Seanovi bilo srdce ako šialené, keď kráčal hore schodmi. Možno ju aj uvidíš... Čo mala Chiara za lubom? Musel priznať, že Tris mala pravdu – dostať Salmu z basy kamkoľvek nebolo jednoduché. Chiara by to neriskovala, nie kvôli tomu, aby ho provokovala. To ho privádzalo k otázke – čo z toho mohla vyťažiť ona?

„Ach, ty!" Posmešný hlas Seana vytrhol z úvah. Zdvihol hlavu a zbadal blondínu opierajúcu sa o zábradlie o poschodie vyššie. Sean ju poznal, bola to jedna z dvojčiat, Cathy a Reese, ktoré tu pracovali. Bol však príliš rozptýlený na to, aby dokázal určiť, ktorá z nich to bola. Teda, nie že by na tom záležalo, ani jedna z nich ho nemala v láske. „Myslela som, že Jakeov tieň zomrel spolu s ním."

„Čuš, Cathy," vyštekol Julio a gestom jej naznačil, nech mu uhne z cesty.

Sean nedal najavo, že sa ho tá poznámka dotkla, a kráčal ďalej. Nepatril sem. Nebol jedným z nich. Neverili mu. Jediný dôvod, prečo sa medzi nimi ocitol, bol Jake. Jake mal rešpekt, dôveru, priateľov. Bol im rovný.

V skutočnosti si boli s Jakeom hrozne podobní. Obaja vyrastali v Mexiku, v chudobe, v neúplnej rodine. Obaja mali sny, ambície, ktoré ich pred dvasiatkou priviedli do Ameriky. Spoznali sa na výške a od toho momentu sa z nich stala nerozlučná dvojka. Boli priatelia. Neskôr aj kolegovia. Boli si rovní. Všade, len nie tu, nie v očiach všetkých. Nech by Sean urobil čokoľvek, aj tak by sa našiel aspoň jeden, čo by ho spochybňoval. Pretože bol Američan, pretože bol fízel, pretože ak by tá bublina praskla, neprišiel by o toľko, o koľko by prišli oni.

Rozdielom medzi nimi bolo, že Sean mal to šťastie na otca s americkým občianstvom. To z neho robilo občana Spojených štátov Amerických. To bolo niečo, čo oni nemali. Ani len Jake. Jeho občianstvo bolo skurveným majstrovským dielom, ako rád hovorieval. Dostatočne nepriestrelné na to, aby sa dostal do elitnej policajnej zásahovej jednotky bez povšimnutia.

„Nejaké zbrane?" spýtal sa Julio, keď zastali pred dverami Chiarinej pracovne.

„Nie," odvetil Sean.

„To hovoria všetci," uchechtol sa Julio a s úškrnkom ho aj tak prehľadal. Sean nenamietal.

Julio zaklopal na dvere a bez čakania na vyzvanie vtrhol dnu – bol jeden z mála, ktorým to Chiara tolerovala. „Je tu," prehovoril opretý o zárubňu. Po krátkom momente dvoma prstami štuchol do dverí a naznačil Seanovi, že môže vojsť.

Za ten rok, odkedy tu bol naposledy, sa dlhá miestnosť s vysokými stropmi a troma francúzskymi oknami nezmenila nijak závratne. Citeľne však ochladla. Steny predtým lemovali abstraktné obrazy – tie boli teraz preč. Rovnako každá kniha, predmet či iná spomienka na Jakea.

Chiara sedela v okrúhlom hojdacom kresle visiacom zo stropu a s podpätkom čiernych lodičiek zaboreným do huňatého koberca pod kreslom sa zľahka kolísala. „Dobrý deň, detektív," zaznel do ticha jej melodický hlas. Trochu chladný, trochu posmešný. Čakala, kým podišiel bližšie, než sa postavila. Tmavovláska bola s vyše desaťcentimetrovými podpätkami bezmála rovnako vysoká ako Sean.

„Chiara," zamrmlal Sean skrz stiahnuté hrdlo. „Kde je moja sestra?"

Chiara sa ležérne usmiala a zamierila k svojmu stolu. „Nateraz ti poviem, kde nie je – nie je vo väzení. A, popravde, nie je ani v Mexiku."

Sean zatajil dych. Nie je v Mexiku? „Ako to?"

Chiara si ho premerala nečitateľným pohľadom. „Naozaj sa pýtaš?" uškrnula sa sarkasticky a hlasným šepotom pokračovala: „Prekvapenie, Ward. Spravila som presne to, čo robím celý život – prepašovala som ju cez hranicu."

„Prečo?" prehovoril Sean sotva počuteľne. „Prečo by si to robila? Čo máš za lubom? Čo odo mňa chceš?"

„Nepodľahni pocitu, že som to urobila pre teba," odvetila Chiara hlasom ľadovým ako britva. „Ani zďaleka pre mňa neznamenáš dosť na to, aby som kvôli tebe takto riskovala. Všetko, čo potrebuješ vedieť, je, že tvoja sestra je vďaka mne v bezpečí, na slobode, a všetko, čo pre mňa spraví, bude dobrovoľné." Chiara sa na sekundu odmlčala a obišla stôl. Prstami prebehla po klávesnici svojho laptopu. „Ale ako znak mojej dobrej vôle..." Chiara otočila laptop k nemu. Obrazovka ukazovala prichádzajúci hovor. „Máš pätnásť minút. Potom sa vrátime k tomu, čo pre mňa na oplátku urobíš."

Sean sledoval, ako Chiara prešla do vedľajšej miestnosti a zavrela za sebou dvere. Vzápätí znovu uprel zrak na laptop na stole. Dvoma krokmi bol pri stole a klesol do jedného z kresiel pred ním. Zhlboka sa nadýchol a prijal hovor.

Na obrazovke sa objavila tvár osvetlená žiarou monitora. Vyzerala rovnako, ako keď ju pred piatimi rokmi videl naposledy, a predsa tak inak. Vtedy mala devätnásť, teraz dvadsaťštyri. Pribudol jej piercing v nose a tvár nabrala ženskejšie črty, no niektoré veci sa nezmenili. Napríklad spôsob, ktorým sa jej rozžiarili oči, keď ho uvidela. Pery sa jej roztiahli do úsmevu a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Ahoj, braček."

•••

Sean meravo hľadel na stmavnutú obrazovku laptopu, v ktorej matne videl vlastný odraz. Počul otváranie dverí a následne klepot Chiariných podpätkov. Pomaly k nej obrátil zrak, no ona naňho ani nepozrela. Zastala pri okne a hrajúc sa s lemom závesu sledovala čosi na ulici.

„Takže... dostala si ju z Mexika, len aby si ju mohla poslať do Európy?" precedil Sean cez pevne zovreté pery. „Robiť... čo presne?"

„Barmanku. Presne ako ti povedala," odvetila Chiara nonšalantne. „A dostala som ju z väznice. To je tá podstatná časť, či nie? To je niečo, čo by si ty sám nikdy nedokázal."

Sean zaťal prsty do operadla stoličky. Chiara mala pravdu. Znovu. Dostať ju cez hranice bol ten menší problém. Boli ľudia, ktorí by ho za dostatočný obnos peňazí dokázali vyriešiť. Možno by si vystačil aj sám. Dostať ju z väznice... bez toho, aby bola utečencom, bez toho, aby po nej ktokoľvek pátral... to nedokázal.

„Prečo by si to robila, Chiara?" spýtal sa trpko. „Prečo Salma? Ak je to skutočne to, čo mi povedala – čo hovoríš ty – prečo si sa obťažovala vysekávať ju z väzenia a z Mexika, keď si do Talianska mohla poslať niekoho odtiaľ? Máš tu doslova tri tucty dievčat, ktoré tancujú, ako pískaš. Prečo Salma?"

„To je detektív, čo z teba hovorí, hm?" prehovorila Chiara s nádychom sarkazmu. „Nemôžeš nechať žiadnu záhadu nevyriešenú. A nie je to iba tým, že sa jedná o tvoju sestru. Nemôžeš si pomôcť."

Sean si ju premeral pohľadom. „To je dôvod, prečo si ma od všetkého odstrihla, keď zomrel?"

Chiarine oči potemneli a venovala mu studený úsmev. „Jake ťa sem priviedol. Jake ti veril. Jake ťa poznal do najmenšieho detailu. Preto som nechala rozhodovanie o tom, koľko budeš vedieť, na Jakeovi." Na sekundu sa odmlčala a zlhboka sa nadýchla. To bol moment, kedy Sean postrehol bolesť pod tou ľadovou maskou, pod ktorou sa schovávala. „A Jake je mŕtvy." Chiara sa znovu odvrátila k oknu. „Čo sa týka tvojej sestry, potrebovala som niekoho, kto hovorí taliansky a má tú správnu nepriaznivú minulosť. Potrebujem, aby niekoho pozorovala, ideálne spriatelila si – a ide o ženu, než niečo povieš. Nič jej nehrozí, ak sa nepreriekne alebo neurobí nejakú hlúposť. A čo sa teba týka..." Chiara sa obrátila a zamierila k stolu. Odomkla jednu zo zásuviek a vytiahla odtiaľ obálku, ktorú položila pred Seana. „Je tam prístupový kľúč a heslo. Vložíš ten kľúč do počítača niekoho spadajúceho pod IT, čím vyššie postavenie, tým lepšie, ale nehraje to až takú veľkú rolu. Potrebujem, aby si odstránil niekoľko záznamov z centrálnej databázy. Je tam ešte jeden USB kľúč, stačí keď ho vložíš do počítača a spraví to robotu za teba. Nebude to viac než dvadsať sekúnd. Až to spravíš, premaž kamerové záznamy, ktoré ťa zachytili. Potrebujem to hotové do pondelka."

Sean siahol po obálke a nazrel do nej. Jeden z USB kľúčov mal vygravírované logo NYPD. Bol to jeden z bezpečnostných prístupových tokenov – jeden taký mal každý zamestnanec. „Koho-,"

„To je irelevantné pre to, čo máš spraviť," prerušila ho Chiara.

Chvíľu sa mlčky prebodávali pohľadmi. Nespýtala sa ho, či to urobí. Nežiadala ho. Skrátka mu to oznámila. A Sean nemohol namietať – mala jeho sestru. Možno všetko, čo mu povedala, bola pravda. Možno ten pármesačný výlet do Európy bol skutočne to jediné, čo od Salmy potrebovala. To sa však nevyrovnalo tomu, čo ju muselo stáť dostať Salmu z väzenia. Salma jej dlžila. On jej dlžil.

„Dám ti vedieť, keď to bude hotové," prehovoril napokon. Zložil obálku na polovicu a vložil si ju do vrecka džínsov. „Potrebuješ tie kľúče naspäť?"

„Nie. Zbav sa ich." Chiara sa na moment odmlčala a spojila si ruky za chrbtom. „To je všetko, detektív."

Sean nepatrne prikývol. Vrhol posledný pohľad na laptop a s tvárou svojej sestry pred očami zamieril k dverám. Siahol na kľučku, no zmeravel, keď v tmavom dvere zazrel ryhu v úrovni očí. Váhavo zdvihol prsty a prešiel po nej prstami. S výnimkou Chiary, iba Jake a ochranka mali povolené zbrane v tejto miestnosti. A iba jeden z nich s nimi mohol zbrklo narábať.

Na moment sa obrátil a pozrel na Chiaru, ktorá ho mlčky sledovala. „Ani len netušíš, koľkokrát som si želal, aby som to bol ja, kto sa v ten deň z hôr nevrátil."

Chiara ho chvíľu prepaľovala pohľadom. A keď prehovorila, v hlas mala presýtený hnevom a bolesťou, no najmä smútkom. „To sme dvaja."

•••

„Koľko záznamov ešte ostáva?" spýtala sa Lydia technika, ktorý jej zrýchlene prehrával zaujímavé úseky záznamov z kamery v okolí bytovky ich nebožtíka. Kamera, ktorá bola najbližšie k vchodu bola posledný mesiac nefunkčná, čo situáciu výrazne komplikovalo. Okolité kamery zasa nezachytili nič podozrivé.

„Toto bol posledný."

Lydia v duchu zanadávala. Softvér na rozoznávanie tvárí, ktorým preleteli tie záznamy, našiel desiatky Rileyho záberov za posledných pár týždňov, no väčšinou bol sám, párkrát so psom alebo niektorým zo susedov. Posledné dni žiadna podozrivá aktivita, žiadna známka Donovana ani nikoho podozrivého, kto by spadal do profilu vraha.

„Vďaka za pomoc," poďakovala Lydia technikovi a vzala zo stola svoj mobil. „Ak by sa niečo objavilo, dajte mi vedieť."

Do kancelárie vošla len na to, aby si vzala koženú bundu. Zamkla a zviezla sa výťahom na prízemie. Keď vyšla z budovy, narazila do nej vlna dusna. Bolo takmer osem hodín, no nezdalo sa, že by to teplo malo v pláne v najbližších hodinách oslabnúť. Lydia si s povzdychom nasadila prilbu a nasadla na Tylerovu motorku.

Muselo tu byť niečo, čo im unikalo. A čím dlhšie im trvalo, než na to prišli, tým väčší náskok vrahovi dávali.

Lydia si bola takmer istá, že Donovan to nebol. Bol si príliš istý sám sebou. Bolo zrejmé, že kvôli konfliktu v minulosti by bol jedným z prvých podozrivých. Ak by ho aj chcel zabiť, tak by špinavú robotu nechal na niekoho iného. Lydia si však nemyslela, že jeho smrťou by Donovan niečo dosiahol. Zdalo sa, že všetko, čo jeho žena k svojmu bývalému pociťuje, je ľútosť. Z lekárskych záznamov bolo jasné, že chorobu nefingoval, bola skutočná. Čo by Donovan získal vraždou chorého človeka, ktorý žil v útržkoch vlastnej minulosti? Nemal peniaze, nemal majetky, nemal poistku, s Donovanom ho spájala iba žena. Riley možno bol Donovanovi tŕňom v oku, ale stálo to za to, aby riskoval obvinenie z vraždy?

Lydia mala pôvodne namierené domov, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela. S povzdychom odbočila opačným smerom, mieriac k miestu činu. Tim odhadoval čas smrti na skoré večerné hodiny. Možno pozrieť sa na miesto činu z tejto perspektívy prinesie nejaké ovocie. Veľmi málo vrahov bolo skutočne tak dôkladných, aby po sebe nezanechali vôbec nič. Dokonalí vrahovia neexistovali. A Lydia už za svoj život stretla jedného takmer bezchybného. Dvaja by boli priveľká náhoda.

Lydia zaparkovala motorku priamo v zábere jednej z kamier. Nebola to najlepšia štvrť a Lydia vedela, že Tyler by krádež nerozdýchal. Bola si takmer istá, že toto nebola jeho vlastná motorka – svoj poklad pravdepodobne nechal v Londýne. Ale či už vlastná alebo požičaná, bol to dosť drahý kúsok na to, aby nad jej zmiznutím horko zaplakal.

Ako prvé preskúmala pozíciu kamier, ktorých záznamy dnes sledovala. Nefunkčná kamera naproti vchodu do Rileyho bytovky poskytovala práve toľko nepokrytého priestoru, aby sa nedalo určiť, do ktorého z troch najbližších vchodov osoba zmizla, ak sa na zábere neukázala na žiadnej zo štyroch nadväzujúcich kamier. Bolo to príliš veľa variácií na to, aby mohli preskúmať každého. Najmä, ak nevedeli, koho hľadajú.

Lydia zazvonila na náhodný zvonček a pod zámienkou roznášania letákov sa na tretie zazvonenie dostala dovnútra. Divila sa, že po vražde v bloku jej vôbec niekto otvoril. Po schodoch vyšla na tretie poschodie, všímajúc si konštrukciu požiarneho schodiska. Ústilo do tmavej uličky s kontajnermi, ktorá celkom určite nebola pokrytá kamerami.

Zamierila k dverám Rileyho bytu a z vrecka vylovila sadu pakľúčov, ktorú vylovila z úložného priestoru motorky – na Tylera sa vždy dalo spoľahnúť. V poslednej chvíli sa však zarazila, zízajúc na nedovreté dvere s porušenou policajnou pečaťou. Lydia naprázdno prehltla a nečujne z puzdra vytiahla služobnú zbraň. Špičkou topánky potichu štuchla do dverí a tie sa o čosi odchýlili, odhaľujúc malú chodbu bytu. Lydia chvíľu čakala, než podliezla pásku so zákazom vstupu a v strehu pohľadom prečesala chodbu.

Chvíľu načúvala tichu a privrela za sebou dvere. Zmeravela, keď v poslednej chvíli vydali takmer nečujné vrznutie. So zatajeným dychom a napätým sluchom čakala. Nič. Žiaden pohyb, žiaden zvuk.

Mohol byť páchateľ tak hlúpy, aby sa vrátil na miesto činu? Z analýzy bolo jasné, že tu nič ani omylom nezabudol. Alebo sa len nejaké hlúpe decká rozhodli spraviť si skúšku odvahy?

Rýchlymi, čistými pohybmi prečesala obývačku prepojenú s kuchyňou. Nazrela za kuchynskú linku a rýchlymi, nečujnými krokmi mierila hlbšie do bytu. Keď bola takmer pri spálni, zachytila tiché šuchnutie. Jedným dlhým krokom bola pri stene, hneď vedľa dverí vedúcich do spálne. Ocitla sa v najlepšej možnej pozícii. Zatajila dych a s pripravenou zbraňou a napätým sluchom čakala.

Po niekoľkých minútach ohlušujúceho ticha začínala mať pocit, že to bol možno iba prievan, čo počula. Už skoro poľavila v strehu, keď zachytila takmer nečujné odchýlenie dverí. Následne sa z dverí pred ňou vynorila ruka zvierajúca zbraň.

Nedala mu šancu zbadať ju a naučeným pohybom chmatla po hlavni a uštedrila mužovi nepríjemný úder rukoväťou zbrane po zápästí. Vzápätí vykročila do dverí, držiac dve nabité zbrane.

Pri pohľade na votrelca jej z pier unikla ostrá nadávka a srdce jej vyskočilo až do hrdla. S o nič menším šokom na ňu zízal sám inšpektor Patrick Torres.

„Čo, dopekla, tu robíte?!" vykríkla Lydia neprirodzene vysokým hlasom. Fakt, že pred ňou stojí jej nadriadený, prebila skutočnosť, že nechýbalo veľa a bola by ho postrelila. A po chrbte jej prebehli zimomriavky, keď si uvedomila, že ho vlastne neozbrojila úplne – v druhej ruke zvieral nabitý revolver mieriaci na jej hrudník.

„To sa môžem spýtať aj ja vás!" vyštekol Torres a oči mu potemneli. Zaistil revolver, ktorý rozhodne nebol pracovný, a schoval ho do puzdra pod sakom. Vzápätí Lydii vychmatol druhú svoju zbraň a sykol od bolesti. Torres ju prepálil pohľadom a vzápätí pozrel za ňu. „Vy ste tu sama?!"

„Vy tiež nevyzeráte, že by ste tu mali zálohu," odsekla Lydia a prinútila sa povoliť ruku so zbraňou. „Mohla som vás zastreliť!"

„Aká škoda, že vám to nevyšlo, však?" odsekol Torres sarkasticky a konečne odložil aj druhú zbraň. „Ešte raz: čo tu robíte? A bez zálohy?"

„Je to moje miesto činu," odsekla Lydia. „A znovu sem zájsť nebolo práve plánované."

„Áno, to vidím. Ak by bolo, tak by ste si všimli moje meno v zozname. Alebo chýbajúce kľúče. Ako, prosím pekne, ste sa plánovali dostať dovnútra? Vlámať sa na miesto činu?"

Lydia pootvorila ústa, no nedokázala mu odpovedať. Zaskočil ju nepripravenú – na to skutočne nemala odpoveď.

„Kristove rany, ženská!" zavrčal Torres podráždene a prešiel okolo nej. „Je niečo, čo naozaj robíte podľa predpisov?"

„Nenechávam dvere miesta činu otvorené," zamrmlala si Lydia popod nos, no zlostný pohľad, ktorý jej venoval, naznačoval, že to možno predsa len počul.

Lydia ignorovala inšpektorovu nevraživosť a prešla popri ňom k chladničke. Z škatule, ktorú niekto nechal na linke, vytiahla pár latexových rukavíc a natiahla si ich na ruky. Následne otvorila mrazničku a po krátkom prieskume odtiaľ vytiahla balík mrazeného hrášku.

„Čo to robíte?!" spýtal sa Torres neveriacky. „Je to miesto činu!"

„Dajte si to na ruku," odsekla Lydia ostrejšie, než mala v pláne. Adrenalín úplne zablokoval tú časť jej mozgu, ktorá bola zodpovedná za rešpektovanie autorít. Alebo si to aspoň mohla nahovárať, aby sa neskôr necítila previnilo. „Pochybujem, že ak doteraz nik nenašiel žiadnu stopu po vrahovi, našla by sa práve teraz v mrazničke."

Torres iba neveriacky potriasol hlavou, no hrášok si vzal a mrmlajúc si čosi popod nos si ho priložil na ruku.

Lydia sa zarazila pri pohľade na prázdne miesto na chladničke. Pohľadom preletela fotografie a znovu sa vrátila na prázdne miesto. Síce nemala pamäť a zmysel pre detail ako Sean, ale bola si viac než istá, že keď tu bola naposledy, na prázdnom mieste sa nachádzala pohľadnica zobrazujúca drevenicu na brehu rybníka. Vytiahla zo zadného vrecka baterku a zasvietila na fotky. Následne lúčom preletela po podlahe. Trochu jej odľahlo, keď pohľadnicu zbadala spadnutú o kúsok ďalej na zemi. Sklonila sa a zdvihla ju. So stiahnutým hrdlom si ešte raz premerala záber a obrátila pohľadnicu. Po chrbte jej prebehol mráz a náhla vlna paniky jej zabránila hýbať sa.

Vráťme sa tam. Nechýba ti domov?

K textu pribudla jedna veta. Bola si tým istá. Srdce jej vyskočilo až do hrdla a pred očami sa jej na moment zatmelo.

Nechýba ti domov?

Atrament na otázniku bol trochu rozmazaný.

„Morganová? Ste v poriadku?"

Lydia sa strhla, akoby jej namiesto slov vlepil facku. Meravo pozrela na Torresa. Sekundu študoval jej tvár a jeho oči nadobudli ostražitý výraz. „Zasvätíte ma do toho, čo vám beží hlavou, detektívka?"

Lydia rozochvenými prstami položila fotku na stôl a pohľadom preletela miestnosť. „Ako dlho ste tu?" spýtala sa Lydia sotva počuteľne a siahla po zbrani.

„Asi pätnásť minút," odvetil Torres rovnako potichu a zvraštil obočie. „Prečo?"

„Niekto tu bol," odvetila a so zbraňou v ruke vykročila k dverám, ktoré pravdepodobne viedli do kúpeľne. „Možno stále je."

Teraz ľutovala, že s ňou nie je Sean. Predtým, než sa rozhodol zamerať na vyšetrovanie vrážd, bol roky členom zásahovej jednotky. Torresom si taká istá nebola, hoci veľmi rýchlo prebral velenie nad situáciou. Hrášok nechal v kuchyni a obehol ju. Nečujne zastal pri dverách vedúcich do kúpeľne a naznačil Lydii, aby mu podala baterku.

Lydia zastala pri dverách z druhej strany a potichu obtočila prsty okolo kľučky. Na Torresov pokyn ju stisla a prudko pritiahla dvere k sebe.

Torres na dve sekundy zmizol v kúpeľni a následne vyšiel, krútiac hlavou. Torres ešte raz skontroloval spálňu, z ktorej len pár minút dozadu vyšiel. „Nikto tu nie je," skonštatoval a odložil zbraň. „Dvere boli zapečatené, keď som sem prišiel. Čosi ste predtým o dverách povedali, čo to bolo?"

„Boli pootvorené, keď som prišla," odvetila Lydia.

„Určite som ich za sebou zavrel," zamrmlal si Torres pre seba a podišiel k oknu. Sklonil sa k nemu a vzápätí ráznym krokom zamieril späť do obývačky. Lydia z dverí sledovala, ako obchádza okná, až zastavil pri poslednom okne pri kuchynskom pulte. Hneď popod ním sa nachádzalo požiarne schodisko. Lydia počula, ako Torres zanadával. Následne aktivoval slúchadlo v uchu a privolal posily.

„Nebolo zaistené," povedal jej, keď došla k nemu. Vzápätí opatrne vzal zo stola pohľadnicu.

„Tá druhá veta tam nebola."

Torres zasvietil na atrament a chvíľu ho skúmal. „Musel som ho vyrušiť," prehovoril Torres potichu. Tie slová v oboch zanechali zvláštnu, tiesnivú pachuť. Pohľady sa im na moment stretli a Lydia si v jeho očiach prečítala, že myslel presne na to isté, na čo ona – mohol dnes zomrieť.

Policajná hliadka tam bola do pár minút. Lydia skúsila zavolať Seanovi a zaskočilo ju, že mal mobil vypnutý. Sean zvyčajne dvíhal aj uprostred noci. Ale, napokon, bol piatok. Možno si niekam vyrazil.

Hliadka prečesala bytovku aj priľahlé okolie, ale nič nenašli. Krátko po nich prišla aj dvojica technikov. Možno teraz, vyrušený, po sebe čosi zanechal. Lydia sa na to spoliehala – veľa alternatív nemali.

Lydia prenechala byt technikom a vyšla pred bytovku. Vchod zrazu obkolesovalo niekoľko policajných áut. Takto akčný večer rozhodne neočakávala. Najprv takmer zastrelila svojho šéfa v domnení, že je to vrah. A potom len o vlások minula skutočného vraha.

Čo by sa stalo, ak by som prišla o pár minút skôr? Ak by som naňho narazila na schodisku?

Myšlienky jej znovu zaleteli k pohľadnici. Vráťme sa tam. Nechýba ti domov? Trpko sa uškrnula pri myšlienke na to, koľko irónie tá pohľadnica ukrývala. Nemala domov. A to miesto, ktoré ním kedysi bolo... dom stále stál, no jej domov bol už roky zničený. Nebolo sa kam vrátiť. Všetko, čo ostalo, boli temné spomienky.

To miesto, tie slová... Mohla to byť náhoda?

„Morganová!" Lydia sa strhla, keď sa spoza nej vynoril Torres. „Choďte domov. Dnes už tu veľa nenarobíme. Je dávno preč." Lydia pomaly prikývla. Po trinástich hodinách v práci a následne tomto netúžila po ničom viac, než ľahnúť si do postele.

„Mrzí ma tá ruka, inšpektor," ospravedlnila sa pri pohľade na napuchnutý palec.

Torres sa kyslo uškrnul. „Zdá sa, že dnes sa mi celý deň lepí smola na päty."

„Berte to pozitívne – stále dýchate," odvetila Lydia a zamierila k motorke zaparkovane o pár metrov ďalej. Keď vytiahla z vrecka kľúče a odomkla úložný priestor, postrehla, ako ju Torres pomaly nasleduje s prekvapením v očiach.

„To je vaše?" spýtal sa neveriacky a prstom ukázal na motorku.

„Máte niečo proti motorkám?" nadvihla Lydia obočie a nasadila si helmu.

„Ani nie, je tam len tá dvadsaťkrát väčšia pravdepodobnosť, že pri nehode skončíte ako darca orgánov," odvetil skepticky.

Lydia vyčarila falošný úsmev. „Rada žijem na hrane. Dobrú noc, inšpektor."

•••

Sean mávol na barmana. „Ešte jeden."

„Myslím, že už ti stačilo," ozvala sa vedľa neho Tris. „Nehovoril si, že zajtra pracuješ? Poď, odveziem ťa domov."

Sean na ňu nespokojne zazrel. „Ale-,"

„Poď, inak ťa nechám vyviesť," odvetila Tris, stále s tým sladkým úsmevom na perách. Poznal ju však dosť dobre na to, aby vedel, že to myslí vážne. „Ráno mi poďakuješ."

„Čo moje auto?" spýtal sa Sean, keď o pár minút neskôr nastupoval do čierneho Mercedesu v garáži Dynastie.

„Niekto ti ho dovezie. Máš tú obálku?"

Sean sa uistil, že obsah vrecka ostal neporušený, a prikývol. Kým Tris obišla auto, s menšími komplikáciami si zapol bezpečnostný pás.

„Ani sa nespýtaš, ako to šlo?" spýtal sa Sean ironicky, keď Tris vyšla z garáže.

„Viem, ako to šlo. Ani jeden z vás zvyčajne nepije a obaja ste strávili posledných pár hodín s pohárikom v ruke utopení v spomienkach. Len na inom poschodí."

„Za toto Chiare budem chtiac-nechctiac dlžný do konca života," zašepkal Sean, narážajúc na Salmu.

„Ak by si vedel, že by to bolo možné, sám by si zvyšok svojho života ponúkol," odvetila Tris.

Sean sa odmlčal a oprel si rozhorúčenú hlavu o okno. Niekedy premýšľal, koľko bolesti by si ušetril, ak by tie spomienky dokázal skrátka vymazať. Ale potom si uvedomil, že nešlo vymazať Jakea bez toho, aby vymazal sám seba. Boli dve strany jednej mince.

Keď zavrel oči, stále mohol cítiť studený horský vzduch. Moment, keď stratil pevnú pôdu pod nohami. A lano – skurvené lano, od ktorého záviseli ich životy.

Nemá zmysel, aby sme zomreli obaja.

Sean zažmurkal, aby zahnal pálenie v očiach a zhlboka sa nadýchol. Vytiahol z vrecka mobil, no keď si spomenul na správy od Camilly, rozhodol sa ho radšej nezapínať a s povzdychom ho strčil do vrecka. Posledné, čo potreboval, bolo stretnúť ju a čeliť otázkam. Otázkam, na ktoré jej nedokázal dať odpoveď. Na jeden deň toho naňho bolo až príliš.

„Riskoval som všetko, keď som sa rozhodol pridať k vám," prehovoril Sean do ticha. „Kariéru, desaťročia väzenia, občianstvo, vlastný skurvený život. Schytal som guľku. Strieľal som, a nikdy som sa ani nedozvedel, či muži, ktorých som zasiahol, prežili. Muži, ktorí si len robili svoju prácu. Zradil som všetko, čomu som dovtedy veril. A to všetko pre ňu a pre myšlienku, za ktorou stála. Ako mi po tom všetkom môže neveriť?"

Tris zaparkovala auto dva bloky od cieľa a obrátila sa k Seanovi. „Neveriť?" zopakovala Tris s ľahkým úsmevom. „Sean. Ak by ti neverila, našla by okľuku, ako dosiahnuť svoj cieľ bez teba namiesto toho, aby ťa o niečo žiadala. Ak by ti neverila, nikdy by ťa nenechala dostať sa tak blízko. Nikdy by si sa nedozvedel pravdu. Nikdy by ťa nenechala pridať sa k prevádzačom, ak by ti neverila. Riskovala by tým úplne všetko. Nie seba, nie svoju prácu, ale životy tých, za ktorých zodpovedala."

„Tak potom prečo-,"

„Pretože zakaždým, keď vidí teba, vidí aj kúsok Jakea," prerušila ho Tris s nežným úsmevom. „A nie len ona. Časť z neho ostala v tebe. A bolí to, dívať sa na niečo, čo kedysi mala a stratila." Tris natiahla prsty a zotrela nimi slzu, ktorá mu stekala po líci. „Dobrú noc, Sean Ward."

Sean meravo vystúpil z auta a nechal na sedačke ležať kľúče od svojho auta. Poďakoval za odvoz a zabuchol dvere auta. S tichou nadávkou sa zhlboka nadýchol a prešiel si rukami po tvári. Nech už ten prekliaty deň skončí.

Kráčal mechanicky, jeho nohy si pamätali cestu a jeho hlava vôbec nevnímala. Aspoň do momentu, keď sa vynoril z tmavej uličky a takmer doňho ktosi vrazil. Dievča tlmene vykríklo a uskočilo, keď si zrazu uvedomilo blízkosť neznámeho muža v osobnom priestore.

„Prepáčte, ja... ach, to ste vy! Preboha, vydesili ste ma, detektív!"

Sean precitol, až keď dievča v polovici vety automaticky preplo do španielčiny. Prekvapene zažmurkal a dvihol zrak k jej tvári. „Cristina?" vyhŕkol prekvapene a snažil sa predrať zo spomalenosti spôsobenej alkoholom. Podvedome si pošúchal jazvu po guľke na ramene, ktorú precítil zakaždým, keď dievča videl. A zakaždým, keď ju videl, ani na sekundu neľutoval. Jedna jazva za život šestnásťročného dievčaťa. „Čo robíš vonku tak neskoro?" nadvihol obočie. „Vie o tom Camilla?" Samozrejme, že nevedela. Neznášala, keď sa jej malá sestra túlala nočným New Yorkom. A Sean z vlastnej skúsenosti úplne rozumel. Cristina mu v nejednom ohľade pripomínala Salmu.

„Nepoviete jej to, všakže?" spýtalo sa dievča a vyčarilo nevinný úsmev. „Ja jej na oplátku nepoviem, že som vás stretla. Opitého. Po tom, čo ste ju celý deň ignorovali."

Sean prekvapene zažmurkal a z hrdla sa mu vydral smiech. „To znie ako férová dohoda," usmial sa na Cristinu a vytiahol z vrecka kľúče. Camilla pracovala v ich rodinnej reštaurácii na prízemí budovy, v ktorej Sean býval. Rozhodne nemohli ísť predným vchodom bez toho, aby riskovali, že ich zbadá. „Poď, pôjdeme cez garáž. Tak zaručene ani jedného z nás neuvidí."

Otázočka: aké dojmy vo vás vzbudzuje Sean a jeho minulosť? Po tejto kapitole som naozaj zvedavá na reakcie, pretože trvalo dlho, kým som si ju v hlave zostrojila tak, aby som s ňou naozaj bola spokojná. (ten dvojnásobok obvyklej dĺžky kapitoly je side effect :D) Dúfam, že sa dobre čítala ♥ A