LUNA

Síce mi Tristan povedal, že v Londýne zostaneme len tak prechodne, sme tu už takmer mesiac. A ozaj to nevyzerá tak, že by sme sa plánovali vrátiť. Ja teda aj áno, ale Tristan nie. Čo však bolo ešte horšie? Za tie dni čo sme tu podnikol Asema ozaj rázne kroky na to, aby ma vylákal. Začal pomaličky, ale dosť účinne zabíjať Stopárov. Telá vždy nechal na takom mieste, aby ich našli aj s odkazom vedľa nich. Každý jeden znel inak, ale pointu mali rovnakú. Neprestane kým ma nedostane. Lenže mi ozaj, ale ozaj nešlo do hlavy, ako mohol vojsť do Vertie toľkokrát a nezomrieť pri tom. A navyše ho nikto ani raz nevidel.

Tým pádom, že sa diali veci ako tieto ma Tristan strážil ešte viac. Strážil každý môj krok, no niečo sa mi pred ním aj tak podarilo utajiť. A tak to bolo aj dobre. Asi pred týždňom sa mi ozval Valerius. Síce ani sama neviem prečo som mu vôbec zodvihla mobil, ale urobila som to. Snažil sa mi ospravedlniť za všetko čo sa stalo a presvedčiť ma, aby som išla opäť do Vertie, ale to som rázne odmietla. Vedela som, že mi je pri Tristanovi dobre a nechcem chodiť nikam.

„Hneváš sa na mňa kvôli niečomu?“

„Hm?“

„Či sa na mňa kvôli niečomu hneváš? Celý deň si sotva hovorila. Čo sa deje Čierna ruža?“

„Čo sa deje? To myslíš akože vážne? Ak si si nevšimol, deje sa toho až priveľa. A všetko len a len kvôli mne.“ uznajte, že ani vy by ste sa necítili príjemne, ak by kvôli vám bolo zavraždených už niekoľko ľudí. To asi nikto z nás.

„Ja ti chcem len pomôcť.“ už v momente kedy ma zozadu objal a jeho pery sa dotkli môjho krku, mi bolo jasné, ako mi chce pomôcť. Typický chlap. Všetky problémy chce riešiť sexom. Lenže tak to nefunguje. Bohužiaľ nie.

„Ako mi chceš pomôcť? Toto zastavíme jedine, ak sa vydám Asemovi. Inak nie.“

„Na to ani nemysli! Ani jeden z tých životov nestojí za ten tvoj.“

„Akoto, že nestojí? Tí ľudia umreli kvôli mne Tristan! Len a len kvôli mne.“

„A čo ja? Myslela si aj na mňa? Čo budem ja robiť bez teba?“ pokúsila som sa vyslobodiť z jeho objatia, ale skôr ako som sa nazdala, už sedel na posteli predo mnou. Chvíľku po mne len mlčky pozeral, no potom ma jedna radosť sotil na chrbát a chcel presne to čo som vravela. Mužsky vyriešiť problém.

„Prestaň prosím.“

„Prečo? Takto sa aspoň uvoľníš. A ja si tiež užijem.“

„Prečo? Lebo sex nie je riešenie Tristan! Áno uvoľníš sa pri tom a na chvíľu zabudneš na všetko, okrem partnera, ale aj tak...nikomu tým nepomôžeš.“

„Ráno mi prišlo, že máš na to iný názor.“ musela som nad tým prevrátiť očami, aj keď som vedela, že to nemá rád. On vie byť tak strašne otravný, keď začne rozoberať každé vaše slovo.

On však namiesto toho, aby zo mňa zliezol si na mňa obkročmo sadol a jednou rukou mi pridržal obe zápästia nad hlavou, takže som sa vlastne ani nemohla brániť. Zabilo by ho, ak by niekedy bolo niečo aj podľa mňa? Niekedy je až príšerne panovačný. A túto vlastnosť ja na ľuďoch ozaj nemôžem vystáť. Keď nie je niečo podľa nich, vždy vybuchnú ako sopka, alebo ako nejaká časovaná bomba.

„Plánuješ na mne sedieť ešte dlho?“

„Asi áno. Takto si aspoň budem istý, že mi nikam nezdrhneš. Nech ťa ani nenapadne ísť za Asemom. Rozumela si mi?!“

„Áno oci.“ vyplazila som mu jazyk a snažila sa nejako ho zo sebe striasť, ale bez úspechu. Síce čo som aj mala akože čakať? Upíria sila zafungovala aj v tomto smere.

„Nerob si z toho žarty, lebo ja to myslím smrteľne vážne. A ak ma neposlúchneš prisahám, že ťa priviažem k posteli, takže tak, či tak nebudeš môcť odísť.“

„To by si neurobil.“

„Ale urobil. Bez najmenších výčitiek Čierna ruža.“

„Neverím ti ani slovo Veneros.“ odsekla som a on to podľa všetkého zobral, ako zábavu. Ja som to tak samozrejme ani prinajmenšom nemyslela. Nech ma len nikam nepriväzuje a radšej zo mňa zlezie. Ozaj na tie jeho nezmysli nemám náladu. A k tomu všetkému čo sa naokolo deje, mi aj dnes ráno bolo neskutočne zle, aj keď ani sama neviem z čoho. A nestalo sa to prvé a ani druhé ráno.

Nakoniec sa mi nejako podarilo dostať ho zo seba a ja som zas mohla tráviť čas so svojimi debilnými myšlienkami. Čo viac si akože priať? Trocha ma mrzelo, že som Tristana tak odpísala, ale proste som na neho nemala náladu. Chcela som sa proste vrátiť domov a nie sedieť tu ako nejaký slávik v klietke. A kto vie? Možno by som mala počúvnuť Valeriusa a dať mu ešte šancu. Bolo by to úplné bláznovstvo, ale...ľudia sa predsa menia. Čo ak? Čo ak sa zmenil aj on a jeho postoj ku mne? Predsa to nie aj také nemožné.

„Dovolíš mi aspoň ľahnúť si vedľa teba?“ síce som sa snažila tváriť, že spím, ale vedela som, že jeho neoklamem. Odpovede som sa však aj napriek tomu zdržala.

A keďže som ja neodpovedala, on urobil presne to čo chcel. Ľahol si vedľa mňa a chrbtom si ma k sebe pritiahol. Síce som nemala jasno v tom, či ho chcem mať pri sebe, alebo nie, no radšej som neprotestovala. Tak či tak by z toho bola len hádka.

„Hovor prosím so mnou. Ak som ti niečím ublížil, naozaj sa ospravedlňujem.“ ešte aj v momente kedy sa jeho pery dotkli môjho krku, som sa snažila absolútne nehýbať. Neviem čo som si od toho sľubovala, ale budiš.

„Luna prosím.“

„To si už tak zúfalý, že ma musíš osloviť krstným menom?“ on sa mi hruďou tisol ku chrbtu ako sa len dalo, ale mne sa aj tak nejako podarilo otočiť, aby sme ležali tvárou v tvár. Síce bola už v podstate tma a jediné svetlo bolo veľmi tlmené, ktoré sem ešte vnikalo cez otvorené dvere z kuchyne, tak či tak som videla, že sa tvári dosť ustarostene.

„Áno som. Som zúfalý z tvojho správania, lebo mi nie je jasné prečo si takáto? Donedávna si predsa o žiadnych Stopároch nevedela a teraz sa chceš kvôli nim vydať na istú smrť? To ozaj nemáš čo stratiť?“

„Viem, že chceš, aby som povedala, že ty si ten, ktorého môžem stratiť, ale ja proste...nemôžem dovoliť, aby kvôli mne umierali iní. Tristan pochop ma prosím.“ počula som ako sa mi pri týchto slovách triasol hlas, no nevedela som s tým nič urobiť. Cítila som sa tak strašne zúfalo a hlavne bezradne. Ak nechcem, aby ešte niekto umrel musím umrieť ja. Ale...nemôžem tu Tristana len tak nechať. Po tom čo sa medzi nami stalo. A ja...vlastne...nechcem umrieť. Nie teraz. Konečne som našla niekoho s kým by som mohla začať znova a mám sa toho akože len tak vzdať? Nemôžem. Proste nie.

„Nemôžem dovoliť, aby si to urobila. Nechcem ťa stratiť.“

„Ani ja teba, no obaja vieme, že iná cesta von nevedie. Buď to budem ja, alebo mnoho ďalších. Iná cesta nie je Tristan.“

„Nejaká áno a ja ju nájdem. Prisahám, len...daj mi prosím čas.“ čas? Tak on chce čas? Čas ktorý nemáme?

„Tak dlho som o teba bojoval Čierna ruža. Snažil som sa, aby si na mňa nehľadela ako na chladnokrvného zabijaka. Zamiloval som sa do teba a proste...nemôžem to všetko len tak hodiť za hlavu. Asema ma už pripravil o rodičov a ja mu nedovolím, aby mi vzal aj teba.“

„Mali by sme zmeniť tému. Dnes naozaj nechcem plakať.“ modlila som sa, aby to zabralo a na moje prekvapenie to tak aj bolo. Síce nie celkom, ale dobre. Tristan mi len vtisol bozk na čelo a zostal mlčať. Spolu so mnou. A ozaj netrvalo dlho, kým on zaspal. Síce viem, že upíri veľa nespia, teraz mi to prišlo vhod. Dalo mi to dokonalú možnosť zrealizovať svoj plán.

Tak opatrne, ako to len išlo, som sa od neho odtiahla a na kus papiera rýchlo napísala niekoľko slov na...na rozlúčku. Ak by som to neurobila teraz, tak asi už nikdy. Potichu som si zbalila veci no skôr ako som odišla, som sa ešte osmelila na niečo. Na niečo čo som toľko odkladala a čoho som sa tak bála. Opatrne som ho pohladila po vlasoch a s malým bozkom na líce som mu zašepkala tie dve slová. Slová ktoré som nevyslovila od doby čo zomrel Jack. Ľúbim ťa.

Slzám som sa samozrejme neubránila, ale ani tie ma nedokázali zastaviť. Musela som odísť. Dostanem sa k Asemovi, pri troche šťastia sa ho zbavím a my môžeme byť spolu. No dovtedy nie. Musím mať istotu, že kvôli mne už nevyhasne ani jeden život. Lebo to ja nechcem. Pre to, aby som ja mohla žiť, zomrelo už dosť ľudí a viac ich byť nesmie. Ani keby sa čo stalo.

No sotva čo som vyšla na studenú nočnú ulicu, som natrafila na spoločnosť. Pri vchode ma čakala Bella, ale nebola sama. Vedľa nej stál nejaký vysoký muž v čiernom plášti a čiernom klobúku. Čo som si všimla ako ďalšie, bola čierna lakovaná palica ktorú mal v ruke a opieral sa o ňu. No ona sama ani nebola taká zvláštna. Zvláštny bol koniec ktorý držal v ruke. Bola to akoby netopieria hlava s otvorenou papuľou, takže sa dali jasne vidieť jeho špicaté zuby. Trocha divný vkus, ale tak čo už.

„Čo ty tu? A kto je to?“ kývla som hlavou smerom na pána tajomného a čakala kým sa niekto ujme slova.

„To si si naozaj myslela, že si len tak utečieš? Sme tu, aby sme ti pomohli Luna.“ povedala nakoniec Bella, ale aj napriek tomu, že sa usmiala, som ja ešte stále nechápala. Čo sa to zase len deje?