Jimin sa zobudil ráno relatívne dolámaný, ako keby celú noc nacvičoval choreografie pre jeho hodiny tanca. Ospalosť mu opantala zmysly, avšak včerajšiu noc mu zastrela zmysly práve jedna konkrétna osôbka. Min Yoongi.

Neuvedomil si, že ako každá jeho krátkodobá známosť, aj on bude preč. A skutočne. Akonáhle sa pretočil na opačnú stranu svojej postele, nemohol nahmatať žiadne ďalšie ľudské telo. Jedine ak mäkkú chlpatú srsť pouličnej strakatej mačky, čo sa k nemu do izby občas zvykla zatúlať.

„Dobré ráno, Eoullugi." Rozospato ju pozdravil s očami stále zovretými k sebe, pretože sa mu nechcelo vstávať: „Asi si nevidela odchádzať Min Yoongiho, všakže?"

Mačka pootočila svoju guľatú hlávku a uprene sa naňho zadívala svojimi veľkými opálovými kukadlami. Nad trojuholníkovým ňufákom mala nepatrnú čiernu škvrnku.

Následne zamňaukala. Očividne k tomu nemala pripravený hlbší prejav.

„Nevadí," oddialil od nej svoje prsty, pretože sa zdalo, že sa čoskoro naňho zaženie pazúrmi, i založil si ruky za hlavu.

„Je čudné, že ho chcem stretnúť ešte raz? Väčšinou na to nemyslím, ale on bol iný, Eoullugi. Naozaj vo mne pohol citmi. Zdá sa mi, že sa veľmi trápil...bodaj by som mu mohol pomôcť. Priveľmi sa mi páči na to, aby som ho nechal trpieť osamote."

Eoullugi ho azda ani nepočúvala. Venovala sa poctivému čisteniu si huňatých labiek a iba letmo po ňom zagánila, pokiaľ si výraznejšie povzdychol. Ako pouličná mačka mala svoje vlastné názory, ktoré boli príliš odlišné od tých (primitívne) ľudských.

„Som sebecký, keď chcem pomôcť niekomu, kto ma fyzicky priťahuje? Ale myslím si, že by ma zaujal aj po tej druhej stránke. Rozhodne áno, Eoullugi! Nezazeraj po mne tak prísne!"

Pokarhal roztomilú mačku, čo už dlhšie nesedela na jeho posteli, no premávala sa po parapete, na ktorej stáli mladé prasličky spolu aj so zavalitým kaktusom.

„Ách, ty tomu vôbec nerozumieš," zagúľal nad ňou očami a pricapil si na čelo dlaň: „Prečo sa vlastne rozprávam s mačkou?"

„Jimin! Matka káže, aby si presunul tú svoju veľkú riť z izby ihneď dole. Vraj zasa budeš meškať!"

Ozvalo sa hlasito spoza jeho zatvorených dverí. Dúfal v to, že brat spolu s rodičmi prídu doobeda a nie hneď ráno, ale zjavne sa prerátal. Nevadí. Teraz skôr lamentoval nad nepríčetným tónom, akým ku nemu prehováral mladší hlas.

„Pre teba hyung, Jihyun a kontroluj svoj slovník!" odvetil so záchmurením, aj keď ho nemohol vidieť. Rýchlo sa vysúkal spod príjemne vyhriatej periny, neohrabane si nazúvajúc ponožky, zatiaľ čo všade po miestnosti hľadal svoju bielu školskú košeľu. Kam som ju len odložil?

Eoullugi ho bezpečne pozorovala z diaľky. Nad Jiminom by v tele človeka iba zanovito krútila hlavou. Vôkol, kam až oko dohliadlo, bol neuveriteľný (či priam alarmujúci!) neporiadok. Park Jimin zrovna nepatril k poriadku milovným bytostiam. Nečudo preto, že nevedel vo svojom chaose šatstva, obalov od instantného ramyeonu, videohier a kníh nájsť to, čo práve potreboval.

„Mám ju!" víťazoslávne ju pozdvihol nad svoje vrabčie hniezdo, zatiaľ čo druhú ruku využíval na to, aby sa vtrepal do svojich pokrčených tmavosivých nohavíc.

„Jimin~ah!" Tentoraz to bola jeho matka, ktorá naňho zdola kričala.

„Už idem!"

S kefkou zakliesnenou medzi zubami si nemotorne prechádzal prstami vo vlasoch, aby ich aspoň čiastočne uhladil, popričom si do batohu balil zošity s učebnica mi. Tie sa mu určite budú hodiť na teoretické hodiny.

Park Jia neľútostne hľadela na sekundovú ručičku svojich zápästných hodiniek. Špičkou pravej topánky podupkávala v rytme pretekajúceho času. Jej manžel medzitým zametal prach spod okrúhlych stolov, aby mohli čochvíľa otvoriť kaviareň.

„Ji-" z plných pľúc sa nadýchla, že ešte raz na svojho syna zakričí.
Náhlivé kroky však ohromne zaduneli na schodoch a Jimin sa opäť raz pošmykol. Rýchlo sa zachytil zábradlia, avšak u svojej matky si dobrý ranný dojem veruže nevytvoril.

„Vieš koľko je hodín? Kde vlastne toľko trčíš? Zmeškáš do školy! Je ti to snáď jedno? Nemalo by ti to byť jedno! Myslíš iba na ten svoj tanec, ale v skutočnosti by si sa mal viac zamerať na matematiku-"

„Prepáč mama, ale nezvonil mi budík," zamrmlal na ospravedlenie, pretože jej tón hlasu bol akosi priveľmi náruživý. Jiin temperament ho čiastočne aj desil; najmä, keď bol ešte menší. Ale aj teraz, keď už bol prakticky-neprakticky dospelý, s ňou nedokázal udržiať slušný očný kontakt na dlhšie ako pár sekúnd.

„Čo to máš na krku?" vyzvedala prísne. Nič nemohlo uniknúť jej jastriabiemu pohľadu a Jimin si okamžite spomenul na to, na čo ráno bohužiaľ nepomyslel.

„T-to...včera na mňa spadol krčah s mliekom a udrel ma do krku. Je to len modrina, mama, nemusíš to toľko skúmať," ihneď si na to miesto priložil dlaň, pretože by mohla odhaliť pravdu raz-dva.

„Budem v poriadku. Naozaj."

„Dlho už nie, Park Jimin," pohotovo uchopila handru, ktorá sa primárne používala na čistenie šálok od kávy a začala ho ňou udierať všade kam sa trafila.

„Ty si tu včera niekoho mal?! Ty si si priviedol do tohto domu niekoho bez môjho a otcovho súhlasu? Park Jimin, Boh nech ťa ochraňuje, ak si nepoužil ochranu!"

Jihyun sa v pozadí chytal za brucho od toho, aké divadlo sa pred ním práve odohrávalo. Popri tom, ako hltal svoje raňajky za jedným zo stolov, mu takmer zabehlo. Bratovu potupu si väčšmi užívať nemohol.

„Mama! Mama!" Jimin sa pokúšal ubrániť pred jej útokmi, avšak jeho účes bol nenávratne zničený.

„Ako si nám to mohol urobiť, ty pabo?! Veď s tým dievčaťom sa ani nepoznáme, nevieme kto to je, a ty ju hneď zvedieš do postele. To máš určite zo strany svojho otca!"

„Jia!" konečne do tohto konfliktu priplietol aj jeho otec. Metlu odložil bokom, aby mohol svojej manželke jemne stisnúť plecia a upokojiť ju.

„Veď si mu nedala ani poriadny priestor na to, aby objasnil túto dilemu. Nechaj ho dopovedať, iba tak sa môžeme dopracovať k odpovediam."

„Yonsoo, ja ešte viem rozpoznať, že sa to na bežnú modrinu nepodobá!"

„Možno hovorí pravdu. Jimin?"

„A-áno?"

„Spadlo na teba mlieko, alebo si si sem niekoho včera priviedol?"

„Mlieko. Spadol na mňa krčah s mliekom." automaticky odrapkal, aj keď im obom klamal priamo do očí. Za to si mal chuť vytrhať všetky vlasy; neznášal, pokiaľ musel používať lži, ale toto ráno nebola vhodná chvíľa na to, aby im povedal pravdu. Keď sa mu naskytne dobrá príležitosť, využije ju.

„Počula si, Jia?" pokojne podotkol Yonsoo, „ďakujeme za úprimnosť, Jimin. Nemali sme ti krivdiť."

Najradšej by si od previnenia zahryzol do pery.

„A kdeže máš kravatu?"

„Čože?"

„Chceš ísť bez kravaty? Park Jimin, kde máš vychovanie?" Jia už zvyknutá na nedôslednosť svojho syna vytiahla spoza svojho chrbta ničím nezaujímavú tmavú kravatu.

„Hlavne nám neurob hanbu."

„Ď-ďakujem, mama."

„Vidíš, Soo, trasie sa mu hlas! Možno klame a-"

„Nie, nie," v momente ako mu doupravovala kravatu, schytil jej studené ruky do tých svojich. „Ctím si vás, bumonim. A sľubujem, že vás nesklamem."

Jia o ňom už väčšmi nepochybovala, pretože na jednej strane (nech si to pripustila a či nie) bola na svojho staršieho syna pyšná. Darilo sa mu v škole, aj mimo nej mal mnoho priateľov, vypomáhal im v kaviarni a nikdy neodmietol, ak potrebovali s niečím pomôcť. Možno predsa len bola trochu paranoidná...

„Potom dobre," vyslobodila si svoje ruky, aby mu do nich mohla schytiť tvár, obsypávajúc ho letmými bozkami jeho čelo: „Mám ťa veľmi rada, cukríček."

„Huh, aj ja teba, mami."

Keď ho pustila, konečne mohol vyraziť do školy. Skôr, než sa stihol zamyslieť nad tým, či pôjde autobusom alebo si vezme bicykel, naňho Jihyun prehovoril šeptom.

„Cukríček Jiminie~" napodobňoval vyššie položený hlas ich matky s našpúlenými perami, dokým ho Jimin neuderil svojím sakom.

„Pre teba stále hyung, pabo." zavrčal naoko podráždene, no zároveň aj dostatočne ticho na to, aby to ani jeden z rodičov nezachytil.

Následne sa mu na tvári usadil šťastný úškľabok, že vyhral (aspoň) v súrodeneckej šarvátke.

Škola bola preňho nezáživným miestom, avšak usiloval sa dosahovať vysokých výsledkov najmä z predmetov, ktoré považoval za dôležité. A aj keď mal matematiku rád a dokonca bol jedným z najlepších v ročníku, to ešte neznamenalo, že by sa jej chcel aktívne venovať i v budúcnosti. Pri predstave, že kým sa nedostane na dôchodok bude každý deň narábať s číslami, mu naskakovala husia koža. Oveľa radšej sa živil predstavou, že sa z neho raz stane úspešný tanečník s dramatickosťou vpísanou v každučkom sebamenšom kroku. Zbožňoval ho viac ako len obyčajné výpočty.

Od svojej najlepšej kamarátky - Yi Sunghi - si požičal makeup, keďže ich odtieň pleti bol takmer totožný. Potreboval zamaskovať tú modrinu na svojom krku. Tú, za ktorú bol zodpovedný krčah s mliekom (ha!). Inak by sa určite nevyhol vtieravým poznámkam svojich kamošov alebo zdeseným pohľadom mladších dievčat, ktoré po ňom spoza skriniek tajne pokukovali.

Opúšťal budovu školy, bezducho kráčal v dave ďalších znechutených študentov, keď sa spoza neho ozval radosťou nabitý hlas.

„Hej, Ddochi!" skríkla po ňom Sunghi a s istotou naňho vyskočila oblapujúc ho rukami okolo krku. „Kamže si zmizol po tretej hodine? Sľúbil si mi, že sa stretneme na chodbe a dáme si spolu tú žbrndu čo volajú kávou."

Dievčatá z nižšieho ročníka, čo kráčali popri sebe a tvorili tak nepriechodnú barikádu, nad Sunghi znechutene pokrčili nosom. Toto bolo na dennom poriadku a po celej  škole sa šírili rôzne fámy o tom, že spolu chodia. Oni dvaja však poznali pravdu. Niežeby Jimin nikdy predtým nemal priateľku, no so Sunghi boli len dôvernými kamošmi.

„Odpusť mi, musel som zostať po hodine a dopísať si poznámky," ospravedlňoval sa.

„Je to okej," zašepkala blízko jeho ucha: „Ale aj tak mi to budeš musieť vynahradiť. Najlepšie rovno pri našom obede. Budeš platiť. "

Pravidelne spolu obedovali. Zväčša sa utiekali do obľúbených bistier či sem-tam zašli na trh, kde si dopriali sashimi. Zdržiavali sa na rôznych miestach, no najviac obľubovali pláž.

Sunghi so sebou nosila deku zakaždým pre prípad, že by sa im kedykoľvek zachcelo ísť práve sem. Spolu ju rozprestreli ďaleko od lehátok plných turistov, aby mali väčšie súkromie.

Usadili sa na nej zvierajúc svoje obložené sendviče s mäsom pre Jimina a s krevetami pre Sunghi. Takého milovníka morských plodov by ste široko-ďaleko hľadali už len márne.

„Potreboval si môj makeup na to, aby si zakryl tie znamienka lásky, všakže?" samopašne sa usmiala.

Jimin jej úsmev opätoval, keďže tej jej bol príliš nákazlivý. Cenil si na nej, že aj napriek jej zvedavosti, volila slovné prívlastky, ktoré by bežný tínedžer rozhodne nepoužil. Znamienka lásky... Aké milé, Sunghi~ah.

Veru vskutku bola očarujúcim mladým dievčaťom, avšak aj poriadne osamelým. Nemala mnoho priateľov, v kolektíve zastávala rolu odvekého outsidera, avšak srdce mala zo zlata. Žiarila jasne ako slnko, v ľuďoch videla najmä to dobré a dokázala úprimne odpustiť. Jimin si musel pripustiť, že v jednom konkrétnom období sa mu páčila hádam aj viac ako kamarátka, ale nikdy jej to nepovedal. Veď by to dočista mohlo zničiť ich prekrásne priateľstvo...

„Som samé ucho, Ddochi," na znak toho, že aktívne počúvala, si zaň zasunula pramienok havraních vlasov.

„Nie som si istý, či sa mi o tom chce zrovna teraz debatovať..."

„A prečo nie? Ešte nikdy si sa predo mnou nehanbil."

„Nie, Sunghi, ono...tentoraz to bolo iné."

„Iné?" zatajila svoj dych, „povedz mi o tom viac."

„Myslím, že sa mi páčil...nie iba na jednu noc."

~

Hello guys, it's been awhile 👋 a ja cítim, že je potrebné napísať niečo medzi všetkými tými uploads. Black rainbowed fate je story, ktorá sa musí najskôr rozbehnúť (takže ak si hŕ hŕ typ, tak toto asi to práve orechové pre teba nebude 😔) a sama som ešte stále v procese dopisovania. Možno preto sa neženiem s pravidelným uverejňovaním, lebo sa bojím, že nebudem schopná písať v takom rýchlom tempe, ako by som vydávala časti (lol). Priebeh a rozhodne celé vyvrcholenie will instantly blow your mind (and maybe not), pretože brf nechcem obrátiť na predvidateľný koncept. Aspoň nie tak úplne 😪
Anyway, za každý vote, za každý názor a za každé prečítanie budem vďačná a hádam sa znova čoskoro uvidíme.
~ Za chyby sa ospravedlňujem, korektúru som robila strastiplné tri dni 🥺
SGA sayin' bye, bye 💖