„Naozaj, naozaj ma to mrzí," prehovoril Sean, keď vošiel do kancelárie, a položil pred Lydiu karamelové latte, ktoré zbožňovala. Raz si vypnem telefón, a Lydia takmer narazí na vraha, prebehlo mu hlavou už azda dvadsiaty raz od chvíle, keď sa to dozvedel. Aká je pravdepodobnosť, že sa niečo také stane práve mne?

„Som si istá, že keď si to povedal asi tretíkrát, bola som si plne vedomá tvojej previnilosti – úplne zbytočnej, mimochodom. Ale toto sa mi páči," Lydia s úsmevom siahla po káve. „Mohli by sme to robiť častejšie."

Sean prevrátil očami a pozrel na nástenné hodiny. 11:30. „Obed, a potom návšteva toho nemocničného zariadenia?" nadhodil a siahol po kľúčoch od auta.

„Jasné, ale obed vyberáš ty. A dnes nič mexické, prosím."

„India?" uchechtol sa Sean a zaklapol laptop.

„To znie o čosi lepšie."

Sean chmatol povolenie k prehliadke toho centra a zamieril k dverám. „Ty si dnes šla pešky?" spýtal sa prekvapene, keď cez okno zahliadol, že parkovacie miesto, kde obvykle parkovala, bolo prázdne.

Lydia nadvihla obočie. „Nie...?" odvetila zmätene a podišla bližšie, sledujúc jeho pohľad. „Kde je moja motorka?!" vypískla neprirodzene vysokým hlasom. Vzápätí vybehla z kancelárie.

Sean zabuchol dvere kancelárie a bol jej v pätách. Kto bol tak hlúpy, aby ukradol motorku spred policajnej stanice? A ako to, že si to nikto nevšimol?! Sean do Lydie takmer vrazil, keď prudko zastala. Ponad jej plece zbadal vysokého, mohutného chlapíka tmavej pleti opretého o pult a flirtujúceho s Jess, recepčnou. Keď ich chlapík zbadal, pery sa mu roztiahli do úškrnku a vystrel sa, oči fixované na Lydiu. „Vyzeráš, akoby si niečo stratila, zlato," prehovoril pobavene.

„Tyler!" vyprskla Lydia so zmesou šoku a podráždenia. „Ty si mi skonfiškoval motorku?!"

Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril a zdvihol ruku. Na prstenníku sa mu hojdali kľúče s logom Harley Davidson. „Nie je to krádež, ak mám kľúče, že? Človek by čakal, že od výšky sa tvoje tajné skrýše záložných kľúčov zmenia, ale nie. A nemala si predo mnou schovávať takú krásku. Nehovoriac o tom, že je to odveta za včerajšok. Áno, všimol som si, že mi zmizla motorka."

Lydia si založila ruky na hrudi a zlostne na chlapíka, Tylera, zagánila. Sean u Lydie poznal to defenzívne gesto – Tyler hovoril pravdu. „Čo tu robíš?" zmenila tému. „Mal si-,"

„Potreboval som si natiahnuť nohy, tak som ti bol dať vyklepať tú pokrivenú karosériu, čo si na mne ohla."

Sean nadvihol obočie. „To je ten chlapík?" spýtal sa Lydie prekvapene.

„Ten najlepší kamoš, ktorého takmer prešla? Hej, to budem ja," odvetil Tyler miesto Lydie a zameral skúmavý pohľad na Seana. Sean mimovoľne spozornel. Poznal ten pohľad, v Dynastii ho vídal často. Analyzujúci, hodnotiaci... vyzývavý. Pohľad niekoho, kto sa nebál zašpiniť si ruky a bol zvyknutý vyhrávať. A napriek tomu, bolo na ňom čosi iné v porovnaní s bežnými štamgastmi, ktorých zvykol občas pacifikovať. Bol perfektne pokojný. Ani náznak strachu, prekvapenia či vyvedenia z miery, keď zbadal Seanovu ruku obopínajúcu zbraň v puzdre. „Nejaký problém, detektív?" nadhodil Tyler nevzrušene.

„Ako najlepšieho kamoša vás Lydia rozhodne mohla lepšie informovať o lokálnych pravidlách nosenia zbraní," odvetil Sean sucho.

Tyler spýtavo nadvihol obočie. „Nie som tak hlúpy, aby som vkráčal na políciu so zbraňou."

„Hovorím o tom obušku."

„Ten je nelegálny?"

„Obávam sa, že pokiaľ toto nie je vaša domáca adresa, tak áno," odvetil Sean a gestom Tylerovi naznačil, aby mu ho odovzdal.

„Ani keď som bodyguard, potenciálne vo službe?"

Sean sa zamračil. „Ani vtedy, ak na to nemáte lokálne povolenie. A koho by ste potenciálne chránili na policajnej stanici?" Kútikom oka zahliadol, ako sa v dverách za Tylerom objavil Torres – dnes iba v tmavých džínsach a bielej vzdušnej košeli. To je ale prekvapenie.

„Lydiu, napríklad," odvetil Tyler a neochotne Seanovi podal teleskopický obušok. „Ak by to bol spôsob, ako sa dostať z maléru."

„Veľmi rád by som videl nejakú identifikáciu, ak ste bodyguard," ozval sa Torres spoza neho. Ako to, že sa ten chlapík vždy zjaví tam, kde sa niečo deje? prebehlo Seanovi hlavou.

Tyler sa otočil a premeral si Torresa pohľadom, než čosi zamrmlal a vytiahol z džínsov peňaženku. Sean medzitým skúmal Tylerov postoj a spôsob, akým nedošľapoval na jednu nohu plnou váhou. Jednou rukou za celý čas hýbal iba minimálne. Buď Lydia prikrášlila jeho zranenia, keď sa Sean pred pár dňami pýtal, alebo si ten chlapík každým prudším pohybom musel spôsobovať bolesť.

Torres chvíľu skúmal Tylerovu licenciu, než mu ju vrátil a obrátil pozornosť na Lydiu. „Takže máte po ruke bodyguarda, a aj tak sa vyberiete na miesto činu sama," skonštatoval sucho.

Tyler skočil pohľadom z Lydie na Torresa a späť. „Takže včera som mal pravdu, hm? Niečo sa stalo," prehovoril vyčítavým tónom, ktorý zvýraznil jeho anglický prízvuk. „Hádam, že už máme tému k obedu, čo?"

Sean z nadvihnutým obočím pozrel na Lydiu. Tá mu venovala ospravedlňujúci úsmev. „Prepáč, Sean, úplne som zabudla. Sľúbila som obed Tylerovi."

„Žiaden problém," odvetil Sean a podal Lydii obušok. „Zavolaj, keď skončíte, a niekde ťa vyzdvihnem."

„Jasné."

„A až sa vrátite z... kamkoľvek sa to chytáte, zastavte sa u mňa v kancelárii," prehovoril Torres.

Sean blysol pohľadom na Lydiu, ktorá nepôsobila dvakrát nadšene. „Ehm, vzhľadom na vypočúvanie sa pravdepodobne vrátime-," začal Sean, no zmĺkol, keď ho Torres prepálil pohľadom.

„Ja mám čas."

•••

Lydia si bola viac než istá, že Torres mal v pláne grilovať ju za to, že šla na miesto činu sama. A cítiac Tylerov pohľad zabodávajúci sa do jej chrbta, on mal v pláne to isté, až sa to dozvie. Nesnažila sa klamať samu seba – nebola šanca, že by to z nej Tyler nevytiahol. Pridobre vedel, ako na ňu. A jediný dôvod, prečo jej nič nevyčítal Sean, bol, že si myslel, že mu volala predtým, než vošla do bytu, nie po tom.

Lydia sa rozhodla neprotestovať, keď Tyler nasadol na motorku, ktorú schoval za roh, ako prvý. Jazda na tejto motorke ho mohla trochu obmäkčiť, aj keď tomu nedávala veľké šance.

„Čo budeš mať ty?" zamračila sa Lydia, keď jej Tyler podal jedinú prilbu.

„Ja mám väčšie šance na prežitie," odvetil s úškľabkom a naštartoval. „Drž sa, zlato!"

Motor zahučal a motorka sa plynulo dala do pohybu. Vzápätí Tyler prudko pridal, čím si vyslúžil pár obdivných písknutí od strážnikov fajčiacich pri dverách. Očividne boli motorkou príliš unesení na to, aby riešili, že Tyler nemá prilbu. Možno mal Torres s tým flákaním na tomto okrsku pravdu, prebehlo Lydii hlavou a podvedome zdvihla hlavu hore k tretiemu radu okien. Prekvapene zistila, že stál v otvorenom okne a s šálkou kávy v ruke ju pozoroval. Telom jej prebehlo chvenie. Čosi na ňom bolo. A Lydia si nebola istá, či je to niečo dobré alebo zlé.

Sotva zakotvili v najbližšej dobre hodnotenej ázijskej reštaurácii a stihli si objednať, a Tyler už z nej ťahal detaily predošlého večera. Lydia nemala energiu sa s ním hádať, a tak mu povedala pravdu a rezignovane sledovala, ako sa s každou vetou jeho obočie vraští viac a viac.

„Prečo si mi nezavolala?!" bolo prvé, čo z Tylera vyletelo, keď Lydia skončila.

„Tyler, si celý rozbitý, ako by si mi asi-," začala, no náhly záblesk hnevu a rázne gesto Tylerovej zdravej ruky ju umlčalo.

„Som celý rozbitý, a aj tak by som zložil polovicu vášho oddelenia," zasyčal zlostne. „Nerozhoduj o tom, čo zvládnem a čo nie. Som zápasník, Lydia. Bol som v horšom stave, zápasil som v horšom stave. Bol som od decka trénovaný, aby som poznal svoje limity a neustále ich prekonával. Veľmi dobre viem, čo zvládnem a čo nie."

„A prečo máš pocit, že ja to neviem?" odsekla Lydia urazene.

„Fajn, povedzme, že by tam ten vrah bol. Povedzme, že by to bol tvoj šéf. Myslela si si, že si ho odzbrojila, ale neodzbrojila. Čo ak by odzbrojil on teba, hm? Čo ak by mal len jednu zbraň a vy by ste sa odzbrojili navzájom? Myslíš, že by sa ti podarilo zložiť ho? Ujsť? Možno, možno nie. A čo ak by mal komplica?"

„To sú samé čo ak," odsekla Lydia. Nepáčilo sa jej, kam Tyler smeroval. Zaháňal ju do kúta.

„Celkom reálne čo ak, vzhľadom na to, že o tom vrahovi asi veľa neviete, hm?" odvrkol Tyler a prepálil ju pohľadom. „Po tom, čo sa posledné týždne dialo v mojom okolí... Mám plné zuby pohrebov. Tak buď taká láskavá a daj mi vedieť, až najbližšie budeš chcieť spraviť niečo ľahkovážne alebo riskantné bez zálohy." To už sa mu do hlasu okrem hnevu vkrádal aj smútok.

Lydia zhlboka vydýchla, keď pocítila záplavu ľútosti, ktorú v nej vyvolali tie smutné oči. „Fajn, máš pravdu," uznala napokon. „Bolo to nezodpovedné a mrzí ma to."

Tyler reagoval ťažkým povzdychom a usrkol z tonicu s ľadom, ktorý mu čašník priniesol. „Posledné, čo potrebujem, je ďalšia ženská s božským komplexom," zamručal, no náznak úsmevu na perách bol znamením, že jej ospravedlnenie vzal na vedomie.

„Koľko liekov si do seba dostal, aby si vládal fungovať naoko bezbolestne?" zmenila Lydia tému.

Tyler sa uchechtol. „Zďaleka nie dosť na to, aby to skutočne bolo bezbolestné, ale štyri steny tvojej obývačky ma už ubíjali."

„Ďakujem za to auto," spomenula si Lydia na jeho návštevu autoservisu. „Nemusel si, to ja som ťa skoro prešla."

„To nemení nič na tom, že to bolo mojich takmer deväťdesiat kíl, čo tú kapotu pokrivilo," odvetil Tyler. „A nemáš za čo."

„Čo ťa to vlastne napadlo, ukázať sa na okrsku?" spýtala sa Lydia, keď pred nimi pristálo jedlo. „A s obuškom? Je zázrak, že si neskončil v cele predbežného zadržania. Hlavne, keď to videl Torres. V Londýne si sa vyhýbal polícii ako čert krížu, čo sa zmenilo?"

„No, to bude tým, že v Londýne ma poniektorí poznajú," uškrnul sa Tyler a obratne paličkami uchopil kúsok sushi. „A nie sú to veľmi príjemné spomienky... pre nich."

•••

„Takže predsa len niekoho máš," skonštatovala Lydia pobavene, keď nasadla do auta a do nosa jej udrela zmes Seanovej voňavky a sýtej dámskej vône. Pri pohľade na vlasy polovlhké od sprchy sa jej pery ešte viac roztiahli do úškrnku. „Aký bol obed?"

„Rýchly a osviežujúci," odvetil Sean a snažil sa zachovať si vážnu tvár, no mykajúce kútiky ho prezradili. „Prečo sa neustále všetci zaujímajú o môj osobný život?"

„Hm, pretože vzhľadom k tomu, koľko času venuješ práci, je ťažké uveriť, že nejaký máš...?"

„Divila by si sa," uchechtol sa Sean a pridal plyn. „Keďže ty ho máš tak neuveriteľne aktívny, vyhovor sa za mňa dnes večer Reynoldsovi, prečo som neprišiel – Boh i Reynolds vedia, že ja som sa za teba vyhováral viac než dosť."

„Počkať, čo?"

„Tá Reynoldsova rozlúčka s tímom. Zajednal na celý večer ten bar, kam sme zvykli chodiť posedieť."

„To je dnes?" vyhŕkla Lydia prekvapene. „Ah, dopekla! Úplne som na to zabudla."

„Ale ideš, však? Mne tento týždeň – a včerajšok – dal pekne zabrať, a posledné, čo potrebujem, je ďalší alkohol. A ak nepôjde ani jeden z nás, bude to divné."

„V takýchto chvíľach ľutujem, že nemám deti, na ktoré by som sa vyhovorila," povzdychla Lydia. Dnes sa jej naozaj nikam nechcelo. Hlavne, keď ju ešte čakal rozhovor s Torresom. „Kedy to je?"

„Myslím, že o piatej."

„No, to by snáď s veľkým sebazaprením a hodinovým meškaním šlo... ak nebudeme v tom centre do štvrtej. A ak ma Torres nebude príliš zdržovať. Potrebujem ešte zájsť domov... Hovoril niečo, keď sme odišli?"

„Nič, čo by naznačovalo, čo od teba chce alebo ako dlho ťa zdrží."

Sean zaparkoval pred niekoľkoposchodovou červenou budovou obklopenou zeleňou. Sotva vošli dovnútra, privítala ich zástupkyňa riaditeľa centra. Niekto si dal extra námahu, prebehlo Lydii hlavou.

Žena v stredných rokoch, ktorá sa predstavila ako Tara Burkeová, ich zbežne previedli po zariadení pripomínajúcom útulný hotel, než ich napokon zaviedla do kancelárie. Pôsobila milo a ochotne, no zároveň ostražito. Bolo viac než jasné, že si dali záležať, aby boli k polícii otvorení, no zároveň sa chceli zbaviť akéhokoľvek možného podozrenia. Akákoľvek spojitosť s vraždou by im zničila povesť. Najmä, ak by sa to dostalo do médií.

Lydia položila zástupkyni niekoľko všeobecných otázok týkajúcich sa centra, zatiaľ čo kútikom oka nazerala do záznamov Jacoba Rileyho, ktorými Sean listoval. Na prvý pohľad však neobsahovali nič zaujímavé.

Po niekoľkých minútach sa ozvalo zaklopanie. „Ďalej," prehovorila zástupkyňa a pozrela na Lydiu. „Zavolala som opatrovateľku, ktorá s pánom Rileym strávila najviac času," vysvetlila. Vzápätí do miestnosti vošla žena okolo štyridsiatky. „Obávam sa ale, že vám nepovie oveľa viac, než som vám povedala ja." Zástupkyňa vstala a prenechala svoje miesto mladšej žene. „Ak by ste niečo potrebovali, budem hneď vedľa."

„Pani Montezová, správne?" spýtala sa Lydia s úsmevom a potriasla žene rukou. „Som detektívka Morganová, toto je detektív Ward. Ako iste viete, máme na vás niekoľko otázok ohľadom Jacoba Rileyho a jeho pobytu v tomto zariadení."

„Samozrejme," prikývla žena a neisto preskočila pohľadom z Lydie na Seana a späť. „Pán Riley tu pobudol iba tri mesiace a nepatril k zhovorčivým ľuďom, takže sa obávam, že vám o ňom veľa nepoviem. Väčšinu času trávil pozeraním baseballu, občas si zahral žolíka s ostatnými seniormi. Ak mal náladu rozprávať sa, tak zvyčajne rozprával o svojom synovi. Väčšinou bol ponorený v minulosti, v čase, keď jeho syn ešte žil... Po troch mesiacoch bol hospitalizovaný kvôli operácii kolena, pobudol v nemocnici asi dva alebo tri týždne. Bola som ho párkrát navštíviť, ale zdalo sa, že všetko je v poriadku. Dokonca o niečo ožil, rozprával mi, ako ho bol navštíviť jeho syn, ako vyrástol... nepripisovala som tomu veľký význam, ale poznačila som to do denníka, ktorý každému seniorovi vedieme, inak by som si na to ani nespomenula. Myslela som, že sa mu čosi prisnilo alebo ho možno bola navštíviť jeho exmanželka so synom. Viem, že tam bol nejaký... incident."

„Mohli by sme si spraviť kópiu toho denníka?" spýtal sa Sean.

„Myslím, že by to nemal byť problém."

„Čo sa zmenilo, keď pána Rileyho prepustili z nemocnice?" vrátila sa Lydia k pôvodnej téme.

„Z našej strany sa určite nič nezmenilo. Zato pán Riley bol zrazu omnoho náladovejší, neustále opakoval, že sa o seba zvládne postarať aj sám, že nepotrebuje opateru. Že s pomocou svojho syna sa o seba zvládne postarať aj sám."

„Spomínal aj predtým svojho syna v tomto kontexte?" skočil jej Sean do reči. „Ako dospelého?"

Opatrovateľka sa na moment zamyslela. „Nemyslím si. Je možné, že mi čosi vypadlo, ale som si skoro istá, že vždy hovoril o dieťati."

„Hm... pokračujte, prosím," vyzval ju Sean s úsmevom, no Lydia postrehla ten pohľad v jeho očiach, ktorý sa objavoval, keď zachytil čosi nezvyčajné.

„Na druhý deň po tom, čo sa sem vrátil, sa rozhodol odísť. Pán Riley nebol zbavený svojprávnosti a dovtedy tu bol dobrovoľne. Nemali sme ho ako zadržať a rozhodne sa nenechal uhovoriť. Zavolal niekomu a následne ho ten chlapík prišiel odviezť domov."

„Viete, kto to bol?" spýtala sa Lydia. „Videli ste ho niekedy predtým?"

Pani Montezová potriasla hlavou. „Nebol mi známy. Bol to mladý muž, možno okolo tridsiatky, pôsobil slušne, elegantne..."

„Viete si vybaviť nejaké črty?" spýtal sa Sean.

„Beloch, tmavé vlasy i oči... myslím, že mal strnisko."

„Kde ste ho mali možnosť vidieť? Šiel dovnútra, alebo...?"

„Áno, prišiel pánovi Rileymu pomôcť s vecami z recepcie."

„Je tam kamera?"

„Samozrejme."

Konečne mali aspoň čosi. Kamera chlapíka zachytila, a nie len jedna. Ani na jednom zázname mu však nebolo vidieť tvár. Mal na sebe jarný kabát a na hlave klobúk, ktorý si zložil iba na chvíľu, práve v moment, keď sa strácal zo záberu. To však až tak nevadilo – kamery zachytili aspoň auto, v ktorom prišiel – strieborný céčkový Mercedes. Značka sa prečítať nedala, no Lydia si bola viac než istá, že technici ho odtiaľ nejako vylúštia.

„Napadlo ti to tiež, že?" spýtal sa Sean, keď nastúpili do auta.

„Že niekto využil Rileyho labilnú pamäť a vžil sa do roly jeho syna?"

„Je to možnosť. Len mi nedáva zmysel, čo by tým získal. Pokiaľ vieme, Riley nemal doslova nič hodnotné."

„Problém po probléme," odvetila Lydia. „Začnime tým, kto ten chlapík je."