Keď sa Lydia dostala na adresu, ktorú jej Sean poslal, všade už parkovali policajné autá. Širšie okolie vchodu bolo ohradené páskou s nápisom zákaz vstupu a naokolo sa zhromaždilo niekoľko zvedavcov. Podliezla pásku a mávla odznakom na policajta, ktorý k nej okamžite zamieril. Ten vzápätí zvoľnil krok a kývol jej, že môže pokračovať.

Lydia nasledovala jedného z technikov miesta činu na tretie poschodie. Dvere jedného z troch bytov boli roztvorené dokorán. Vo chvíli, keď k nim zamierila, zjavil sa na prahu vysoký Afroameričan s čiernym kufríkom v ruke.

„Timothy," usmiala sa Lydia na súdneho lekára, ktorého už nejakú chvíľu nevidela. Tim si posledné dva týždne užíval na Barbadose. Chcela sa ho na dovolenku opýtať, no to mohlo počkať. Práca bola dôležitejšia. „Čo sa tu stalo?"

Tim jej úsmev opätoval a položil kufrík na zem. „Ahoj, Lydia," Tim jej gestom naznačil, aby ho nasledovala. Prešli malou, tmavou chodbou do priestrannejšej miestnosti. Bola to kuchyňa prepojená s obývačkou. Lydii do nosa okamžite udrel odporný zápach. Na ceste k ďalším dverám v miestnosti, medzi sedačkou a mohutnou knižnicou, ležalo v kaluži krvi tvárou nadol telo muža.

„Muž, päťdesiatdva rokov, mŕtvy zhruba štyri dni," začal Tim a natiahol si na ruky čisté rukavice. Jeden pár podal aj Lydii. „Vykrvácal z bodnoreznej rany skalpelom alebo veľmi tenkým nožom. Zbraň preťala tepnu." Tim gestom zahrnul výjav na zemi. „Z toho, koľko krvi je tu," ukázal k mužovým nohám, „usudzujem, že ho vrah chvíľu držal, zatiaľ čo muž krvácal. Na nechtoch sú známky slabého odporu. Pri troche šťastia tak veľmi rýchlo získame DNA páchateľa. Pravdepodobne po tom, čo muž stratil vedomie, vrah ho od seba odsotil – narazil hlavou do toho stolíka, dopadol na zem a tak sme ho našli."

Lydia sa sklonila a pohľadom skĺzla po otvorenej rane na spánku, ktorá na svoje rozmery krvácala príliš slabo. Muž mal na sebe béžové nohavice a bledomodrú košeľu. Látka pod golierom bola vzadu pokrčená, akoby ho za ňu ktosi zvieral.

Zdvihla zrak a pomaly vstala, keď za sebou zachytila kroky. Sean Ward zastal pri dverách a pohľadom niekoľkokrát znovu prečesal miestnosť, než jeho svetlé oči spočinuli na Lydii. Kývol jej na pozdrav.

Sean a Lydia spolu pracovali len čosi vyše roka, ale boli zohratí, akoby to bolo prinajmenšom desaťročie. Sean mal zmysel pre detail, výnimočne vycibrené pozorovacie schopnosti a tendenciu rýchlo a vhodne reagovať v riskantných situáciách – tá sa niekomu, kto niekoľko rokov patril k špeciálnej zásahovej jednotke, rozhodne nedala uprieť. To sa perfektne dopĺňalo s Lydiiným vysoko efektívnym vypočúvaním a tendenciou myslieť inak, ako väčšina detektívov. Nebolo to iba o tom, vedieť myslieť ako páchateľ, vžiť sa doňho. Mala čosi, čo väčšina z nich nemala – skúsenosť. Už bola v pozícii človeka, ktorému šli po krku – a veľmi dobre vedela, čo znamenalo byť ochotný spraviť čokoľvek.

„Jacob Riley," prehovoril Sean a pohol sa smerom k mŕtvole. „Pracoval ako účtovník, žil sám. Bol rozvedený a s rodinou neudržiaval vzťahy. Políciu zavolala suseda bývajúca o poschodie vyššie. Raz do týždňa zvykol Jacob brávať jej psa na dlhšiu prechádzku. Keď sa neukázal a nedal o sebe ani vedieť, mala zlé tušenie. Šla za domovníkom, ktorý má náhradný kľúč ku všetkým bytom, a takto ho tu našli." Sean sa na moment odmlčal, spravil pár krokov ku gauču a skúmal štyri tmavé šmuhy na látke, ktoré pripomínali stopy prstov. S povzdychom sa znovu napriamil. „Bolo tu zaistených viacero krvavých stôp, ale žiadne odtlačky. Zdá sa, že vrah tu ešte nejakú chvíľu pobudol. Prechádzal sa po byte, stopy krvi sú v spálni a aj v kúpeľni. Dokonca to vyzerá, že sa najedol, než odišiel."

Lydiino obočie vyletelo do výšky. „To je plus pre nás, nie? Vyššia šanca, že tu po sebe zanechal suvenír."

Sean sa ešte väčšmi zamračil. „Možno. Technici odobrali nejaké vzorky, ale zatiaľ nič jednoznačné. Uvidíme, čo prinesú výsledky."

Lydia sa porozhliadla po byte. Okrem tej jednej miestnosti tam bola ešte spálňa využívaná aj ako pracovňa. Obišla gauč a prešla do druhej miestnosti. V obývačke nebolo najčistejšie spálňa na tom nebola o nič lepšie. Ignorovala rozhádzanú posteľ a zamerala sa na stôl. Ležal na ňom laptop, otvorený balík žuvačiek, prázdna plechovka od piva a ešte nerozbalené balenie liekov, ktorých názov Lydii nič nehovoril. Napriek tomu si ich názov poznačila do zápisníka. Preletela pohľadom niekoľko lístočkov s pripomienkami do práce a zahľadela sa na fotografiu možno päťročného chlapca s širokým úsmevom, šiltovkou a detskou baseballovou pálkou v ruke.

Po dôkladnej obhliadke bytu sa Sean a Lydia zhodli na tom, že Jacob Riley svojho vraha pravdepodobne poznal. Neboli tu žiadne známky násilného vniknutia ani zápasu, takže ho musel pustiť dovnútra. Nezdalo sa ani, žeby niečo zmizlo.

„Možno on nám bude vedieť povedať viac," prehovoril Sean. Vyšiel zo spálne a v ruke držal fotografiu, ktorú si Lydia všimla už skôr. „V obývačke na stole boli lístky na baseballový zápas, technici ich vzali na analýzu. Zápas sa konal včera."

Lydia chcela zamieriť k dverám, ale zasekla sa, keď na chladničke medzi niekoľkými fotkami s rodinou a kamarátmi zahliadla pohľadnicu drevenice na brehu jazera. Zmeravela a po chrbte jej prebehol mráz. Musela niekoľkokrát zažmurkať a lepšie sa prizrieť, aby jej myseľ spracovala skutočnosť, že to nie je miesto z jej spomienok.

Zdvihla magnetku a zložila pohľadnicu z chladničky. Pohľadom zavadila o popis miesta na obrázku. Názov jazera ani mesto jej nič nehovorilo, ale New York na konci stačilo na potlačenie hrôzy, ktorá ju obchádzala. Pohľadnica nebola vypísaná a v časti určenej textu stáli iba tri slová: vráťme sa tam. Po chrbte jej prebehol mráz.

„Lydia?" Lydia nadskočila, keď sa jej za chrbtom ozval Seanov hlas. Skákal pohľadom z jej tváre na pohľadnicu v jej prstoch. „Si v poriadku?"

„Jasné," zamrmlala Lydia a vrátila pohľadnicu na chladničku. „Iba... iba nepríjemná spomienka. Spomínala tá suseda, či má syna?" zmenila tému.

Sean potriasol hlavou. „Nie, ale hádam, že jeho exmanželka by nám tú otázku vedela zodpovedať presnejšie. Rebecca Donovanová. Po rozhovore so susedkou som si vyžiadal adresu, a už ju mám. Je to len pár minút autom odtiaľto."

•••

Sean zaparkoval na okraji chodníka. Vystúpili a Lydia pohľadom prebehla ulicu. Tvorili ju typické brooklynské tehlové domy v radovej zástavbe. Jej pohľad sa zastavil na dome, ktorého číslo sa zhodovalo s číslom naškriabanom v Seanovom poznámkovom bloku. Dom mal drobnú predzáhradku, v ktorej kvitli ľalie, a na prvý pohľad bol o čosi lepšie udržiavaný než jeho susedia.

Lydia so Seanom za chrbtom vyšla po schodoch k masívnym bielym dverám a zazvonila. Spoza dverí sa ozval štekot a krátko na to melodický hlas tíšiaci psa. Krátko na to sa dvere otvorili a zjavila sa v nich tínedžerka s vrčiacim jazvečíkom na rukách.

„NYPD, som detektív Ward," predstavil sa Sean, ukazujúc odznak. „Môžeme hovoriť s tvojimi rodičmi?"

Dievča si ich chvíľu so záujmom prezeralo, než prikývlo a zmizlo. „Mami, je tu polícia, Ryker zase niečo vyviedol," ozvalo sa škodoradostné volanie z útrob domu.

Sean a Lydia si stihli vymeniť pobavený úsmev, než sa vo dverách zjavila nízka bruneta vo vzdušných kvetovaných šatách. Pôsobila vyčerpane a zdalo sa, že ich prítomnosť ju ani trochu nezaskočila. „Rebecca Donovanová. Nech sa páči, poďte ďalej," vyzvala ich žena so sileným úsmevom a zavrela za nimi vchodové dvere. „Vezmi Huga na záhradu, Tally," povedala dcére, než sa otočila k nim. „Môžem vám niečo ponúknuť?"

„Nie, ďakujeme," zamietla Lydia so zdvorilým úsmevom. „Nezdržíme sa dlho."

Dom bol priestranný, svetlý a dokonale zariadený. Bol to veľký kontrast oproti bytu, v ktorom našli Jacoba Rileyho. Jeho manželka bola očividne omnoho lepšie finančne zabezpečená.

„Tak, čo vyviedol môj syn tentoraz?" povzdychla žena ľútostivo. „Býval to bezproblémový chlapec, ale tých pár posledných mesiacov... nespoznávam ho."

„Neprišli sme kvôli vášmu synovi, pani Donovanová. Chceli by sme s vami hovoriť o vašom exmanželovi, Jacobovi Rileym."

Na tvári ženy sa na moment zablysla úľava, než ju nahradili ďalšie obavy a akási rezervovanosť. „Čo potrebujete vedieť? Stalo sa niečo?"

Sean a Lydia si vymenili nepatrné pohľady. „Pani Donovanová, váš exmanžel bol dnes ráno nájdený vo svojom byte mŕtvy," prehovoril Sean pokojne a skúseným okom pozoroval reakciu.

Žena prekvapene pootvorila ústa, no nevyšiel z nich ani hlások. S pohľadom upretým do prázdna sa zviezla do kresla. „Mŕtvy?" zopakovala si pre seba a vzápätí zdvihla zrak k Lydii, ktorá sa usadila na gauči naproti, zatiaľ čo Sean ostal stáť a pohľadom nenápadne skúmal obývačku. „Čo sa stalo?"

„To je stále predmetom vyšetrovania," odvetila Lydia, taktne mlčiac o fakte, že bol Rebeccin exmanžel zavraždený. „Udržiavali ste s Jacobom kontakt?"

Rebecca Donovanová potriasla hlavou. „Rozviedli sme sa pred sedemnástimi rokmi. Jacob to neniesol ľahko. Krátko po rozvode som sa presťahovala do Seattlu, kde som si napokon aj založila rodinu. Späť sme sa prisťahovali iba pred dvoma rokmi, manžel tu dostal dobrú ponuku – je právnik. S Jacobom som sa od rozvodu videla prvýkrát pred asi rokom."

„Aká bola príležitosť?" spýtala sa Lydia a spravila si do zápisníka poznámku, že Rebeccin druhý manžel je právnik. Zo skúsenosti vedela, že s nimi bývajú problémy. S právnikmi aj s manželmi.

„Jacob sa vlámal do domu, v ktorom sme spolu pred rokmi žili," odvetila Rebecca, pohrávajúc sa s remienkom luxusných náramkových hodiniek. „Noví majitelia ho tam našli a zavolali naňho políciu. Jacob dal polícii kontakt na mňa... ako na svoju manželku." Rebecca sťažka povzdychla s pohľadom upretým na svoje prsty. „Jacob, ktorého som poznala, by nikdy nespravil nič protizákonné. Nedávalo mi to zmysel. Z rozhovoru s políciou vyplynulo, že sa tam vlámal, pretože bol presvedčený, že je to jeho domov a zabudol si kľúče. Ako kontakt uviedol mňa, pretože veril, že som jeho manželka."

„Amnézia?" nadvihla Lydia obočie.

„Môj manžel bol presvedčený, že to Jacob predstieral, aby získal moju pozornosť, no a tiež peniaze – nebol na tom finančne najlepšie. Po niekoľkých vyšetreniach mu však potvrdili Alzheimerovu chorobu. Nepredstieral." Rebecca sa na moment odmlčala. V tvári sa jej zračila pestrá zmes emócií, od ľútosti až po bolesť. „Keď mu nasadili lieky, zdalo sa, že sa to zlepšuje, že to bol iba ojedinelý výpadok. Po pár mesiacoch sa však zopakovalo čosi podobné. Objavil sa tu. Doma bol môj syn, Ryker. Jacob si ho pomýlil-," Rebecca vzlykla a siahla po balíku vreckoviek odložených v priehradke konferenčného stolíka. „Prepáčte," zavzlykala a utrela si slzy.

„Mali ste syna," prehovoril Sean jemne. Lydia k nemu vzhliadla a všimla si, že v prstoch drží zarámovanú fotografiu chlapca, ktorého fotky videli aj v byte Jacoba Rileyho.

Rebecca smrkla a prikývla. „Volal sa Tobias. Mal päť rokov, keď... keď zomrel pri autonehode." Rebecce sa roztriasli pery a musela sa niekoľkokrát nadýchnuť, než dokázala pokračovať. „To bol dôvod, prečo... prečo sme sa rozviedli. Nedokázala som s ním ostať. Nie, keď všetko okolo mňa mi pripomínalo, o čo som prišla."

„Čo sa stalo medzi Jacobom a Rykerom?" pokúsila sa Lydia odvrátiť jej pozornosť od spomienok na syna.

„Jacob si myslel, že Ryker je Tobias. Tobias zbožňoval baseball, a Ryker ho kedysi hrával. Jacob neskôr priznal, že na mojom Facebooku zazrel niekoľko fotiek z Rykerových zápasov. Muselo sa mu to v daný moment akosi spojiť dohromady.

Ryker... Ryker nemal tušenia, čo sa deje. Má len šestnásť. Deti nevedeli, že som pred ich otcom bola vydatá... alebo že som mala syna. Keď sa pred dverami objavil muž, ktorý tvrdil, že je jeho otec, Ryker v zmätku zavolal svojmu skutočnému otcovi. Peter sa tu dostal skôr, než som sa vôbec dozvedela, čo sa stalo."

„Čo sa medzi nimi odohralo?" naliehala Lydia, keď videla, že Rebecca váha.

„Petrovi praskli nervy a napadol ho. Oddelila ich až polícia, ktorá dorazila krátko po mojom manželovi." Rebecca sa na moment odmlčala. „To bolo niekedy minulý november. Jacob na Petra nepodal trestné oznámenie, keď precitol, bol si vedomý, že na tom má svoj podiel viny. Presvedčila som Petra, aby sme mu vybavili a čiastočne zaplatili pobyt v špecializovanom liečebnom zariadení. Nemal nikoho, rodičia mu zomreli a sestra žije v Kanade, no nemohla si dovoliť mu finančne pomôcť. Jacob bol v centre tri mesiace, zdalo sa, že sa mu darí. Následne bol hospitalizovaný kvôli pretrvávajúcim problémom s kolenom, ktoré bolo treba operovať. Pobudol tam asi dva týždne, ale potom odmietol nastúpiť späť do Alzheimer centra. Trval na tom, že sa o seba vie postarať sám. To bolo niekedy v apríli, vtedy som s ním naposledy hovorila. Odvtedy som ho nevidela, ani o ňom nepočula. Raz alebo dvakrát som mu skúšala zavolať, ale nedvíhal."

„Mal Jacob nejakých blízkych priateľov, s ktorými sa stýkal?"

Rebecca pomaly potriasla hlavou. „Neviem o nikom z priateľov, ktorých mával kedysi, a nikoho nespomínal. Ale napokon, človeka, ktorým sa za tie roky stal, som takmer nepoznala. Možno nejakí jeho kolegovia vám povedia viac, hoci pokiaľ viem, po prepustení z nemocnice do svojej starej práce nenastúpil."

Lydia vrhla pohľad na Seana a ten jej nepatrným kývnutím naznačil, že môžu ísť. Obrátila pozornosť späť k Rebecce a vytiahla z vrecka vizitku. „Ďakujeme vám za informácie, tu je moja vizitka, ak by ste si na čosi spomenuli. A prosím, neopúšťajte mesto a požiadajte svojho manžela a Rykera, aby sa v najbližších dňoch zastavili na uvedenom okrsku. Radi by sme im položili zopár otázok. Je možné, že dodatočne kontaktujeme aj vás."

„Prepáčte, ale nerozumiem," vyhŕkla brunetka zmätene a vstala, keď vstala aj Lydia. „Čo potrebujete vedieť od môjho syna?"

„Madam," prehovoril Sean a vložil si poznámkový blok do zadného vrecka nohavíc, „Jacob Riley nezomrel prirodzenou smrťou, bol zavraždený. Potrebujeme vedieť všetko."

•••

Obchádzanie susedov Jacoba Rileyho a ich vypočúvanie v bytoch bez poriadnej klimatizácie bola v tých horúčavách nočná mora. Keď konečne vošli do dokonale klimatizovanej budovy 75. okrsku newyorského policajného zboru, Lydia v duchu zajasala.

Nedozvedeli sa v podstate nič nové. Dostali niekoľko tipov na ľudí, s ktorými sa Jacob zvykol stretávať, ale väčšina kontaktov s progresom jeho choroby ustávala. Nebol zhovorčivý a väčšinu času býval zaseknutý v spomienkach na svojho mŕtveho syna. Plietla sa mu skutočnosť a minulosť, zvykol hovoriť o synovi aj v prítomnom čase. Ukázalo sa, že len zopár susedov v skutočnosti vedelo, čo stálo za jeho uzatváraním sa do seba.

„Varí sa mi mozog, a to je ešte len začiatok júla," posťažoval sa Sean a podržal Lydii dvere. „Veľmi dúfam, že sa ten Donovan ukáže a nebudeme musieť ísť my za ním. Vypočúvanie v takom teple je ako za trest, a čosi mi hovorí, že on nebude ľahký prípad."

„Pochybujem, že on by bol vrah," reagovala Lydia a zamierila k ich spoločnej kancelárii. „Mal s ním v minulosti potýčku, teoreticky by žiarlivosť mohla byť dôvodom, je právnik. Nemyslím si, že by riskoval očividne dobre zarábajúcu kariéru kvôli bývalému svojej manželky."

„Muži už pre ženy obetovali viac," podotkol Sean pobavene. „Hoci je pravda, od právnika by to bol naozaj hlúpy ťah. No okruh ľudí, s ktorými sa Jacob stretával, a teda by ich pozval na kávu, je očividne podstatne menší, než u priemerného päťdesiatnika žijúceho v New Yorku. Nateraz máme obmedzené zdroje informácií."

Minuli dvere vlastnej kancelárie a namiesto toho vkĺzli do kuchynky, ktorá bola hneď vedľa, čo bol najväčší bonus hneď po tom mať vlastnú kanceláriu. Sean vylovil z kredenca dve šálky a jednu z nich položil pod vývod kávovaru. „Čo tak sa konečne dostať k tomu, ako sa ti podarilo zraziť človeka a nezabiť ho? Pri tvojom šoférovaní?"

Lydia sa zamračila a obzrela, aby sa uistila, že sú v kuchynke sami. „Nemohol by si viac nahlas? Myslím, že ťa všetci nepočuli," odsekla, hoci dobre vedela, že Sean mal svoju hlasitosť vypočítanú. Sean reagoval iba úškrnkom a vzal z kávovaru šálku s kávou, nahradiac ju druhou.

„Nešla som rýchlo," hájila sa Lydia a založila si ruky na hrudi. „Vletel mi do cesty spoza dodávky. Jeho obhajoba bola, že to bolo štyri metre od prechodu. Ale uznal, že si za to môže."

„Čo povedali v nemocnici?"

„Jediný spôsob, ako dostať Tylera do nemocnice, by bolo nohami napred," odfrkla Lydia.

„To sa ti skoro podarilo."

„Vzala som ho k Drakeovi. Voľky-nevoľky skonštatoval, že to zrejme prežije aj bez nemocnice. Po ôsmich rokoch pravidelného zápasenia v klietkach si Tyler zrejme vybudoval nejakú imunitu voči úderom. A ak nie, tak si asi dnes na gauči nájdem mŕtvolu."

Sean sa zastavil so šálkou na polceste k ústam. „Ty si si ho vzala domov?" spýtal sa neveriacky.

Prevrátila očami a vzala si šálku s kávou, keď kávovar zapípal. „Poznám ho, keď som chodila na výšku, prakticky u nás na byte býval. Zrazila som ho dvadsať minút po tom, čo sa odubytoval z hotela. Čo som s ním mala robiť?"

Sean jej chcel čosi odseknúť, no nepovedal to, keď do kuchynky vošla Arya, jedna z forenzných analytikov, ktorí mali zázemie o poschodie vyššie. „Niečo nové o našej vražde?" spýtal sa pohotovo.

Drobná Aziatka potriasla hlavou. „Uvoľni sa, Ward, dnes už nič nové nepríde. Môžeš si ísť užívať svoju priateľku. Ak ju teda stále máš, vzhľadom na množstvo času, ktoré venuješ práci." Sean nad jej podrývaním iba zaškrípal zubami. „Na vašom prípade robí Nolan a ešte nie je hotový. Ale z toho, aký je mrzutý, usudzujem, že zatiaľ nemá nič prelomové. Okrem toho bolo pár vzoriek poslaných do labáku na Manhattane, a tie skôr ako zajtra na obed určite nebudú."

Arya obrátila pozornosť k Lydii. „Tak, čo naňho hovoríš?" uškrnula sa.

„Na koho?"

„Ale no tak. Na nového inšpektora," prevrátila očami a zamierila ku kávovaru. Vzhľadom na to, že ten o poschodie vyššie bol ešte o čosi lepší, bolo zrejmé, že sem Arya prišla výlučne kvôli klebetám.

„Ešte som ho nevidela. Ale čo som počula od Seana, ešte Reynoldsov odchod horko oplačem. Prirovnal ho k rímskemu cisárovi."

„Rímsky cisár." Arya sa zasmiala oprela sa o linku. „To nie je zlé, ale zatiaľ vedie princ Krasoň."

„Čo tak aspoň zavrieť dvere, než nás vyrazia?" zamiešal sa do toho Sean.

Arya odfrkla. „Míňala som ho, keď som sem šla. S koženou Montblanc aktovkou mieril na parkovisko. Zrejme ten nablýskaný čierny Lexus, ktorý chalani ráno obdivovali, bude jeho."

„No, rozhodne mi nepríde ako niekto, kto by sa vozil v Chevy Malibu," uchechtol sa Sean.

„Neurážaj moje auto!" zagánila naňho Arya. „Je to dlhoročný miláčik a rozhodne nemám potrebu meniť ho len za účelom zvýšenia si ega."

„Zdá sa, že kávovaru došiel cukor," zamručala Lydia, keď usrkla z kávy, a zamierila k linke. „Čo ešte si sa o ňom pri svojom vyzvedaní dozvedela?" spýtala sa Arye, zatiaľ čo si do kávy dosypala pol balíčka baleného trstinového cukru.

„Študoval na Harvarde, odštartoval kariéru detektíva raketovou rýchlosťou a ambiciózne mal namierené na prokuratúru. Údajne sa uchádzal o pozíciu zástupcu prokurátora alebo také niečo, ale nezískal ju, a tak skončil len ako inšpektor."

„A to všetko vo veku... nanajvýš tridsaťpäť?" hádal Sean. „To by bolo celkom pozoruhodné, ak by sa nesprával tak povýšenecky a upäto."

„Tá pozoruhodnosť veľmi rýchlo upadá, keď si to spojíš s faktom, že jeho otec je illinoiský senátor."

„No, tak to potom veľa vysvetľuje," uchechtol sa Sean a napil sa kávy.

Lydia ticho zahvízdala. „Upätý princ Krasoň a senátorov synáčik v jednom. Wow. Kam sme sa to posunuli od férového, vtipného chlapíka, ako bol Reynolds?" Zdvihla zrak od kávy a zarazila sa, keď zbadala bledé a meravé tváre svojich kolegov.

„Princ Krasoň?" ozval sa jej za chrbtom mrazivý hlas zaznievajúci nebezpečne blízko.

Lydia naprázdno prehltla a zvrtla sa. Stál tak blízko, že musela zakloniť hlavu, aby mu videla do tváre. Zatajila dych pri pohľade na dokonale vykresanú mužskú sánku pokrytú perfektne zarovnaným svetlým strniskom, pevne zovreté pery a nádherné modré oči, v ktorých blčal hnev. Slnkom pobozkanú tvár lemovali pomerne krátke zlatisté vlasy. Niekoľko zahladených prameňov sa uvoľnilo a padalo mu do čela, ako skláňal hlavu pri pohľade na ňu.

Muž stojaci pred ňou bol nádherný. Takým tým hollywoodskym spôsobom. A tiež pekelne naštvaný.

Zrazu princ Krasoň naberal nový rozmer.