LUNA

Síce bolo ešte pomerne skoro nedokázala by som spať ani keby som ako chcela. A vlastne...ani cez noc som nespala nejako extra veľa. Jedine tak tú hodinu ešte v aute cestou sem a potom asi tak dvadsať minút počas toho ako som celý čas sedela na parapete zízajúc von oknom. Aj keď v momente kedy mi Valerius navrhol aby som s ním išla som súhlasila, ale v momente kedy sme tu už naozaj boli som nejako tú istotu či skôr odvahu stratila.

No a samozrejme, že som si nedokázala ani odpustiť občasné pohľady na ten obraz. Ako som mala naposledy možnosť zistiť, že ten muž je vlastne môj biologický otec takže tá žena musela byť moja mama. Žena ktorá ma priviedla na tento svet. Síce som mala zakaždým dosť zmiešané pocity ale istým spôsobom ma pohľad na mojich rodičov dokázal aj upokojiť. Zvláštne ja viem, ale tak čo už.

No a nakoľko som nemohla spať rozhodla som sa trocha tento gigantický dom preskúmať. Minule som sa nejako neobťažovala si ani všimnúť ako vyzerá ale včera som to napravila. Krásny dvojposchodový, zvonka obložený čiernym veľmi solídne vyzerajúcim mramorom, s ozdobnými stĺpmi pri vchodových dverách kde nás vítali sluhovia. Na chodbe veľké oblúkové okná s pozlátenými detailmi, ako prvá vec ktorá na chodbe udrie do očí široké schody teraz z šedého mramoru a ako taká dokonalá bodka nádherný kryštálový luster.

Všetko tu proste pôsobilo tak strašne draho a musím povedať, že aj vkusne. Akoby to tu už vopred kričalo, že ja sem v žiadnom prípade nepatrím. Ani keby som ako veľmi chcela. Bola som síce rada, že som nemusela ísť domov ale tu som sa tiež necítila nijako extra dobre. Mobil som si nechala pre istotu vypnutý. Vedela som, že keď som Sierre nezodvihla tá to povedala Dariusovi ktorý to určite povedal Tristanovi. A posledný s kým som chcela hovoriť bol on.

Bolo mi jasné, že nebolo odo mňa veľmi dospelé len tak sa vypariť a práve preto som sa rozhodla urobiť aspoň niečo. Zavolať niekomu komu som aj napriek všetkému verila. Nech povie ostatným, že som v poriadku. A tak som neváhala ani minútu a po zapnutí mobilu vytočila jeho číslo. Lakťami som sa oprela o zábradlie a pozrela dolu do vstupnej haly. Našťastie to nevyzeralo, že by už bol niekto hore.

„Luna? Čo sa deje tak skoro?“

„Nebodaj som ťa zobudila?“

„Nie, len som nečakal, že by mi niekto volal tak skoro. A hlavne nie ty. Predsa som ti povedal aby si si vzala voľno. Nesmieš stále iba pracovať.“

„To mi naozaj hovorí ten pravý Marcel. No nič...nevolám ti len tak. Ak by sa Sierra alebo niekto iný po mne zháňal povedz, že som potrebovala na pár dní vypadnúť z mesta. Nech sa o mňa nebojí...som u strýka.“

„Strýka? Prečo ja o žiadnom strýkovi neviem?“ prevrátila som očami zatiaľ čo som si všimla ako niekto prechádza cez halu. Síce som mu najprv nevenovala takmer žiadnu pozornosť v momente kedy som si uvedomila kto to je som stuhla ako socha. Alberta by som tu naozaj nečakala.

„Veď predsa Valerius.“

„Čože? Ty si tam? No veď...ty vieš kde.“

„Áno som vo Vertii ale bola by som rada ak by o tom okrem teba nikto nevedel. Proste im povedz, že som sa ti ozvala a, že som v poriadku.“ síce som sa snažila hovoriť tak ticho ako to len išlo to by som nemohla byť ja s mojou smolou ak by si ma Albert nevšimol. Oči na mňa takmer okamžite uprel v samom úžase zatiaľ čo ja som mala sto chutí utiecť. Síce som mu istým spôsobom verila, že neurobí nič hlúpe ale tak človek nikdy nevie.

„Luna deje sa niečo? Nejako sa mi to celé nepozdáva.“

„Marcel prosím nerieš to. Proste ak by sa niekto pýtal povedz, že som musela odísť a hotovo. Len som proste chcela aby niekto vedel kde naozaj som. Vieš ak by sa niečo stalo alebo tak.“

„Jasné, rozumiem ti. No sľúb mi, že sa mi každý deň ozveš. Dobre?“

„Sľubujem. No teraz už musím ísť. Tak zajtra.“

„No dobre. Maj sa.“ položila som skôr ako ku mne Albert podišiel a to ma aj istým spôsobom upokojilo. Nepotrebujem aby vedel za akých okolností som sa tu ocitla. A už vôbec by som nechcela aby sa dozvedel o mojej puse s Tristanom. To by bol asi naozaj koniec.

„Čo ty tu?“

„Ja vlastne ani neviem. Je to nadlho.“

„Ja mám čas. Teda ak o tom chceš s niekým hovoriť.“ on sa síce usmial a určite čakal, že budem súhlasiť ja som však nesúhlasne pokývala hlavou. Ozaj sa mi do vysvetľovania nechcelo.

„Luna mňa neskutočne mrzí to čo som urobil. Nechcel som ti ublížiť, v žiadnom prípade. A to ako som za tebou bol...čo tam robil Veneros? Máte spolu niečo?“

„Nie.“ povedala som potichu a pre istotu som sklonila hlavu. Síce mi rozum ešte stále hovoril aby som naňho proste zabudla moje srdce malo na to celkom opačný názor. Doparoma aj s citmi a podobnými nezmyslami.

„Síce som bol vtedy opitý ale všetko čo som ti hovoril bola pravda. Ja ťa ľúbim Luna. Už odkedy som ťa prvýkrát pred štyrmi rokmi uvidel.“

„Ale veď ma vôbec nepoznáš. Ako môžeš tvrdiť, že ma ľúbiš? Ako by si len mohol ľúbiť niekoho ako som ja?“

„Akože niekoho ako si ty? Si tá najdokonalejšia žena ktorú som kedy videl. A teraz nehovorím iba o tvojom výzore.“ tak nad týmto som sa musela zasmiať. Tak nie iba pre môj výzor? A pre čo iné akože? Veď ja sama nedokážem so sebou vydržať tak ako by mohol niekto úplne cudzí? S takým strateným prípadom ako som ja?

„Luna prosím. Ja proste...nedokážem vysvetliť čo presne k tebe cítim, ale viem, že tam tie city sú. A sú tam už nejaký ten čas takže som si viac ako istý, že to nie je len nejaká chvíľkové pobláznenie.“ síce akoby najprv trocha zaváhal ale nakoniec okolo mňa ovinul ruky a privinul si ma k sebe. A nie, nebránila som sa. Ani vlastne neviem prečo. Bola som tak veľmi zmätená zo všetkého a navyše sa mi chcelo aj znova plakať. Nechcela som si to síce priznávať ale chýbal mi Tristan. Aj keď ma Albert objímal pre nejaký nevysvetliteľný dôvod som si predstavovala, že práve Tristan ma objíma. Proste som chcela aby bol tu.

„Už si hovorila s Everitom?“

„Nie. A nejako moc skoro to ani neplánujem. Nemám si s ním vlastne ani čo povedať.“

„Ale je to predsa len tvoj otec Luna.“

„Ja viem.“ povedala som potichu zatiaľ čo on ma pohladil po chrbte a ako som si všimla ani bozk do vlasov si nemohol odpustiť. Jemu to síce padlo určite dobre ale ja som už bola ozaj na pokraji toho aby som rozplakala. Prečo mi to len robí každý také komplikované? Jediné čo chcem je žiť normálne. Presne ako do doby kým som neprišla o Jacka. To je celé.

„Mám teraz niečo na práci ale ak by si chcela neskôr by som ti to tu poukazoval. Ako dom tak aj okolie. Zdržíš sa tu, však?“

„Pár dní možno týždňov asi hej. Potrebujem na chvíľu proste uník z bežného sveta.“

„To som rád. Ak by si niečo potrebovala pokojne sa na mňa obráť.“ prikývla som a aj keď som si bola istá, že on by ma pokojne objímal aj do rána nejako som sa z jeho náruče vyslobodila. Nemala som ani poňatia kam by som mala ísť alebo čo robiť a tak som sa proste išla ďalej túlať. Bála som sa síce, že natrafím na Everita ale sedieť v izbe kým si Valerius spomenie, že som tu sa mi nechcelo.

No asi bolo aj dobre, že som to neurobila. Po chvíľke som úplne na konci chodby objavila jedny dvere ktoré mi nedali pokoj ani keby som ako chcela. Neboli to vlastne ani dvere ale taký ten starý dobrý trik s knižnicou. Stačilo vybrať tú správnu knihu a dvere alebo skôr tajný vchod boli odhalené a samozrejme prístupné. A ako som vedela ktorú knihu som mala vytiahnuť? Veľmi jednoducho...nevedela som. Proste som si pozerala všetky za sebou a tá v treťom rade najbližšie ku kraju na ľavej strane bola tá pravá.

Vnútri zo vyzeralo rovnako tajomne ako vlastne celý ten vstup ktorý sem viedol. Miestnosť bez okien, horiace fakle na stenách, tmavé steny, bordový koberec a kopa nejakých obrazov na stene. No to čo bolo najviac tajomné bola veľká kryštálová guľa v zlatom stojane ktorá bola presne v strede. Odniekiaľ zhora na ňu dopadalo trocha svetla takže v momente keď som sa pozrela hore som musela svoj úsudok prehodnotiť. Predsa len nebola miestnosť úplne bez okien. Hore presne nad guľou bolo kruhové okno vyskladané rôznymi mozaikami.

Áno bolo mi jasné, že by som tu určite nemala byť. No keď už som to tu raz objavila určite to nebola len náhoda. Aj keby bolo lepšie ak by som vedela za sebou aj zavrieť nejako som to ani neriešila. Moju plnú pozornosť mala tá tajomná guľa. Síce trocha váhavo ale po chvíli čo som na ňu len pozerala ako omámená som sa odvážila položiť na ňu pravú dlaň. Neviem síce čo som očakávala ale určite nie to čo sa stalo. Jazva ma z nejakého dôvodu dosť zabolela a ja som v momente chcela odtiahnuť ruku ale niečo mi v tom zabránilo. Sotva tá bolesť trocha utíchla celá guľa sa zaplnila sivým dymom z ktorého sa začali skladať malinké obrázky. Nevedela som síce čo to znamená ale rozhodla som sa počkať.

Po pár sekundách sa niektoré obrázky začali strácať a zostal iba jeden ktorý sa zjavil zrazu v celej guli. A mne doslova trhalo srdce to čo som tam videla. Bol to môj bozk s Tristanom. Ten na ktorý sa tak veľmi snažím zabudnúť. A inak som neurobila ani teraz. Snažila som si vybaviť čo sa dialo potom a po chvíli som tam namiesto Tristana zjavilo to dievča ktoré prišlo za mnou včera ráno. Ani to nepatrilo medzi moje najkrajšie spomienky ale predsa lepšie ako tá pusa.

Pri tom všetkom som ani nepostrehla kedy si niekto všimol, že som tam kde by som určite byť nemala. Dostalo ma až to ako ma niekto jednou rukou chytil okolo pása a tou druhou pritlačil moju k tej guli tak aby som ju nemala možnosť zodvihnúť a tým sa určite zbaviť dôkazov.

„Čo tu zase robíš? Myslel som si, že minule som ti dosť jasne vysvetlil, že tu nie si vítaná.“

„Ak by som dokázala nájsť iné riešenie nebola by som tu.“ povedala som dosť chladne a snažila sa striasť jeho ruku z mojej ale nešlo to. Bol značne silnejší ako ja.

„Asi by som si mal s mojim drahým bratom trocha pohovoriť o tom aké návštevy si sem vodí. Naozaj nemám rád ak tu pobehujú cudzí ľudia.“

„Podľa neho nie som cudzia. On verí, že sme rodina. Že som vaša dcéra.“

„Ale nie si. Moja dcéra je mŕtva. Je to len zhoda okolností. Som si istý.“ dokonca aj mňa trocha zabolel ten tón akým to hovoril. Verila som mu, že sa mu nehovorilo o tom ľahko ale tak ja nemôžem za to, že Valerius si stále stojí za svojim a verí, že sme rodina.

„Bella? Bella Varaellová?“ dostal zo seba po chvíli keď sme iba obaja pozerali na guľu. Odkiaľ sa pre Boha poznajú? A hlavne odkiaľ pozná jej meno keď ja som ho od nej zistiť nedokázala?

„Poznáte ju?“

„Áno. Asemova dcéra.“ v momente som vytreštila oči a ponad rameno pozrela naňho. Naše oči sa v momente stretli a mne to prišlo úplne rovnako ako minule. Bolo to akoby som ani nehľadela do jeho očí ale v odraze zrkadla do svojich vlastných. Proste mätúce ale v druhom smere aj upokojujúce zároveň.

„Odkiaľ ju poznáš?“

„Včera ráno bola za mnou. Nepovedala mi svoje meno len splietala niečo o tom aby som sa vyhýbala tieňom alebo také niečo.“

„Tieňom? Prečo práve tieňom?“

„Ja neviem. Celá tá návšteva mi nedávala zmysel.“ tak Asema má dcéru? Načo ju akože za mnou poslal? To sa bál prísť osobne alebo čo?

„Čo si vlastne zač?“

„Ja neviem. Ani dokým ste mi vy nevstúpili do života som niekedy nevedela ale po tomto to neviem už ani natoľko. Najradšej by som nebola nikým a ničím.“ povedala som potichu a v momente kedy nedával až taký pozor sa mi podarilo uvoľniť si ruku spod tej jeho. Tým pádom sa však tá jeho dotkla gule a v momente sa rozplynul obraz mojej spomienky a začalo sa tam skladať niečo iné. Po chvíľke sa obraz konečne ustálil a vyjasnil no to čo tam bolo ma trocha dostalo. Bol tam on ako drží na rukách bábätko zabalené v sivej dečke. Presne ako mi to Albert hovoril. Sivá dečka s mojim menom.

„To bolo prvý a zároveň aj posledný krát kedy som ju držal. Moju krásnu dcérku.“

„Je mi to ľúto. Viem ako niečo takéto bolí. Ak prídete o niekoho koho ste miloval.“

„Miloval...to áno. Už odkedy som sa dozvedel, že je moja žena tehotná. Tešil som sa, že budem otec. Vždy som to chcel. No v jeden večer som prišiel ako o ženu tak aj o jediné dieťa.“

„Odvtedy ste sa už neoženil?“

„Nemal som to srdce urobiť to. Sľúbil som jej, že ona bude tá jediná ktorú budem ako manželku či partnerku milovať a tak to hodlám aj dodržať.“ všimla som sa ako sa mu pri tých slovách mierne akoby chveje hlas a tak som usúdila, že je asi najvyšší čas skončiť. Ani mne by sa nepáčilo ak by sa ma niekto takto vypytoval na rodinu.

„Prečo tak rázne popierate, že by som to mohla byť ja? Je tu predsa tá jazva, deka, naše oči. Len mi nepovedzte, že ste si nevšimol aké sú rovnaké.“

„Všimol som si ale proste...nechajme to radšej tak. Ty nie si moja dcéra a ja nie som tvoj otec. Tým to hasne. A ak sa tu naozaj plánuješ zdržať bol by som rád ak by si sa tu veľmi netúlala. Zostaň niekde kde na teba bude mať Valerius dohľad.“ rýchlo som prikývla zatiaľ čo on ma tam bez nejakých opletačiek nechal. Veď ako myslí.