Bolo sotva sedem hodín, keď Lydia zaparkovala Tylerovu motorku na miesto, kde obvykle parkovala auto. Tyler ešte spal, keď odchádzala, ale bola presvedčená, že sa hnevať nebude. A kým sa trochu nezahojí, tak či tak mu motorka chýbať nebude.

Lydia sa zamračila, keď na druhom konci parkoviska zazrela na výsostnom mieste vyhradenom pre inšpektora parkovať čierny Lexus. Vyhrnula si rukáv koženej bundy a zazrela na náramkové hodinky. Šesť päťdesiat tri. Tak skoro bola v práci naposledy, keď kvôli vražde dvoch študentiek ťahali so Seanom niekoľko dní takmer bez prestávky. Čo tu robil on tak skoro? Ak by ho včera nevidela odchádzať, neverila by, že tu nenocoval.

Na prízemí bolo rušno takmer neustále a každých pár metrov míňala niekoho v uniforme, no s každým poschodím aktivity ubúdalo a ubúdalo. Na druhom, ktoré spolovice osídľovalo oddelenie vrážd, bolo prakticky mŕtvo.

„Čo tak skoro, Lydia?" spýtala sa jej recepčná Jess pobavene.

„Veľa práce," zamručala Lydia a zamierila k jej a Seanovej kancelárii. Ostávalo jej len dúfať, že sa o tom, čo sa včera stalo v kuchynke, nikto nedozvie. Posledné, čo potrebovala, bolo, aby sa rozkríklo, že bola u šéfa na koberčeku deň po tom, čo nastúpil.

Zhodila zo seba koženú motorkársku bundu, v ktorej už začínalo byť kvalitne horúco, a zavesila ju na vešiak pri dverách. Vzápätí vyťukala na klíme dvadsaťjeden stupňov. Jej a Seanove názory na ideálnu teplotu v miestnosti sa radikálne líšili. Výrazný vplyv na to mal fakt, že Sean pochádzal z Mexika.

V mailovej schránke ju čakala správa, ktorú Sean včera spísal. Nadvihla obočie, keď si všimla čas doručenia. Jedenásť nula osem. „Ty vážne nemáš život, Sean," zamrmlala si pre seba a s povzdychom dokument otvorila.

Začítala sa do správy, no nemohla sa poriadne sústrediť. Myšlienky jej neustále zalietavali k tomu, čo povedala o Torresovi. Nemala premyslené, čo mu povie, alebo čím si to vyžehlí. Nevedela, či je vôbec šanca si otvorenú urážku vyžehliť. Ale ak by ju chcel vyhodiť, pravdepodobne by sa ani neobťažoval volať si ju do kancelárie.

Lydia zlostne zazrela na hodiny. Sedem tridsaťdva. Ten čas sa najviac vliekol práve vtedy, keď sa jej to nehodilo. Už to chcela mať za sebou. Neznášala toto čakanie.

Uložila pár drobných zmien v dokumente a poslala ho na tlač. Vstala a zamierila do kuchynky. Striasla sa pri spomienke na Torresov desivo naštvaný pohľad a zapla kávovar. Zatiaľ čo sa jej pripravovalo latte, vyšla z kuchynky a zamierila na koniec chodby, kde sa nachádzala tlačiareň. Schmatla štós čerstvo vytlačených papierov a zvrtla sa na päte, no nahnevaný hlas, ktorý k nej doľahol spoza zavretých dverí, ju primrazil k podlahe.

„Zničila si moje meno," zahrmel mužský hlas tak nahlas, že to bolo úplne jasne počuť aj cez masívne dvere kancelárie. Torresovej kancelárie, uvedomila si Lydia prekvapene. „Každý, kto sa dozvedel, kto je môj otec, ma zrazu videl ako bohaté decko, a ja som vynaložil skurvene obrovské množstvo snahy, aby som si rešpekt zaslúžil. Aby videli, že to, kto som a kam som sa dostal, nemá nič spoločné s tým, koľko má on vplyvu a peňazí. Ty si to celé zničila, celé tie roky mojej snahy si vymazala, a chceš odo mňa, aby som ti odpustil?!"

Lydia tušila, že by mala zmiznúť a zabudnúť na to, čo počula, ale nedokázala sa pohnúť. Toto že bol ten istý muž, ktorý jej včera za otvorenú urážku daroval iba mrazivý pohľad a nevrlý tón?

„Urobila som to pre teba!" odsekol ženský hlas. „Viem, ako si po tom túžil." Žena následne stlmila hlas. Lydia váhavo spravila pár krokov bližšie k dverám.

„Urobila si to pre mňa, hm? Alebo pre peniaze, ktoré by s tým prišli? Záležalo ti vôbec niekedy aj na niečom inom?"

„Patrick, prosím ťa! Samozrejme, že áno. Prosím, daj mi šancu." Žena znovu stlmila hlas.

„Prestaň s tým," preťal jej slová Torres. „Už naozaj nevládzem." Lydia cúvla od dverí, keď zachytila kroky. Sotva sekundu po tom sa dvere rozleteli a miesto, kde ešte pred chvíľou stála, zalialo svetlo. „Odíď," prehovoril Torres nekompromisným tónom. „A nech ťa ani nenapadne sa znovu ukázať v mojej práci. Je koniec."

Žena s odfrknutím vyšla z kancelárie a vzápätí zastala. Na pár sekúnd na Lydii spočinul nepríjemný pohľad nádhernej kučeravej blondíny v bielom kostýme. Venovala Lydii znechutený úsmev a zvrtla sa na päte. „Ty už niekoho máš, však?" uškrnula sa. „Nejakú rýchlu, lacnú náhradu na zahriatie postele? Uisťujem ťa, Patrick, že nikdy nenájdeš niekoho, kto by ti dal všetko, čo si mal so mnou." Žena znovu spočinula pohľadom na Lydii a pohŕdavo si ju premerala.

Lydia na ňu neveriacky zízala a pootvorila ústa, no než stihla čosi povedať, vo dverách sa zjavil Torres. „A ja ťa uisťujem, že nech to bude ktokoľvek, dám si záležať, aby nebola ochotná vyspať sa s mojím otcom len kvôli môjmu statusu," zasyčal ľadovým tónom. Chcel sa otočiť a vojsť späť do kancelárie, no ustrnul na mieste, keď mu pohľad spočinul na Lydii. Zbledol a zreničky sa mu rozšírili prekvapením. Pootvoril pery, no než stihol nejako zareagovať, na líci mu pristála ostrá facka.

„To budeš ešte ľutovať," sykla blondína urazene a pevne zovrela kabelku. „Urobím ti zo života peklo, Patrick."

„Okamžite odíď, inak ťa dám vyviesť," vyštekol Torres príkazom a prepálil ženu pohľadom. Krátko na to znovu pozrel na Lydiu. „A vy poďte dovnútra," povedal jej miernejším tónom, no jeho pohľad ostal rovnako ostrý.

Toto ti bolo treba, Lydia, pomyslela si sucho, keď so stiahnutým hrdlom vkĺzla popri Torresovi do jeho kancelárie.

Lydiu zaskočila strohosť miestnosti, keď z nej zmizli všetky Reynoldsove fotografie, vyznamenania, šálky s vtipnými nápismi či kalendár s fotkami nemeckých ovčiakov. Kreslo za stolom a dve stoličky pred ním boli vymenené za novšie a omnoho lepšie vyzerajúce verzie. Sklenenú vitrínu, kde sa okrem iného kedysi nachádzala karafa s bourbonom, vypĺňali spolovice chrbty právnických a kriminalistických titulov, zatiaľ čo časť bola stále prázdna. Za dverami však ešte stálo niekoľko nevybalených krabíc.

Lydia sa posadila do jedného z dvoch menších kresiel a kútikom oka sledovala Torresa, ktorý šúchajúc si líce zamieril k oknu. Otvoril ho dokorán a zhlboka sa nadýchol, zvierajúc rám okna tak silno, až mu obeleli prsty. Voľnou rukou vytiahol z vrecka mobil a vyťukal nejaké číslo. „Torres," ohlásil sa stroho. „Dohliadnite na to, aby žena, ktorá sa za mnou zastavila, našla cestu von." Bez ďalšieho otáľania zložil a ešte chvíľu stál pri okne, než ho zavrel a pomaly zamieril k stolu.

Torres sa posadil do kresla a vzal do prstov pero ležiace na stole. Chvíľu ho krútil v prstoch a hypnotizoval pohľadom, než konečne zdvihol pohľad a uprel ho na Lydiu. „Mrzí ma, čoho ste boli svedkom, detektívka," prehovoril napokon opatrne, vážiac každé slovo, ktoré vyslovil. „Zvyčajne nemiešam prácu so súkromím."

Lydia ho prekvapene sledovala. Stále mohla cítiť napätie, ktoré viselo vo vzduchu, a jeho nepokojné oči prezrádzali hnev, ktorý sa búril v jeho vnútri. Mohol ju obviniť z načúvania – a nebolo by to úplne neprávom. Mohol jej vmiesť do tváre, čo mu včera povedala. Ale neurobil to. Tie slová myslel vážne. Buď to, alebo bol tak dobrý herec, že mu uverila aj ona.

„Mňa naozaj mrzí, čo ste si včera vypočuli," odvetila Lydia váhavo.

„Ktorá časť presne?" nadvihol Torres obočie.

Lydia nedokázala odhadnúť, či to bolo ironické alebo podráždené. Rozhodne nepatril k ľuďom, ktorí sa ľahko čítali. „Všetky," odvetila Lydia. „Ale najmä fakt, že som to povedala predtým, než som vás vôbec uvidela. Pravdepodobne by ma to mrzelo menej, ak by som vedela, že je to pravda."

Torres odfrkol a založil si ruky na hrudi, no Lydia postrehla nepatrné myknutie kútiku pier. „Reynolds ma varoval, že tu narazím na blondínu, ktorej buď prídem na chuť alebo ju nebudem môcť vystáť," prehovoril skepticky. „Hádam, že ste to vy."

Lydiino obočie vystrelilo do výšky. To že o nej Reynolds povedal? Nebola si istá, či je to urážka alebo uznanie.

Torres siahol pod stôl a položil si na kolená koženú aktovku. Chvíľu prechádzal papiere, čo sa v nej nachádzali, než vytiahol niekoľko listov spojených spinkou. Zložil aktovku a zbežne prelistoval papiere. Následne ich spolu s perom položil pred Lydiu. „Podpíšte to, a ja zabudnem, že som včera počul, čo som počul."

Lydia na sekundu myslela, že je to výpoveď. Naprázdno prehltla a pritiahla si papiere bližšie. Už po prvých riadkoch jej však bolo jasné, že od výpovede to má riadne ďaleko. „Zmluva o mlčanlivosti?" spýtala sa neveriacky.

„Z pohľadu médií som perfektne nudný syn, a bol by som veľmi rád, keby to tak ostalo," odvetil dôrazne. „Jediným účelom tej zmluvy je ochrana môjho súkromia."

Nuž, musela uznať, že Illinoiský senátor spáva s manželkou svojho syna by to rozhodne dotiahlo až na titulku. A rozhodne by to niekomu zarobilo pekné peniaze.

Lydia naňho pochybovačne pozrela. „Ako často vám manželka robí takéto scény, že túto zmluvu máte takto po ruke?"

Spôsob, akým zovrel pery, jej nahováral, že asi trochu prestrelila. Znovu. „Po prvé, nie je to moja manželka. Po druhé, našťastie, nikdy predtým sa mi nič podobné nestalo, a postarám sa o to, že sa už ani nestane. A po tretie – pozor na jazyk, detektívka Morganová. Máte šťastie, že ste videli, čo ste videli, inak by som dnes na vás nebol milý."

„Vy ste milý?" zamrmlala Lydia, no zahryzla si do jazyka, keď Torres zaťal sánku.

„Hádam, že toto je to, na čo Reynolds narážal," zamručal a napil sa vody. „Podpíšte to, prosím."

„Čisto hypoteticky. Čo sa stane, ak to nepodpíšem?"

Torres prevrátil očami a zamrmlal si čosi popod nos. „To zistíte, ak to nepodpíšete. A rozhodne vám to neodporúčam. Nezabraňuje vám to posťažovať sa kolegom, akého protivného šéfa máte, ale bráni vám to posúvať ďalej akýkoľvek kúsok môjho osobného života. A taktiež zmieňovať existenciu tejto zmluvy, pokiaľ to nie je vynútené zákonom. Je to férovo napísaná zmluva."

„Tá vymáhateľná suma férovo nevyzerá," odvetila Lydia a s povzdychom ešte raz preletela pohľadom jadro zmluvy, než tam dopísala svoje meno a podpísala sa na druhú stranu. Následne postup zopakovala s druhou kópiou, ktorú jej Torres posunul. Nevidela nijaké lepšie východisko z tejto situácie. A malý hlások v hlave jej navrával, že za toto jej Torres bude čosi dlžný.

„Ďakujem," prehovoril a zbalil si jednu kópiu do aktovky. „Tak, a teraz mi povedzte, ako ide vyšetrovanie."

„Ide to dobre, inšpektor," odvetila Lydia, ignorujúc fakt, že v skutočnosti nemali žiadnu poriadnu stopu po páchateľovi. „Postupne si skladáme obraz o tom, kto ten človek bol, dnes nás čaká ešte pár výsluchov."

Torres ju chvíľu uprene pozoroval, prechádzajúc si prstom po brade. „Vidíte? Presne pre toto nahradili Reynoldsa niekým, ako som ja. Reynolds by to iba odkýval a nechal vás robiť svoju prácu. Ignorujúc fakt, že ste vlastne iba šikovne zaobalili fakt, že ešte nič nemáte. Mne to nestačí."

Lydii pohľad padol na vytlačené papiere, ktoré jej stále ležali na kolenách. Odkašľala si a položila ich pred inšpektora. „Toto je podrobná správa z výpovedí, ktoré zatiaľ máme."

Torresovou tvárou preletel záblesk záujmu. Siahol po papieroch a chvíľu nimi listoval. Zdalo sa, že na rozdiel od Reynoldsa si to bude aj naozaj čítať. „To je o čosi lepšie." Inšpektor položil správu bokom a oprel sa v kresle dozadu. „Reynolds v tomto kresle sedel desať rokov. A minimálne posledné tri bol z oddelenia holubník. Neprimeraná dochádzka, zneužívanie právomocí, údajné krytie si chrbtov, ak niekto v službe spravil niečo, čo bolo cez čiaru. Manipulácia s pracovnými výkazmi, zneužívanie pracovného vozidla, odfláknuté prípady. Devätnásť spisov týkajúcich sa problémov a uzavretých prípadov na prešetrenie. To mi akosi pozabudli zmieniť, keď mi miesto ponúkali." Torres pokrútil hlavou. „Robte si svoju prácu najlepšie, ako viete, a dodržujte pravidlá, detektívka. Potom nebudeme mať problém."

Gestom naznačil, že môže ísť. Lydia vzala svoju verziu zmluvy a vstala. „Vynasnažím sa," odvetila s falošným úsmevom. Pravda bola, že už teraz vedela, že s ním rozhodne bude mať problém.

•••

„Nuž, ako to šlo?" Lydia zdvihla zrak od laptopu a zbadala vo dverách stáť Aryu. Keď ju Lydia zaregistrovala, Arya vkĺzla do kancelárie a tentoraz za sebou pre istotu zavrela dvere. „Predpokladám, že som mala pravdu a nevyhodil ťa, keďže si stále tu."

„Nie, nevyhodil," odvetila Lydia a usrkla z kávy. Veľmi by ju zaujímala Aryina reakcia na to, čo si dnes ráno vypočula, ale tá suma na zmluve, ktorú podpísala, ju od toho výrazne odrádzala. Nehovoriac o tom, že Arya mala tendenciu nevedieť držať jazyk za zubami. „Jeho pozornosť upútalo niečo dôležitejšie, takže som obišla iba so slovným napomenutím, nech sa to neopakuje. A tiež sa mi ušiel preslov o tom, ako nič nebude ako za čias Reynoldsa," zaklamala Lydia a sledovala, ako Aryino napätie a zvedavosť vyprchávajú.

„To nie je fér," zamračila sa. „Blondíny vždy obídu naľahko."

Lydia prevrátila očami. „Môžem za to, že som taká obľúbená?" uchechtla sa. „Úprimne? Pre neho by som omnoho radšej bola neviditeľná. Reynolds mu vraj povedal, že je tu blondína, ktorej buď príde na chuť, alebo ju nebude môcť vystáť."

Arya vyprskla do hlasného smiechu a vzápätí si prikryla ústa rukou. „To vážne?" chechtala sa o čosi potichšie. „Teda – nedivím sa, ale keď si predstavím, ako škodoradostne sa musel Reynolds tváriť! Nadobúdam dojem, že ani on nemá svoj nový zástup v láske."

„Možno je to len prvotný dojem," mykla Lydia ramenom. „Možno by sme mu mali dať nejaký čas, než sa udomácni, než začneme vynášať rozsudky."

Arya nadvihla obočie. „Nuž, ten jeho preslov naozaj musel byť niečo, keď ty prehodnocuješ prvý dojem," uchechtla sa a sadla si do Seanovho kresla.

Lydia musela priznať, že na tom niečo bolo. Z toho, čo si vypočula... ak to bola pravda, tak potom Torresovi krivdili. Možno si naozaj kariéru vydrel, hoci snahu, ktorú by to vyžadovalo, ani len nevedela vyčísliť.

Podporoval to aj fakt, že nepoužíval otcove priezvisko. Lydia po krátkom výskume na internete zistila, že inšpektor Patrick Torres je jedno z štyroch detí senátora Williamsa, pričom iba dve z nich mali jeho priezvisko. Hovoril pravdu – nedalo sa o ňom dohľadať takmer nič pikantné. Zato čo sa týkalo jeho mladšieho brata Mikea, začínajúceho producenta, hneď v druhom článku na ňu vybehla takmer nahá instagramová fotka vysmiateho blondiaka vo vírivke v obklopení troch žien. V popise fotky Mike Williams nabádal fanúšikov k hlasovaniu, ktorá zo žien by stála za hriech.

„Kde je vlastne Sean?"

Lydia vypustila Williamsa mladšieho z myšlienok a vrhla pohľad na hodinky. Bolo bezmála pol jedenástej. „Netuším," odvetila prekvapene. „Žeby zaspal?"

„Sean? Vážne?" Arya sa uchechtla a potriasla hlavou. „Ten by nechal aj roztúženú ženu ležať ladom, len aby nemeškal do práce."

Lydia vyprskla do smiechu. „Verím, že tvoj prípad to nebol, inak by si s ním tie tri roky nevydržala." Siahla po mobile a našla tam esemesku od Seana, ktorú si do tej chvíle nevšimla. „Dnes prídem až okolo obeda, mám nejaké rodinné záležitosti, ktoré musím vyriešiť," čítala Lydia nahlas.

„Ach, tu to je. Rodinné záležitosti." Arya prevrátila očami. „Výhovorka storočia. Človek by povedal, že za ten čas by konečne prišiel s niečím originálnejším."

„Ako vieš, že je to výhovorka?" nadvihla Lydia obočie.

„Pretože Sean nemá v Štátoch jediného žijúceho príbuzného. A na cestu do Mexika by asi potreboval o čosi viac než jedno doobedie."