TRISTAN

„Čo také teraz po mne akože chceš? Aby som obrátil hore nohami celý Bristol a našiel ti ju?"

„Ja len chcem, aby si mi pomohol Darius. To je všetko o čo ťa žiadam." áno bol som až tak strašne zúfalý, že som prišiel späť prosiť o pomoc svojho brata. Sám by som sa proti Asemovi postavil asi aj zbytočne. Nepomohlo by to. No ozaj som nečakal, že ma nechá stáť vonku na chodbe a budeme tieto veci riešiť tam. Doparoma veď ten byt ani nie je jeho.

„Tristan?" okamžite som sa obrátil, ale Bella ktorá stála na schodoch ma dokonale zaskočila. Ak je ona tu, kde je Luna?

„Čo tu robíš? Kde...kde je Luna?"

„Má ju Asema."

„Čo?" áno zvažoval som túto variantu, ale nechcel som uveriť tomu, že by to bola naozaj pravda. Až doteraz. To nie je možné! Nie! Prosím len to nie! Spln je za pár hodín. Dopekla!

„Ako si mu to mohla dovoliť? Mala si ju chrániť!" v momente som ju zdrapil za ramená a pritlačil k najbližšej stene. Darius ten už samozrejme stál vedľa mňa, asi aby dohliadol, že neurobím nič, čo by som mohol ľutovať. Mal som však sto chutí odrovnať ju na mieste. Tak najprv Lunu poblázni, aby s ňou niekam išla a teraz toto? Robí si zo mňa dobrý deň, či čo? Čo som si však všimol, boli jej oči. Neboli ako predtým. Asema s ňou musel niečo urobiť.

„Je pod vplyvom nejakého kúzla. Podľa mňa ani nevie, čo rozpráva."

„Tak mi dovoľ, aby som to napravil." sykol zrazu Darius a zahryzol si do vlastného zápästia. Áno upíria krv dokáže prelomiť niektoré z tých jednoduchších kúziel. Ja som Bellu pridržal tak, aby nám nikam neušla, ale zároveň aby mala otvorené ústa a Darius sa už postaral o zvyšok.

Ozaj stačilo pár kvapiek na to, aby sa z toho dostala a všetko nám povedala. Keď sa však v rozhovore ocitlo meno Stefan Raven okamžite som zmeravel. Až moc dobre som ho poznal. Má dobré známosti s Wynderovcami, takže Valerius a Everit už určite o všetkom vedia. A to bolo len veľké mínus. Ak po ňu pôjdu oni, Asema ju určite zabije. Ani sa k nemu dostatočne nepriblížia a už bude mŕtva. Musím tam ísť ja. Ale nie sám. To určite nie. Darius sa ponúkol, že pôjde so mnou a Sierra navrhla, aby išiel jej šéf Marcel. On vraj Lunu pozná od sedemnástich, takže by sa nám mohol zísť. No nemusím vám ani hovoriť, aký bol šokovaný, keď nás s bratom uvidel. Najprv sa bránil zubami, nechtami, no nakoniec sme ho presvedčili. Hlavne kvôli Lune. A navyše s tvormi ako my, sa zaoberá celý život, takže dobre vie, čo sa od neho očakáva.

„Tak my ideme. Bella ty sa pekne vráť k Asemovi a rob sa, že sa nič nestalo. Povedala si mi, kde je Luna a nič viac nevieš, lebo som ťa poslal preč, jasné? No snaž sa ho nejako od nej udržať, aby jej neublížil kým prídeme. Musíme si urobiť ešte malú zastávku."

„Kde? Ty ozaj myslíš, že máš čas ktorým môžeš plytvať?" opýtal sa Marcel, zatiaľ čo si obzeral strieborný kôl, ktorý držal v ruke. Nemal som z neho dobrý pocit, ale koniec koncov je jediný, koho Luna mala predtým, než spoznala nás všetkých. Takže verím, že nám pomôže zachrániť ju.

„Kde? Ideme do Vertie. Valerius sa nám podľa mňa zíde."

„Ten jej strýko? Je to naozaj dobrý nápad?"

„Traja sa nemôžeme Asemovi postaviť. A Valerius má navyše aj niečo, čo sa volá rozum. On sa nám zíde. Teda...ak bude súhlasiť s touto samovražednou misiou."

„Rozumiem tomu dobre? Ty ideš prosiť niekoho, kto nás možno pošle dopekla, zatiaľ čo henten už bohviečo urobil s Lunou? Sám si predsa povedal, že nemáme čas tak načo sa kurva čaká?!" teda! Nečakal som, že sa do role až tak vžije. No vždy asi lepšie, než aby to bral na ľahkú váhu.

„Na nič. Ideme." zavelil som a tak aj bolo. Bella pekne išla domov a my do Vertie. Ťažšie však asi bude donútiť Marcela, aby tam išiel zavolal nám sem Valeriusa. Ja a Darius sme mali bohužiaľ vstup zakázaný.

Našťastie sme ho však nemuseli presviedčať dlho. Alebo skoro vôbec. Išiel sám, ako rýchlo to len išlo. Slnko sa už medzitým ponorilo za obzor, takže sa večer ozaj nezadržateľne blížil. A s ním aj ten pekelný spln. Po hodnej chvíli sa obaja vrátili, no mali aj spoločnosť. Presne toho, koho som sa dá sa povedať obával. Stefana. Vyzeral však na vážnosť situácie ozaj vyrovnane. Typickí mágia...nerozhodí ich ani to, keď im nad hlavou horí strecha.

„Valerius ja..."

„Marcel mi všetko povedal Tristan. Sme s vami. Musíme jej pomôcť."

„Ďakujem vám. Naozaj vám ďakujem." musel som pôsobiť naozaj komicky, ale proste...bol som zúfalý. Neskutočne veľmi. Nemôžem dovoliť, aby ma pripravil ešte aj o ňu. Stačí, že mi vzal rodičov.

„Aj ja som s vami Veneros." ozvalo sa zrazu spoza tých trocha a všetci do jedného sme zrazu pozreli tým smerom. Postával tam Albert s dýkou v ruke a dosť rozhodným pohľadom. Musím povedať, že on ma prekvapil hádam ešte viac, ako všetko ostatné. On? On nám pomôže? Síce...čo sa čudujem, však? Je do Luny zamilovaný až po uši, takže urobí čokoľvek, len aby sa jej nič nestalo. Ja si však budem musieť dávať bacha, aby sa nepokúsil odpratať z cesty ešte aj mňa. U neho človek nikdy nevie.

LUNA

Hneď prvá vec, ktorú som si uvedomila, bolo ako okolo mňa niekto kričí. A nebol to len jeden hlas, bolo ich viac. A všetky tie výkriky zneli navyše nehorázne bolestivo a utrápene. Pomaličky som otvorila oči pre prípad, že by tu bolo nejaké ostré svetlo, no mýlila som sa. Jediné svetlo bolo z faklí, ktoré horeli na stenách oproti mne a asi aj za mnou. Tým som si istá nebola. No radšej som oči aj hneď privrela. To čo bolo naokolo sa mi nepozdávalo. Ale vôbec.

Okrem mňa tam ležalo ďalších päť spútaných ľudí, ktorí boli takmer celý od krvi a niektorí aj dosť kričali. Predo mnou stál Asema, otočený chrbtom a pred ním ešte nejaký kotol. Ako nejaká scéna z hororu. Problém však bol, že som nemala ani poňatia čo sa stalo, alebo ako som sa sem dostala. Dosť som sa však bála. No ani nie tak o seba, ako o to malé. Mala som počúvnuť svoj vnútorný hlas, ktorý mi aj napriek všetkému šepkal, aby som tam nešla. Z tohto už živá nevyviaznem.

„Som späť otec." ozvalo sa zrazu od dverí a ja som tadiaľ okamžite pozrela. Po schodoch práve schádzala Bella, no Asema si ju vonkoncom nevšímal. V momente však kedy sa moje a jej oči stretli som pochopila, že je naozaj zle. Veľmi zle.

„Čo Veneros? Povedala si mu to?"

„Áno otec. Bol dosť vytočený, takže by som ho na tvojom mieste čakala." čože? Tristan príde sem? Ale prečo? Prečo mu to mala Bella povedať? Čo s tým všetkým ona má?

„Ale...náš drahý hosť sa konečne prebral. Možno si ju buchla po hlave asi moc silne." zasmial sa Asema, keď sa ku mne otočil a okamžite ku mne aj podišiel. To všetko Bella? Kvôli nej som skončila tu? To nie! Určite nie! Ona mi chcela predsa pomôcť. Alebo nie?

„Prečo som tu?"

„Si posledný diel mojej skladačky Wynderová. Lepšie povedané tvoje srdce." on chce naozaj urobiť to, čo mi Tristan hovoril? Dopekla! Nie! Ja...musím niečo urobiť. Ak ma zabije, na moju hlúposť doplatí aj naše dieťa, ktoré naozaj za nič nemôže.

„Za chvíľu prídu aj moji pomocníci, no zatiaľ...Bella prosím umlč ostatných. Nadobro." sykol a podal jej nebezpečne ostro vyzerajúcu dýku. Chvíľu si ju len prehadzovala z ruky do ruky, aj keď jej bolo jasné, čo by mala robiť. Ja som však odmietala veriť, že by toho bola schopná. Teda...až kým to naozaj neurobila. Bez nejakého váhania podrezala hrdlo všetkým piatim. Dve ženy a traja muži. Nebolo mi však jasné, čo boli zač. Teraz to už však bolo vlastne aj jedno. Boli mŕtvi. A ja budem za chvíľu určite tiež.

„Vydrž ešte chvíľku Wynderová a potom už budeš mať pokoja koľko len chceš. Je mi však trocha ľúto Tristana. Čo asi urobí, keď zistí, že som ťa zabil? A navyše, keď teraz čakáš jeho dieťa? Hm?" opýtal sa neskutočne podlo a dokonca ma rukou, ktorá bola celá od krvi pohladil po bruchu. Nech si robí so mnou čo chce, ale len dovtedy, kým to neohrozí aj to malé. Nemôže zomrieť. Tristan by to nezvládol. A odkiaľ to tento podliak vôbec dopekla vie?

„Určite nebude pre neho ľahké sa s tým vysporiadať. Vzal som mu rodičov, teraz zabijem teba, jednou ranou vaše dieťa a potom je tu ešte Darius. Aj ten ma už riadne serie. Vždy strká nos tam, kam nemá. Myslím, že by mu bolo na druhom svete lepšie." nie! Nemôže Dariusovi ublížiť. Nie kvôli Sierre. Ona ho potrebuje. Ich dieťa ho potrebuje. Tristan ho bude potrebovať. Nech ani nemyslí na to, že mu niečo urobí.

„A čo potom ešte s Valeriusom a Everitom? Asi by som mal ušetriť bolesti aj ich. Obaja si už dosť vytrpeli. A len aby si vedela...nie je to tak ako si myslíš. Nie Everit je tvoj otec."

„A kto potom?"

„Predsa Valerius. Každý vie, že sa vyspal s tvojou matkou a ona potom zostala tehotná. Ututlalo sa to však tým, že sa vraj dokázalo, že Everit je tvoj otec. Lenže obaja dobre vedeli, že to tak nie je. A kto vie. Everit možno aj verí, že si jeho dcéra, len sa to bojí priznať kvôli tomuto. No ten čo sa hrá na tvojho obetavého strýka, je vlastne tvoj biologický otec." čože? Valerius? On je môj otec? To snáď ani nie je možné. Je tam s Everitom predsa tá podoba, tak ako to môže byť pravda?

„Hovorím ti to len, aby si mohla umrieť s vedomým, že vieš kto je tvoj otec."

„Klameš mi. Určite mi klameš. Načo by si mi aj hovoril pravdu?" rozkričala som čo mi hlasivky stačili, no neviedlo to k ničomu. Akurát tak k slzám zúfalstva a smútku, sklamania, ľútosti a ja ani neviem čoho. Mala som v tú noc skočiť z mosta a mohla som mať pokoj. Netrpela by som kvôli Tristanovi a nebola by som ani tehotná. To bol teraz asi ten môj najhlavnejší problém. Ani nie to, že by mi išlo o život, alebo niečo podobné.

„Ako som povedal. Aby si mohla umrieť s vedomým, že vieš pravdu Wynderová. Nie som až taká sviňa, ako si myslíš."

„Tak o tom dosť pochybujem." odsekla som no skôr len tak pre seba, no to už on venoval pozornosť niečomu inému. Zrazu prišli nejaký piati ľudia od hlavy po päty odetí v čiernych plášťoch s kapucňami, ktoré im dokonale zakryli tváre. Čo moju pozornosť však upútalo, boli mohutné strieborné kríže, ktoré im viseli na krkoch. Ukážkoví kresťania, čo vám poviem. Od každého mŕtveho si vzali misku, v ktorej boli určite tie orgány, čo Tristan spomínal. Jediné prázdna bola tá moja. No určite tak už dlho nezostane.

„Teraz len pekne lež a pozeraj sa, čo príde. V momente kedy vystúpi mesiac najvyššie a zasvieti priamo na nás, cez strešné okno, si vezmem tvoje srdce a tým to pre teba hasne. Všetko sa skončí presne tak, ako malo pred dvadsiatimi štyrmi rokmi Luna. No...nakoniec som rád, že si prežila. Môžem ťa aspoň odpratať z cesty sám."

„Prečo to robíš? Koho chceš zo záhrobia späť?"

„Všetkých čo zomreli. Každého jedného upíra. Spolu porazíme Stopárov, ale aj iné rasy a nakoniec aj ľudí. My budeme tí, čo budú vládnuť svetu. A keď tak nadíde, ja budem ten, čo bude vládnuť." škodoradostne sa zasmial a znova sa mi obrátil chrbtom. Tak vládnuť svetu? Niekto ako on? A navyše si naozaj myslí, že to dotiahne tak ďaleko? Naivný debil.

Ďalej som sa už len bezmocne prizerala, ako sa tie čudá v plášťoch rozostavili okolo kotla, nádoby kde boli pravdepodobne orgány zdvihli v rukách nad hlavu a spolu s Asemom, ktorý držal knihu, začali odriekavať nejaké zaklínadlo. Podľa toho, že som nič nerozumela, to muselo byť asi v latinčine. Čo som však vnímala až moc dobre, bola Bella, ktorá stála pri mne, ale hľadela ich smerom. Prečo to akože urobila? Prečo nás zradila?

„Pomôž mi prosím."

„Rada by som. No musíš počkať. Tristan s ostatnými prídu včas, neboj." čo? Tristan ide sem? Môj Tristan? To hádam nie. NIE! Vie vôbec, že sa týmto vydáva na istú smrť?

„Dovtedy musí byť Asema mŕtvy. Tristan ho nepremôže." zašepkala som, ale všimla som si, ako sa Asema ponad plece obzrel na nás, takže som radšej stíchla. Tak on si včas vezme moje srdce? Ak toto skoro neskončí nebude musieť ani nič robiť. Veď už odkedy som sa prebrala a viem, čo sa deje, bije tak rýchlo, že mu za chvíľu samo vyskočí do rúk. Bez srandy.

„Musíš mu veriť. Nebude na to sám. Je s ním Darius, Marcel, Valerius aj Albert. A pokiaľ viem, pridal sa aj Stefan." ešte horšie. Nič viac mi nechýba, len aby sa sem všetci nasrali a aby ich Asema zabil. Chvalabohu, že aspoň Everit nie je s nimi. Neviem, prečo, ale mala by som asi výčitky, keby sa jemu niečo stalo. Zvláštne. A Marcel? Prečo do toho ťahali aj Marcela? Nevytrpel si ten muž už dosť? Musí sa prizerať ešte aj tomu, že umieram? On je ozaj ten posledný, koho chcem svojou smrťou zraniť. Dokonca ešte aj Tristan je pred ním.

Marcel on...bol so mnou, keď som nikoho nemala. Ujal sa ma. Pomohol mi zas sa postaviť na nohy a začať niečo robiť. A to najdôležitejšie, ujal sa ma, aby som nemusela ísť do detského domova. Proste anjel ten chlap. A aj keď som to nikdy nepriznala a vždy som ho len ohovárala, Fabian je niečo podobné. Aj on bol odvtedy so mnou. A tou svojou arogantnosťou a večným mrmlaním, ma naučil viac o lovení upírov, ako ktokoľvek iní. Musím priznať, že mi ten idiot bude naozaj chýbať. Aj napriek všetkému, som ho vždy obdivovala a vážila si. Naozaj. Aj keď to tak nevyzeralo. Bol mi ako starší brat a učiteľ v jednom.

„Bella...chcem ťa o niečo poprosiť. Niečo o kúzlach viem a nejaké dokonca aj poznám. Taktiež viem, že sa dá niekoho udržať kvázi nažive na určitý čas, len vďaka kúzlu. Však?" opýtala som sa so slzami v očiach, no nebola som si istá, či to budem vedieť dopovedať. Naozaj nie. Nešlo o mňa. Vonkoncom nie. Išlo mi len o dieťa. Musím vedieť, že to všetko prežije a, že Tristan nezostane sám. On to s ním, alebo s ňou zvládne. Bude úžasný otec.

„No áno."

„Nech už so mnou urobí čokoľvek, musíš sa postarať, aby dieťa prežilo. Musíš to kúzlo použiť na mňa a držať ho aspoň kým to malé nebude pripravené prežiť na tomto svete. Veľmi ťa o to prosím Bella. Už len kvôli Tristanovi."

„Ja...neviem či...či to dokážem." v momente kedy som už cítila, ako mi po lícach tečú slzy, som videla, že sa to isté deje aj s ňou. Určite bola vydesená zo všetkého čo sa naokolo dialo, rovnako ako ja. Aj keď...niekto, kto sa bojí, asi len tak nepodreže piatim ľuďom hrdlo. No ak sa to tak vezme, nemala na výber. Ak teda nechcela skončiť rovnako.

„Dokážeš to. Som si istá. Hlavne neskúšaj nič, čím by si pomohla mne. Na mňa nemysli. Iba na to malé Bella. Mysli iba na to malé. Sľúb mi to prosím. Prosím."

„Sľubujem." dostala zo seba po hodnej chvíli no to sa Asema práve otočil a podišiel k nám. Bellu odo mňa odsotil jedným ľahkých pohybom ruky a tá dopadla na zem.

„Pripravená? Mesiac je presne tam, kde má byť. Takže už chýba len to hlavné."

„Rob to čo musíš. Ak si naozaj myslíš, že niekto ako ty, môže vládnuť svetu." povedala som úplne zmierená s tým čo sa stane a dokonca som vedela aj potlačiť výkrik bolesti, keď jeho ruku vrazila do moje hrude. Cítila som ako zovrel v dlani moje srdce, no to bolo vlastne aj to úplne posledné. Len bolesť, moje slzy, jeho smiech a to ako Bella kričala moje meno. No nakoniec som sa zmohla ešte na jeden posledný úsmev. Som konečne voľná.