TRISTAN 

Aj keď ma ten magor Valerius skoro zabil dnešok by som nezaradil medzi tie zlé dni. Aspoň som mohol byť s ňou. Takmer celý deň. No a teraz? Teraz opäť hliadkujem na streche zatiaľ čo mi na hlavu pristávajú otravné snehové vločky. Áno mám rád sneh ale prečo nemôže doparoma snežiť cez deň? Vrcholne sa mi tu nechce v noci byť keď sneží ale tak čo už. Sľúbil som jej, že ju ochránim a preto teraz nemôžem cúvnuť. Navyše by som si asi nikdy neodpustil ak by sa jej niečo stalo.

"Ale braček...čo ty tu stváraš?"

"To by som sa mohol opýtať aj ja teba. Ako si ma našiel?" nebudem klamať. Dosť ma vydesil...do riti ak zistí prečo som tu skončil som rovnako ako Luna. Asema nás oboch zabije.

"Mám svoje metódy ktoré ty poznať nemusíš. A len tak mimochodom...čakám na odpoveď."

"Mal som v pláne ísť za Sierrou."

"Prečo sa o ňu zaujímaš?"

"Keď to nerobíš ty niekto musí. Nechcem aby si myslela, že ju v tom naozaj necháme. To dieťa predsa nie je iba jej."

"Ale ani moje. Už som ti to predsa hovoril nie raz a nie dvakrát Tristan." otrávene som prevrátil očami a prekrížil si ruky na hrudi. Koho si akože myslí, že týmito stupídnymi rečičkami oklame? A prečo sa vôbec natoľko bojí pripustiť, že je to dieťa jeho?

Ja som mal našťastie nejaký ten triumf v ruke. Keďže sme s Lunou nakoniec zostali iba u nej doma porozprávali sme sa o mnohých veciach a nejako z nej vypadlo aj to, že Darius už raz za Sierrou bol. Vraj keď bola u lekára čakal na ňu. No a z toho mi vyplýva iba jedna jediná vec. On si je vedomý toho, že bude otec. Len si to nechce pripustiť. Veď načo by za ňou akože liezol ak by o tom nebol presvedčený?

"Ja viem, že si za ňou bol Darius."

"Čože? Od...od koho?"

"Na tom teraz nezáleží. Záleží iba na tom aby si sa konečne uvedomil a začal sa k nej správať tak ako by si mal. Nemôžeš ju viniť z toho, že zostala tehotná. Ideš v tom s ňou. Ja ťa poznám a práve preto viem, že ak by si si tým otcovstvom nebol istý nešiel by si za ňou. Alebo aj teraz...prečo si tu?" presne ako som čakal. Po doznení mojich slov nastalo hrobové ticho ktoré však prerušilo niečo čo mne nazbieralo toľko zlosti ako už hádam dávno nie.

Natoľko som sa sústredil na Dariusa, že som úplne prehliadol to kedy prišiel Soler. Prvá vec ktorá ma napadla bola, že ho musím zastaviť čím skôr ale už bolo vlastne neskoro. Už po sebe s Lunou vrieskali ako nepriatelia na život a na smrť. Viac ma však zarážalo to, že nabral odvahu vôbec prísť. Asi som mu mal minule dať aj názornú ukážku toho čo sa stane ak ma neposlúchne.

"Podáme si ho?"

"Myslíš Solera?"

"Jasné. Nemysli si, že ti nechám všetku zábavu Tristan." obaja sme sa pousmiali a mohlo sa ísť nato. Priznávam, že aj keď sa s Dariusom dosť často smrteľne nenávidíme dokáže spolupracovať vždy keď je treba.

Samozrejme, že Darius trval na tom, že musíme predviesť pútavý príchod ale ja som mu hneď výslovne zakázal rozbíjať okná alebo vykopávať dvere. Za prvé by na tom nebolo nič pútavé a za druhé by sme to potom museli všetko dať zaplatiť. No a to za potrebu naozaj nemám. A určite ani on.

Nakoniec sme sa pobrali po schodoch ako normálni a civilizovaní ľudia a možno práve o to viac sme Solera prekvapili. Bože prisahám vám, že ten bol vydesený ešte viac ako keď si dieťa prvýkrát pozrie nejaký horor. Ako som si všimol Luna pri pohľade naňho naozaj len ťažko zadržiava smiech a aby som bol úprimný ja tiež.

"To mi akože naozaj nedáš pokoj Veneros? A tento krát si so sebou priviedol aj svojho drahého brata? Ako dlho sme sa to len nevideli Darius?"

"Daj si pohov Soler lebo ti vravím, že neskončíš dobre. Sám predsa vieš čoho som schopný."

"Tá scénka na cintoríne sa nepočíta. Boli ste v presile a my sme boli iba dvaja."

"No a? Nikto predsa nepovedal, že musíme hrať fér." nechal som tých dvoch nech si trocha poklebetia a ja som zatiaľ radšej svoje oči upieral výhradne na ňu. Všimol som si, že trocha divne zazerala po Dariusovi ale asi preto lebo ho spoznala z toho útoku na cintoríne.

„Tak to vyklop Soler...načo si tu? Čo od nej chceš?“

„Do toho teba nič nie je Tristan. To je len medzi nami.“

„Je mi do toho viac než si myslíš.“ sykol som a naozaj som sa musel ovládať aby som mu neuštedril jednu peknú ranu rovno medzi zuby. Čo si o sebe akože doparoma myslí?

„Ja to s ním veľmi rád vyriešim braček a ty ma počkaj tu.“ povedal odrazu Darius a už ho ťahal preč od dverí za golier na kabáte. Snažil sa samozrejme brániť ale naňho nemal. Trocha som síce mal obavy ohľadne toho čo s ním urobí ale tak čo už...zaslúži si to. Mal ma poslúchnuť. Úbožiak.

„Radšej sa ani nebudem pýtať ako so vedel, že je tu.“

„Robíš dobre a len tak mimochodom...to bol môj brat. Prišiel za Sierrou takže snáď je doma.“ s úsmevom prikývla a ja som sa odvážil nato aby som ju bez nejakého varovania objal. Týmto som si len utvrdil to, že naozaj má význam  to aby som tu strážil.

„Dnes ma už máš určite dosť, čo?“

„Tak trocha. No kým sa správaš normálne tak nevidím problém v tom aby sme spolu nejaký ten čas pobudli. A ďakujem. Sama by som ho asi neodohnala. Znova na mňa vytiahol tie reči o tom, že ma ľúbi a ako mu na mne strašne záleží a ja proste...nevedela som čo mám povedať.“

„Ja ťa chápem. Viac než si myslíš.“ povedal som potichu a radšej sa od nej odtiahol lebo som počul ako sa Darius vracia. Naozaj nepotrebujem aby tu začal riešiť prečo sa s ňou objímam. Posledné čo potrebujem je aby si ma doberal či s ňou niečo náhodou nemám. Aj keď...nebránil by som sa tomu. Posledných pár dní na ňu musím myslieť ešte častejšia ako doteraz...teda ak je to vôbec možné. Totálne mi pomotala hlavu.

„Luna...počula som, že tu bol Albert a...ahoj Tristan.“

„Ahoj. Ja som išiel len tak náhodne okolo a priniesol som ti návštevu. Však Darius?“ sotva vystúpil na posledný schod a pozreli sa jeden na druhého už som vedel čo sa stane. Ona vykročila k nemu a on neváhala ani sekundu a spravil to isté. Objal ju s takou viditeľnou láskou až som sa neubránil úsmevu. Vedel som, že mu nie je ľahostajná...ako ona tak ani ich dieťa. Aj keď je Darius čas od času pekný debil tak srdce má.

„Ako si to dokázal?“

„Ja som mu v podstate nič také nepovedal. Prišiel z vlastnej vôle.“

„Tie sviatky asi robia naozaj nejaké zázraky.“ znova sa usmiala tým spôsobom ktorý tak neskutočne milujem a obaja sme len mlčky hľadeli na Dariusa a Sierru ako sa objímajú a snažia sa všetko si vysvetliť.

„Nechcela by si sa ísť predsa len prejsť? Vieš aby mali trocha súkromia.“

„Tak fajn. Vezmem si kabát môžeme ísť.“ povedala nadšene a rýchlo sa obliekla. Dariusovi som ešte pred odchodom ukázal vztýčení palec a daroval mu aj povzbudivý úsmev. Nebudem klamať...vyzeral pri nej naozaj šťastne.

Ja s Lunou sme sa opäť vybrali túlať do mesta rovnako ako včera v noci. Bože bolo mi s ňou tak neskutočne príjemne. Konečne som mohol byť tým kto v skutočnosti som a nemusel som sa na nič pretvarovať. Nemusel som sa tváriť, že som rovnaký ako Asema. Že vždy hľadám iba tú násilnícku cestu.

„Takže...takéto prechádzky sa nám teraz akože stanú dennou rutinou?“

„Ak chceš Čierna ruža. Môžem po teba prísť každý večer o deviatej a skôr ako o polnoci ťa nepustím späť. Čo ty nato?“

„Znie to lákavo no musím si to najprv premyslieť. Vieš nerada by som ťa potom sklamala.“

„Ty ma nikdy nesklameš.“

„Prestaň s takýmito rečami. To, že sa Sierra a Darius dali pravdepodobne dokopy neznamená, že sa to stane aj s nami. Už som ti predsa povedala, že spolu byť nemôžeme.“ pozrel som na ňu a jediné na čo som sa zmohol bolo prikývnuť a pokračovať v chôdzi. Dosť ma do ranilo ale musel som to akceptovať. Môj druh jej jednoducho až príliš ublížil.