tom záležalo, aj keby to bol sám prezident."

Lydia naňho iba zlostne zagánila a usrkla z kávy. Tyler bol... Tyler. Dalo sa predpokladať, že svoje ochranárske pudy nezaprie — ostatne, ako zakaždým, keď sa s niekým v minulosti stretávala. A vzhľadom na indivíduá, s ktorými na vysokej randila, nemohla sa mu diviť.

„Čo mám robiť?" spýtala sa ho Lydia. „Nemôžem sa tváriť, akoby sa nič nestalo. A nemôžem sa mu donekonečna vyhýbať."

„Presne to urobíš — budeš sa tváriť, že sa nič nestalo," odvetil Tyler a posadil sa na stoličku naproti nej. Prebodával ju naliehavým pohľadom. „To nie je chlapík pre teba."

Lydia nadvihla obočie. „Preferoval by si snáď nejakého grázla?"

„S grázlom by som si hravo poradil. Ale policajný inšpektor? Posledné, čo potrebujeme, je detektív skúmajúci tvoju minulosť — alebo tú moju."

Minulosť. Pri tom slove si Lydia vybavila pohľadnicu z bytu obete, ktorej vraždu vyšetrovali. Drevenica na brehu jazera. Vráťme sa tam. Nechýba ti domov?

Nechýba ti domov? Nechýba ti domov? Nechýba ti domov?

Po chrbte jej prebehol mráz. Nemohla tie tri slová dostať z hlavy. Prečo sa vrah vrátil na miesto vraždy? Pripísať tri slová na pohľadnicu? Aký zmysel preňho mala? A čo viac - prečo mal pocit, že to vôbec niekto postrehne? Očividne chcel, aby vedeli, že tam bol. Aký to malo zmysel? Pre koho iného mala pohľadnica význam... okrem nej?

Lydia vstala a bez slova zamierila do kúpeľne. Vzala z poličky oválne kozmetické zrkadlo. Opatrne prstami povolila kovový rám a vytiahla z neho dva kusy skla. Medzi nimi bola fotografia.

Nikdy si ju nemala brať k sebe domov, ale nemala to srdce zbaviť sa jej. Fotka zachytávala plavovlasého muža vo vínovočervenom svetri a plavovlasé dievčatko, ktoré mu sedelo na kolenách. Keď zavrela oči, stále si vedela vybaviť jeho hlboký hlas a úsmev. Teplo jeho objatia. Veľké dlane, v ktorých sa tá jej v tom čase bez problémov utopila. Nazývali ho monštrom a bezcitnou beštiou, a napriek tomu takmer všetky momenty, kedy sa Lydia cítila milovaná, zahŕňali jeho. Pre ňu bol beštiou niekto iný - ten, ktorý muža na fotke vytrhol z jej života.

Lydia schovala fotku a obzrela sa, keď na chrbte ucítila Tylerov skúmavý pohľad. Nič nepovedal, iba ju mlčky pozoroval opretý o rám dverí.

„Je šanca, že... že je nažive?"

Lydia nepovedala jeho meno, no Tyler okamžite vedel, o kom hovorí. „Nie," povedal s oceľovou istotou. Tvár sa mu zachmúrila, keď v spomienkach zablúdil k tej noci. „Kyle je mŕtvy. Už ti nemá ako ublížiť."

Obaja to videli na vlastné oči — pád z desiatich metrov do ľadovej rieky, z ktorej sa nikdy nevynoril. O týždeň neskôr sa našlo telo utopeného muža, ktorý sa zhodoval s popisom. Všetko nasvedčovalo tomu, že bol skutočne mŕtvy. Od tej noci o ňom nepočula. Ak by bol nažive, nenechal by ju na pokoji. Na to ju príliš nenávidel.

A napriek tomu... ani po rokoch sa nezbavila toho zrnka pochybností. Mŕtve telo muža, ktorý mal byť jej mŕtvym bratom, nikdy nevidela.

Nechýba ti domov?

Chýbal jej. Dala by čokoľvek za možnosť vrátiť sa do momentu, kedy bola zachytená tá fotografia. Do doby dávno predtým, než sa celý jej svet obrátil naruby. Vďaka Kyleovi nebol žiaden domov, kam by sa mohla vrátiť.