LUNA

Posledné tri týždne boli v mojom živote hádam tie najdepresívnejšie vôbec. Dokonca viac ako keď zomreli rodičia a Grayson či dokonca Jack. Aj keď som sa tu vlastne cítila celkom príjemne, bolo mi tu strašne smutno. Okrem Alberta a občas Valeriusa sa so mnou nikto nerozprával, aj keď som skúšala hovoriť s nejakým tým služobníctvom. Everit im určite zakázal so mnou hovoriť. Milé od neho a dokonca aj to, že sa na mňa od toho stretnutia pri guli totálne vykašlal.

No nie dnes večer. Dnes to tu bolo už od rána ako v blázinci. Už od rána boli prípravy akoby sa večer mala konať nejaká kráľovská svadba. Všade kvety, sluhovia ktorí nevedeli do čoho sa pustiť skôr a samozrejme Valerius ktorý všetko komentoval. A o čo vlastne išlo? Môj drahý „otec“ mal narodeniny. No a ako by to bolo, ak by sa to riadne neoslávilo? V krátkosti mi Albert porozprával, že sa bude konať nejaký ples na ktorom som sa mala zúčastniť aj ja.

Vonkoncom sa mi nechcelo, ale bolo mi jasné, že ak by som odmietla bola by z toho iba zbytočná hádka. No a Albert bol z toho taký natešený až mi bolo ľúto znova ho sklamať. Veď koho vlastne aj zaujíma čo chcem ja, alebo čo cítim? Nikoho. Dôležité je aby boli oni spokojní...so mnou už len niečo bude. Ako vždy.

Našťastie som už bola na ten nešťastný ples prichystaná. Korzetové šaty až po zem, vo farbe niečo medzi fialovou a vínovou. Od pása dolu bola sukňa miestami trocha nazberkaná a hore, presne medzi prsiami bola na nich akoby biela čipka. V podstate jednoduché ale také niečo pre mňa. Trvala som na nejakej takejto farbe lenže Valerius sa ma snažil obliecť do nejakej žiarivej farby. Vraj by sa mi to hodilo viac, ale ja som sa nedala. Nemám predsa päť rokov aby ma niekto obliekal do niečoho čo nechcem. K šatám som si vzala iba obyčajné čierne lodičky a do krku ten nešťastný rubín. Vlasy som si nechala rozpustené a ani s líčením som sa moc netrápila. Tak či tak tam neplánujem zostávať nejako extra dlho.

No a možno práve kvôli týmto myšlienkam som urobila dosť veľkú chybu. Keď mi zvonil mobil ani som sa neobťažovala pozrieť kto volá. Automaticky som si myslela, že je to Marcel. Presne ako sme sa dohodli, volala som mu každý deň. Alebo keď nie ja tak on mne. No v momente keď som zodvihla a na druhej strane zostalo ticho som vedela, že je to niekto iný.

„Ja ani neverím, že si mi to zodvihla. Tak strašne som sa o teba bál Čierna ruža.“

„Ak by som si všimla, že voláš ty určite by som to neurobila.“

„Ale už si zodvihla a ja ťa prosím aby si to nezložila. Musíme sa porozprávať. Prosím ťa. Chýbaš mi.“ mala som sto chutí položiť mu to ale nešlo to. To ako smutne vyslovil posledné dve slová ma dostalo. Bože prečo mi to len robí?

„Prečo si odišla bez jediného slova? Stalo sa niečo? Ak je to kvôli tej puse, ja sa ospravedlňujem. Nemal som v úmysle ti tým nejako ublížiť.“

„Nie, nie je to kvôli tej puse. Tak dobre čiastočne áno, ale...ja proste neviem Tristan. Bolo toho tak veľa, z každej strany a proste som potrebovala trocha času a miesto kde by som mohla rozmýšľať.“

„Preto si si bola pre veci keď nebol u teba nikto?“

„Áno.“ bolo to takto lepšie. Zistila som si kedy nebudú Sierra a Darius doma a využila som to. Vzala som si nejaké veci a znova sa vrátila sem. Bez jediného slova. Veď načo by som aj niekomu niečo hovorila? Tak či tak ich nezaujímam.

„Ale mohla si mi dať vedieť kde budeš. Ušetrila by si mi dosť behačiek od jednej osoby k druhej.“

„Ak si ozaj chcel vedieť kde som zistil si si to. Len nechápem prečo?“

„Už som ti to predsa povedal. Ľúbim ťa. Ľúbim ťa Čierna ruža.“ doslova sa mi pri počúvaní týchto slov tlačili slzy do očí ale nechcela som plakať. Bola som si vedomá, že za chvíľu príde Albert a ja nechcem ísť dolu ako nejaká uplakaná chudera. No aj napriek tomu som nedokázala o tom všetkom rozmýšľať tak chladne ako som chcela. Presne ako pri tej puse. Bolo tam viac citov ako by malo byť.

„Tristan?“

„Prosím? Pokojne povedz hocičo čo potrebuješ.“

„Chýbaš mi. Veľmi...veľmi mi chýbaš.“ dostala som zo seba nakoniec no to už som slzy neudržala. Tak strašne som chcela aby bol teraz pri mne. Aby ma objal a tým mi povedal, že bude všetko v poriadku. Proste, že sa mi nič nestane a hlavne, že nie som sama. Aj keď mi Valerius pri príchode sľúbil, že sa o mňa postará a bude tu pre mňa zvysoka sa na mňa vykašľal. Veď ma za celý čas takmer úplne ignoroval.

„Chcela by si aby som bol tam? Pri tebe?“

„Viac ako čokoľvek iné.“

„To mi stačí.“ povedal dosť rázne a v momente zložil. Dosť ma to zarazilo, ale prišlo to aj vhod. Niekto, pravdepodobne Albert už klopal na dvere takže som nemala čas vykecávať sa. Rýchlo som si poutierala slzy a otvorila s dúfam presvedčivým úsmevom. Zdola už bolo počuť hudbu čo mi povedalo, že je po formalitách a už bude len zábava. Sama som mu povedala aby ma zavolal až neskôr.

„Si prekrásna Luna. Môžeme ísť dolu?“ prikývla som aj keď sa mi vonkoncom nechcelo. Albert mal na sebe oblek s krásnou rubínovo červenou košeľou. Vyzeral byť taká šťastný keď bol pri mne, zatiaľ čo ja som chcela iba jediné. Kričať. Tak hlasno ako to len ide. Nech sa každý konečne uvedomí a dá mi pokoj. Ja sa už nevládzem pretvarovať. A navyše to ako mi Tristan položil. Absolútne som tomu nerozumela.

„Dúfam, že si so mnou zatancuješ. Keď už na tom upírskom plese nám to nevyšlo.“

„Možno áno. Neviem.“

„Deje sa niečo? Čo si taká bez nálady?“ okamžite zastavil a postavil sa predo mňa, takže som nemala na výber a musela som zastať tiež. Chvíľu po mne len pozeral no keď videl, že ja sa snažím uhnúť pohľadom ako to len ide radšej ma opäť val za ruku a pobrali sme sa dolu. Sotva sme vošli do veľkej sály, uvidela som Valeriusa ako na nás hľadí a spokojne sa usmieva. Presne ako som hovorila...treba uspokojiť tých druhých. S vami už niečo bude.

„Chceš tancovať teraz, alebo neskôr?“

„Až neskôr ak ti to nevadí.“

„Ako si želáš. Nehodlám na teba tlačiť Luna.“ bez nejakého varovania alebo niečoho ma proste objal a pobozkal do vlasov. A ja som si zas pripadala ako keď ma objal v prvý deň čo som tu bola. Nevnímala som to akože ma objímal on, ale Tristan. Presne ako keď sme boli uňho. Alebo vonku. Alebo u mňa.

Nakoniec som sa ani nijako extra dlho nezdržala v sále kde sa tancovalo. Nedokázala som tam byť. Cítila som sa tak strašne stiesnene až som mala pocit, že sa každú chvíľu rozplačem. Potrebovala som proste vzduch a miesto kde budem sama. Prečo od každého kto by ma mohol súdiť. Proste svoju samotu.

Aj keď bola vonku zima neriešila som to. Bol tam pokoj a to bolo hlavné. Nejako som sa spomedzi tých ľudí premotala až do záhrady a tam som aj plánovala zostať. Teda aspoň tak dlho kým ma niekto nebude nútiť vrátiť sa. Čo sa dúfam tak skoro nestane.

Chvíľu som tam poblúdila medzi kríkmi a dokonca aj len tak bezvýznamne pozerala do fontány ale ani to mi nepomohlo nejako sa upokojiť . Proste som sa cítila neskutočne...zle? Smutne? Ja už ani neviem. City sú hlúpe. Jediné čo vám spôsobia je bolesť. Absolútne nič iné. Absolútne nič.

Ani som si neuvedomila kedy ale proste som zrazu pocítila ako mi po lícach tečú slzy. Načo som ja doparoma ešte vôbec tu? Aby si mali ostatní o koho robiť falošnú starosť? Aby mali koho oklamať? Alebo aby nemali výčitky, že kvôli nim som sa zabila? Len preto? A aký má potom zmysel žiť? Ak sa to dá vôbec nazvať životom.

A práve pre tento zmätok som asi aj urobila to čo som urobila. Proste som sa rozkričala čo mi hlasivky stačili. Vedela som, že ma nikto nebude počuť a práve preto som neprestávala. Ani keď ma niekto objal okolo pása a hruďou sa pritisol k môjmu chrbtu.

„Pokojne krič. Tak dlho ako len potrebuješ. Mne to nevadí.“

„Akoto, že si tu? Nevravel si predsa, že...“

„Ale áno. No tým, že si povedala, že ma chceš pri sebe si mi vlastne dovolila, aby som sem vstúpil bez toho aby som zomrel. Preto som sa ťa pýtal či ma tu chceš.“ síce som ešte stále mala pocit, že som sa úplne nevykričala, už som na to nemala dosť sily. Nakoniec sa mi podarilo trocha zoslabiť jeho objatie a otočiť sa tvárou k nemu. Dlho som naňho však nepozerala. Okamžite som sa mu hodila okolo krku zatiaľ čo som sa rozplakala ešte viac.

„Už bude dobre Čierna ruža. Sľubujem, že bude dobre. Ľúbim ťa. Ľúbim ťa.“

„Nič nesľubuj prosím. Nepotrebujem to.“

„Tak dobre. Nebudem.“ zašepkal mi a jednou rukou ma začal dosť upokojujúco hladiť po chrbte. Ja som sa k nemu túlila ako sa len dalo len aby som pocítila niečo ako pri Valeriusovi. Ale nejako to tam nebolo. No možno ani pri ňom. Čo ak som si to nahovárala aj vtedy, len aby som sa cítila lepšie? Áno...určite to tak bolo. Muselo to tak byť.

„Mali by sme ísť dnu. Je tu zima a ozaj nechcem aby si prechladla.“

„Nie je mi zima. A tu môžeme byť aspoň sami. Nechcem spoločnosť.“

„Tak dobre. Čokoľvek čo len chceš Čierna ruža. Absolútne čokoľvek.“  bolo mi jasné, že ak budem mimo spoločnosť trocha dlhšie Albert alebo Valerius si to určite všimnú, ale nejako som to nechcela riešiť. A už vôbec nie vtedy keď sa Tristan aj spolu so mnou začal pomaly hýbať podľa hudby, ktorú sem bolo celkom dobre počuť. Zas som si pripadala ako keď sme boli na plese. Ako keď sme sa zoznámili.

„Čo to akože robíme Tristan?“

„Tancujeme predsa. No a neviem ako ty ale ja spomínam na moment keď sme sa spoznali. Keď som ťa prvýkrát uvidel. A hlavne keď som sa do teba zaľúbil.“

„Tak ohľadne toho momentu stretnutia myslíme na rovnakú vec.“

„To som rád. Aspoň viem, že myslíš na to ako sme sa spoznali. To už o niečom značí.“ tak nad týmto som sa aj napriek slzám musela usmiať. On sa tak strašne snaží po celý čas zmeniť môj názor na neho. Ale ja proste...cítim, že nemôžem. Nemôžem proste na všetko zabudnúť a len tak sa hodiť do náručia nepriateľovi. Aj keď...ak by som to nechcela prečo som povedala, že mi chýba? Prečo bolo pri tej puse toľko citov voči nemu? A hlavne prečo o ňom rozmýšľam nech robím čokoľvek?

„Ani si nevieš predstaviť ako som sa zľakol keď nikto nevedel kde si. Strašne som si vyčítal, že aj keď som ti sľúbil, že ťa ochránim, nedokázal som to. Nechal som ťa odísť niekam, kam ja len tak nemôžem prísť. Mohlo sa ti hocičo stať.“

„Ja...proste som si vtedy myslela, že je to to najlepšie čo môžem urobiť. No nejako som to proste nedomyslela. Valerius mi nasľuboval, že on sa o mňa postará, že ma nenechá samú a...vykašľal sa na mňa. Celé tie dni čo som bola tu ma ignoroval. Znova som bola sama.“

„Nemala si mu veriť. Nepozná ťa Čierna ruža, nevie ako sa k tebe správať. Je to síce aj pochopiteľné ale na druhej strane ti nemal nič sľubovať.“ mal pravdu, ale ja som bola asi tá hlúpa. Nemala som mu veriť.

„Takže, ako dlho si ochotná so mnou tancovať? Celkom sa držíš.“

„Dlho už asi nie. Začína mi byť zima.“

„No ak to závisí len od toho...“ razom ma pustil a vyzliekol si koženú bundu ktorú mi prehodil cez ramená. Nakoľko som sním ešte chcela tancovať normálne som si ju obliekla aj keď mi bola veľká a znova ho objala tak ako predtým. Čelom som sa oprela o jeho a už len jeho oči mi pomohli aby som prestala plakať.

„Ešte sa trošku usmej a bude to dokonalé. A len tak mimochodom, vyzeráš absolútne dokonale. Tá farba ti pristane.“

„Neflirtuj tu so mnou Veneros. Tak či tak sa s tým nikam nedostaneš.“

„Tak nie?“ opýtal sa no sotva som stihla reagovať on už držal moju tvár v dlaniach a robil to čo minule. Proste ma bez nejakého varovania pobozkal. Ale s malým rozdielom. Tentoraz mu nestačila jedna pusa. A mne vlastne tiež nie. Keď už sme to raz začali nech to stojí za to.

„Tentoraz mi dúfam nikam neujdeš Luna.“

„To je prvýkrát čo si ma oslovil menom.“

„Tak všetko je raz prvýkrát. Aj niečo...“ proste som ho nenechala dohovoriť. Chcela som aby mlčal a hlavne som chcela opäť cítiť jeho pery na mojich. Vtedy proste akoby všetko dávalo dokonalý zmysel. Úplne všetko.

Ani som si v podstate neuvedomila ako ale zrazu sme sa ocitli vnútri. Našťastie sme to vzali bočnými dverami takže nikto nás nevidel. Čo bol presne náš plán. Vedela som kam toto bozkávanie smeruje a rozhodla som sa nebyť tomu prekážkou. Nesmiem schovávať svoje city pred niekým kto o mňa javí záujem. A hlavne nie ak tam tie city ozaj sú.

„Nebude nikomu vadiť, že som tu? A navyše takto?“

„A komu by to malo vadiť? Si tu predsa kvôli mne, nie?“ 

„Jasné, že som. Jedine kvôli tebe.“ šepol a pre mňa prekvapivo nežne mi zovrel spodnú peru medzi zubami. Bolo mi jasné, že by sme nemali zostávať dole, ale bude asi trocha ťažké dostať sa hore. Dôvod? Ani jeden z nás nechcel prestať bozkávať toho druhého. Preto som ho ani nenechala hovoriť.

Toľko emócií a pocitov koľko ich vo mne vďaka týmto bozkom nahromadil, som hádam nezažila za celý svoj život. Bolo tam proste akoby zo všetkého. Šťastia. Smútku. Bolesti. Pokoja. A dovolím si povedať, že aj lásky. Hlavne z jeho strany, ale aj z mojej. Áno bránila som sa tomu ale proste to tak bolo. A možno to bolo aj dobre. Možno práve toto bol ten pocit ktorý som celé tie roky hľadala. Ten ktorý som potrebovala.

Na moje počudovanie sme nejako zvládli aj cestu hore schodmi bez nejakých pádov alebo podobne. Pár ľudí nás síce videlo ale tak čo? Nebol to nikto kto by nás poznal a tak sa nad nami len pousmiali a išli ďalej. A my tiež. Našťastie si nikto nevšimol ani nijako nevytušil, že je Tristan upír. A radšej som si ani nechcela predstaviť čo by sa stalo ak by na to prišli.

Ja som za nami nakoniec dosť rázne zabuchla dvere na izbe čo znamenalo iba jedno. Sme konečne sami. Len on a ja. Konečne nikto iný. Nikto kto by do nás hučal alebo nás poúčal o tom, že spolu byť nemôžeme. Jednoducho len on a ja.

„Ak by som urobil niečo, čo sa ti nepáči pokojne ma zastav. Ja na teba nechcem tlačiť.“

„Spoľahni sa. No zatiaľ si nič také neurobil.“

„Zatiaľ.“ to čo myslel tým zatiaľ som pochopila v momente kedy mi dosť šikovne a pre mňa aj trocha rýchlo, bez problémov rozopol šaty. Nechala som ich aby mi skĺzli dole pozdĺž tela a s jeho pomocou som z nich potom vystúpila.

„Na jeden detail sme nepomysleli.“

„Aký?“

„Tvoja bunda. Tej si ma zbavil ešte na schodoch a tam aj zostala. Čo ak ju nájde Valerius? Alebo dokonca Everit?“

„No tak ju nájde. Môže si ju aj nechať ak sa mu bude páčiť.“ ozaj som ocenila to, že sa pokúšal odľahčiť celú situáciu tým vtipkovaním. A asi to ozaj pomohlo. Od momente kedy som mu vyzliekla košeľu, v ktorej vyzeral totálne božsky som to v podstate nechala všetko naňho.

Proste som sa mu takpovediac vydala na milosť a nechala ho nech si so mnou robí čo chce. A asi som ani nič lepšie nemohla urobiť. Proste som si užívala každučký moment, dotyk či bozk. A cítila som sa pri ňom ako v samotnom raji. Akoby mi týmto krokom pomohol zabudnúť aspoň na chvíľku na všetko. Na úplne všetko zlé čo sa mi kedy stalo. To on bol to čo som hľadala už od Jackovej smrti. Nejaké to útočisko. Skrátka niekoho kto mi znova ukáže prečo stojí zato zostať nažive a zobudiť sa každé ráno.

„To bolo niečo...úžasné. Ako vidím ozaj sa mi oplatilo čakať Čierna ruža.“

„Si si dúfam vedomý, že ja som ťa mala zabiť? A nie vyspať sa s tebou.“

„Áno som. A som aj rád, že si zvolila to druhé.“

„Myslím, že nie si sám.“ povedala som potichu a zodvihla hlavu z jeho hrude. Pery mu pohrávali v tom škodoradostnom úsmeve ktorý hovoril iba jedno. Vyhral. Získal to čo chcel. Teda mňa.

„Bol som prvý, však?“

„Myslíš prvý s kým som spala? Nie, nebol si prvý.“

„Nie. Myslel som či som bol prvý upír?“

„Tak to áno. A asi aj posledný.“

„Nikdy nehovor nikdy Čierna ruža. Ozaj nikdy.“ opäť som si ľahla a on ma objal ešte silnejšie. Bol to dobrý pocit. Ležať v jeho objatí s vedomím, že sa mi nemôže nič stať. Proste nič.

„Ani nevieš ako veľmi ťa ľúbim.“ nechala som jeho slová aby sa rozplynuli v tichu už len z dôvodu, že som nevedela ako reagovať. Vedela som, že to cítim rovnako ale bála som sa priznať sa. Bála som sa vyjadriť svoje city k nemu. Akoby som dúfala, že to nejako z mojich úst vyjde samo. Bez toho aby som sa vôbec snažila.

„Sú Sierra a Darius v poriadku? Chcela som jej zavolať ale nedokázala som to.“

„Sú aj keď...Sierra si vyčíta, že si odišla. Nech už ste sa pohádali na hocičom nemalo by to zničiť vaše priateľstvo.“

„Nezničí. Teda dúfam. Ja sa na ňu nehnevám, proste sa hanbím za to ako som reagovala. Mala som ju počúvať a nie utiecť.“

„Takže sa so mnou vrátiš do Bristolu? Vrátiš sa domov?“

„Áno. Vrátim sa. Domov.“ to posledné slovo som povedala tak potichu, že bolo adresované skôr len pre mňa. Aj keď som vedela, že ho počul. Ďalej som nad tým však už nerozmýšľala. Proste som zavrela oči a snažila sa zaspať. Dnes toho bolo dosť.