LUNA

Síce som Tristanovi povedala,že sa stretnem s Albertom no pravda to nebola. Urobila som to len aby som sa od neho dostala čo najskôr. Jeho slová mi spôsobili v hlave ešte väčší zmätok než tam bol doteraz. A to som si naozaj úprimne myslela,že to ani nie je možné.

Bez nejakých opletačiek som sa pobrala späť domov. Po včerajšku som mala jednoducho všetkého plné zuby. To stretnutie s Everitom ma položilo viac akoby som si bola myslela. Jednoducho ma mrzelo ako na to reagoval. Aj keď...naozaj neviem čo som vlastne od neho očakávala. Určite nie,že sa tam budeme objímať ako starí známi ale aj tak. Sklamalo ma to.

"Takže. Nakoľko si mi ráno niekam zdrhla tak sa porozprávame teraz." sotva som za sebou zavrela dvere už som videla ako si Sierra chystá tú kopu otázok ktorou ma každú chvíľu zavalí.

"Sierra prosím..."

"Nie Luna! Ja proste chcem vedieť čo sa deje. Z Alberta som včera nič nedostala." kabát som hodila na sedačku spolu s taškou no ja som s rukami prekríženými na prsiach zostala stáť.

"Ja čakám."

"A čo konkrétne chceš počuť?"

"Všetko. Kde si bola včera? A čo sa tam prosím ťa stalo? Albert bol zbitý ako pes a keď sa objavil s tebou na rukách...ani nevieš ako som sa zľakla. Však si nechcela urobiť nič hlúpe?" pri poslednej vete som prevrátila očami a sadla som si na stolík pred sedačkou. Nič hlúpe? Bože ak by som sa chcela zabiť nečakala by som s tým takto dlho.

"Pozri je to oveľa komplikovanejšie ako si myslíš a ja by som to nerada rozoberala. A nie nechcela som urobiť nič hlúpe Sierra."

"V tomto je tvoj problém. Ty sa nikdy nikomu nezveríš. Vždy všetko dusíš v sebe a preto si potom taká smutná. Mala by si sa častejšie s niekým rozprávať Luna. Ja sa ťa to nepýtam preto lebo sa nudím. Ja ti chcem pomôcť."

"Ale ja neviem ako ti to všetko povedať. Je to tak komplikované,že tomu nerozumiem ani ja sama." teraz už so zúfalým pohľadom so rozhodila rukami no jej zvedavý pohľad sa nezmenil.

"Tak sa to posnaž nejako zjednodušiť. Neboj ja to určite pochopím."

"Nejako zjednodušiť? Ako mám prosím ťa zjednodušiť vec,že som dcéra kráľa a dedič trónu v krajine ktorá vlastne ani neexistuje? No existuje ale okrem nich nikto nevie kde. No dobre tak vedia o tom aj upíry a vlkolaci a ja neviem kto každý ešte."

"Že si čo?" od údivu na mňa vytreštila oči rovnako ako ja na Alberta keď mi o tom prvýkrát hovoril.

"No tak vidíš." povedala som vyčítavo no videla som na nej,že sa ešte nehodlá vzdať.

"Poďme na to ešte raz a pekne pomaly. Čože to prosím ťa si?"

"Existuje rasa ktorá vraj už dlhé roky vedie vojny s upírmi. Volajú sa Stopári a môj biologický otec je teraz ich vodca. Takže po jeho smrti by som mala vládnuť ja."

"Biologický otec? Ty si bola adoptovaná?" so sklonenou hlavou som prikývla. O rodičoch som hovoriť nechcela.

"No dobre. A čo tá krajina ktorá neexistuje ale vlastne existuje?" obe sme sa nad týmto trocha pousmiali.

Možno mala pravdu. Naozaj by mi niekedy nezaškodilo ak by som sa niekomu zverila. Vždy som sa snažila všetko riešiť na vlastnú päsť a možno preto som aj voči iným taká nedôverčivá. Ako sa nad tým tak zamyslím tak som taká vlastne vždy aj bola a pochybujem,že sa to niekedy zmení.

"Volá sa Vertia. Obyčajní smrteľníci vraj nedokážu otvoriť jej hranice. Vraj to vedia iba Stopári a vo výnimočných prípadoch niektoré nadprirodzené bytosti."

"To sú my ale veci. A ako do toho všetkého zapadá Albert?"

"Naozaj si myslíš,že zvládneš toľko informácií naraz?" s úsmevom prikývla a ako som videla tak ju to naozaj zaujímalo.

"Môj strýko ho vraj poslal sem aby mi o tomto všetkom povedal. To on mi porozprával celý príbeh ako to bolo so mnou od narodenia a prečo som vlastne tu. Je  jedným z nich."

"Albert?" vyzerala,že toto ju prekvapilo ešte viac ako všetko ostatné. No popravde som sa jej ani nečudovala.

Nechcela som jej toho vešať na nos veľa no nakoniec zo mňa tak či tak dostala všetko. Porozprávala som jej celý ten príbeh o mojom narodení a aj o Tristanových rodičoch. Fakt,že to boli jeho rodičia som však radšej vynechala. A ešte radšej som sa o Tristanovi vôbec nezmienila. Kto vie či jej Darius vravel,že má brata. Ak nie to už nie je moja chyba.

Povedala som jej aj o tej legende čo spomínal Albert a dokonca zo mňa dostala aj to kde som bola včera. No a keď som jej už vravela o Vertii tak som jej nakoniec opísala aj stretnutie s Everitom. Ako som jej to opisovala všimla som si,že reagovala na moje slová rovnako ako ja keď som ich počula od neho. Zmätene.

"Prosím?" zodvihla som mobil a čakala som koho hlas sa ozve na druhej stane. Modlila som sa aby to nebol Tristan.

"Ahoj. Máš už nejaké plány na poobede?" Albert ma touto otázkou celkom potešil. Sierra asi pred hodinou odišla do práce takže som zostala sama. Mne sa tam dnes ešte nechcelo. Ona sa vraj chce porozprávať s Marcelom o tom výcviku s Albertom. Predsa len by to bolo teraz pre ňu aj pre malé dosť nebezpečné.

"Ani neviem. Záleží od toho prečo sa pýtaš."

"Chcel som vedieť či by si so mnou niekam nezašla."

"Ty ma pozívaš na rande?" nadhodila som zvedavo a čakala na jeho odpoveď. Dosť ma prekvapil. Asi mu ešte nikto u nás nepovedal,že so mnou sa neoplatí začínať si. Každého pri mojej večnej zlej nálade prejde chuť do života.

"Dá sa to povedať aj takto. Vlastne áno. Pozívam ťa na rande Luna."

"Čo ak poviem nie?"

"Pokazíš mi moju výnimočne dobrú náladu. To by si chcela?" aj napriek tomu,že som ho nevidela tak si viem dosť živo predstaviť s akým úškrnom sa to pýtal. Asi ho baví provokovať ma. No asi zabudol,že túto hru môžu hrať aj dvaja.

"Hej chcela. Aspoň nebudem mať zlú náladu iba ja. Vo dvojici je to väčšia zábava."

"Ale mať dobrú náladu vo dvojici je ešte lepšie. Čo keby sme to vyskúšali? Okolo piatej v tej kaviarni pri námestí?"

"Ak si ma s tou dobrou náladou oklamal očakávaj,že budem veľmi zlá."

"Ja sa s tebou už nejako porátam. Teším sa."

"Tak zatiaľ." položila som skôr ako stihol povedať niečo viac. Bola som z toho stretnutia riadne nervózna no snažila som sa premýšľať o tom čo najmenej.

Mobil som hodila na stolík pred sedačkou a išla som sa prichystať. Dala som si riadne horúcu sprchu a umyla som si vlasy. Keď už boli suché trocha som si ich natočila a tým som s nimi vlastne aj skončila. Na seba som si vzala svoje typické čierne džínsy...kvôli Albertovi som sa trocha premohla a vzala som si krvavočervenú blúzku a k čiernej koženej bunde som si vzala aj čierne opätky s červenou podrážkou. Sotva som ich vytiahla zo skrine okamžite som si spomenula na Jacka. To on mi ich kúpil na moje dvadsiate narodeniny. Asi ho už unavovalo počúvať ako o takých topánkach stále básnim a tak mi ich kúpil. No aby som bola úprimná mala som ich na seba možno tak trikrát.

Do čiernej kabelky som si hodila peňaženku...kľúče...mobil a nejaké iné blbosti a vyrazila som. Aj keď som sa vôbec neponáhľala bola som tam skôr ako on. V kaviarni našťastie nebolo až tak veľa ľudí takže som si vybrala miesto v rohu odkiaľ som mala perfektný výhľad na vstupné dvere. Ako zvyčajne som si objednala karamelové latte a nejako som sa snažila neunudiť k smrti kým som naňho čakala.

Išlo to však stále ťažšie. Zdalo sa mi akoby som tam sedela celú večnosť. U ostatných stolov sa medzitým vystriedala kopa hostí no jeho stále nikde nebolo. Takmer som neverila vlastným očiam keď som pozrela na hodinky. Vravel o piatej a už bolo dávno po ôsmej. To si zo mňa akože robí dobrý deň? Magor.

Na stole som nechala peniaze za svoju objednávku a pobrala som sa preč. Neskutočne ma týmto vytočil. Vylovila som mobil z kabelky no nebola tam od neho žiadna správa ani nič podobné. Chvíľu som zaváhala no napokon som sa mu rozhodla zavolať. Trvalo riadnu chvíľu kým to zdvihol no nakoniec som sa dočkala.

"Luna prosím ťa prepáč mi. Niečo naozaj neodkladné mi do toho prišlo. Mrzí ma to."

"Tak teba to mrzí? A čo tak zavolať mi aby som na teba ako totálna krava nečakal viac ako tri hodiny?" sotva som to dopovedala tak som na druhej strane začula nejaký ženský hlas ako sa chichoce. Tak preto nemohol prísť. Mal lepšiu spoločnosť.

"Pozri môžeme sa o tom porozprávať zajtra? Teraz nemám čas."

"Ale samozrejme. Všetci predsa môžeme skákať tak ako milostivý pán Albert píska."

"Prestaň s tým!" vykríkol dosť rázne no mňa tým skôr pobavil ako zastrašil.

"Choď sa radšej venovať svojej drahej dámskej návšteve. Snáď sa zabavíte."

"Nie. Luna ono to nie je tak ako..." so slzami ktoré ma začali páliť v očiach som to položila skôr ako stihol dopovedať. Dobre som vedela čo by povedal...ono to nie je tak ako to vyzerá. Jasné. Nikdy to predsa nie je tak ako to vyzerá.

Nechcela som ako úplná chudera plakať uprostred námestia plného ľudí a tak som sa pobrala na miesto kde budem môcť byť sama a budem tam mať svätý pokoj. Na cintorín. Cesta mi zabrala sotva desať minút čím som prekonala svoj rekord o dobrých pätnásť minút.

Presne ako som predpokladala tak tu nikto nebol. Vonku už bola riadna tma no ja som aj napriek tomu vedela presne kam mám ísť. Miesto Jackovho hrobu by som našla hádam aj so zaviazanými očami. Zo všetkých síl som sa snažila neplakať no skôr ako som pred ním zastala mi už po lícach tiekli slzy prúdom.

Prečo som len bola taká naivná a naletela mu? Uverila som,že by so mnou naozaj niekam išiel. So mnou...s totálne strateným prípadom ktorý je takmer každému ukradnutý. Neviem prečo som čakala,že by sa mohlo niečo zmeniť. Vždy som bola nikto a nikým aj navždy zostanem. Mala by som sa už konečne zmieriť s tým,že nikoho v skutočnosti nezaujíma čo so mnou bude. Každý má dosť svojich problémov.

"Ak ma teraz vidíš určite sa výborne zabávaš. Však Jack? No ja sa ti ani nedivým. Som taká naivná až to bolí." prinútila som sa zasmiať sama nad sebou no neprinieslo to nič iné ako ešte viac sĺz. Vedomie,že od neho odpoveď nedostanem dosť bolelo.

Nejakú chvíľu som tam len tak postávala a potom som si asi už zo zúfalosti sadla rovno na studenú zem a chrbtom som sa oprela o zadnú časť náhrobného kameňa.  Pohľad som zapichla do nočnej oblohy a z nudy som začala dokonca počítať hviezdy. V tom momente by bolo možno až komické pozerať sa na mňa. Musela som pôsobiť ako totálny blázon.

Po asi hodine a pol som už bola premrznutá ako cencúľ no v momente keď som sa chcela postaviť som to jednoducho nedokázala. Strašne sa mi zrazu točila hlava a bola som unavenejšia ako som si pôvodne myslela. Skúsila som to ešte niekoľkokrát no vždy s rovnakým výsledkom. Úplne premrznutými prstami som z tašky vylovila mobil a zavolala som hneď na druhé číslo ktoré bolo medzi poslednými použitými. Pýtate sa prečo druhé? Ľahká odpoveď. Vedela som,že to prvé patrí tomu hajzlovi ktorého nechcem ani vidieť.

"Ahoj." povedala som potichu a čakala som na jeho reakciu. Hlas sa mi od zimy totálne triasol.

"Ahoj...deje sa niečo?"

"Potrebujem...potrebujem pomoc."

"Stalo sa ti niečo? Znieš dosť divne." tak ja zniem divne? Tak vydesený hlas ako bol ten jeho som hádam ešte ani nepočula.

"Jednoducho príď. Prosím." cítila som ako sa mi do očí znova tlačia slzy no nechcela som plakať do telefónu.

"Dobre. Samozrejme. Kde si?"

"Na cintoríne."

"Hneď som tam. Nikam nechoď." povedal rýchlo a zložil. Nikam nechoď? Ak by som dokázala niekam ísť určite by som ti nevolala aby si mi prišiel pomôcť.

Trvalo asi dvadsať minút kým som v nočnom tichu počula tesne pri bráne zastaviť auto. Dúfala som,že je to on. Bola mi už naozaj nepredstaviteľná zima.

"Čierna ruža?" jeho hlas preťal ticho ktoré po zastavení auta opäť nastalo a mne sa na tvári usídlil malý úsmev.

"Tu som." zakričala som naňho no doslova som sa zľakla vlastného hlasu. Hlasu ktorý som už pomaly ani nemala.

Počkala som kým si ma v tej tme našiel no musím uznať,že mu to netrvalo tak dlho ako som si pôvodne myslela. Určite mu pohol upírý sluch. Dokážu výborne zamerať zdroj akéhokoľvek zvuku a nájsť ho v naozaj rekordnom čase.

"Čo sa ti prosím ťa stalo? Ako dlho tu už sedíš?"

"Ja neviem Tristan. Možno dve hodiny. Možno viac. Proste neviem." sotva si ku mne kľakol tak si okamžite vyzliekol kabát  a prehodil mi ho cez ramená.

"No dobre myslím,že toto si vyjasníme neskôr. Dokážeš vstať?" so sklopeným zrakom som nesúhlasne pokývala hlavou a to som už cítila ako mi po lícach znova stekajú slzy.

"No tak. Všetko bude v poriadku len prosím ťa neplač. Dobre?" bradu mi vzal medzi palec a ukazovák čím ma prinútil pozrieť sa mu do tých nádherne sivých očí. S malým úsmevom mi zotrel slzy a následne ma pomaly a opatrne vytiahol na nohy.

Ja som však jeho ruku nepustila ani potom. Cítila som,že to sama neustojím. On však svoju ruku vyslobodil z môjho zovretia chytil ma ňou okolo pása. Pomaly sme zamierili k jeho autu no to už som sotva niečo vnímala jasne. Tristan mi síce niečo hovoril no ja som ho vôbec nedokázala vnímať.

Teplo ktoré bolo v aute ma však tak trocha prebralo. Hlavu som si oprela o okenné sklo zatiaľ čo nás viezol bohvie kam. Bola som si viac ako istá,že to nebolo ku mne domov.

"Prečo si volala práve mne?"

"Tvoje číslo som mala ako druhé v zozname."

"A čo to prvé?"

"Kvôli nemu som vlastne skončila tam." modlila som sa aby mu to stačilo. Tú tému som naozaj nechcela rozoberať.

"Kam ma to teraz akože berieš?"

"Domov. Kam inam?"

"Ale ja bývam opačným smerom." povedala som nechápavo a on svoj pohľad na chvíľu presmeroval z cesty na mňa.

"Ja viem. No tým smerom máš uzavretú cestu. Stala sa tam nejaká nehoda či čo. To preto mi trvalo trocha dlhšie kým som prišiel. Musel som to tam otočiť a ísť obchádzkou."

"Aha." na viac som sa proste nezmohla. On sa nad tým krátko pousmial a potom sa znova zadíval na cestu.

Ani nie o desať minút sme zastali pod oknami môjho bytu. V obývačke sa ešte stále svietilo takže Sierra bola ešte určite hore. Potešilo ma to. Chcem sa s ňou o tomto všetko porozprávať. Ona ma hádam pochopí.

"Zvládneš to hore sama?"

"Myslím,že áno. Ďakujem,že si prišiel."

"Za málo. Sladké sny."

"Aj tebe." trocha som sa pousmiala a vystúpila som. Moje prvé kroky boli trocha neisté no nejako som to ustála a dostala som sa až hore k dverám. Nechcelo sa mi hľadať kľúče v taške a tak som zaklopala. Sierra mi otvorila  takmer okamžite.

"Luna čo sa prosím ťa stalo?"

"Albert." dostala som zo seba dosť unavene a zavrela som dvere. V celom byte bolo nádherné teplo ktoré bolo teraz ako samotné vykúpenie.

Sierra mi spravila čaj a ja som jej potom všetko porozprávala. O Albertovi. O tom ako ma tam nechal čakať ako nejakú chuderu. O tom ženskom hlase v telefóne. A dokonca aj o cintoríne. Avšak detail ako som sa dostala domov som radšej vynechala. Ona mi venovala pár povzbudivých slov a jedno neskutočne dobre padnúce priateľské objatie. Sierra si potom išla ľahnúť a ja som tam ešte chvíľku zostala sedieť.

V sprche som si nakoniec ešte trocha poplakala a následne som si ľahla aj ja. Zaspať sa mi podarilo skôr ako som čakala a to posledné na čo som pred spaním myslela bol Tristan.