LUNA

"Čo ty tu?"

"Myslel som,že oceníš odvoz do práce." usmiala som sa naňho a zastrčila si pramienok vlasov za ucho.

On stál opretý o kapotu bieleho BMW a premeriaval si ma svojimi jantárovými očami. Pery mu pohrávali v malom úsmeve ktorý ma len uistil v tom,že mu naozaj nič nie je.

"Radšej sa ani nebudem pýtať ako si vedel kedy budem odchádzať."

"Robíš dobre. Je to na dlho."

"Povieš mi niečo o mojom strýkovi? Valerius však?" prikývol zatiaľ čo mi otvoril dvere a zavrel ich za mnou keď som nastúpila. Vtedy keď mi to povedal som o ničom podobnom nechcela ani počuť no po tom plese sa mi v hlave nazbieralo toľko otázok,že som sama nevedela na ktorú z nich mám hľadať odpoveď skôr.

"A čo také by si chcela počuť?"

"Aký je? Myslím povahovo."

"Neskutočne priebojný a vytrvalý. On ako jediný veril celé tie roky,že si stále nažive. Je však niekedy aj dosť tvrdohlavý...no nie až tak ako dokáže byť tvoj otec. A keď už sme pri ňom tak Everit dokáže byť aj naozaj škodoradostný a rád druhých podpichuje a robí si z nich žarty. Trocha ako ty." nad touto skutočnosťou som sa musela pousmiať. O mojej tvrdohlavosti by dokázal Marcel rozprávať hádam aj tri dni vkuse.

"Ako dlho ma už vlastne sleduješ Albert?"

"Bezmála to už budú takmer štyri roky. No povolenie aby som sa k tebe priblížil som dostal až prednedávnom."

"Povolenie?" zvedavo som nadvihla obočie a pozrela naňho zatiaľ čo on zastal na semaforoch.

"Toto všetko som ti chcel povedať hneď po tom ako nám ten upír prezradil,že videl dievča s jazvou na ruke akú majú iba Stopári. Valerius mi to však zakázal. Smrť tvojho priateľa ťa tak veľmi vzala,že chcel radšej počkať kým sa trocha pozbieraš. No ešte skôr ako som mohol zakročiť a vstúpiť ti do života sme si museli byť istí,že si to naozaj ty Luna. Preto sa to trocha pretiahlo."

"Dodnes som sa z toho nepozbierala."

"O tom som sa mal možnosť včera presvedčiť. Mrzí ma to."

"Lenže ja som včera ani nebola pri Jackovom hrobe. Bola som len pri rodičoch a bratovi." dostala som zo seba trocha skleslo a kývla hlavou smerom k semaforu kde práve naskočila zelená.

"Ako si prišla o rodinu? Teda ak ti nerobí problém hovoriť o tom."

"Upíry. Otec bol proti nim na jednom zásahu a ten sa zvrtol. Dvaja z nich ušli a o dva dni sa objavili u našich dverí aj s posilami. Mojich rodičov zabili okamžite zatiaľ čo mňa a Graysona si chceli nechať ako nejakých zajatcov alebo také niečo. On však chcel odpútať ich pozornosť aby som ja mohla ujsť a zabili aj jeho. Ja som sa začala brániť samozrejme tiež. Troch z nich som bez problémov zložila no čo bolo potom si nepamätám. O dva dni som sa proste zobudila v nemocnici a pri mne sedel Marcel aj s Fabianom." ako som mu to rozprávala všetky tie scény sa mi znova prehrali v pamäti ako nejaký film. Dosť bolestivý film.

"Takže takto si sa dostala k Marcelovi?"

"Vlastne áno. S otcom boli vraj dobrý kamaráti aj keď...nikdy o ňom pred nami nehovoril. V tom čase som mala iba krátko po sedemnástych narodeninách takže sa postaral aj o to aby som nemusel ísť do detského domova. Jednoducho mi pomohol vo všetkom kde to bolo treba a ja som preňho za odmenu začala loviť upírov."

Kým som mu rozpovedala môj životný príbeh tak sme akurát dorazili na miesto. Trocha ma však zarazilo keď sme tam takmer nikoho nenašli. Bol predsa bežný pracovný deň. Chvíľu sme ešte s Albertom pobudli spolu a on sa potom vybral niečo vybaviť s Tedom. Ten u nás už pracuje takmer rovnako dlho ako ja.

Trocha som sa pohrabala v kope papierov ktoré som mala na stole a potom som sa pobrala za Marcelom do kancelárie. Zaklopala som no trvalo aj dobrých päť minút kým mi otvoril. Najprv ma napadlo či tam nemá niekoho no nakoniec som si vydýchla keď tam nikto nebol.

"Ako sa cítiš?"

"V pohode." túto otázku si mohol odpustiť. Pýta sa ma to už sedem rokov takmer každý deň a určite viac ako dobre vie ako mu odpoviem. No to je proste Marcel...stará sa aj keď nechcete.

"Ešte kým nezabudnem. Povedz mi prosím,že sú moje kľúče u teba. Hľadám ich pomaly už dva dni."

"Včera som ti ich chcel odniesť no tak nejako som zabudol. A prepáč,že som ti nezdvihol...mal som tu toho klienta ktorý vás poslal na ten ples."

"Veľmi sa hneval?" opýtala som sa trocha bojazlivo a sadla som si na jednu zo stoličiek pred jeho stolom. On vybral zo zásuvky moje kľúče a s láskavým úsmevom mi ich podal.

"Nejako som to s ním vybavil. Dal nám iba časť sľúbenej sumy ktorú medzi vami rozdelím. Osemdesiat percent Fabianovi a dvadsať tebe."

"A čo keby si išiel na sedemdesiat a tridsať?"

"Bez diskusie Luna. Už som sa rozhodol. Do pár hodín budete mať tie peniaze na účtoch." týmito slovami ukončil našu malú hru na presviedčanie a škodoradostne sa na mňa usmial zatiaľ čo sa pohodlne oprel na koženej kancelárskej stoličke. Zabodla som sa doňho pohľadom no ním to ani nehlo.

"Luna pozri. Netráp sa nad tým...dobre? Máme to za sebou a každý z toho vyviazol živí."

"Lenže ja by som toho bastarda najradšej videla mŕtveho." sykla som takmer ľadovým tónom dúfajúc,že to nebude chcieť Marcel ďalej rozoberať.

Ešte hodnú chvíľu sme sa rozprávali no a zvyšok dňa som strávila iba bezcieľnym flákaním a kde tam klebetením s Albertom či niekým iným. Nečakala som až do šiestej ako zvyčajne a o štvrtej som sa pozbierala a vypadla odtiaľ. Potrebovala som sa už dostať zo spoločnosti a navyše som sa tiež necítila práve najlepšie. Už od rána som mala taký zvláštny pocit akoby sa malo niečo stať. Presne ako pred tým nešťastným plesom.

Zhlboka som sa nadýchla mrazivého decembrového vzduchu a nechala som kostol kde sme sídlili za sebou. Pomaly sa už začínalo stmievať a tým sa vzduch ešte väčšmi ochladil. Domov sa mi ísť ešte nechcelo a tak som sa iba bezcieľne túlala po meste. Ako skoro vždy. Motala som sa ulicami stratená vo vlastných myšlienkach ani sama neviem ako dlho. Nakoniec som sa rozhodla zájsť do kostola. Aspoň tam budem mať pokoj od každého.

Presne ako som dúfala...bolo tam ľudoprázdno. No tiež riadna zima. Pri vchode som prsty namočila do takmer ľadovej svätenej vody a po prežehnaní som sa posadila do poslednej lavice. Pohľad som uprela pred seba smerom k oltáru a v duchu som začala hovoriť modlitbu za rodinu. Pamätala som si ako ma ju mama učila keď som bola ešte malá. Mala som vtedy asi päť či šesť rokov. Obaja rodičia boli veriaci a tak mňa aj Graysona brávali do kostola dosť často. Ako malej mi to prišlo zbytočné no časom som to začala vnímať inak a pochopila som prečo to vlastne robili. No a teraz som im za to veľmi vďačná.

"Nevadí ak si prisadnem?" okamžite som sa strhla a pozrela vedľa seba. No to si zo mňa musí robiť žarty.

"Je tu plno miesta tak prečo sa chceš natlačiť práve vedľa mňa?"

"Aby som sa necítil tak osamelo." vyčaril diabolsky krásny úsmev a aj napriek mojej reakcii si sadol.

Sivými očami si ma premeriaval zatiaľ čo ja som robila v podstate to isté. Jeho mierne strapaté vlasy vo mne znova oživili spomienky na náš spoločný tanec. Dnes mal na sebe tmavomodré džínsy...krvavočervenú košeľu...čiernu koženú bundu a čierne topánky.  

"To ste s Albertom uzavreli nejakú dohodu alebo čo?"

"Teraz ti tak celkom nerozumiem Čierna ruža."

"Obaja ste mi neustále v pätách. To si človek nemôže dopriať trocha samoty a pokoja?" zamračene som rozhodila rukami no on sa nad tým iba zasmial.

"Ja som sa prišiel iba porozprávať. To čo si včera povedala o mojom bratovi...vieš to o otcovstve." prikývla som no nedochádzalo mi kam tým mieri.

"Určite si sa o tom rozprávala s tvojou kamarátkou. Ako to berie?"

"Myslíš tú časť ako ju Darius poslal do riti? Vieš ona nie je taká zbabelá ako on a nevzdá sa vlastného dieťaťa." sykla som a schmatla svoju tašku. Bez opletačiek som sa postavila a pobrala sa preč.

"Kam teraz akože ideš?"

"Čo najďalej od teba Tristan. Daj mi pokoj!" povedala som na rozlúčku a ďalej som ho neriešila. Už sa mi nechcelo nikde túlať a tak som sa pobrala domov. Tam budem mať toľko samoty koľko len budem chcieť. Bohužiaľ.

Zabuchla som za sebou dvere a tašku s kabátom hodila na sedačku. Ďalšie moje kroky viedli do kúpeľne kde som pod sprchou strávila hádam aj cez tridsať minút. Umyla som si vlasy a potom som v skrini vyhrabala nejaké oblečenie. Hodila som na seba čierne legíny...čierne tielko a na to som si vzala červenú flanelovú košeľu ktorá patrila Jackovi. Zhodou okolností som mu ju kúpila ja a tak som sa nedokázala donútiť vyhodiť ju ani do dnešného dňa.

Už vysušené vlasy som si zopla do drdolu a zapla som televízor aby som nejako vyplnila to ticho ktoré bolo všade naokolo. Trocha som poblúdila medzi jednotlivými stanicami a nakoniec som si už len z nudy pozrela Tehotné v šestnástich. Pri pozeraní som si spomenula na Sierru a tak som jej počas reklamy zavolala. Samozrejme,že nezdvihla. Veď prečo by aj mala?

Keď to skončilo pobrala som sa do chladničky s úmyslom spraviť si niečo na večeru. Nechcelo sa mi však babrať s ničím a tak som si jednoducho vzala jogurt a tým som skončila. Varenie nikdy nebola moja silná stránka a pochybujem,že s tým budem vôbec niekedy schopná niečo urobiť. No skôr ako som sa vôbec pustila do jedenia niekto zazvonil a tak som sa pobrala ku dverám. Modlila som sa aby to nebol Albert alebo dokonca Tristan no to čo som tam uvidela ma dokonale položilo.

"Čo sa stalo? A čo má znamenať tá taška?"

"Ja som ti vravela...vravela som ti,že ma vyhodia ak sa im priznám." otvorila som ústa v snahe niečo povedať no keď mi z hrdla nevyšla ani hláska radšej som ju iba mlčky objala zatiaľ čo ona sa rozplakala ešte viac.

"Aspoň to už máš za sebou."

"A čo bude teraz? Kam mám ísť?" odtiahla sa odo mňa zatiaľ čo ja som sa zohla po jej veľkú čiernu tašku a vzala ju dovnútra. Mala som sto chutí vyčítať jej nosenie tak ťažkých vecí  počas tehotenstva no nakoniec som si to nechala pre seba. Mala toho dosť aj bez môjho poúčania.   

"Luna čo to prosím ťa robíš?"

"Čo by som mala akože robiť? Ty chceš hádam spať na chodbe?"

"Ja ťa nechcem otravovať Luna. Pôjdem do hotela alebo..."

"Alebo zostaneš tu. Predsa som ti povedala,že ak k tomu dôjde tak tu môžeš pokojne zostať. Aspoň mi tu nebude tak smutno." zvala som ju za ruku a vtiahla ju dnu. Zavrela som za ňou dvere a vzala jej kabát. Vyzerala zmätene no zároveň vďačne.

"Prečo na tom tak trváš?"

"Od toho sú predsa priatelia...aby si pomáhali. Či nie?" s malým úsmevom cez slzy prikývla a sadla si vedľa mňa na sedačku. Chcela som sa jej opýtať čo jej vlastne doma povedali ale nakoniec som to nechala plávať. Na tento rozhovor tu bude ešte určite veľa príležitostí.

"Máš niečo na jedenie?" opýtala sa Sierra asi po dvoch hodinách keď sme dopozerali ďalšiu časť Tehotných v šestnástich.

"Ak sa ti chce variť tak by sa tam aj niečo našlo."

"Prečo nie. Aspoň sa na chvíľu odreagujem."

"Vieš čo?" nadhodila som a ona na mňa zvedavo pozrela od chladničky.

"Možno sa kôli vám dvom za tých sedem mesiacov naučím aj variť."

"Tak nám dvom?" vyčarila jeden zo svojich žiarivých úsmevom a pravou rukou si pohladila brucho. Ja som sa pri tom tiež neubránila úsmevu a prvýkrát za dnešný deň som sa cítila naozaj dobre. Dokonca sa dovolím povedať šťastne.

O necelých tridsať minút sme sa už obe napchávali špagetami a pritom sme sa neprestajne smiali na nejakej komédii. Ja vlastne ani neviem ako sa ten film volal no naozaj som sa pri ňom riadne nasmiala. Trocha mi to pripomenulo naše filmové večery s Jackom. To boli časy. Takmer vždy sme začali nejakou komédiou a končili sme pri romantickom filme kde sme sa už v polovici radšej obaja venovali niečomu inému ako jeho pozeraniu.

To čo mi však naozaj chýbalo najviac zo všetkého bolo jeho objatie...bozky...milé a zároveň povzbudivé slová. Ak sa nad tým tak zamyslím on bol vlastne môj prvý priateľ. No a tým bol pre mňa ešte výnimočnejší ako ktokoľvek iný. Bola by som schopná hádam ozaj všetkého len aby som ho mala späť.