LUNA

„Ty si z nás teraz akože robíš dobrý deň Wynderová?"

„Bodaj by." vzdychla som no popravde som nevedela na koho z nich sa pozrieť skôr. Neskutočne som na hanbila za to, čo som musela povedať. No nemala som na výber. Museli o tom vedieť. Ako Bella, tak aj Stefan. Áno ten tajomný muž, čo prišiel s ňou do Londýna sa volá Stefan. Stefan Raven, aby som bola presnejšia. Bella vravela, že sa mi jeho pomoc zíde, ak pôjde o Asemu. Moc som mu síce neverila, ale aspoň som sa tak tvárila. Možno nakoniec ani nebude taký zlý.

„A čo budeš teraz akože robiť?"

„Ja...neviem. Neviem Bella."

„No mala by si. Ak ide o to dieťa...mala by si vedieť, čo bude najlepšie." samozrejme, že som vedela čo by bolo najlepšie. No nemohla som to urobiť. Jack mal pravdu. Preto som sa do tohto pustila, aby už nikto kvôli mne nezomrel, tak ako by som niečo takéto dokázala urobiť vlastnému dieťaťu? A navyše ešte keď ho čakám s Tristanom? No na druhej strane...je viac ako pravdepodobné, že to stretnutie s Asemom neprežijem. A v takom prípade nechcem, aby Tristan o dieťati vôbec vedel. To by ho proste neskutočne zlomilo.

„No ako myslíš. Dnes idem za otcom a ak pôjde všetko tak, ako má, zajtra môže byť po probléme. Čo bude aj presne na čas. Ako som už hovorila, tie tvory od ktorých potrebuje orgány, má už pekne u nás pod zámkom, takže mu chýba len Stopár, od ktorého získa srdce. A som si istá, že chce, aby si ten Stopár bola ty. Navyše je zajtra spln a ja pochybujem, že by čakal ešte jeden ďalší mesiac."

„Nech už to je ako chce, musíme to skončiť. Čím skôr, tým lepšie." presne tak. Skôr, ako sa do toho všetkého stihne zamotať Tristan, alebo nebodaj Valerius. A kde sme to vlastne boli? V podstate sme sa vrátili do Bristolu. No boli sme takmer na samom okraji mesta v nejakom malom dome, čo patril Stefanovi. Popravde to tu však vyzeralo, ako nejaké kúzelnícke útočište. Samé fľaštičky s lektvarmi, nejaký kotol a na moje prekvapenie rovnaká guľa, akú som našla vo Vertii. Keďže som však vedela, čo vlastne dokáže, radšej som si od nej držal odstup, ako sa len dalo. Dobre som vedela, že by som tam nevidela nič iné, ako Tristana.

„Tak ja by som mala asi ísť."

„Dobre. No dávaj si pozor." Bella už len prikývla a následne odišla. Takže som zostala sama so Stefanom. No musím uznať, že nevyzeral, ako zlý chlapík. Práve naopak. Dosť vysoký, krátke čierne vlasy, miestami už s nejakými šedinami ale čo bolo zaujímavé boli jeho oči Pohrávali do takej zvláštnej fialovej farby. Aby som pravdu povedala, ešte som také nikdy nevidela.

BELLA

Ozaj som nemala z tohto všetkého dobrý pocit. Luna ani zďaleka nevie, do čo sa púšťa. A navyše teraz keď je tehotná. Asi jej tak plne nedochádza, čo znamená slovo umrieť. Ja som jej dávala už od začiatku tohto všetkého minimálne šance na to, aby otca porazila. Na to by som bola prislabá dokonca ešte aj ja. Bohužiaľ teda.

„Kde si bola?"

„Trocha vonku. Nebodaj som ti chýbala?" podpichla som ho, zatiaľ čo on ma už viedol dolu. Vonkoncom som nechcela byť súčasť tohto masakru, no ako som videla, niet na výber. Otec by ma potom určite začal z niečoho podozrievať. A to by bol ozaj asi koniec. Pre každého kto v tom ide.

„Na zajtra všetko prichystané?"

„Takmer. No to najdôležitejšie mi ešte stále chýba. Wynderová."

„A ako ju chceš dostať za tak krátky čas, keď sa ti to doteraz nepodarilo?"

„S tvojou pomocou." vyslovil potichu, no aj tak som ho počula až moc dobre. Musel na to prísť. Len tak by to určite nepovedal.

„Nemysli si, že som tak hlúpy, aby ste ma oklamali. Dobre viem, že už od začiatku pomáhaš ako tej malej mrche, tak aj Tristanovi. Viem aj o tom, že bol tu a hrabal sa mi v knihách. Ja viem o všetkom." dosť energicky sa ku mne otočil a skôr, ako som sa vôbec nazdala ma zdrapil za zápästie a stiahol ma z posledných dvoch schodov, až som skončila kľačiac pri jeho nohách.

„Toto si ešte všetci pekne odnesiete. To vám hovorím." v momente kedy sa načiahol za knihou som vedela, že je zle. Naozaj zle.

No skôr, ako som dokázala niečo urobiť začal odriekavať nejaké slová pravdepodobne v latinčine a na samotný záver, keď som už sotva niečo vnímala jasno, na mňa vylial celý kalich krvi. Doslova som sa cítila akoby mi niekto vošiel do hlavy a začal si tam robiť svoje vlastné poriadky. Nedokázala som už proste o ničom premýšľať tak, ako predtým všetkým.

„Teraz ma počúvaj. Nech už ste ju kryli kdekoľvek...pôjdeš a privedieš mi Wynderovú. Ešte dnes pred západom slnka. Potom pôjdeš za Tristanom a povieš mu, že ju mám."

„Nie." síce som to povedala, musela som sa naozaj neskutočne premáhať. Nesmiem mu jednoducho dovoliť, aby si zo mňa urobil otroka. Nie dnes. Nie on.

„Tak to skúsime znova. Pôjdeš a privedieš mi Wynderovú. Potom pôjdeš za Tristanom a povieš, že ju mám. Je to tak jednoduché zlatko. To by si mala zvládnuť."

„Ni...áno pane." okamžite som si zahryzla do jazyka, no už ani to nepomohlo. Nejakým zázrakom sa tá krv, ktorú na mňa vylial začala strácať a zároveň som mala stále viac ten pocit, že už to nie som ja, kto rozhoduje čo bude ďalej. Už ma akoby totálne ovládol on.

„Teraz sa postav!" prikázal mi a ja som nemala na výber. Musela som ho poslúchnuť. Či som chcela, alebo nie.

„Pekne mi zopakuj čo bude tvoja úloha."

„Priviesť ti Lunu a povedať Tristanovi, že ju máš."

„Výborne." dodal s ozaj odstrašujúcim úsmevom a koncami prstov ma pohladil po pravom líci. Až ma striaslo od zimy. No aj napriek tomu som sa otočila na odchod pripravená urobiť to čo mi prikázal. Priviesť mu Lunu.

Skôr ako som sa vôbec nazdala som bola späť v tom nešťastnom dome a na moje prekvapenie bol všade pokoj. Jediný koho som tam našla bola Luna, ktorá zamyslene sedela pri stole v kuchyni. Dovolím si povedať, že kým som sa nepostavila vedľa nej si ma ani nevšimla. Bože čo to len robím? Takto to nemalo byť.

„Tak čo? Ako to išlo?"

„Všetko v poriadku len...potrebujem aby si išla na chvíľu so mnou."

„Kam?"

„Von." povedala som v skratke, lebo mi ozaj dochádzali argumenty. Musí to byť proste rýchle, aby si Stefan nič nevšimol. Inak by to mohol byť dosť škaredý problém.

„Tak dobre. Trocha čerstvého vzduchu mi asi neuškodí."

„Určite nie." nechala som ju, aby išla prvá a ja si mohla vziať niečo, čo bude treba. Dlho som sa obzerala okolo seba až som nakoniec niečo našla. V skrinke kde mal Stefan všetky tie svoje lektvary a prísady som uvidela dosť solídnu sklenenú fľašu, ktorá bola prázdna.

„Čo bude teda ďalej? Počkáme až do zajtra, alebo zasiahneme ešte dnes?"

„Ja by som počkala až na tú správnu chvíľu. Tesne pred splnom."

„To bude asi dobré." povedala a ja som zastala len kúsok za ňou. Aj napriek všetkému mi ešte stále niečo hovorilo, aby som to nerobila, ale nedokázala som ten hlások počúvnuť. Ten otcov bol o dosť silnejší. Až som sa k tomu nakoniec odhodlala. V momente kedy mi začala niečo hovoriť som zodvihla ruku v ktorej som držala fľašu a celou silou jej ňou tresla o hlavu až sa fľaša rozbila na márne kúsočky skla a Luna mi padla k nohám. Sama som nedokázala uveriť, čo som práve urobila. No musela som. Nebola iná cesta.

„Výborne Bella. Som na teba hrdý."

„Nebolo to správne, však?"

„Ale bolo. Všetko sa pekne skončí tak, ako to malo byť ukončené už pred dvadsiatimi štyrmi rokmi." povedal podľa mňa až moc pokojne a bez nejakých opletačiek si k nej čupol a vzal ju na ruky.

„A teraz choď pekne za Tristanom a povedz mu, kde ju môže hľadať. Dostanem ich pekne všetkých naraz." prikývla som a ďalej ho už len sledovala ako odchádza s ňou v náručí. Zaujímalo by ma však kde je zrazu Stefan.