TRISTAN

Ja som bol síce proti tomu, aby sme dnes niečo robili, ale Luna mala celkom iné plány. Ráno sa pobrala za Marcelom so slovami, že sa vidíme večer. Síce sa mi to nepozdávalo, ale bolo mi nad slnko jasné, že jej musím dopriať trocha voľnosti. A navyše som si tiež potreboval niečo vybaviť. Bella mi skoro ráno volala, že je dnes Asema mimo domu. Presne to čo potrebujem, aby som sa dostal k tej prekliatej knihe a zistil o čo tu ide.

A to som aj urobil. Hneď ako Luna odišla som sadol do auta a namieril si to k nemu domov. Bella o mojom príchode samozrejme vedela, takže problém ako sa dostanem dnu bol vyriešený ešte skôr, ako som tam vôbec dorazil. Mal som trocha strach...no možno ani tak nie strach ako...ja ani neviem. Nejako ma desila predstava, že neviem čo mám očakávať. Čo ak v tej knihe nájdem niečo, voči čomu nebudem schopný nič urobiť? Vždy je tu predsa aj takáto možnosť.

„Tak čo? Nečakala som, že prídeš hneď ako otec vytiahne päty z domu.“

„Načo naťahovať čas? Chcem byť preč skôr ako vráti.“ zabuchol som dvere do auta a pobral sa k Belle ktorá ma čakala vo dverách. Zatiaľ čo ona pozorne sledovala každý môj krok sa jej vietor pohrával s pár pramienkami rozpustených vlasov. Samozrejme, že aj ja som si ju riadne obzrel. Po poslednej skúsenosti musím byť opatrný. Mala na sebe úzke čierne džínsy, ružové tričko a cez neho prehodený biely svetrík. Pôsobila proste ako obyčajnú mladé dievča. No viac ako dobre som vedel, že to tak nie je.

„Kedy sa má vrátiť?“

„Netuším, ale byť na tvojom mieste, moc dlho sa tu neobšmietam.“ prikývol som a viac sa o ňu nijako extra nestaral.

Vošiel som dnu a namieril si to rovno dole. Asema určite nečakal, že sem niekto príde, lebo knihu nechal len tak položenú na jednej z tej kamenných postelí s reťazami, alebo čo to vôbec bolo. V strede bol veľký kamenný kotol a jediný zdroj svetla boli fakle horiace na stenách. No to ani nebolo to najdivnejšie čo tam bolo. Po všetkých stenách bolo zaschnutou krvou nakreslených množstvo znakov a napísaných množstvo písmen. Niektoré som rozpoznal, ale bola to ozaj iba malá hŕstka z tých všetkých čo tam boli. No aj tie mi stačili, aby som vedel čo je vo veci. To čo som čítal bola pravda. Asema má nejaké plány so záhrobím. Aspoň teda všetko tomu zatiaľ nasvedčovalo.

Chvíľu som sa tam poobzeral a svoju plnú pozornosť následne zameral na knihu. Bola zabalená v čiernej koži a na prednej strane mi do očí bili slová Magicea Mortuus, čiže Mágia Mŕtvych. Pomaly som listoval jednu stranu za druhou, až som prišiel k tomu obrázku. Muž ktorý drží ruky nad hlavou a má v nich ľudské srdce. Bol to dosť desivý obrázok aj na mňa. A presne ako som čakal, druhá strana bola popísaná dosť úhľadným písmom.

Rýchlo som očami preletel po riadkoch, no aby som bol úprimný, dosť veľa veciam som nerozumel, ani keby som ako chcel. Síce som latinsky vedel už odmalička pomerne dobre, bolo to na mňa písané až moc...tajomne? Ja ani neviem. Proste mi to nijaký veľký zmysel nedávalo.

„Ak chce vládca otvoriť brány záhrobia, musí obetovať vysvätené orgány svojich obetí presne v momente kedy bude mesiac v splne najvyššie na oblohe.“

Toto bola asi veta ktorá ma vydesila najviac. Teraz už nebolo pochýb o tom čo chce Asema robiť. Nebolo mi však jasné prečo. Čo chce robiť so záhrobím? A hlavne koho chce odtiaľ priviesť späť? Ja neviem o nikom kto by mu nejako chýbal. Veď ho nikto nemá rád. Určite ani Bella. Ale tak môže si za to v podstate sám.

„Máš niečo?“ keď som začul za sebou hlas okamžite som sa strhol, až mi kniha takmer vypadla z ruky. No bola to našťastie len Bella.

„Niečo áno. A je to práve to čoho som sa bál. Asema chystá niečo veľké. Ozaj veľké. Myslím, že by si si mala dávať pozor aj ty.“

„O mňa sa neboj. Radšej si stráž Lunu. Keď som bola tam u teba, videla som, ako na ňu pozeráš. Je vidno, že ju ľúbiš.“ knihu som zavrel a položil ju späť na miesto, aby si nikto nič nevšimol. Jej pohľadu som sa radšej vyhýbal. Trocha ma štvalo, že je na mne až  tak vidno to, že som zaľúbený. Je to dosť nebezpečné. A hlavne teraz.

„Mal by som ísť, ale naozaj ti ďakujem. Ak by si sa dozvedela niečo viac, zavolaj. Alebo keby bol hocijaký problém ohľadne tohto.“ prikývla a obaja sme sa pobrali hore. No sotva sme sa ocitli na chodbe, vchodové dvere sa otvorili a nestál v nich nikto iný ako Asema. Bože ani si nechcem predstaviť čo by bolo ak by sme tam zostali čo i len o pár sekúnd dlhšie.

„Ale...čo ťa sem priviedlo Tristan? Máš Wynderovú?“

„Zatiaľ nie. Len tak som sa tu zastavil. Vieš taká kamarátska návšteva.“ pokúsil som sa nepôsobiť nijako extra nervózne, ale nedokázal som si odpustiť, aby som jedným okom nesledoval Bellu. Ak príde na to čo sme tu stvárali sme obaja mŕtvi. Bez nejakých opletačiek nás zabije.