LUNA

Áno bola som tak strašne hlúpa a nechala som Tristana aby ma pobozkal. Ale čo už. Čas sa späť nedá vziať a aby som bola úprimná asi by som to ani nechcela. Na momente kedy sa naše pery spojili nebolo nič zlé ale ten pocit čo prišiel potom ma neskutočne zabíjal. Pocit, že tým bozkom som zradila ako svoju rodinu tak aj Jacka. No a tento pocit ma prenasleduje už pomaly tretí deň. Odvtedy som o ňom našťastie nič nepočula. Ani od Dariusa. Doma som v podstate tiež veľmi nebola. Skoro ráno som sa vždy utiahla do práce a vracala som sa až neskoro v noci. Chcela som aby mali so Sierrou pokoj. Predsa len si musia zvyknúť na spoločný život.

No a inak tomu nebolo ani dnes. Bolo ešte len šesť hodín ale ja som už bola takmer hotová odísť do práce. Síce som sa tam skoro každý deň len nudila lebo ísť loviť sa mi moc nechcelo ale vždy to bolo lepšie ako byť tu. A hlavne byť tým dvom v ceste. Posledné čo som ešte hľadala bola peňaženka no skôr ako som ju však našla niekto zaklopal na dvere. Prišlo mi to divné o šiestej ráno no čo už. Jediné v čo som dúfala bolo aby to nebol Tristan alebo dokonca Albert či Valerius. Nikoho z tých bláznov by som nerada videla. Nech si len pekne držia odstup presne ako doteraz.

No sotva som ich otvorila mala som čo robiť aby som od údivu nepadla na zadok. Stálo tam mladé dievča celé odeté v čiernom s dlhými hnedými vlasmi a takmer čiernymi očami. Neprišla mi povedomá ani nič podobné takže som naozaj nemala ani poňatia kto by to mohol byť.

„Ahoj.“

„Ahoj.“ odpovedala som trocha nesmelo a oprela sa o rám dverí. Zatiaľ čo zo mňa zmätok a neistota doslova sršali ona pôsobila až nadmieru pokojne.

„Môžem ti nejako pomôcť? Vieš ja...nemám ten pocit, že by sme sa poznali.“

„Ty ma nepoznáš ale ja teba áno. Si Luna však? Luna Wynderová?“ trocha váhavo som prikývla. Nebola som si totiž istá tým priezviskom. Keď ho pozná musí byť určite z Vertie. Možno ju poslal Albert. Ale, že by sa znížil až na takúto úroveň?

„Poslal ťa Albert? Aby si ma presvedčila, že on mi nechcel zle?“

„Žiadny Albert ma neposlal. Som tu z iného dôvodu. Som tu aby som ťa varovala. Pokiaľ to nevieš tak majú o teba záujem takmer všetci upíry v okolí. A po posledných udalostiach by som naozaj nechcela byť v tvojej koži. Svojho otca síce moc dobre nepoznám no viem, že keď si niečo vezme do hlavy neustúpi kým to nedosiahne.“

„Otca? Kto je tvoj otec? A kto si vôbec ty?“

„Tvoj najväčší nepriateľ Luna. Ten ktorého sa bojíš. Dokonca aj v snoch.“ nechápavo som na ňu hľadela ale ako som videla nechcela si dať tú námahu aby mi vysvetlila o čo ide. Aký najväčší nepriateľ? A ké sny? Bože môže byť môj život ešte viac postavený na hlavu? Lebo ja sama o tom dosť pochybujem.

„Mohla by si prosím prestať hovoriť v nejakých hádankách? Nič ti totiž nerozumiem a navyše si mi ešte neodpovedala na otázku. Kto si?“ prekrížila som si ruky na hrudi čím som jej dúfam dostatočne naznačila, že ma začína hnevať. Stupídne žarty ako tento bolo naozaj to posledné čo som potrebovala.

„Moje meno poznať nemusíš. Stačí ak sa budeš držať čo najďalej od upírov a na tvojom mieste by som na pár týždňov vypadla z mesta. Teda samozrejme ak nechceš skončiť ako hlavný chod ich večere. To by mohlo byť nepríjemné.“ dosť nečakane sa nad tým pousmiala a po istom čase čo sa vyhýbala očnému kontaktu sa na mňa opäť pozrela. Bola naozaj pekná to sa muselo nechať. No možno by mala nosiť menej čiernej. Aj keď...sama už pomaly inú farbu nenosím. A to mám na rozdiel od nej ešte aj čierne vlasy. Občas musím vážne pôsobiť ako nejaká chodiaca smrtka.

„Myslím, že už som toho povedala dosť a ty sa isto tiež niekam ponáhľaš. No vezmi so moju radu k srdcu a hlavne...vyhýbaj sa tieňom. Ver mi, že nechceš vedieť čo tým myslím.“ so sklonenou hlavou urobila niekoľko krokov vzad a následne sa otočila a zišla po schodoch akoby nič. Ja som tam proste stála ako obarená, nezmohla som sa proste ani na jediné slovo. Tak vyhýbaj sa tieňom?

Aj napriek zmätku v mojej hlave som si všimla, že v momente kedy pozrela na mňa mala oči upriamená na rubín ktorý mi visel na krku. Síce som sama nemala jasno prečo ho celý čas mám od doby čo my ho Albert dal som si ho nedala dolu. Možno som to urobila len kvôli spomienke, že keď mi ho dával bol ešte normálny. Teda ak sa to tak dá nazvať.

Rozhodla som sa to radšej neriešiť a bleskovo som si pohľadala peňaženku. Hodila som na seba kabát a vypadla som konečne na čerstvý vzduch. Nebolo mi síce práve najlepšie ale tak čo už. Doma som nechcela zostať. Pomaly som sa tam už aj prestávala cítiť ako doma. Prišlo mi to, že som tam chodila už iba ako návšteva. Veď viete...prídem...odídem...prespím na sedačke a tak. Občas niečo zjem, upracem a osprchujem sa.

Trocha ma prekvapilo keď som prišla a nikto v podstate ešte nebol v práci. Aj keď...čo som mala akože čakať o pol siedmej ráno? Navyše v sobotu? Človek ktorý bol však v tomto celom ten najdôležitejší tu už bol. Ako inak...presne ako za starých čias.

Potichu som prešla k jeho dverám a zaklopala som. Netrvalo dlho a začula som jeho hlas ktorý ma volal dnu. Všade vládlo také krásne ticho, že som naozaj nechcela ničím rušiť. Tak potichu ako sa len dalo som otvorila a aj zavrela za sebou. Vyzliekla som si kabát a prehodila ho cez operadlo na stoličke. Tašku som si položila na kraj jeho stola a konečne som si sadla aj ja.

„Čo tu robíš tak skoro? Mala by si si vziať voľno. Posledné dni si tu prakticky od rána do večera.“

„To je v poriadku. Potrebujem sa nejako odreagovať a práca je teraz tá jediná možnosť.“

„Ale vyzeráš dosť unavene Luna. Aspoň jeden deň by si mala zostať doma.“

„Marcel prosím...viem čo robím.“ trocha neveriacky na mňa pozrel no ja som radšej uhla pohľadom. Dnes mi bolo nepríjemné hovoriť dokonca aj s ním...aj keď za iných okolností s ním viem hovoriť úplne v poriadku a takmer o všetkom.

„Fabian sa už upokojil ohľadne toho auta? Odvtedy som s ním ani nehovorila.“

„Ja tiež nie ale podľa mňa už áno. Vieš aký je...ako rýchlo vypení tak rýchlo aj vychladne.“

„Pravda.“ pokúsila som sa o úsmev ale asi to nevyšlo tak ako by malo lebo Marcel nevyzeral práve dvakrát nadšene. Ale tak už si mohol zvyknúť. Za sedem rokov mal predsa dosť veľa času aby ma spoznal.

Ešte stále si pamätám to ako som sa po tom útoku zobudila v nemocnici a uvidela ho sedieť vedľa mňa na posteli. Nemala som ani poňatia kto to je ale zároveň som bola rada, že tam nie som sama. Fabiana som si až tak veľmi nepamätala no možno je to tak lepšie. Marcel mi všetko vysvetlil...povedal mi čo sa stalo s mojimi rodičmi a Graysonom a aj to, že on bol ten ktorý ma našiel. Ako podľa neho tak podľa doktorov som mala naozaj namále. Vraj ak by s ním vtedy nebol Fabian a nedostala by som jeho krv nemusela som prežiť. V tej dobe som si to samozrejme želala čo najviac. Nechcela som proste žiť bez svojej rodiny. Za žiadnych okolností.

„Nad čím rozmýšľaš?“

„Hm?“ okamžite som pokývala hlavou aby som sa aspoň ako tak vrátila do reality.

„Že nad čím rozmýšľaš?“

„Spomenula som si na to ako sme sa zoznámili. To ako som sa prebrala v nemocnici a ty si tam sedel.“

„Ani sa mi nechce veriť, že je to už viac ako sedem rokov. Bola si vtedy tak strašne mladá Luna. Bola si v podstate ešte len dieťa.“

„Mohli by sme zmeniť tému prosím? Vieš, že o tom nerada hovorím.“ s milým úsmevom prikývol a nakoniec sme sa rozprávali až do jedenástej. Ani sama neviem odkiaľ sme odrazu našli toľko tém ale musím uznať, že mi to padlo naozaj dobre. On bol naozaj ten človek ktorému sa môžem zveriť vždy a so všetkým.

Keď som sa potom odtrepala na svoje miesto našla som si v mobile tri zmeškané hovory. Dva od Sierry a jeden od Tristana. Rozmýšľala som či zavolám aspoň jednému z nich späť...ozaj sa mi do toho nechcelo. Ani jeden v posledné dni nepatril medzi ľudí s ktorými by som nejako extra vyhľadávala rozhovory. No nakoniec som sa rozhodla, že zavolám aspoň Sierre. Tá to zodvihla okamžite ako na povel. Až sa mi zdalo, že mala mobil pri sebe celý čas a len čakala keby jej zavolám.

„Ahoj. Prepáč no bola som s Marcelom a nepočula som, že voláš.“

„Prečo si zas odišla tak skoro? Dokedy to chceš takto ťahať? Kým sa niekde nezložíš a neskončíš v nemocnici?“

„Bože Sierra prestaň! Čo sa zrazu všetci staráte čo so mnou bude? Zrazu som taká dôležitá?“

„Veď predsa vieš, že pre mňa si bola vždy dôležitá. Mne nie je jedno čo s tebou bude Luna...urobila si pre mňa toľko vecí.“ prevrátila som očami a opretá na stoličke som na chvíľu privrela oči. Už dve hodiny ma až neznesiteľne bolela hlava.

„Tak keď ti tak veľmi na mne záleží mohla si sa aspoň opýtať či mi nevadí tvoj drahý priateľ. Ja si totiž nepamätám, že by som súhlasila s tým, že z neho bude nájomník ktorý neplatí ani cent a ktorý ma navyše dá sa povedať vyhodil z postele.“

„Takže tebe vadí, že tam býva Darius?“

„Áno vadí mi! Vadí mi, že sa tam prakticky nasťahoval a ja musím vo vlastnom byte spať na sedačke len aby ste mohli byť vy dvaja spolu. No hlavne mi vadí, že je to upír! Tvor ktorý ma pripravil o všetko.“

„Prestaň s tým! Darius nie je taký ako ostatní. Nikomu by neublížil.“

„Tak nie? Ešte pred pár týždňami sa ma pokúšal zabiť.“

„Ale to bolo niečo iné!“ tak niečo iné? Čo bola na tom iné? Áno som si vedomá, že ju miluje ale nedokážem s ním už proste žiť pod jednou strechou. Z rovnakého dôvodu aký je za tým, že nemôžem byť s Tristanom. Bojím sa. Nie ich ale samej seba.

„Tak ak ti tak veľmi vadí, že tu býva môžeš pokojne odísť. Nikto ťa tu predsa nedrží.“

„Prosím? Ja mám akože odísť z bytu ktorý je v podstate môj? Ty ma akože vyhadzuješ?“

„Tak ty si tá ktorá má stále problém. Iba nám s Dariusom závidíš. Závidíš nám, že sa milujeme a budeme mať spolu dieťa. Sama vieš, že teba nič takéto nestretne a preto nám závidíš!“

„Tak ak ti tak veľmi závidím zamysli sa kto ťa nechal u seba keď ťa rodičia vyhodili v domu.“

„Luna...ja...“

„Maj sa.“ so slzami na krajíčku som zrušila hovor a v momente som sa pozbierala. Obliekla som si kabát a vypadla som tak rýchlo ako to len išlo. Mala som proste dosť. Prečo mi nemôžu dať ľudia proste pokoj? Aj keď Sierra mala z časti pravdu. Nie to ako hovorila, že im závidím ale to keď hovorila, že ja nič také nikdy mať nebudem. Kto by už len bol tak sprostý a začínal si s niekým ako ja? Dokonca ani Tristan nie. Už určite prišiel na to čo som vlastne zač a preto asi aj volal. Chcel mi určite povedať, že už sa nikdy neuvidíme.

No a čo som vlastne robila potom vonku? Len tak som sa túlala. Plánovala som zájsť rodičom na hrob no nakoniec som si to rozmyslela. Nebol by práve najlepší nápad aby som v takomto stave chodila na cintorín. A navyše sama. Síce ja by som už pomaly asi nikde nemala chodiť sama. Ešte by si o mne mohol niekto myslieť, že som blázon.

Nakoniec som si to namierila až niekam na kraj mesta. Sama som nevedela čo tam mám čakať ale nejako ma to tam proste ťahalo. Medzičasom mi mobil zvonil asi osemkrát a zakaždým volala Sierra. Neskutočne mi to liezlo na nervy tak som si radšej vypla mobil. Toto som vrcholne neznášala. Tie trápne reči typu mrzí ma to alebo ja som to tak nemyslel. Je to úplne zbytočné...slová sa už nedajú vziať späť. A ani tá bolesť ktorú tie slová spôsobili.

Nakoniec ani sama neviem ako dotúlala som sa až k mostu za ktorým končili hranice Bristolu. Naozaj som si nepamätala, že by som tu niekedy predtým bola. Síce ktovie? Možno aj áno.

Bolo tam všade naokolo proste také dokonalé ticho až som samú seba pristihla pri tom ako sa usmievam. Práve kvôli tomu pokoju ktorý tam vládol. Bolo to ako nejaký ten únik z reality ktorý som tak nutne potrebovala. Nemala som ani poňatia koľko je hodín no tým, že všade bola už pomerne tma muselo byť už určite po piatej. Pomaly som sa prechádzala po moste hore dole a aj napriek dosť veľkej zime sa mi domov ísť nechcelo. Aj keď po tom rozhovore som si už naozaj ani nebola istá či nejaký ten domov ešte mám. Čo ak sa vrátim a na chodbe pred dverami budem mať zbalené tašky? Ani by som sa v podstate nečudovala. Veď kto by už len vydržal so mnou pod jednou strechou?

Nakoniec ani sama neviem prečo alebo vôbec načo ale pocítila som ako mi po lícach stekajú slzy. No naozaj som nevedela prečo plačem. Nebolo to zo smútku a asi ani zo zúfalstva. Proste som nevedela prečo. Jednoducho to tak bolo. Na chvíľu som zastala a cez slzy som pozrela hore na oblohu posiatu hviezdami. Bola proste dokonalá. Rovnako ako každučkú noc. Jediné čo chýbalo bol mesiac.

Trocha neisto som pristúpila až k zábradliu na moste a pozrela som na vodu pod ním. Čudovala som sa, že v takýchto zimách nie sú jej kraje zamrznuté ale tak čo už. Nič už nie je tak ako bývalo. Nakoniec som po nejakých desiatich minútach čo som len tak bezvýznamne zízala na vodu proste preliezla zábradlie a razom som sa ocitla len na tenkej rímse ktorá ma ako jediná držala od toho aby som nespadla priamo do ľadovej vody.

Ak si myslíte, že som to urobila aby som skočila a tým vlastne spáchala samovraždu ste na omyle. Na to som ani na chvíľočku nepomyslela. Moja výchova mi to našťastie nedovolila. Namiesto toho som si proste sadla na zábradlie a mlčky tam sedela. Nie nebála som sa, že spadnem alebo, že pôjde niekto okolo a sotí ma do vody. Vedela som, že tak či tak tadiaľ nikto nechodí.

Spomienkami som opäť zablúdila k tomu dievčaťu z rána. A k jej slovám. Vraj dcéra môjho najväčšieho nepriateľa. Ak by som mala spočítať všetkých svojich nepriateľom nestačili by mi na to ani štyri ruky. No a vraj sa mám vyhýbať tieňom alebo niečo také. Čo to malo akože do pekla znamenať? A prečo sa mi vôbec stará do života? Môže jej by absolútne ukradnuté čo so mnou bude. Mohla by sa pokojne postaviť do ranu k ostatným ktorým som tiež ukradnutá.

„Čo tu prosím ťa robíš sama?“ v momente keď som začula známy hlas a pocítila ako mi niekto položil ruku na rameno som sa trocha zľakla no ani som sa nehla. Prečo ma zas otravuje? Ja som len chcela byť sama.

„Nemám ten pocit, že by som sa vám musela spovedať ohľadne toho kam a kedy chodím.“

„Samozrejme, že nie Luna ale nikdy nevieš čo sa môže stať. A teraz prosím prestaň robiť stupídnosti a prelez cez to zábradlie späť. Nechcem aby si si ublížila.“

„Ja som si neplánovala ublížiť. Chcela som len porozmýšľať o istých veciach.“ povedala som potichu a poutierala som si slzy. On mi na moje prekvapenie ponúkol svoju pomoc ktorú som z nejakého dôvodu ochotne prijala. Vzala som ho za ruku a opäť preliezla na tú bezpečnú stranu zábradlia.

„Tak prečo tu sedíš ako nejaký samovrah uprostred noci? Stalo sa niečo?“

„Nie. Dajte mi pokoj Valerius. Ja o vašu pomoc nestojím.“

„Ale ja stojím o tvoju dôveru Luna. Ani nevieš čo všetko som musel tie roky absolvovať len aby som ťa našiel. Ja som odmietal uveriť, že si mŕtva. Vždy som veril, že ťa raz nájdem a privediem domov. Do Vertie. Tam kam patríš.“

„Mýlite sa. Ja tam nepatrím. Nepatrím ani sem. Ja proste nepatrím nikam. Som len proste nejako tu aby si mali ľudia o koho robi falošnú starosť a aby si mali na kom vybíjať zlosť.“

„Takto prosím nehovor. Sama vieš, že to nie je pravda.“ so slzami ktoré sa mi už znova hrnuli z očí som sa usmiala a zahryzla som si do spodnej pery. Prečo sa mi každý snaží nahovoriť, že moje rozmýšľanie nie je správne?

„Ja vlastne ani neviem čo je pravda a čo len výplod mojej fantázie. Valerius ja už...ja už pomaly ani neviem kto v skutočnosti som.“ ak by som povedala, že som tú poslednú vetu nevykričala už len zo zúfalstva z plných pľúc určite by som klamala. Podľa mňa ma počuli ešte aj nejaký tí ľudia v najbližších domoch. No bolo mi to jedno. A dokonca aj to, že som proste padla na kolená a plakala som tam pred ním ako malé dieťa. Nech si myslí čo chce. Ja už proste nevládzem.

„No tak Luna. Všetko bude v poriadku...hlavne prosím neplač. Nechcem aby si plakala.“ bez nejakých opletačiek si ku mne kľakol priamo na studenú zem a objal ma. Ale objal ma tak ako ešte naozaj nikto nikdy. Dokonca ani Tristan. Ani sama neviem prečo ale cítila som ako z toho objatia doslova vyžaruje ten pocit ktorý nepoznám od Jackovej smrti. Láska.

„Všetko sa utrasie...neboj sa. Pomôžem ti ako to len pôjde. Sľubujem, že ťa už nikdy nenechám samú.“

„Ako mám vedieť, že vám môžeš veriť Valerius? Sklamala som sa už toľkokrát, že už neverím ani sama sebe.“

„Proste mi ver. Prisahám na svoj život, že ja sa o teba postarám. Čakal som na to dvadsaťštyri rokov a teraz keď mám konečne tú možnosť rozhodne ju nehodlám zahodiť. Všetko bude v poriadku.“ mlčky som prikývla zatiaľ čo on ma pobozkal na vlasy a začal ma hladiť po chrbte. Bože padlo mi to tak neskutočne dobre. Toto bolo možno to jediné čo som tak nutne potrebovala. Aby mi niekto naozaj dokázal, že je tu a, že nie som sama.

„Pôjdeš so mnou teraz do Vertie? Alebo chceš ísť radšej k sebe? Nechcem ťa nikam ťahať nasilu...“

„Do Vertie. Ja už domov v podstate ani nám.“

„Takto nehovor Luna. Vertia vždy bola a aj bude tvoj domov. Nech sa stane čokoľvek.“ znova som len prikývla a s jeho pomocou som sa nakoniec postavila na rovné nohy. Aby si bol istý,že nespadnem radšej ma podopieral celú cestu k autu ktoré stálo len o necelých dvadsať metrov ďalej. Ako som si len nemohla všimnúť keby prišiel?

„Ako ste vedel kde ma máte hľadať Valerius? Sledovali ste ma?“

„Tak trocha. Akurát som bol v meste keď som ťa náhodou uvidel a aby som bol úprimný naozaj si nevyzerala dobre. Chcel som sa len uistiť, že si nič nespravíš.“

„Toho sa báť nemusíte. Kresťanská výchova mojich rodičov mi to nedovoľuje.“ trocha neisto som sa usmiala a hlavu si oprela o studené okno zatiaľ čo on naštartoval. Mala som síce isté pochybnosti či som urobila dobre, že som s ním išla ale tak nejako som mu v kútiku duše verila. A navyše som ešte stále akoby cítila silu toho objatia. Objatia ktoré bolo plné lásky. Skutočnej lásky.