LUNA

"Grimová. Teší ma." podala som mu ruku a on mi na nej ako pravý gentleman zanechal jemný bozk.

Bol o niečo vyšší ako Tristan ktorý sa odo mňa nepohol ani na krok. Rukou ma chytil okolo pása čím sa mu podarilo vyviesť ma z miery. A to riadne. Som rada,že s nimi vôbec vydržím v jednej miestnosti a nieto ešte aby sa ma niekto z nich dotýkal. Pri tanci mi to však až tak nevadilo. Ten som si vlastne docela užila.

No späť k Asemovi. Jeho výraz tváre bol nečitateľný už od doby čo k nám prišiel. Oči neustále upieral na rubín rovnako ako Tristan predtým. Pri tejto predstave mi po chrbte behali zimomriavky no navonok som sa snažila pôsobiť tak pokojne ako to šlo. Mal na sebe oblek ako všetci ostatný s veľmi vkusnou tmavofialovou košeľou. Jeho tmavomodré oči a trocha strapaté vlasy medenej farby dokonale dopĺňali jeho upírsky šarm. Upírky pred ním určite padajú na kolená.

"Som naozaj poctený,že ste sem zavítali slečna Grimová. No nemyslíte si,že je to istá forma provokácie?"

"Obavám sa,že som vašej otázke veľmi nerozumela pán Varaell. Prečo by to mala byť provokácia?"

V momente ako som dopovedala som pocítila ako si ma k sebe Tristan pritisol silnejšie a začalo mi dochádzať čo som vlastne urobila. Ja som mu vlastne nahrala na smeč. Mala som držať jazyk za zubami a nie sa tu strapňovať. Úplne mi vyšumelo z hlavy čo vlastne ten rubín znamená. No a podľa Albertových slov sa upíry a Stopári naozaj nemajú v láske.

"Prepáčte. Tak som to nemyslela." povedala som zahanbene skôr ako stihol niečo povedať on a pohľad radšej sklopila do zeme.

"Tristan rád by som s tebou na chvíľu hovoril. Osamote." posledné slovo zdôraznil akoby mu malo moc zachrániť život a som si istá,že ma takmer doslova zavraždil svojimi modrými očami.

Obaja ma tam bez slov nechali a pobrali sa niekam bokom. Ja som urobila to isté. Po celej sále som zúfalo hľadala Fabiana no jeho zrazu nebolo nikde. To je čistý on. Keď ho človek potrebuje tak nikdy nie je poruke. Sierra sa tiež vyparila takže som tu zostala vlastne sama. Nechápem načo sem vôbec prišla keď po desiatich minútach aj tak odišla. Znepokojovalo ma,že odchádzala s plačom no nedokázala som z nej nič dostať. Možno zajtra.

"Hľadám ťa už najmenej desať minút. Musíš vypadnúť." sotva som sa stihla otočiť aby som zistila o koho ide už ma ten niekto zozadu strkal ku dverám.

"Čo tu prosím ťa robíš?"

"Na to nie je čas Luna. Asema teraz už vie čo si zač a pochybujem,že ťa nechá na pokoji."

"Ale ja ešte nemôžem odísť...nezbavila som sa toho upíra."

"To je jedno. Ja to Marcelovi nejako vysvetlím." konečne sme si vzájomne pozreli do očí. Tie jeho boli plné strachu a hnevu zároveň. Keď videl môj zmätený výraz povzdychol si a vyčaril trocha neistý úsmev.

"Luna všetko bude v poriadku len teraz musíš ísť so mnou. Prosím ťa ver mi...ide ti o život." prikývla som zatiaľ čo on ma vzal za ruku a viedol preč.

Desil ma jeho vážny výraz tváre rovnako ako jeho pohľad. Kto je do pekla ten Asema keď sa ho Albert tak bojí? Je snáď niečím iný ako ostatní upíry? Aj keď každý z nich je istým spôsobom iný. Nie všetci sú sérioví vrahovia túžiaci iba po krvi. Sú medzi nimi aj jednotlivé výnimky ktoré sa dokážu ovládať. No tých by ste pomaly dokázali spočítať na prstoch jednej ruky.

"Soler. Ako dlho sme sa to vlastne nevideli?" zamrazilo ma keď som začula Asemov hlas tesne za sebou. Albert okamžite zastal a ruku mi zovrel ešte pevnejšie. Obaja sme sa pomaly otočili a on predstúpil predo mňa rovnako ako pred chvíľou Tristan.

"Už tomu bude nejaký ten čas Asema."

"Dosť ma zaskočilo keď som tu našiel ju a nieto ešte teba. Dvaja Stopári na upírskom plese to už je čo povedať."

"My sme akurát na odchode." odsekol nervózne a zvrtol sa. Mňa opäť tiahol za sebou no ďaleko sme sa nedostali. Akoby mihnutím oka sa Asema premiestnil a znova nám zastal cestu. Začínal ma naozaj vážne desiť.

"Nemusíte sa ponáhľať. Chcem si užiť vašu prítomnosť. Povedz mi Albert...ako sa má Everit? Dlho som o ňom nepočul."

"Neviem. Posledné roky som vo Vertii veľmi nebol."

"Aká škoda." povedal posmešne a v momente prestala hrať hudba.

Každý sa akoby na povel zoskupil okolo nás a čakal čo bude ďalej. Ako ja tak aj Albert sme začínali byť stále nervóznejší a oni si to dozaista všimli. A určite sa im to páčilo. Zbožňujú ten pocit keď vedia,že sa ich niekto bojí. Moje oči v tom dave upírov po chvíľke našli toho koho hľadali. Stál tam akoby nič.

Asema urobil pár krokov k Albertovi ktorý však začal cúvať. Niežeby mu to niečo pomohlo. Jedným rýchlym pohybom ho chytil pod krk a doslova prehodil na druhú stanu miestnosti. Vyzeralo a určite to aj bolo dosť bolestivé. Zatiaľ čo sa Albert snažil ako tak pozbierať ja som sa iba modlila aby neurobil to isté aj mne. On ku mne však pristúpil a vzal ma za pravú ruku. Ukazovákom mi prešiel po tej nešťastnej jazve.

"Poznám iba jedného Stopára ktorý nosí meno Luna. Takže buď si mi klamala alebo tu máme závažný problém."

"Daj jej pokoj Asema! Ona za nič nemôže." dostal zo seba Albert dosť bolestivým tónom a pokúsil sa vstať. Bez úspechu.

"Pre tvoje vlastné dobro dúfam,že si mi klamala." znova sa otočil ku mne no ja som stála úplne bez pohybu. Bála som sa dokonca aj dýchať.

Asema odo mňa určite čakal nejakú reakciu no ja som sa jej zdržala. Očami som prosila Fabiana aby mi prišiel pomôcť no ako som si všimla neobťažoval sa ani pohnúť. Možno vzal Marcelove slová vážne. Povedal to dosť jasne. Ak sa dostanem do problému Fabian má ujsť a nie riskovať život aby ma zachránil.

"Takže slečna Grimová. Na vašom mieste by som si teraz dával pozor čo poviem."

"Lenže ja neviem čo chcete vedieť."

"To je jednoduché...povedzte mi všetko." posledné slovo zdôraznil ešte viac ako by hádam chcel. Ľavou rukou ma pohladil po líci a prstami potom skĺzol až na môj krk. Jeho prsty sa však vzápätí vytratili a naklonil ku mne svoju hlavu. Nosom mi prešiel po koži presne na mieste kde sa nachádza krčná tepna.

"Ja čakám." povedal so smiechom a konečne sa odo mňa odtiahol. Čo mu mám akože povedať? Určite mu nebudem vešať na nos,že som lovkyňa upírov.

"Nič mu nehovor!" nejakým zázrakom sa Albert pozbieral a znova stál pri nás. Asemove oči v momente nadobudli červenú farbu. Skôr ako sa k nemu otočil mňa od seba doslova odsotil. Niekto ma našťastie zozadu zachytil takže som nepadla na zadok.

Obzrela som sa a za mnou bol Tristan. Pravou rukou ma pevne držal okolo pása zatiaľ čo jeho oči boli tiež červené rovnako ako Asemove. To sa upírom stáva keď sú nahnevaný. No a keď doslova zúria ich oči môžu byť až čierne. Inak ich majú rovnakej farby ako obyčajný ľudia.

"Týmto správaním mi dávaš iba viac a viac dôvodov aby som si myslel,že je to naozaj ona Soler. A ty dobre vieš čo ju čaká ak sa to naozaj potvrdí."

"Nič sa jej nestane. Ja nedovolím aby si jej ublížil."

"Aké šľachetné. No čo ak tu už vtedy nebudeš?" to boli jednoznačne slová ktoré volali do boja. Asema sa vrhol na Alberta a začal sa takmer šialený boj na život a na smrť.

Albert vytiahol z vnútorného vrecka na saku niečo ako strieborný kôl a snažil sa ubrániť ako sa len dalo. Miestami to vyzeralo dosť natesno. Ako preňho tak pre Asemu. Snažila som sa dostať k nemu a nejako mu pomôcť no Tristan si dal záležať aby som nikam nešla. Držal ma hádam všetkými silami aké nazbieral.

V jednej chvíli to vyzeralo pre Alberta dosť nádejne no to sa v okamihu zmenilo. Asemovi stačila sekunda a bol to on kto mal tromf v rukách. Podrazil Albertovi nohy no skôr ako padol ho zachytil za golier bielej košele a zahryzol sa mu do krku. Vykríkla som hádam v rovnakom momente ako on a všetkými silami som sa trhala z Tristanovho zovretia ktoré však nepovolilo.

Úplne ma to vzalo. Akoby som tam namiesto Alberta videla Jacka. Môjho milovaného Jacka. So slzami v očiach som padla na kolená a Tristan spravil to isté.

"Upokoj sa prosím. Nezabije ho." kútikom oka som sa za ním obzrela. Ako si len môže byť taký istý?

Po chvíli Asema vytiahol svoje odporné tesáky z Albertovho krku a on sa zosypal na zem. Dlho však ležať nezostal. Štvornožky sa doplazil ku stene a opierajúc sa o ňu dosť ťažko vstal. Ja som zostala na zemi s Tristanom za chrbtom. Jeho ľadový dych ma chladil na krku zatiaľ čo druhú ruku mi položil na plece.

"Takže Luna...kde sme to skončili?"

"Nemyslím,že je vhodné preberať to práve tu."

"Drž hubu Tristan! Teba som sa nič nepýtal." dvoma rýchlymi krokmi bol pri nás a doslova ma vytrhol z jeho rúk. Vytiahol ma na nohy a spolu so mnou sa otočil čelom k Albertovi. Ten na neho zízal s neopísateľnou nenávisťou v očiach.

Zozadu ma pravou rukou chytil okolo pása presne ako Tristan predtým a ľavou mi zovrel hrdlo. Každý na nás iba nemo hľadel. Akoby sa doslova báli niečo urobiť. Trocha ma však znepokojilo,že som z dohľadu stratila Fabiana. To akože naozaj vzal nohy na plecia a nechal nás tu? Ako sa mám z tohto vymotať sama a navyše ochrániť aj Alberta ktorý sotva stojí?

"Počúvam ťa drahá. Kludne hovor."

"Ale ja neviem čo chcete počuť."

"Už som ti povedal...chcem vedieť všetko." otvorila som ústa ale nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Jeho prítomnosť ma doslova ochromovala...čomu som sa naozaj divila. Som predsa zvyknutá pohybovať sa medzi upírmi tak čo to so mnou do pekla je?

"No dobre ak nechceš hovoriť tu pred všetkými tak si to môžeme vybaviť aj v súkromí. Mne to problém nerobí no pochybujem,že ty túžiš ísť niekam so mnou." zasmial sa a takmer v rovnakom momente sa vypli svetlá.

Samozrejme,že taká menšia panika na seba nenechala dlho čakať. Ja som to využila tiež a celou silou som dupla Asemovi po nohe. So zavrčaním ma pustil no vzápätí ma už držal niekto iný.

"Neobzeraj sa! Padáme odtiaľto!" vydýchla som si keď som začula Fabianov hlas. V tej tme som videla ešte niekoho vedľa neho a modlila sa aby to bol Albert.

Tak rýchlo ako sa to len dalo sme vypadli z toho prekliateho domu. Pár z nich sa však vybralo za nami. Fabian pustil Alberta ktorého som musela od tej chvíle podopierať ja a snažil sa ich od nás odlákať. Zatiaľ čo my sme došli k autu on sa stihol zbaviť dvoch z nich takže zostal iba jeden. Ten však o pár chvíľ nasledoval svojich kamarátov.

Pri tom zhone som si ani nevšimla kam si vlastne sadám. Zrazu som sa iba ocitla za volantom a tak to bolo na mne aby som nás odtiaľto dostala. Dupla som na plyn a  bez akéhokoľvek obzerania sa som odtiaľ vypadla. Nepatrila som medzi najlepších vodičov no nebola to ani taká bieda ako som si sama občas myslela.

"Ako sa ti podarilo takto ich oklamať?"

"Nerobil som to prvýkrát. No a dosť mi pomohlo automatické nastavenie svetla čo tam mali. Kým sa vyplo mohol som sa ako tak dostať k Albertovi aby som potom musel brať už len teba."

"Ďakujem." na chvíľu som odvrátila zrak od cesty a usmiala sa na Fabiana. Ten však s kamenným výrazom hľadel rovno pred seba.

Pohľad som na chvíľu opäť presmerovala na cestu no potom som pozrela do spätného zrkadla aby som sa uistila,že je Albert v poriadku. Ticho tam sedel s rukou na krku kde ho Asema pohrýzol. Mne pri tej spomienke až behali zimomriavky po chrbte. Bolo to akoby som tam naozaj videla namiesto neho Jacka. Akoby to ani nekričal on ale Jack. Snažila som sa potlačiť slzy ktoré sa mi medzičasom nahrnuli do očí no išlo to naozaj ťažko.

Tesne pred výjazdom z lesa na diaľnicu som zastavila auto a tvár skryla do dlaní. Fabian s povzdychom vystúpil a o chvíľu otvoril dvere na mojej strane. Vystrel ku mne ruku ktorú som ochotne prijala a s jeho pomocou som vystúpila. On potom elegantne vkĺzol za volant a ja som nasadla vedľa neho.

Po zvyšok cesty nikto z nás nepovedal ani pol slova. Bola som Bohu vďačná,že Fabian si Sierru nevšimol. Aj keď tam bola iba chvíľu jemu zvyčajne takéto detaily uniknúť nezvyknú. Viac ma však trápila nesplnená úloha. Marcel bude zúriť...nie on doslova vyletí z kože. Aj keď Fabian svoju časť práce určite odviedol.

Len pár minút predtým ako sme zastali pred starým kostolom na kraji Bristolu sa rozpršalo. Marcel nemohol pre nás vybrať lepšie miesto. Koho by napadlo hľadať spolok kde pôsobia lovci upírov v opustenom kostole za sochou ukrižovaného Ježiša?

Skôr ako sme vystúpili si Fabian vyzliekol sako a podal mi ho. Vďačne som si ho vzala a prehodila cez ramená. Vystúpila som a počkala na nich vnútri. Fabian pomohol Albertovi ktorý ešte stále sotva stál na nohách. Prešla som k veľkým železným devrám ktoré boli za sochou a vyťukala som svoj kód. Chvíľu trvalo kým ho systém preveril no potom nás bez problému vpustil dnu. Zišla som po schodoch a podržala Fabianovi otvorené dvere ktoré som nakoniec za sebou s veľkou úľavou zabuchla. Na to,že už bolo po polnoci tu bolo ešte dosť ľudí. Asi čakali na nás.

Marcel sedel pri mojom stole a obzeral si nejaké papiere no keď nás začul okamžite vyskočil na nohy a zamieril k nám. Doslova sa zhrozil keď uvidel Alberta. No a do mojich vyplakaných očí tiež nebol určite pekný pohľad. Alison...vysoká brunetka o niečo staršia ako ja sa okamžite ujala Alberta. Mňa a Fabiana si Marcel vzal do kancelárie kde sem si všetci posadali.

"Čo sa tam do pekla stalo? A čo tam robil Albert?"

"Na mňa nepozeraj. Za všetko môže ona."

"Luna?" dosť naštvane som pozrela na Fabiana a potom na Marcela. Čo mu mám teraz akože povedať?

"Ja neviem ako sa tam dostal. Proste sa z ničoho nič zjavil pri mne."

"A čo sa mu vôbec stalo? Veď sotva stál."

"Napadol ho jeden z upírov." povedala som potichu a modlila sa aby okolo toho neboli žiadne ďalšie otázky. Nemala som absolútne žiadnu chuť rozoberať to. Bola som unavená...trocha ešte stále vystrašená a bola mi zima takže jediné po čom som túžila bolo aby som mohla ísť čo najskôr domov.

"No dobre. Pohovoríme si o tom zajtra. Čo vaša úloha? Fabian?" mlčky prikývol na znak toho,že on svoju časť odviedol a ja som sa radšej zahanbene pozrela do zeme.

"Dobre. Luna?"

"No vieš...už veľa nechýbalo a mala by som ho...no Albert..." sama som vedela,že keď sa zakokcem tak som skončila. Bojazlivo som zodvihla zrak k Marcelovi ktorý ma doslova vraždil pohľadom.

"V poriadku. To nevadí...ja mu to nejako vysvetlím." vydýchol a aj jeho pohľad zmäkol. Mne tiež dosť značne odľahlo.

S Fabianom sa pustili do reči o nejakých tých podrobnostiach a ja som sa snažila tváriť,že ich prinajmenšom počúvam. Mysľou som však bola raz pri Albertovi a raz pri Tristanovi. Dúfala som,že bude Albert v poriadku. Nikdy by som si neodpustila ak by sa aj jemu niečo stalo kôli mne. Pre mňa umrelo už dosť ľudí.

"Tak poď. Hodím ťa domov." Marcelov hlas ma doslova vytrhol z myšlienok. Stál pri stoličke na ktorej som sedela a milo sa na mňa usmieval. On pôsobil na rozdiel odo mňa tak pokojne.

S malým úsmevom som prikývla a vstala som. Fabianovi som nevenovala už ani pohľad. Keď sme vyšli z kancelárie obzrela som okolo no Alberta som nikde nevidela. Trocha ma to vydesilo no bez slov som nasledovala Marcela až k autu. Celú cestu bola aj napriek jeho značnej uvoľnenosti v aute dosť dusná atmosféra. Keď sme zastali pred bytovkou kde bývam rýchlo vyskočil z auta a otvoril mi dvere. Podal mu ruku a pomohol vystúpiť.

"Som rád,že sa ti nič nestalo. Z toho neúspechu si nerob ťažkú hlavu ja to nejako ukecám."

"Ďakujem Marcel. Za všetko." pre mňa dosť nečakane ma objal a nežne ma pohladil po chrbte. Padlo mi to neskutočne dobre. A hlavne od neho. Prešli sme si už toľkým,že by som o tom mohla hovoriť hádam aj celú noc. Práve on je ten človek ktorý ma na mojej ceste sprevádza od samého začiatku.

Rozlúčili sme sa a ja som sa pomaly vybrala hore. Aj napriek tomu,že boli schody špinavé a hlavne studené som si dala dole topánky. V tých hnusných opätkoch som nevládala spraviť už ani krok. Vzala som ich do ruky no keď som zastala pred dverami svojho bytu skoro som ich od údivu pustila.

"Luna..." keď som ju videla ako tam narieka chcelo sa zrazu plakať aj mne. Špirálu mala celú rozmazanú a oči červené od plaču. Sadla som si vedľa nej a objala ju.

"Čo tu prosím ťa robíš?"

"Poslal ma do riti. On sa na mňa vykašlal."

"Ale kto?"

"Darius." v momente keď vyslovila jeho meno som totálne stuhla. Snáď nie ten Darius?

Ešte hodnú chvíľu sme tam sedeli zatiaľ čo Sierra plakala a ako tak sa mi snažila vysvetliť prečo ho musela nájsť. No takmer ničomu som nechápala. Popravde som ju ani veľmi nevnímala. Asi po takej hodine chcela odísť no ja som jej to výslovne zakázala. V takomto stave by nemohla urobiť hádam nič hlúpejšie ako sadnúť za volant. S vďakou prijala môj návrh aby u mňa cez noc zostala.

Z kvetináča na konci chodby som vyhrabala náhradný kľúč a odomkla. Svoje kľúče som si zabudla u Marcela na stole. Veď prečo nie? Teda dúfam,že som ich nechala tam. Nechala som Sierru aby išla do sprchy prvá a ja som jej zatiaľ vyhrabala nejaké svoje oblečenie ktoré si môže požičať.

Po nej som sa do kúpeľne nahrnula ja no mala som čo robiť aby som nezaspala v sprche. No namiesto spánku som sa tam rozplakala. Všetko čo sa dnes stalo sa mi proste pozbieralo v hlave na jednu kopu a jediné čo z toho vzniklo bol plač. Kým som sa odtiaľ vytrepala Sierra už spala ako zabitá. Ešteže sme toho času kúpili s Jackom takú veľkú posteľ. Ľahla som si vedľa nej no ozajstný boj nastal až vtedy keď som chcela zaspať. Aj napriek strašnej únave sa to zdalo ako nesplniteľná úloha. Zaspať sa mi podarilo až keď už vonku začínalo svitať.