LUNA

Bolo takmer jedenásť kým som sa zobudila. Po celom byte už rozvoniavala káva a z obývačky som počula nejaké hlasy. Jeden z nich patril určite Sierre no ten druhý som nespoznávala. Bol to hrubý mužský hlas ktorý však vzápätí vystriedal smiech akejsi ženy.

Zmätene som sa vytrepala z postele a vyšla z izby. Sierra sedela na sedačke a pochybujem,že vôbec vnímala televízor ktorý ziapal na celý byt. Takže odtiaľ išli tie hlasy. Okolo seba mala kopu vreckoviek a na stole stáli hádam štyri prázdne šálky od kávy. Prečo musela do pekla zašpiniť až štyri?

"Nakoľko som ti včera nič nerozumela z toho čo si vravela tak by som bola rada ak by si mi to vysvetlila znova. Prečo si hľadala Dariusa?" sadla som si vedľa nej no ona mi nevenovala ani pohľad. S plačom zízala niekam pred seba akoby si ani nevšimla,že som tam. Povzdychla som si a natiahla sa za ovládačom ktorý bol na stolíku. Vypla som televízor a tým si jej pozornosť nečakane získala.

"Potrebovala som mu niečo povedať. No teraz na tom už nezáleží...tak či tak ma poslal do riti."

"To nie je pravda. Záleží na tom. Sierra pozri..." pravú ruku som jej vzala do dlaní a povzbudivo sa na ňu usmiala.

"Nech už sa stalo čokoľvek mne to môžeš povedať. Tebe sa uľaví a navyše v tom nebudeš sama. Pomôžem ti ako to len pôjde. Sľubujem."

"Vážim...naozaj si toho vážim Luna ale ja...neviem ako ti to mám povedať."

"Jednoducho. Proste povedz tú pointu a bude to."

Po mojich slovách sa všade rozhostilo ticho ktoré prerušilo až dupotanie ktoré išlo z chodby. Susedove deti už zase nevedia čo so sebou. Sú to desaťročné sestry...dvojičky no sú horšie ako čerti. Pamätám sa ako si z nich zvykol Jack uťahovať keď boli ešte menšie. Mama ich zvykla väčšinou obliekať do rovnakých červených šiat a on zvykol hovoriť,že to ich mama robí aby svojmu mužovi naznačila,že ho podviedla s nejakým čertom a toto je výsledok. Bože ako veľmi mi len chýba Jackov smiech a tá jeho stále dobrá nálada.

"Tak fajn...no nebudeš ma súdiť však?"

"Samozrejme,že nie." povedala som milo a ona sa zhlboka nadýchla.

"Ja s ním...no uhm...čakám s ním dieťa." počula som dobre? Nie. Určite nie. Nepovedala to čo si myslím.

Vytreštila som na ňu oči akoby predo mnou práve vyčarovala ohnivú guľu alebo niečo podobné. Takže ona včera neriskovala len svoj život ale aj jej...teda ich dieťaťa? A on ju poslal do riti? Idiot. Magor. Zbabelec...a všetko podobné.

"Ako dlho to už vieš?"

"Deväť týždňov. Chcela som ti to povedať ešte pred plesom no bála som sa...potom by si ma tam už vôbec nepustila." z očí jej opäť vyhŕkli slzy a ja som sa načiahla za vreckovkou a podala jej ju.

Áno rozumiem prečo mi nič nepovedala no aj tak. Nikdy by ma nenapadlo takto riskovať. Dalo by sa to vyriešiť aj inak. Priviedla by som Dariusa sem alebo by som im vybavila stretnutie niekde inde a nie na upírskom plese.

"Čo konkrétne ti povedal? A ako sa pri tom tváril?"

"Ako sa tváril? Úplne ľahostajne...dokonca sa na tom ešte aj zasmial. Vraj si to mám riešiť sama. Poprel,že by to dieťa mohlo byť jeho. Vraj som sa určite s niekým okrem neho vyspala keď som bola opitá a nepamätám si to." zvedavo som zdvihla obočie čím som jej chcela naznačiť aby pokračovala no ona zostala ticho.

"Ako sa to vôbec stalo? Kde ste sa stretli?"

"V jednom bare...obaja sme sa opili a potom sa to proste...no všetko sa to zbehlo dosť rýchlo. Párkrát sme sa potom ešte stretli a tak. Vieš čo myslím." prikývla som no ešte stále som jej neverila. Prečo presne Darius?

"Luna ja neviem čo mám robiť. Od teraz to bude vidieť stále viac a viac a ja neviem ako to mám povedať rodičom."

"Nejako to vyriešime. Len už prosím neplač." podala som jej ďalšiu vreckovku a usmial sa na ňu. Potešilo ma,že sa o úsmev pokúsila tiež.

"Nechcem aby to vyznelo nezdvorilo alebo neslušne no necháš si to dieťa?"

"Dlho som nad tým rozmýšľala Luna no vždy mi z toho vyšiel jeden záver. To malé za nič nemôže...nebudem zbabelá ako Darius a nevzdám sa vlastného dieťaťa."

"No si si vedomá,že to bude upír však?" so sklonenou hlavou prikývla. Mala som čo robiť aby som sa tiež nerozplakala.

Pochybujem,že ja by som sa rozhodla rovnako. Samozrejme,že by som nad tým musela dlho rozmýšľať no nemala by som silu postaviť sa tomu tak ako ona. V tom,že to dieťa za nič nemôže jej však dávam za pravdu.

"Myslím,že by si to mala rodičom povedať čo najskôr Sierra. Zaslúžia si to vedieť."

"Lenže ja sa bojím ich reakcie. Ako im poviem,že čakám dieťa s upírom?"

"Presne tak ako mne. Povieš to na rovinu a nebudeš okolo toho zbytočne polemizovať."

"Luna čo ak ma vyhodia z domu?" s prúdmi sĺz ktoré jej tiekli po lícach sa mi hodila okolo krku tak rázne až mi vyrazila dych.

Prišlo mi jej tak neskutočne ľúto. V tomto by som s ňou rozhodne nemenila. V duchu som sa preklínala za tú moju radu nad zlato ako to má povedať rodičom. Tak ja jej idem v tomto smere radiť? Nikdy som nevedela hovoriť na rovinu. Ja som okolo toho vždy musela polemizovať až kým som takmer zabudla čo som na začiatku chcela povedať.

"Tu si vždy vítaná Sierra. Aspoň mi tu nebude tak smutno." šepla som zatiaľ čo som už plakala možno ešte viac ako ona.

Spolu sme si potom pozreli nejakú romantickú komédiu ktorá nás obe dokonale rozplakala. Neskôr sme sa ako tak dali do kopy a zašli sme na obed. Sierra moc nemala chuť na nič no ja som jedla aj za ňu. Nemôžem si pomôcť no v poslednom čase sa pri hocijakom probléme ktorý neviem dostať z hlavy napchávam ako šialená. Ak to takto pôjde ďalej rozhodne neskončím dobre a budem musieť vyhádzať celý šatník lebo sa do ničoho nenapracem.

Okolo štvrtej sa Sierra konečne osmelila ísť domov. Dohodli sme sa,že sa zajtra o všetkom porozprávame. Tak či tak si musí prísť po svoje plesové šaty a vrátiť mi veci čo som jej požičala. Ja som sa pomaly pobrala domov no už len pri pomyslení,že tam budem opäť sama som sa radšej ešte túlala po meste. Zvykla som si žiť sama no niekedy bolo tej samoty na mňa až priveľa.

Síce s obavami no nakoniec som sa rozhodla zavolať Albertovi. Môj strach oňho neskutočne vzrástol keď mi to nezdvihol ani na tretíkrát. Rozhodla som sa napokon zavolať Marcelovi či nevie čo je sním no pod ním sa tiež akoby zľahla zem. Takéto situácie tak veľmi zbožňujem. Keď chcete byť sami každý jeden človek vo vašom okolí sa vám tlačí do života a má za potrebu riešiť vaše problémy no keď niekoho potrebujete ani pes o vás nezakopne.

Po asi troch hodinách bezcieľneho blúdenia som sa pobrala na cintorín. Už dávno som tam nebola a tak som si povedala prečo nie? To ticho ktoré bolo všade naokolo ma trocha desilo. Osvetlenie tam bolo tiež len minimálne takže vlastne nič moc. No čo čakať od cintorína? Zašla som až k poslednému radu hrobov a tam som prešla až úplne na koniec k plotu. Nikdy som nechápala podľa čoho rozhodli,že moju rodinu pochovajú práve tu no budiš.

Všetky tri hroby boli z čierneho mramoru. Dva z nich boli tesne vedľa seba. Na okrúhlom náhrobnom kameni boli so zlatým vyryté mená Nathaniel Grim a Abigail Grimová. Moji rodičia. Teda adoptívni rodičia aby som bola presná. Na treťom hrobe ktorý bol iba kúsok ďalej bolo vyryté meno Grayson Grim. Môj milovaný starší brat ktorý mi občas robil zo života ozajstné peklo. No aj tak by som dala hocičo len aby som ho mala späť. Ich všetkých.

"Ja viem...dlho som tu nebola. No v poslednom čase sa toho toľko udialo. Ako zlého tak aj dobrého aj keď...ak sa nad tým zamyslím takmer nič z toho nebolo dobré. Ja vlastne ani neviem čo povedať. Témy by sa samozrejme našli no keď viem,že mi tak či tak nikto neodpoviem je zbytočné rozoberať to." neveriacky som sa zasmiala sama nad sebou a poutierala si slzy ktoré mi už tiekli po lícach. Ak ma teraz niekto počuje určite sa ide zadusiť smiechom. Rozprávať sa s náhrobkami? To ako naozaj?

Pobudla som tam ešte hodnú chvíľu a potom som sa konečne pobrala domov. Oči ma už riadne boleli od plaču a preto som k Jackovmu hrobu radšej už ani nešla. Od smrti rodičov je to už sedem rokov a od Jackovej štyri no obe ešte stále bolia ako by sa to stalo iba včera. Možno ak by to bolo za iných okolností tak by to bolelo menej.

"Čo tu robíš sama?" okamžite som sa strhla a obzrela sa okolo seba. Z tmy pri veľkej vchodovej bráne ku mne vystúpila postava ktorej oči som okamžite spoznala. Bez váhania som sa mu hodila okolo krku a uplakanú tvár mu zaborila do koženej bundy. On mi prsty ľavej ruky zaboril do vlasov a druhú ruku mi položil na chrbát.

"Prečo si mi to nezdvihol? Bála som sa o teba."

"Bol som u Marcela a mobil som si zabudol doma. Prepáč mi."

"Lenže ja som volala aj jemu a on mi to tiež nezdvihol." zodvihla som hlavu a zmätene na neho pozrela. Vyčaril malý úsmev a zotrel mi slzu ktorá mi tiekla po líci.

"Tak na toto sa budeš musieť spýtať jeho. No teraz poď. Si celá premrznutá."

"O mňa nejde. Čo ty?"

"Ja som v poriadku Luna. O mňa sa prosím neboj." trocha neisto som prikývla a jeho ruka z môjho chrbta skĺzla nižšie na môj pás. Pomaly sme sa pobrali smerom späť do mesta.

Všade sa motali hromady ľudí. Možno kôli nezadržateľne sa blížiacim Vianociam. Popravde som sa tomu veľmi ani nečudovala. Aj keď ja som Vianoce brala iba ako obyčajný deň. Od Jackovej smrti som ich jednoducho neoslavovala tak ako ostatní. Vždy večer okolo jedenástej som sa pobrala do kostola a sedela tam aj do druhej do noci. Vtedy ten pokoj a ticho ktoré tam vládne dokážem oceniť viac ako čokoľvek iné.

"Ako si vedel kde ma máš hľadať?"

"Viem o tebe viac než si vieš predstaviť. Za štyri roky sa toho o človeku dokážeš dozvedieť naozaj veľa. Dokonca možno aj keď nechceš." zasmial sa a rukou ktorú mal doteraz na mojom páse ma nežne pohladil po chrbte.

"Máš nejaké otázky ohľadne včerajška?"

"Teraz ani nie. Za týchto pár dní sa udialo toho toľko,že si to najprv musím v hlave všetko ako tak urovnať. Asi až potom sa odvážim zistiť niečo nové."

"Ako myslíš." s vďačným úsmevom som naňho pozrela zatiaľ čo on sa na mňa ešte stále tak nádherne usmieval. Jeho úsmev mi pripomenul ten nešťastný ples. A Tristana.

"Nepotrebuješ nič?" opýtal sa milo keď sme zastali pred mojim bytom.

"Nie no aj tak ďakujem. Som rada,že som ťa videla Albert."

"Aj ja." na rozlúčku ma ešte raz objal a ja som ho potom sledovala až kým o niekoľko metrov nezahol za roh a nestratil sa mi z dohľadu.

Dosť neochotne som sa potom pobrala hore. Znova ma obklopil ten strašný pocit samoty a smútku ktorý z duše neznášam. Možno som mala pozvať Alberta ďalej. Aspoň na chvíľu. Ako som kráčala po schodoch tak som sa hrabala v taške snažiac sa nájsť náhradný kľúč ktorý som si včera vzala z kvetináča. Tie svoje si zajtra naozaj musím vyzdvihnúť od Marcela. Teda ak sú naozaj tam. No keď som zastala pred dverami a pohľad konečne nasmerovala pred seba mala som čo robiť aby som nepadla na zadok. A to od prekvapenia. Jeho by som tu naozaj nečakala ani keby sa neviem čo dialo.

"Nie som tu aby som ti ublížil Čierna ruža. Chcem ťa len varovať."

"A to už pred čím?" zvedavo som nadvihla obočie a premerala si ho pohľadom.

Stál opretý chrbtom o moje dvere. Jeho mierne strapaté čierne vlasy pôsobili naozaj dobre. Rovnako ako včera. Od hlavy až po päty bol odetý v čiernom. Košeľa...džínsy...kožená bunda a aj topánky. Svoje jemne sivé oči upieral na mňa zatiaľ čo si ma tiež zvedavo prezeral.

"Po včerajšku ťa Asema určite neprestane hľadať kým ťa nedostane. On je už raz taký. No popravde sa mu ani nečudujem. Ak si naozaj tá za ktorú ťa máme tak si pre náš druh nebezpečnejšia ako si myslíš."

"To je len dobre. Tak či tak vás všetkých do jedného z duše nenávidím." sykla som a sklopila zrak do zeme. Bez slova som prešla k nemu dúfajúc,že pochopí a uhne mi z cesty. On sa však ani nepohol.

"Kludne nás nenáviď no počúvaj ma. Nikdy sa nesmieš Asemovi postaviť! Rozumieš mi?"

"Prečo ten záujem? Prečo ma jednoducho hneď teraz nezabiješ? Vám to predsa nerobí žiadne problémy. Zabíjať nevinných ľudí."

"Na tvojom mieste by som nás nehádzal všetkých do jedného vreca. Nájdu sa medzi nami aj výnimky." neubránila som sa úškrnu keď to vyslovil. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. Zatiaľ čo vo mne sa už nervozita zbierala on vyzeral ešte stále celkom nad vecou.

"No ty medzi nich určite nepatríš. A tvoj brat už vôbec. Inak gratulujem mu. Určite sa teší na otcovstvo." víťazoslávne som nadvihla obočie a on os samého prekvapenia vytreštil oči a zízal na mňa ako sa zjavenie. Po tomto mi už konečne uhol z cesty a ja som ho tam bez slova nechala. On tú starosť iba predstiera. Nezaujíma ho čo so mnou bude. A prečo by aj vlastne malo?