LUNA

"Everit o jej prítomnosti vie? Nechcem aby tu začal kôli tomu robiť scény."

"Akurát je na zasadnutí rady takže bude mimo obraz ešte na pár hodín. No ak mám byť úprimný tak sa dosť bojím jeho reakcie. Dvadsaťštyri rokov je predsa len dvadsaťštyri rokov. A navyše všetko ostatné okolo toho."

"Naozaj vďaka za pomoc Valerius. Bude v poriadku...však?"

"Samozrejme. Riadne sa vyspí a zajtra jej už nič nebude." oba hlasy potom utíchli a jediné čo prerušilo ticho bolo otvorenie či zatvorenie dverí.

Nech už som bola kdekoľvek tak tam bolo naozaj dobre. Posteľ pohodlná ako z rozprávky...všade príjemné teplo a navyše krásna vôňa vanilky vznášajúca sa vo vzduchu.  To mi pripomenulo mamu. Dobre si pamätám ako milovala sviečky ktoré voňali po vanilke.

Po chvíľke som sa konečne odvážila otvoriť oči a obzrieť sa kde to vôbec som. Pomerne veľká no aj napriek tomu útulná izba. Bordové steny s čiernou podlahou. Veľká kovaná posteľ ktorej po bokoch stáli nočné stolíky. Oproti posteli bol krb z čierneho mramoru v kombinácii s bledučkým pieskovcom v ktorom horel oheň. Nad krbom visel veľký maľovaný obraz so zlatým rámom. Boli na ňom dve postavy. Muž s čiernymi vlasmi...identickými očami ako ja a jemným úsmevom stojaci pravdepodobne za svojou manželkou. Ruky mal voľne položené na jej pleciach. Ona mala takisto čierne vlasy...rovnako  jantárové oči ako Albert a tiež sa jemne usmievala. Bola krásna...veľmi krásna. Ona mala na sebe tmavofialové korzetové šaty s čiernou čipkou navrchu. No a jej muž mal na sebe čiernu saténovú košeľu na ktorej mal bledosivé sako pravdepodobne od obleku.

Hneď potom ako som si prezrela izbu som pohľad zapichla do postavy ktorá bola ku mne otočená chrbtom. Chvíľu som na ňu hľadela a až potom mi došlo o koho ide. Uľavilo sa mi,že bol tu. Nezdal sa byť zranený.

"Kde to sme?" okamžite sa otočil ku mne s nesmiernou úľavou v očiach. Bez slova podišiel ku mne a sadol si na kraj postele. Vzal ma za ruku a vyčaril krásny úsmev.

"Vo Vertii. Inak povedané doma. Sme doma Luna." doma? To predsa hovoril aj ten náš tajomný záchranca. Chvíľu som naňho iba nechápavo hľadela no potom mi pomaly začalo všetko zapadať na miesto ako nejaká skladačka.

"Ten muž...bol to on? Môj strýko?"

"Áno bol to on. Ani nevieš aký je teraz šťastný...tak dlho po tebe pátral."

"Koľko je hodín?"

"Za chvíľu bude polnoc." povedal pokojne no mňa okamžite chytila panika. Sierra sa určite zblázni,že som jej nedala vedieť.

"Kde mám mobil? Musím zavolať Sierre." po položení otázky som sa pokúsila posadiť no v momente keď som sa pohla ma rozbolelo celé telo. Do pekla aj s Asemom a tým jeho poskokom. Albert bez slova vstal a vylovil z vačku svojich nohavíc môj mobil.

"Nechám ťa samú aby ste sa porozprávali. Ak ma budeš potrebovať zakrič." s malým úsmevom som prikývla a počkala kým za sebou zavrel dvere. So zaťatými zubami sa mi potom podarilo posadiť a vytočila som jej číslo.

"Luna? Kde prosím ťa trčíš? Bála som sa o teba."

 "Mrzí ma to no neboj som v poriadku. Potrebujem niečo dôležité vyriešiť s Albertom takže naozaj neviem kedy prídem. Pokojne si ľahni. Dobrú noc."

"No dobre. Dávaj si pozor a príď čo najskôr. Znieš dosť unavene. Maj sa." položila som a mobil dala na nočný stolík. Radšej som jej nechcela hovoriť čo sa v skutočnosti stalo. Nepotrebuje sa teraz zbytočne znervózňovať.

Opäť som si ľahla a pohľad uprela do čierneho stropu. Necítila som sa práve najpríjemnejšie ohľadne toho kde som no čo už. Hádam mi tu nikto nebude chcieť uhryznúť hlavu.

Po chvíľke keď som len tak bezcieľne hľadela do stropu som sa rozhodla vstať. Obula som si svoje čierne členkové čižmy ktoré boli pri posteli a trocha váhavo som prešla k oknu. Všade naokolo boli samé stromy a jediné svetlo ktoré bolo v tme vidno boli malé bodky ktoré boli pravdepodobne svetlá domov niekde v diaľke. Ani zďaleka to nevyzeralo ako Bristol.

"Konečne si hore drahá." okamžite som sa zvrtla a pohľad uprela ku dverám. Stál v nich práve on. Môj takzvaný strýko. Prekvapene som po ňom pozerala zatiaľ čo on sa usmieval od ucha k uchu.

"Prepáčte ja len...neviem čo by som mala povedať."

"Ja ti rozumiem. Veď ma vlastne ani nepoznáš. Aj keď ja o tebe viem viac ako si vieš predstaviť Luna. No asi by sme mali začať od začiatku. Moje meno je Valerius Wynder. Som tvoj strýko a mladší brat tvojho otca."

"Albert mi o vás už hovoril. A len tak zo zvedavosti...stretnem sa aj s ním?"

"Ale isteže. Momentálne je však zaneprázdnený takže ti neviem povedať kedy." prikývla som zatiaľ čo on si ma pozorne obzeral ako nejaký tovar vo výklade. Prišlo mi to dosť nepríjemné.

Po jeho slovách zostalo všade okolo nás až nepríjemné ticho počas ktorého sme na seba obaja hľadeli ako zhypnotizovaní. Ako som si všimla tak aj on mal na krku rovnaký rubín ako Albert a vlastne aj ja. To ticho začínalo byť až trápne no ja som nemala ani poňatia čo by som mala povedať alebo urobiť. Mal pravdu...veď ho ani nepoznám. A veľkou otázkou je či ho chcem vôbec spoznať. Aj bez týchto vecí je môj život komplikovaný až až.

"Mohla by som prosím hovoriť s Albertom?"

"Samozrejme. Dám mu vedieť drahá." s trocha neistým úsmevom som prikývla a on sa opäť vytratil. Nechcem tu zostať už ani minútu. Ja sem nepatrím. Chcem ísť jednoducho domov a zabudnúť na všetko čo sa týka tohto bláznovstva.

Z operadla stoličky ktorá stála pri okne som schmatla svoj kabát a obliekla si ho. Mobil som vložila do vačku a jediné čo ešte chýbalo bol Albert ktorý by ma zaviedol domov. Modlila som sa aby nič nenamietal. Bolo mi totiž jasné,že sa ma tu bude snažiť udržať. Ako on tak aj Valerius. A to ma dosť desilo.

"Tak som tu...Luna čo to robíš?"

"Vezmi ma domov!"

"Ale..."

"Albert prosím. Proste ma vezmi domov. Som unavená a chcem si ísť ľahnúť." prosebne som naňho pozrela až nakoniec po chvíľke rezignovane prikývol. Naozaj som sa necítila práve najlepšie takže som sa chcela dostať domov čo najskôr. Aj keď...tak sa určite nevyhnem výsluchu od Sierry. No radšej budem čeliť jej otázkam ako by som mala ostať tu.

Bez slova som obišla Alberta a vyšla som von na chodbu. Bola dlhšia než som si pôvodne predstavovala. Steny pokryté sivým mramorom so zlatými svietnikmi a červeným kobercom. Pôsobilo to naozaj dobre to musím uznať. Zábradlie z čierneho mramoru u ktorého som nachvíľu zastala a zadívala sa dole do vstupnej haly. Pôsobila na mňa podobne ako v dome kde bol ples. Jediné čo chýbalo k ešte väčšej podobe boli girlandy ruží pozdĺž zábradlia pri schodoch. No a práve tento detail dohnal moje myšlienky opäť k Tristanovi. Prečo naňho nedokážem do riti prestať myslieť?

"Albert kam idete?" obaja sme sa okamžite strhli a pozreli za hlasom. Dúfala som,že sa to zaobíde bez drámy.

"Potrebuje čas Valerius. Nevidím zmysel v tom aby sme ju tu držali nasilu."

"Ja zas nevidím zmysel v tom aby odchádzala." dostal zo seba dosť podráždene a mne v tom momente prebehli po chrbte zimomriavky. Čo ma tu chce zavrieť?

"Pokiaľ ste si nevšimli tak som tu. A myslím,že mám právo rozhodnúť sa kam pôjdem a kam nie."

"Samozrejme Luna. Máš právo rozhodnúť sa ja len...nechcem o teba znova prísť. Ani si nevieš predstaviť čo všetko som za tie roky podstúpil a bol nútený urobiť len aby som ťa našiel." tak týmto ma naozaj dostal. Jeho hlas znel zrazu tak ubolene až to bolelo aj mňa. Ja sa proste nechcem k nikomu viazať. Môže to priniesť až priveľa bolesti.

Bez ďalších slov no s pocitom ako ma slzy pália v očiach som zišla po schodoch s Albertom v pätách. Musela som sa naozaj premáhať aby som sa neobzrela. Sama neviem prečo no jedna moja časť tu chcela zostať. Chcela spoznať týchto ľudí no tá druhá akoby mlátila dvoma železnými palicami o seba na znamenie aby som sa zobudila a vypadla kým nebude neskoro.

Už som bola takmer dole zo schodov keď z bočných dverí z hale vyšiel on. Ten muž z obrazu. Svoje oči okamžite upriamil našim smerom a bol hádam ešte prekvapenejší ako ja. Bolo to akoby som hľadela do zrkadla a videla svoje vlastné oči. Mal rovnako čierne vlasy ako ja a tá žena na obraze.

"To nemôže mať človek ani na chvíľu pokoj? Kto to zase je?" zvedavo pozrel na Alberta stojaceho za mnou a kývol pritom hlavou mojim smerom.

Jeho vystupovanie bolo naozaj elegantné. Ten tón akým hovoril sa dokonale hodil k jeho oblečeniu. Jednoduchý no napriek tomu pôsobivý tmavosivý oblek s čiernou košeľou a čiernymi topánkami. Pozorne som si ho prezerala premýšľajúc kto to môže byť. Snáď to nie je on? Môj biologický otec?

"Niekto ti odhryzol jazyk?" dodal posmešne po dosť trápnej chvíli ticha keď sme na seba všetci iba hľadeli ako na zjavenia. Nebudem klamať...bolo to naozaj dosť trápne.

"Nemalo to byť takto no budiš. Chcem ti predstaviť niekoho veľmi dôležitého Everit." v momente kedy sa Valerius ujal slova a vyslovil jeho meno som totálne stuhla. To hádam nie. Je to naozaj on. Stojí priamo tu predo mnou.

"Čím môže byť toto dievča také veľmi dôležité? Kde si ju vôbec nabral?"

"Zachránil som ju pred Asemom. No a to je ten dôvod prečo je tu. Oni už vedia čo je zač."

"Prestaň hovoriť tými svojimi šiframi a konečne vyklop kto to je!" dostal zo seba dosť namrzene a prebodol Valeriusa pohľadom hodného sériového vraha.

"Ty dobre vieš,že ja som nikdy neuveril,že je mŕtva. Celé tie roky som ju hľadal a moje úsilie sa konečne vyplatilo. Everit toto je tvoja dcéra. Luna Elizabeth Christia Wynderová." moje meno vyslovil s takou eleganciou a radosťou v hlase až ma to chvíľami desilo. No Everitov pohľad stál v tej chvíli za všetky peniaze. Vyvalil na Valeriusa oči akoby pred ním práve premenil vodu na víno a aj keď niekoľkokrát otvoril ústa aby niečo povedal nevydal zo seba ani hlásku.

"Ja viem...je to takmer neuveriteľné no je to naozaj ona. Tvoja milovaná dcéra."

"MOJA dcéra? Ty si zo mňa robíš dobrý deň alebo čo?! Prečo mi to musíš neustále pripomínať?" povedal tak chladne až sa dalo okolo doslova cítiť ako sa vzduch ochladil. Prekvapil ma ale pravdupovediac som mu rozumela. Ja by som určite reagovala rovnako.

"Už roky mi to neustále pripomínaš aj keď ja sa na to snažím zo všetkých síl zabudnúť. Stratil som ženu ktorú som nadovšetko miloval a kôli tvojej nezodpovednosti som zároveň prišiel aj o jediné dieťa. Všetko si spôsobil ty a teraz máš ešte odvahu doviesť sem nejakú obyčajnú chuderu bohvie odkiaľ z ulice a tvrdiť,že je to moja dcéra?"

"Ty si naozaj myslíš,že by som o tejto veci klamal?"

"Od teba som sa naučil čakať naozaj všetko." obaja po sebe revali akoby sme tam ja s Albertom ani neboli. On bez slova zišiel o niekoľko schodov nižšie asi aby bol čo najbližšie pri mne. Ľavú ruku mi voľne položil na chrbát no ja som sa ani nehla. Neprestajne som Everita skúmala pohľadom zatiaľ čo on robil v podstate to isté.

"Povedz jeden dôvod prečo by som mal teraz klamať? Čo by mi to prinieslo?"

"Ja sa s tebou o tejto téme odmietam baviť! Pošli ju preč a prac sa mi z očí!"

"Vieš ty vôbec čo robíš?"

"Moja dcéra je mŕtva a tým táto téma hasne." Everitove slová sa rozplynuli v tichu ktoré zrazu zavládlo a on bez slova vyšiel hore po schodoch bez toho aby čo i len jednému z nás venoval jediný pohľad.

Možno naňho išiel Valerius prirýchlo. Nemal to povedať takto na rovinu. Obzvlášť keď vedel aká je táto téma preňho citlivá. Dokonca aj po toľkých rokoch.

Nemohla som si pomôcť no čiastočne som ho ľutovala. Tá bolesť ktorá sa mu odzrkadlila v očiach keď padlo moje meno bola mne dobre známa. Bohužiaľ až moc dobre.

"Luna mňa to naozaj mrzí. On nebol vždy takýto."

"Poďme preč." to bola jediná moja reakcia na Albertove slová.

Bez ďalších opletačiek som zostúpila z posledných troch schodov ignorujúc všetko čo za nami Valerius kričal. Chcela som proste iba vypadnúť a čo najskôr zabudnúť,že som tu vôbec niekedy bola. Bez slov sme s Albertom prešli k jeho autu ktoré stálo vonku a nasadli sme. Vo chvíli keď štartoval som už dala slzám voľný priechod a tvár som radšej skryla do dlaní. Ani vlastne neviem prečo ma to tak vzalo. Možno som bola naozaj taká naivná a uverila,že by som mohla mať znova rodinu.

Ani sama neviem kedy som vlastne zaspala no zobudilo ma až keď som počula Alberta a následne Sierru. Nejakým zázrakom som bola doma. Vo svojej posteli. Nechcela som hovoriť ani s jedným z nich a tak som sa radšej tvárila,že spím. Za jeden deň toho bolo na mňa proste veľa. Príliš veľa.

Pokúsila som sa opäť zaspať no skôr ako sa mi to podarilo som vo vačku na nohaviciach zacítila vibrovanie mobilu. Opatrne a hlavne potichu som ho vytiahla a našla si tam správu.

"Ráno mi prosím zavolaj. Musíme sa naozaj vážne porozprávať. Zatiaľ však sladké sny Čierna ruža."