Otočím naňho hlavu. So svojimi očami sa stretnem s orieškovými, ktoré na mňa nechápavo hľadia. Hnedočierne vlasy mu padajú do bledej tváre. Ustúpim som pár krokov. Prečo ho vidím? Akoby nestačilo, že ho počujem. Vidím ho. Vidím len jeho, ako stojí pred rozpadnutou betónovou stenou . Vedľa neho stoja ďalší piati ľudia, ale tí sú pre mňa stále neviditeľní. Prečo len on? Nemôže to byť niekto iný?

Môj pohľad sa ale nemení, je stále rovnaký – pripadá mi, že som vo tvári stratil cit, ale v mojom tele pulzuje strach. Núti krv v žilách tiecť rýchlejšie, motá okolo môjho žalúdka reťaze a ťahá za ne. Pichá do môjho srdca ihlami.

Namiesto toho, aby som čakal na odpoveď sa zhlboka nadýchnem. Nesmiem tu strácať čas. Ak ho mám míňať, tak len nezmyselným chodením z miesta na miesto. Dám sa do pohybu. Pokračujem ďalej na sever, kde sa ďalej rozprestierajú ulice a budovy. Neoplatí sa vychádzať z miest, kde sú úkryty. Začína búrkové obdobie.

Počujem len svoje kroky. Z nejakého dôvodu som rozhodený a tak nedokážem určiť žiadnu cudziu prítomnosť. Ruky mám vo vreckách kabáta, hlavu mierne zaklonenú a sledujem ako obloha postupne tmavne a nastáva noc. Toto bol vážne dlhý deň. Rozhliadnem sa, možno budem mať šťastie na bezpečný úkryt na noc. Som vyčerpaný. Už si ani nepamätám, kedy na mňa doliehala únava keď som deň dozadu spal.

Našťastie sa taký úkryt nájde. Stará bytovka so šiestimi poschodiami, ktorá ma všetky steny, prekvapivo aj okná na svojom mieste. Pomaly k nej kráčam. Vojdem dnu a privíta ma zvírený prach, ktorý sa otvorením dverí dvihne z podlahy. Vládne tu tma, vlhký vzduch a jemná stopa po plesniach. Pohľadám schody a vydám sa skontrolovať každý jeden byt. Je podozrivé ako tu zostal kameň na kameni.

Každý jeden byt má dvere, niektoré sú však zamknuté. V každom, do ktorého sa mi podarí dostať, je celý nábytok, vrátane funkčného vodovodného kohútika. Miestnosti sú udržiavané, nenájdem ani stopu po prachu, ale ani žiadne značenie komu by to tu patrilo. Cechy si po sebe nechávajú na stenách svoje znaky; Vychádzajúce slnko- Nového úsvitu; Biela ruža s lupeňmi od krvi- Krvavá ruža a Had objímajúci meč- Viper.

Pre mňa platí len jedno pravidlo, ktoré sa týka všetkých troch cechov. Vyhýbať sa im ako to len ide. Avšak všetky steny sú holé, sem tam obraz, na nábytku tiež nič nie je. Ani jeden z troch znakov a ani žiadny iný. Zaujímalo by ma, komu to tu patrí.

Nájdem okno pod ktorým je požiarne schodisko. Dá sa v poriadku otvoriť a ujsť ak by sa niečo stalo. Dúfam, že to nebudem potrebovať, ale nikto mi na to neodpovie.

Prebudí ma až dotyk na mojich ústach. Šokovane otvorím oči a chytím to, čím mi ich dotyčný zapchal. „Buď potichu," zašepká. Pozerá sa odo mňa, ale už podľa hlasu viem, že je to on. Len jeho počujem a po novom aj vidím.

Prikývnem hlavou, že budem potichu a dá ruku z mojej tváre dolu. Potichu príde k dverám a rozhliadne sa. Ucítim prítomnosť ľudí, ale vôbec nie je príjemná. Práve naopak. Prítomnosť tvorov je len slabá náhrada monštier. Nemusím poznať ich skupinu, ale viem, že som si našiel nebezpečné miesto, kde zložiť hlavu.

Potichu ku mne podíde. Jeho orieškové oči nie sú v tme vidieť tak ako jeho vlasy. Za to o jeho bielej pokožke by som tak rozprávať nemohol. Vidím ju a to dosť jasno. Potichu otvorí okno nado mnou, až teraz si všimnem zbrane, ktorú má prehodené cez chrbát spolu s batohom. Prekročí ma a prelezie von. Len mi dá ruku na vlasy, aby ma upozornil nech idem za ním.

Nasledujem ho a pomaly a nečujne zídeme schodisko vedené dozadu. Tam nás čaká akurát vysoký plot, ale aj tak ho bez problémov preskočíme. Len ma chytí za zápästie a ťahá preč. Prekvapene sa naňho pozerám, ale prispôsobím sa jeho tempu.

Miesta, kde sa ma dotkol sú teplé. Na tvári, vlasy, zápästie. Je to príjemné pretrvávajúce teplo, ktoré sa zdržiava len tam kde sa ma dotkol. Po chvíli behu pustí moju ruku a otočí sa ku mne. Jeho oči sa do mňa zabodnú ako dve dýky a aj keď ich poriadne necítim, nedá sa to ignorovať.

„Ako si vedel, že som tam?" spýtam sa ho. Chytím si okolie zápästia. Je to zvláštny pocit.

„Nevedel," odpovie mi. Namiesto toho ma znovu vezme za ruku, tento krát ukryje moju dlaň v tej jeho väčšej a ťahá ma znovu preč. Je omnoho vyšší než ja, hlavou siaham po jeho ramená. To som až tak malý?

„Tak ako?" nedám sa odbiť a naďalej čakám, že mi dá odpoveď.

„Išiel som sa tam skryť tiež. Až neskôr som si všimol šabľu, ktorá bola vyšitá na jednom koberci. Mal som trochu času to tam prejsť a našiel som ťa. Nanešťastie sa vtedy vrátili. Ak by si si nevybral to miesto, nemuseli sme byť živý," odpovie nakoniec. Ťahá ma nočnou ulicou, prefukuje tu chladný vietor, ktorý ma štípe do tváre. Teraz som rád, že ma našiel. Skupina so šabľou je nebezpečná. V podstate sú toľudia, ktorí by sedeli za mrežami nebyť tejto situácie.

Zavedie ma do malého rodinného domčeka. Odomkne dvere a vojde dnu. Stiahne ma za ním. Vo vnútri je príjemne čerstvý nočný vzduch, chodbou sa rozleje svetlo z baterky, ktorú zobral z poličky na chodbe.

„Vitaj u mňa. Tu som prebýval za normálneho sveta, tak tu prebývam aj teraz. Chovaj sa tu ako doma, ale poďme na poschodie," cítim sa ako malé dieťa, keď ma neustále chytá za ruku a ťahá, ale to teplo, ktoré zostane je príjemné.

Ležím na posteli a sledujem strop. Nedokážem zaspať a mám pocit, že ani on nie. Leží na zemi, počujem ako sa prevaľuje z boku na bok a občas z ťažka vydýchne. Moja hlava je plná myšlienok a zabudnutých pocitov. Teplo z miest kde sa ma dotýkal pomaly mizne, túžim sa mu pozrieť do tváre, do jeho orieškových očí a počuť jeho jemný tichý spev. Nič z toho mu však nepoviem. Namiesto toho sa otočím na bok smerom k nemu.

„Som Gerard," predstavím sa. Ak ho počujem, vidím a cítim, pripadá mi divné, aby nepoznal moje meno. Odpovede sa mi však nedostane okamžite. Možno predsa len spí. Chystám sa povzdychnúť, no vtom hustú tmu pretne jeho tichý hlas.

„Sebastian."