„Ďalej," zaznel spoza dverí Torresov sýty hlas, keď Lydia zaklopala.

Zhlboka sa nadýchla a vkĺzla dovnútra. Tentoraz kancelária pôsobila o čosi upravenejším dojmom. A svetlejším. Skrz roztiahnuté žalúzie dovnútra prúdili slnečné lúče a zalievali Torresa i písací stôl. „Sadnite si," prehovoril takmer prívetivo bez toho, aby zdvihol zrak od papierov, ktoré rad radom podpisoval.

Lydia podišla bližšie a zaváhala pri pohľade na kreslo, na ktorom sa kopilo niekoľko posledných neuprataných kníh a na nich zopár spisov. Druhé kreslo mal pritiahnuté pri sebe a na ňom laptop. „Uhm, kam presne, inšpektor?"

Lydia zatajila dych, keď zrazu zdvihol hlavu a jej pohľad sa stretol s blankytne modrými očami prežiarenými slnečnými lúčmi. Opálená pokožka ostro kontrastovala s bielou košeľou, ktorú mal na sebe. Vrchné dva rozopnuté gombíky jej z tejto pozície poskytovali dokonalý výhľad na kúsok dôkladne vypracovaného hrudníka. Wow, prebehlo jej hlavou mimovoľne. Od prvého momentu, keď ho uvidela, si bola vedomá faktu, že je to nesmierne príťažlivý muž. Ale teraz, vyrušený z myšlienok, s uvoľnenými črtami, pootvorenými perami a očami, v ktorých by sa mohla utopiť...

Lydia sa prinútila sklopiť zrak a nadýchla sa. Torres si v tom istom momente odkašľal a prudko vstal. „Prepáčte," vyhŕkol a trochu roztržito preložil laptop na stôl. Vzápätí presunul kreslo na pôvodné miesto a gestom Lydii naznačil, aby sa posadila.

„Ako šla návšteva toho centra?" spýtal sa, kým podpísal posledný papier a vložil ich všetky do obálky, ktorú následne schoval v stole. „Nejaký pokrok?"

„Ehm, na čosi sme narazili. Presnejšie, na niekoho. Je možné, že sa ktosi vydával za Rileyho syna a zmanipuloval ho. Je to však zatiaľ iba teória... To ale nie je to, prečo ste ma sem volali, však?"

„Nie," odvetil Torres a chvíľu si Lydiu premeriaval pohľadom. „Chcel som sa uistiť, že rozumiete, že to, čo ste včera spravili, bolo hlúpe a nepremyslené a nebudem to tolerovať. Nejde iba o fakt, že ste boli sama. Nikomu ste nedali vedieť, kde sa chystáte, a oficiálne ste už boli mimo službu. Tentoraz to prehliadnem, ale už sa to nebude opakovať. Rozumieme sa?"

Lydia sa sarkasticky pousmiala. „Čisto náhodou, nie je tam nejaká súvislosť medzi vaším prihliadnutím k situácii a faktom, že ste tam tiež boli bez zálohy?"

Torresov pohľad naznačoval, že sa pohybuje po tenkom ľade. „V tom je výrazný rozdiel."

„Budem hádať, ste muž."

„Som váš nadriadený," opravil ju podráždene. „Mám o niekoľko rokov skúseností viac, strávil som nejaký čas v armáde, a v neposlednom rade pod oblekmi v nosím nepriestrelnú vestu, ak idem do terénu." Torres povzdychol. „Prečo je pre vás taký problém skrátka prijať, čo poviem?"

Lydia ho prepálila rovnako protivným pohľadom, aký venoval on jej. „Pretože do momentu, než ste zmienil nepriestrelnú vestu, ste znel ako pokrytec," odsekla. „Fajn. Nebude sa to opakovať."

„Dúfam. Chcem len, aby ste vykonávali svoju prácu bez zbytočného riskovania. Je už tak riskantná, tak prečo pokúšať osud?"

„Myslím, že som schopná odhadnúť, koľko zvládnem," ohradila sa Lydia.

„Súdiac podľa včerajška, váš senzor rizika je miestami pokazený," odvetil Torres s náznakom pobavenia v hlase.

Voči tomu Lydia nemohla namietať. „Je to všetko, inšpektor?"

„Je tu ešte jedna vec," odvetil Torres a Lydia s pohľadom na hodinkách v duchu zaúpela. Bolo po pol štvrtej. Už teraz nestíhala.

Torres otvoril zásuvku stola a vytiahol plastový obal na dôkazy. „Je to vaše?" spýtal sa a podal obal Lydii.

Lydia zatajila dych, keď v obale zbadala zlatú retiazku a ruka jej podvedome vyletela ku krku. Jej retiazka bola preč. Lydia rýchlymi pohybmi otvorila obal a nechala si skĺznuť retiazku do dlane, aby sa uistila, že je to ona. Úľavne vydýchla, keď zbadala známy zlatý krížik. „Áno, je to moje," odvetila a prekvapene pozrela na Torresa. „Kde ste to našli?"

„Našla sa včera v tom byte, tesne predtým, než som odišiel," odvetil inšpektor a zavrel zásuvku. „Pamätal som si, že som vás videl hrať sa s retiazkou, ale nebol som si istý, či je to ona."

„Áno, je to ona," prikývla Lydia a zapla si retiazku okolo krku. „Ďakujem."

„Nie je za čo," odvetil Torres a na sekundu skĺzol pohľadom k retiazke. „Nepovedal by som na vás, že ste kresťanka," nadhodil opatrne.

„Nie som," odvetila Lydia a prešla prstom po krížiku. „Má pre mňa iný význam."

Torres zľahkla naklonil hlavu, akoby čakal, čo povie ďalej. No Lydia sa namiesto toho iba zdvorilo usmiala. „Ak je to všetko, pôjdem. Dnes ešte čosi mám."

„Samozrejme," kývol Torres a naznačil jej, že môže ísť. „Pekný zvyšok víkendu, detektívka."

„Ďakujem. Tak teda v pondelok."

•••

Bolo pol siedmej, keď Tyler zastavil Lydiino auto pred nenápadným barom len dva bloky od okrsku, kam zvykli s kolegami raz za čas zájsť po práci. Naposledy skontrolovala ľahké letné líčenie v zrkadle a pozrela na Tylera. „Ako vyzerám?"

Džínsy vymenila za koženú áčkovú sukňu čosi nad kolená a tenisky za letné sandálky na plnom podpätku. Blúzka jej odhaľovala ramená, no zároveň bola dosť decentná na stretnutie z práce.

„Na zožratie," odvetil Tyler s úškrnkom. „Zavolaj mi, keď budeš potrebovať zviezť."

„Asi si vezmem taxík, aby si nemusel vstávať," odvetila Lydia a siahla po kabelke. „Maj sa. A oddychuj!"

„Neopi sa pod obraz boží," zavolal za ňou Tyler pobavene, keď vystúpila, a odpoveďou mu bol vystrčený prostredník.

V bare sa nachádzalo asi tridsať ľudí. Neboli tam iba detektívi, ale aj pár ľudí z iných oddelení, ktorí s nimi zvykli často spolupracovať. Lydia zaregistrovala, ako jej od billiardového stola Tim, súdny lekár, kývol na pozdrav. Z druhej strany sa k nej blížila Arya s dvoma drinkami.

„Ty si ale dávaš na čas," uchechtla sa a podala Lydii Cosmopolitan.

„Čakala som komornejšiu atmosféru," zasmiala sa Lydia, prechádzajúc pohľadom po miestnosti.

„To aj ja. Je to tu akási všehochuť, Reynolds zrejme pozval každého, koho tento týždeň na okrsku stretol," odvetila Arya pobavene a viedla ju k stolu, pri ktorom sedela Jess a Steve, blonďavý detektív, ktorý Lydiu už rok lanáril, aby sa prišla pozrieť na nejaký basketbalový zápas medzi policajnými okrskami. Steve bol kapitánom ich tímu, v ktorom hral aj Sean. Ani to ju však nepresvedčilo vybudovať si vzťah k tak nezmyselnému športu.

„Kde máš zvyšok tímu?" žmurkla na Steva a sadla si na voľnú stoličku, ktorú jej pritiahol medzi seba a Aryu.

„Vykašlali sa na mňa a šli loviť čajky na Manhattan," odvetil Steve s úškrnkom a odpil z piva. „Kde máš druhú polovičku?"

„Sean má nejaké rodinné veci, ktoré potreboval vyriešiť," zopakovala Lydia jeho piatkovú výhovorku a postrehla, ako Arya prevrátila očami. „Kde je Reynolds?"

„Tak nejak kľučkuje od skupinky k skupinke," odvetila Jess. „Skôr či neskôr sa tu ukáže. Kašli naňho a radšej mi povedz, kto bol ten chrumkavý fešák, s ktorým si šla na obed."

Lydia sa zasmiala a usrkla z drinku. Vedela, že čosi také skôr či neskôr príde. Ženy sa na Tylera lepili ako osy na med. „Kamoš z vysokoškolských čias," odvetila Lydia pobavene. „Dovolenkuje v New Yorku a náhodou sme na seba narazili." Doslova narazili.

„Nechceš mi ho dohodiť?"

„Tyler nie je dobrý vzťahový materiál," odvetila Lydia vyhýbavo.

Jess sa zasmiala. „A kto vraví, že hľadám vzťah?"

•••

„Nechcete sa niekto ujať billiardu?" objavil sa pri stole nečakane Tim. „Mám perfektne rozohratú hru, ale mám hovor, a obávam sa že to bude na dlhšie. Ideálne niekto, kto mi to nepokazí."

„Za Cosmo ti to ustrážim," ponúkla sa Lydia s úsmevom. Po dvoch drinkoch zrejme jej muška už nebola to, čo za triezva, ale alkoholom potužené sebavedomie to istilo.

„Máš ho u mňa," žmurkol Tim a podal jej tágo. „Polovičné sú moje."

S takmer dopitým Cosmopolitanom v jednej a tágom v druhej ruke zamierila Lydia k dvom biliardovým stolom v zadnej časti miestnosti. Jeden okupovala dvojica ostrieľaných detektívov, s ktorými sa Lydia poznala iba z videnia. Automaticky zamierila k druhému stolu. Jej súper bol čiastočne schovaný za stĺpom a prvé, čo z neho uvidela, bol chutný pánsky zadok v džínsach, keď sa sklonený nad stolom snažil nájsť čo najvhodnejšiu pozíciu na ďalší úder.

„Pozrime sa, čo mi tu Tim..." prehovorila Lydia do vzduchu, keď podišla bližšie, no hlas sa jej vytratil, keď obišla stôl a uvedomila si, s kým bude hrať. „Vy?"

Torres prekvapene zdvihol zrak od stola a tágo sa vykrivilo z osi, do ktorej ho tak dôkladne šteloval. Biela guľa minula trojicu celofarebných tesne pri stene stola a odrazila sa na opačnú stranu hernej plochy. Z pier mu unikla tlmená nadávka, ktorá v hluku miestnosti zanikla skôr, než mala šancu doľahnúť k Lydii. Torres sa vystrel a usrkol z koňaku s ľadom, ktorý mal položený na okraji stola. Modré oči ju počas toho lenivo sledovali.

„Vás som tu naozaj nečakala," odvetila Lydia po pravde a dopila zvyšok drinku na ex. Čosi jej navrávalo, že to bude potrebovať.

„Verte mi, ani ja som si nepredstavoval, že takto skončí moja sobota," odvetil Torres a zamyslene sledoval Lydiu, ktorá skúmala rozloženie gúľ na stole. „Zdá sa, že som sa Reynoldsovi ocitol v ceste v najnevhodnejší čas."

Lydia sa zasmiala s pohľadom fixovaným na modro-bielu guľu, ktorú si určila za svoj cieľ. „Musí to byť pre vás skutočná trauma, tráviť večer s plebejcami, však?"

„Hlavne, keď sú v takej prevahe," súhlasil Torres s kútikmi nadvihnutými v nepatrnom úsmeve.

Lydia na sebe cítila jeho pohľad, keď sa sklonila a dobre mierenou ranou strelila guľu do jamky. So spokojným úsmevom sa o čosi posunula a pokúsila sa zraziť ďalšiu guľu, no tentoraz to nevyšlo. Tak či tak však pred Torresom mala dostatočný náskok. Na stole ostávali dve jej gule a štyri jeho.

Spoza rohu sa vynoril čašník a Lydia v duchu zajasala, keď na podnose zbadala Cosmopolitan. Čašník sa na ňu usmial a vymenil prázdny pohár za plný. „Kolega vám odkazuje, že hra je vaša. Musel odísť."

„Ah, vďaka za info," odvetila so sileným úsmevom a blysla pohľadom na Torresa, ktorý ju pobavene sledoval s novým pohárikom koňaku v prstoch. Prekliaty chlap! Väčšina chlapov mala pred sebou pivo a panáky, ale to zrejme bola príliš nízka úroveň na pána Dokonalého.

„Čo je to, čo vám beží hlavou?" nadvihol Torres obočie. „Úprimne. Čo vám na mne vadí? Je viac než očividné, že vás tá informácia rozladila."

„Ste môj šéf. Preferovala by som iba nevyhnutne strávený čas," odvetila Lydia a napila sa drinku.

„Nemyslím, že to je ono," odvetil zamyslene a nahol sa ponad stôl. Lydia kútikom oka pozorovala pevné plecia napínajúce sa pod bielou košeľou, keď skusmo rozhýbal tágo, než napokon udrel do bielej gule. Dve z troch jeho gulí v zástupe spadli do jamky. Tretia sa odrazila od mantinelu stola a pomalým tempom putovala cez polovicu stola, než napokon zastala. „Ak vám ale vadí moja prítomnosť, pokojne hru prenechám niekomu inému."

„Nie, tú výhru si vychutnám," odvetila rovnakým samoľúbym tónom.

„Tak odpovedzte na moju otázku," prehovoril Torres, keď ju obchádzal. Ten tón, trochu hravý, trochu rozkazovačný, jej rozvibroval celé telo. „Som zvedavý." Sklonil sa k stolu a tesne predtým, než vystrelil, zdvihol na moment zrak k Lydii. Pri pohľade do tých krásnych očí jej vyschlo v krku. „Sľubujem, že sa to nijako nedotkne nášho pracovného vzťahu."

Keby ste mi radšej sľúbili, že ma ohnete cez ten stôl, prebehlo Lydii hlavou. Vzápätí jej tá myšlienka vyrazila dych. Skurvený alkohol. Dopekla, Lydia!

Lydia odmietla sledovať jeho ďalší takmer úspešný pokus o zrazenie gule a siahla po Cosmopolitane. „Povýšenectvo," prehovorila napokon a nenápadne sa obzrela, aby sa uistila, že nik nie je dosť blízko na to, aby ich počul. „Ten arogantný pohľad a nadvihnutie obočia, keď analyzujete niečo, čo sa zdá byť pod vašu úroveň. Motorka, Tylerove potetované ruky, káva v plastovom pohári – povedzte, boli ste niekedy v Starbucks?"

„Starbucks nie je káva, ale cukrová voda na steroidoch," odfrkol Torres a odpil si z koňaku. „Pili ste niekedy kávu z-,"

„Presne o tomto hovorím!" vyhŕkla Lydia víťazne. „Ten iritujúci spôsob, ktorým poukazujete na to, že niečo nie je podľa vášho vkusu, najmä ak ste podráždený."

„Kadiaľ chodíte, tam sa všetko komplikuje – bodaj by som nebol vo vašej prítomnosti podráždený," odsekol Torres, no nepôsobil skutočne urazene.

„Ďalej, tá posadnutosť kontrolou a perfekcionizmom," pokračovala Lydia a rýchlym úderom poslala jednu zo svojich gulí do jamky... a spolu s ňou aj bielu. „Dočerta!"

„Chcem príklad tej posadnutosti kontrolou," zamračil sa Torres a chytil bielu guľu, ktorú Lydia vybrala z jamky a postrčila k nemu. Položil ju na čiaru a trochu roztržito sa pokúsil o úder. Minul.

„To miesto činu. Nestačí vám, že na tom sú dvaja detektívi, nestačí vám podrobná správa, musíte sa ísť pozrieť sám, pretože nám určite niečo ušlo." Torres pootvoril ústa a chcel čosi namietnuť, ale Lydia mu nedala šancu. „Spôsob, akým ma sledujete, keď pijem, odhadujúc situáciu. Koľko drinkov som už mala, koľko ešte zvládnem, koľko je príliš." Lydia mu opätovala zlostný pohľad a obrátila do seba obsah pohára. To už bolo príliš minimálne na jej močový mechúr. „Niežeby to bola vaša starosť."

Lydia položila tágo na okraj stola a zvrtla sa na päte, mieriac k stolu, kde mala veci. V polovici cesty sa na chvíľu zarazila, zisťujúc, že ani pri jednom zo stolov na dohľad nesedeli Jess a Arya. Po chvíli zamierila k stolu, kde zahliadla Steva a, chvalabohu, aj svoju kabelku. Stôl bol spojený s vedľajším a obkolesovalo ho pol tucta podgurážených detektívov hrajúcich poker.

Prevesila si kabelku cez plece a chytila Steva za rameno. „Kam všetci zmizli?" spýtala sa, narážajúc na ich pôvodný kruh.

„Do toho klubu na konci ulice, kde sme skončili naposledy," odvetil Steve a napil sa piva. „Vieš, do toho, kde miešajú trilión vlastných drinkov. Arya ťa chcela zavolať, ale tvoj spoluhráč ju pripravil o guráž," dodal so smiechom.

Lydia nie práve stabilným krokom zamierila k toaletám. V duchu zanadávala, keď jej pri bare cestu zahatal Reynolds. Jej močový mechúr to už naozaj nezvládal. „Videl som, že ste po Timovi prevzala štafetu. Vlastne, teraz ti už môžem tykať, čo?" zasmial sa Reynolds a potľapkal Lydiu po chrbte. Lydia sa iba pobavene usmiala. Bývalý inšpektor sa rozhodne nedržal pozadu oproti mladším kolegom. „Čo hovoríte na Patricka Torresa?"

„Už teraz mi chýbate, šéfe," odvetila a odozvou bol Reynoldsov hlboký smiech. Lydia kútikom oka zahliadla bielu škvrnu v prítmí a na sekundu odviedla pohľad tým smerom. Torres sa usadil na opačnom konci baru a nenápadne ju sledoval. Neskončili sme, sľuboval jeho pohľad.

„Patrick nie je zlý chlapec, chvíľu som s ním pár rokov dozadu pracoval. Je ambiciózny... a prísny sám na seba. A ak ide o prácu, tak aj na tých, čo sú pod ním." Reynolds sa uchechtol. „Aj keď vám to rozhodne neuškodí."

„Myslím, že mu dáme zabrať prinajmenšom tak, ako on nám," odvetila Lydia pobavene.

„Tomu verím."

Reynolds sa vytratil, keď zbadal poker, a Lydia sa konečne ocitla v bezpečí dámskych toaliet. Cítila, že efekty posledného drinku sa plne dostavili a spomalené reakcie vlastného tela jej nahovárali, že by to chcelo nejako ten alkohol spáliť. Tancom... alebo možno sexom?

Akokoľvek lákavo doťahovanie sa s Torresom bez následkov vyzeralo, potrebovala sa ho zbaviť. Nič nebolo bez následkov. Potrebovala to skončiť skôr, než by povedala alebo urobila niečo, čo by za triezva ľutovala. Povedala toho už viac než dosť.

Lydia vyšla z kabínky a umyla si ruky. Z malej kabelky vylovila rúž, kontrolujúc, či z jej obsahu medzičasom niečo nezmizlo. Pretrela pery rúžom a zvodne sa usmiala na vlastný odraz. To, že sa Torresa chystala zbaviť, ešte neznamenalo, že jej noc končila.

Zapínajúc si kabelku vyšla z toaliet a takmer vrazila do postavy, ktorá sa zrazu vynorila z tieňa. Prehltla výkrik, ktorý sa jej dral na jazyk, a o dva kroky cúvla. Na sekundu mala pocit, že to mohol byť Torres, ale nebol.

„Vydesil som ťa, Lydia?" spýtal sa Simon s pobaveným úsmevom a spravil krok k Lydii. „To som nechcel."

Simonovi sa páčila od momentu, čo nastúpila do tímu, a rozhodne sa tým netajil. Po niekoľkých dôrazných odmietnutiach sa stiahol, no zakaždým, keď bola príležitosť, ušla mu nejaká sarkastická alebo sexistická poznámka. Nevedel sa preniesť cez to, že ho nechcela. Našťastie, Lydii sa darilo v práci ho obchádzať.

V práci to boli iba slová, ktoré sa jej nijako nemohli dotknúť, nedala im tú moc. Ale tu... tu neboli v práci. Simon nebol triezvy. A Lydia netušila, kde boli jeho hranice súdnosti. Nemala však v pláne ukázať mu, že má strach.

„Uhni mi z cesty, Simon," prevrátila očami a skúsila ho obísť, no Simon sa šikovne pohol tak, aby ho obísť nemohla. Príliš blízko, je príliš blízko, hučalo jej v hlave a v hrdle jej vyschlo, keď sa jej vybavili spomienky z chvíle, keď bola naposledy zahnaná do kúta. Podvedome cúvla a zistila, že za ňou je už len stena.

Kým stihla zareagovať, Simon rýchlo zmazal ten priestor medzi nimi a jednou rukou sa oprel o stenu vedľa Lydie. „Ale no tak, ja nehryziem," uškrnul sa a v očiach sa mu zablyslo.

„Dotkni sa ma a prídeš o ruku," sykla Lydia, keď postrehla, že Simon pohol rukou. Medzičasom z kabelky chvejúcimi sa prstami nepozorovane vytiahla malý vystreľovací nôž. Sama sebe pred rokmi sľúbila, že už nikdy nebude bezmocná.

„O tom veľmi pochybujem, zlato," uchechtol sa a vztiahol prsty k jej tvári, no než sa jej stačil dotknúť, neznáma sila ho strhla dozadu a sotila do steny vedľa Lydie.

Tentoraz to naozaj bol Torres. Lydia so zatajeným dychom sledovala, ako Simona v priebehu sekúnd znehybnil. Jednu ruku mu prudko vykrútil za chrbát a bolesť v Simonovej tvári navrávala, že to nebolo iba o znehybnení. „Pochybuješ aj o mne?" zavrčal inšpektor nebezpečným tónom. Simon bolestivo zastonal, keď Torres vyvinul ešte väčší tlak.

„Znovu raz kazíš zábavu, čo, Patrick?" uchechtol sa Simon aj cez bolesť a z hlasu mu odkvapkával jed. Vzápätí zdvihol zrak k Lydii. „Budem ťa mať, princezná," uškrnul sa desivo.

Lydia sa s rozochveným nádychom odlepila od steny a prešmykla sa popri Torresovi. Simonove slová jej stále hučali v hlave. Keď sa znovu ocitla pri bare a v zornom poli hneď niekoľkých prítomných, schovala nôž späť do kabelky. Zamierila na koniec baru, tam, kde sedel Torres predtým, než odišla na toalety.

Poprosila barmana a o pohár vody a prstami si nervózne prehrabla vlasy, hypnotizujúc pohľadom roh, za ktorým sa nachádzali toalety. Kde je?

Lydia sa napila ľadovej vody a zmeravela, keď sa spoza rohu vytackal Simon. Rukou si zvieral nos a mieril priamo k východu. Chvíľu po ňom sa zjavil Torres. Spomalil a s pohľadom boha pomsty prečesával bar, až kým jeho pohľad nezastavil na Lydii. Vykročil k baru a povedal čosi barmanovi, než zamieril k Lydii.

Nepoznala ho, a tak nevedela odhadnúť, čo sa odohráva za tým rozbúreným pohľadom. Torres si mlčky sadol na posledné voľné miesto pred rohom baru, takže k sebe sedeli v pravom uhle. Dlaňou si prešiel po tvári a Lydia postrehla, že k fialkastému a trochu napuchnutému koreňu palca na pravej ruke teraz pribudli aj obité hánky. Okamžite siahol po koňaku, keď pred ním pristál, a obrátil ho do seba takmer na ex.

„Ďakujem," prehovorila Lydia polohlasne. Ak by k nej nebol zdvihol pohľad, myslela by si, že ju v tom hluku prepočul.

Chvíľu ju pozoroval rozbúrenými očami, no jeho hnev nebol mierený na ňu. „Urobil čosi podobné už predtým?" spýtal sa, zvierajúc sklenený pohár tak silne, až sa bála, že ho rozdrví.

„Ak by urobil, už by tú ruku nemal," odvetila Lydia pokojným tónom, ktorý ju samotnú zaskočil. A po chvíli dodala: „Nemali ste ho udrieť."

Torres na ňu pozrel, akoby sa zbláznila. „Neľutujem, že som ho udrel. Ľutujem, že som mu nedal ešte jednu," odsekol.

Lydia neveriacky pokrútila hlavou. To bol naozaj tak mimo, že si to neuvedomoval? „Hoci to bolo mimo práce, ste jeho nadriadený, a ak voči vám vznesie sťažnosť-,"

Torres sa horko zasmial. „Oh, som si istý, že mi to bude chcieť nejakým špinavým spôsobom vrátiť, ale môžeme sa staviť, že oficiálna cesta to nebude. Poznám ho." Torresovi potemneli oči a usrkol z bourbonu. „To skurvené prasa je môj bratranec."

Lydia chvíľu tú informáciu spracovávala. Bratranec. Zrazu to dávalo väčší zmysel – Simonova odvaha, keď sa Torres ukázal, oslovenie menom... poznali sa. Dokonca aj Simonovo sebavedomie v práci – ak boli bratranci, potom bol senátor Williams aj jeho príbuzný. Ako mohli byť dvaja tak rozdielní muži rodina?

„Mrzí ma, čo..."

Prekvapene k nemu vzhliadla, kým Torres hľadal správne slová. „Nie je to vaša vina. To, že ste rodina, vás nerobí zodpovedným za jeho činy." To boli slová, ktorými kedysi uspávala vlastný pocit viny. „Nemôžete mať pod kontrolou všetko, a rozhodne nie iných ľudí. Čo nás dostáva späť k tomu, o čom sme sa bavili pri biliarde."

Torres neveriacky potriasol hlavou. „Boli ste práve napadnutá. Ako môžete byť tak pokojná? Skákať od témy k téme?"

„Nebolo to prvý raz, čo ma niekto napadol," odvetila Lydia po niekoľkých sekundách ticha s pohľadom upretým na ľad v Torresovom bourbone. „A nemám strach, ale rozhodne nie som pokojná. Roky a roky terapie ma naučili, že mi neostáva nič iné, než vyrovnať sa s tým, čo sa stalo, pretože zmeniť to nemôžem. Jedna z možností, ktoré sa mi v minulosti ukázali ako účelné, je opiť sa tak, že na ďalší deň to celé vyzerá iba ako zlý sen. Vzhľadom na vašu posadnutosť kontrolou, nemyslím si, že by ste ma nechali."

Lydia zdvihla zrak a zistila, že ju pozoruje s tým istým zamysleným výrazom, ako keď ho poobede vyrušila v kancelárii. „Prečo mám pocit, že ani alternatíva sa mi páčiť nebude?"

Lydia sa uškrnula. „Než vám to poviem – máte krv na rukáve košele. Môžem s tým niečo spraviť?"

Torres zmätene pozrel na košeľu a späť na Lydiu. „A čo s tým, prosím pekne, môžete spraviť?"

„Dajte tú ruku bližšie," odvetila a sledovala, ako Torres prebehol pohľadom okolie, než sa s povzdychom nahol dopredu a natiahol ruku k Lydii. V rohu, kde sedeli, boli dosť nenápadní na to, aby im nik nevenoval pozornosť.

Lydia zložila strieborný manžetový gombík a rukáv zahla. A znovu, znovu a znovu, až došla nad lakeť. „Dajte sem druhú ruku." Torres nevládal protestovať. Iba neveriacky pozoroval, ako Lydia menila zakrvavenú elegantnú košeľu na čosi menej formálne... a snáď ešte viac sexi. Pri skladaní rukávu sa mimovoľne dotkla jeho predlaktia a vzápätí pocítila, ako sa mu pri tom dotyku zježili chĺpky. Naposledy zahla rukáv a odtiahla sa. „Hotovo. Netvárte sa tak snobsky, vyzerá to dobre."

„Vyzerám ako môj mladší brat," povzdychol Torres a dopil bourbon. „A netvárim sa snobsky. To je iba čisté znechutenie."

„Ten slávny brat?" spýtala sa Lydia a uchechtla sa, keď si spomenula, čo si o ňom pred pár dňami vygooglila. „Nuž, zrejme má vkus. Čo by mohlo vysvetľovať tie tri polonahé ženy vo vírivke. A zjavne nie je ani taký upätý."

„Upätý!" zopakoval Torres neveriacky.

Lydia mávla na barmana. „Zaplatím."

„Všetko je na účet pána Reynoldsa." Nuž, s tým sa predsa nebudem hádať, pomyslela si Lydia a vstala.

„Kam to idete?" spýtal sa Torres zmätene, stále rozhorčený jej dobre mierenými poznámkami.

„Presunúť svoj večer na trochu živšie miesto," odvetila Lydia a snažila sa skryť úsmev. Zamierila k východu a pri dverách zastala. Spokojne zistila, že Torres ju s niekoľkometrovým odstupom a rozladeným výrazom nasleduje. „Hneď tu vedľa je klub, majú skvelého DJa a ešte lepšie-,"

„Nie," potriasol hlavou a z vrecka vylovil balík cigariet. „Majte rozum, Morganová, a nechajte ma odprevadiť vás domov."

„Nevravel ste, že nie ste snob? Ani upätý? Potom aký máte problém s nočnými klubmi?"

„Nemám problém s nočnými klubmi, mám problém s tvrdohlavými opitými ženami," odsekol Torres, keď vyšli z baru a ovanul ich čerstvý, konečne svieži večerný vzduch. Vytiahol zapaľovač a pripálil si.

„Fajn, tak bežte domov. Nie som až tak opitá. Beztak som vás neprosila, aby ste šli so mnou. Ďakujem za spacifikovanie Simona. Ak by ste to nespravili, zrejme by sa prelialo o čosi viac krvi. Každopádne... poradím si. Dobrú noc, inšpektor Torres."

„Oh, nie, toto na mňa nehrajte," zamručal a zahatal jej cestu. „Dnes večer vás nespustím z očí."

„Takže idete so mnou?"

Torres zaškrípal zubami. „Jeden tanec."

„Jeden tanec a jeden drink a môžete ma odprevadiť domov," súhlasila Lydia.

Torres porazenecky potiahol z cigarety a vzápätí dym vydýchol. „Fajn. Dajte mi chvíľu, kým..."

Lydia vkĺzla do klubu a jeho hlas sa rozplynul v decibeloch, ktoré ju obklopili. Pery sa jej podvedome zvlnili do úsmevu pod náporom spomienok z Londýna. Boli časy, keď takto vyzerali štyri večery v týždni. Drinky, hlasná hudba, tanec, správna spoločnosť. A o čosi menej často bitky, zbrane, nočné jazdy prázdnymi ulicami na vyšperkovaných strojoch.

V chvíľach ako táto by dala čokoľvek za to, aby mohla byť tou osobou, ktorou bola vtedy. Ľahostajná, neohrozená, neskrotená. Predstierajúca, že minulosť nebola a budúcnosť nebude. Bolo iba teraz. Z dlhodobého hľadiska to bolo neudržateľné, no jeden večer...

Kvôli nedostatku brusnicového džúsu sa Lydia musela uspokojiť s martini. Londýnske večery mávali príchuť martini...

Lydia pootočila hlavu, keď stolička vedľa nej zaškrípala pod niečou váhou. Torres sa objavil presne vo chvíli, keď barmanka pred Lydiu položila koňak s ľadom. Lydia posunula pohár Torresovi.

„Ďakujem," prehovoril a premeral si ju pohľadom. „Ste v poriadku?"

Lydia sa pousmiala nad jeho všímavosťou a prikývla. „Len trochu nostalgie. Pripomína mi to tu môj obľúbený podnik v Londýne."

„Mne to pripomína moju jachtu, keď ju Mike, môj brat, zneužil na rozlúčku so slobodou. Bol by som prisahal, že taký počet ľudí, aký na ňu dostal, neunesie, ak by som to nevidel na vlastné oči."

Lydiu striaslo pri predstave, že by mala čo i len sekundu stráviť na jachte. „Ste si istý, že ste s bratom rodina?" uchechtla sa.

„Čo to bolo?" spýtal sa so záujmom. „Ten zdesený pohľad ešte predtým."

„Tento typ... športov príliš nemusím," odvetila Lydia a usrkla z drinku.

„Budem hádať – snobské športy?" utrúsil Torres pobavene.

„Myslela som vodné športy. Ale ani tie snobské, keď už sme pri tom." Videla, že Torres má na jazyku ďalšiu otázku, a naozaj na ňu nemala chuť odpovedať – posledné, čo mu chcela vešať na nos, bol jej strach z vody. „Hádam, že je čas na ten tanec," skonštatovala a dopila martini. „Pridáte sa?"

„Parket vám s radosťou prenechám."

„Ako myslíte," uškrnula sa Lydia, neobratne zasalutovala a vzápätí sa zamiešala medzi tancujúci dav.

Nechala alkohol a hudbu ovládať jej telo a s privretými očami si užívala ten moment – na ten jeden tanec si dovolila uniknúť tomu, kým bola. Žiadna minulosť, žiadna budúcnosť, iba ona, hudba a z času na čas túžobný pohľad nejakého muža.

Do prítomnosti ju vrátil až nepatrný náraz niekoho do jej chrbta. Nebol to silný náraz, no nečakané vypadnutie z rytmu a množstvo alkoholu to hravo dorovnali. Lydia stratila rovnováhu, no než vôbec stihla pomyslieť na pád, pevné, štíhle prsty sa jej ovinuli okolo lakťov a poskytli práve toľko opory, aby našla balans.

Lydia zdvihla zrak od zeme a pohľad sa jej stretol so známymi modrými očami. Torres povolil zovretie, no namiesto toho, aby ruky odtiahol, pomaly skĺzol prstami po jej predlaktiach. Ten jednoduchý dotyk jej vyslal vlnu horúčavy do celého tela.

„Rozmysleli ste si to?" vydýchla Lydia s pohľadom zaseknutým do jeho očí.

„Stratili ste sa mi z dohľadu," odvetil. Vzápätí zaskočil sám seba, keď sa poddal rytmu a zľahka si ju pritiahol o máličko bližšie.

Lydia sa nechala viesť, príliš omámená jeho náhlou blízkosťou. Prsty jednej ruky mal ovinuté okolo jej dlane a tá druhá ju hriala na drieku. Aj po všetkých tých koňakoch si držal istý odstup, no omamná vôňa drahej kolínskej a závan cigaretového dymu udreli na Lydiine zmysly plnou silou. Rozochvene sa nadýchla a zdvihla zrak k jeho očiam. Pristihla ho, ako ju hltá pohľadom. Tak predsa je tiež iba muž.

„Myslela som, že netancujete," prehovorila Lydia a pevnejšie sa chytila Torresovho predlaktia, keď ju trochu prudšie odtiahol z cesty nejakej dvojice.

Inšpektorove pery sa zvlnili v nefalšovanom úsmeve, ktorý mu rozžiaril celú tvár. S tichým smiechom sa sklonil bližšie k nej. „Myslím, že ten posledný pohárik ma zlomil," odvetil. Jeho dych Lydiu pošteklil na líci a telom jej prebehlo mravenčenie. „Poďme, než ma prehovoríte na čosi ďalšie."

Lydia neprotestovala, keď ju viedol z parketu. „Dajte mi chvíľu, zaplatím a-,"

„Už je to zaplatené," odvetila Lydia a vzápätí na sebe ucítila Torresov zaskočený pohľad. „Čo? Nikdy za vás nezaplatila žena?" nadvihla obočie. Vzápätí si vymanila dlaň z jeho prstov a s pobaveným úsmevom a nestabilným krokom zamierila k východu.

Torres ju čo nevidieť dohonil. „Nuž, pravdupovediac, nie, neplatila."

Vyšli z klubu a Lydia automaticky mávla na taxík, z ktorého práve ktosi vystupoval. Pevná ruka okolo ramien ju však stiahla opačným smerom. „Čo..." začala, no stíchla, keď pri obrubníku zbadala povedomý čierny Lexus. „Dúfam, že nemáte v pláne šoférovať!"

Torres sa zasmial nad jej zdeseným tónom a otvoril zadné dvere. „Dobre vedieť, že aspoň nejaký pud sebazáchovy máte," odvetil a s úsmevom jej naznačil, aby nastúpila. „Ja šoférovať nebudem."