LUNA

Od toho divného incidentu s Albertom už ubehli takmer tri týždne. Ani s ním ani s Tristanom som sa od vtedy nevidela a aby som bola úprimná naozaj mi to nevadilo. Aspoň mi dali pokoj so svojimi nezmyslami. S Fabianom som si nakoniec vyjasnila všetko okolo toho nešťastného plesu no trocha som si tým zavarila lebo nás započul Marcel.

Jemu som opísala všetko do podrobna. O Vertii, Everitovi, Valeriusovi dokonca aj o Albertovi. Nestačil sa diviť mojim slovám no tak nejako som to vlastne aj čakala. Bolo to jedno obrovské bláznovstvo ktoré ako som videla nemalo konca kraja. Trocha ma aj desilo, že všetko okolo toho zrazu stíchlo.

A pýtate sa aký deň je dnes? Dnes je Štedrý deň. Deň na ktorý celý rok čaká množstvo ľudí. Teda takmer všetci. To len pár výnimiek ako ja si z toho nič nerobí. Tak ako každý rok Marcel aj teraz robil ten svoj Vianočný večierok no ja som presne ako vždy neprišla. Keď sa o tom dopočula Sierra okamžite povedala, že nepôjde ani ona no nakoniec som ju tam predsa nejako dostala. Vážila som si, že chce byť so mnou ale ja som potrebovala byť sama.

Okolo desiatej som sa dala ako tak dokopy. Dopriala som si riadne horúcu sprchu, umyla a usušila si vlasy, hodila som na seba čierne džínsy s bordovou blúzkou a čiernymi čižmami. Vzala som si tašku s čierny kabát a odišla som. A kam som vlastne išla? Do kostola tak ako každý rok od Jackovej smrti. Len ťažko som verila, že toto je už piaty rok čo sviatky prežívam bez neho.

Takže už vlastne takmer dve hodiny sedím v kostole a pozerám do prázdna. Okrem mňa tu sú ešte dvaja ľudia no to je všetko. Je to jeden starší asi manželský pár. Podľa toho čo som počula z ich modlitieb tak sa modlili za svojho syna ktorý bojuje niekde v Iraku. Prišlo mi ich neskutočne ľúto aj keď som sama nevedela prečo. Vyzerali, že ich to dosť trápi.

"Bude ti vadiť ak si prisadnem?" v momente keď som začula známy hlas som sa strhla a pokúsila sa čo najrýchlejšie si poutierať slzy. Až potom som sa naňho odvážila pozrieť no keď som uvidela kto to bol chcelo sa mi znova plakať.

"Ako si vedel, že som tu?"

"To je také malé upírské tajomstvo ktoré by som si rád nechal pre seba Čierna ruža. Lepšie otázka je prečo si tu sama a prečo plačeš?"

"To by som si zas ja nechala rada pre seba. Prišiel si ma konečne odrovnať?"

"Prečo by som to akože robil?" pousmial sa nad tým a ako som videla ani sa neobťažoval počkať kým mu niečo poviem a bez opletačiek si sadol.

"Tak ako som si stihla všimnúť Asema vynakladá dosť úsilia aby sa ma zbavil čo najskôr. A keď ste takí dobrí priatelia myslela som, že mu budeš chcieť pomôcť."

"Keby si ho musela toľké roky vždy počúvať na slovo určite by to omrzelo aj teba. Áno sme priatelia ale v tomto smere mu ja rozhodne pomáhať nebudem. Už som ti predsa povedal, že som tu od toho aby som ťa chránil. Kým budeš nažive aspoň budem vedieť, že moji rodičia nezomreli zbytočne."

"A nebolo ich úlohou práve to aby ma zabili?" nechápavo som naňho pozrela no on sa iba znova usmial a musím povedať, že z nejakého dôvodu som zrazu mala aj ja to nutkanie tiež sa usmiať. A veru, že som to aj urobila.

"O tomto som minule hovoril. Chcem ťa takúto usmiatu vidieť častejšie Čierna ruža."

"Ešte stále si mi neodpovedal na otázku Tristan."

"Áno bola to ich úloha a mala by si vedieť, že ak by to naozaj chceli bola by si teraz mŕtva. No moji rodičia nikdy neboli takí. Nevolili násilnícku cestu pokiaľ sa našla aj nejaká iná."

"Prečo vybral Asema práve ich?"

"Na to by som rád poznal odpoveď aj ja. Pýtam sa to sám seba celé tie roky ale nejako mi to ešte stále nedáva zmysel a asi ani nikdy nebude." na chvíľu som od neho odvrátila pohľad a znova sa pozrela dopredu na oltár. Urobila som to čisto z dôvodu, že som sa pomaly ale isto začala strácať v jeho jemne sivých očiach.

"Nechceš sa ísť trocha prejsť? Vonku je teraz celkom príjemne. Teda ak sa nebojíš."

"A čoho by som sa akože mala báť?"

"No...sama uprostred noci...s neznámym upírom. Hotová scéna do hororového filmu."

"To by si ale musel vyzerať tisíckrát strašidelnejšie a musel by si mať na tesákoch krv." žmurkla som naňho a obaja sme vstali. Len nech si nemyslí, že sa ho bojím. Aj keď...v skutočnosti som si od neho chcela radšej urobiť aký taký odstup. Človek nikdy nevie čo sa im môže honiť hlavou.

A tak sme nakoniec skončili blúdením po nočných uliciach Bristolu až do tretej do rána. A musím uznať, že to ani nebolo také zlé ako som pôvodne čakala. Tristan ma chcel udržať v dobrej nálade za každú cenu takže vtipkoval o všetkom čo ho napadlo a by som bola úprimná išlo mu to naozaj dobre. Nasmiala som sa ako už dávno nie. Z nejakého dôvodu som sa pri ňom zrazu cítila tak dobre. Akoby sme sa poznali už veky.

"Kde si bol celé tri týždne?"

"Len mi nehovor, že som ti chýbal Čierna ruža. Ako som stihol postrehnúť nemáš na veľmi v láske."

"Možno pretože si upír. Ktovie ako by to bolo ak by si bol iba obyčajný človek?" veľavýznamne som naňho pozrela a on sa opäť tak strašne krásne usmial. Asi mal chcel vystrašiť tým, že ukázal aj tesáky no ja som sa začala jednoducho smiať.

"Som zvedavý či by si sa takto smiala aj keby som sa ti nimi zahryzol do krku."

"Čo ti bráni v tom aby si to zistil?" opýtala som sa provokatívne no v momente keď ma pritlačil ku stene som to okamžite oľutovala. Chvíľu sme po sebe iba nemo pozerali no on mi potom naklonil hlavu nabok a hranou tesáku opatrne prešiel po koži presne na krčnej tepne.

"Určite máš krásne sladkú krv...vonia priam božsky. No a krv Stopárov patrí medzi tie najlepšie."

"Tak prečo sa nenapiješ? Nechápem načo čakáš."

"Na tvoje dovolenie. Chcem aby si vedela, že bez neho od teba nikdy piť nebudem. Ani keby to bolo nevyhnutné." tak týmto mi dokonale vyrazil dych. On tieto veci nehovorí len tak. On si ma naozaj váži a naozaj ma chce chrániť.

"Si strašne krásna Čierna ruža. Bodaj by sme sa len spoznali za iných okolností."

"Prestaň s takýmito rečami. My dvaja by sme nikdy nemohli byť spolu. Sme moc odlišní."

"Protiklady sa predsa priťahujú." pousmiala som sa nad tým zatiaľ čo on nechal môj krk tak a čelom sa oprel o moje. Pri tomto kroku som už bola nemálo nervózna ale snažila som sa to zakryť. Vedela som, že on to vycíti ešte skôr ako obyčajný človek.

"Ja jednoducho nedokážem upírom odpustiť tú bolesť ktorú mi v živote spôsobili. Nech už sa snažím akokoľvek...nejde to."

"A čo také neodpustiteľné ti urobili? Povedz mi o tom...prosím."

"Zabili mi rodičov. Brata. Muža ktorého som milovala. Mňa takmer tiež. Odtrhli ma od mojej biologickej rodiny. Potrebuješ ešte viac dôvodov?"

"Nie." povedal potichu a s malým úsmevom mi zotrel slzu ktorá mi stiekla po líci.

Potom ma jednoducho bez nejakých opletačiek objal. Prsty ľavej ruky mi zaboril do vlasov a ja som si hlavu položila na jeho plece. Toto bolo to čo som od doby čo mi Albert naklamal, že ma ľúbi potrebovala. Takéto objatie. Objatie ktoré doslova kričí, že všetko bude v poriadku a, že v tom momente sa mi nemôže absolútne nič stať.

"Nech už si si v minulosti prešla čímkoľvek sľubujem, že nedovolím aby si znova tak trpela. Ochránim ťa. Pred všetkým."

"Budem sa ti snažiť veriť. Ďakujem."

"Za málo." šepol a ja som sa od neho odtiahla. Bolo mi pri ňom síce viac ako príjemne ale bála som sa. Bála som sa, že by som mohla začať cítiť niečo čo by som nemala. Už od doby keď som ho dnes večer uvidela som mala pocity zmiešané ako po nejakom hurikáne.

"Odprevadíš ma domov?"

"Ale? Už sa ma chceš zbaviť?"

"Nie no je mi zima a som unavená. Podľa mňa sa chceš zbaviť skôr ty mňa Tristan...aj keď si to priamo nepovedal."

"Nehraj sa, že mi vieš čítať myšlienky. Ide ti to hrozne." vyplazil mi jazyk a pobrali sme sa ďalej. Teda konkrétne ku mne domov. Sierra ešte našťastie nebola doma takže som jej aspoň nemusela vysvetľovať prečo som prišla s Tristanom. Chvíľu u mňa zostal a okolo tretej som ho potom konečne vyhodila. No nebudem klamať...bolo mi s ním dobre.