Nad Pusanom sa zmrákalo. Noc postupne naberala na intenzite, avšak krásu mesačného splnu zatieňovali oblaky napité dažďovou vodou. Yoongi, ktorý si razil cestu naprieč prázdnymi ulicami, by si ani vo sne nepomyslel, že dnes zmokne. Nie po tom, čo jeho pozornosť zaneprázdňovali omnoho väčšie problémy.

Jimin sa okamžite vrhol do upratovania stolov po posledných zákazníkoch. Tí mierne stratili pojem o čase, čomu sa ani nedalo diviť,- bol to mladý zamilovaný párik. Zopár krát im mal príležitost priniesť kávu či zákusok v podobe citrónového rezu. No i tak sa nad tým musel pousmiať . V očiach sa im odrážalo nefalšované šťastie, láska z nich priam sršala všade navôkol. Možno práve preto sa nijako veľavýznamne nehneval.

Teraz, ako vykladal stoličky na okrúhle drevené stoly, myšlienkami sa uberal k tomu momentu, čo mu spríjemnil každý stereotypný deň. Čoskoro si ľahnem do postele a budem sa môcť vyspať. Konečne.

Už-už bol pri konci večerného upratovania kaviarne, keď sa nad dverami rozoznel zvonček a dovnútra sa vrútil nový zákazník. Zákazník, ktorý zjavne nevie čítať odkazy na ceduli. Aish, mal som radšej rovno zamknúť... Skepticky si pomyslel, zmierený s tým, že bude musieť čeliť ďalšej drzej ľudskej bytosti, ktorá sa pozabudla.

„Obávam sa, pane, že budete musieť odísť. Už máme zatvorené."

„Ale dvere sú stále otvorené," namietol a flegmaticky si zložil stoličku pri menšom stole. Následne sa oň oprel lakťami.
„Dám si to najtvrdšie, čo tu máte."

„Pane..." Jimin za svojím chrbtom zaťal ruky v päsť, pretože jeho nálada bola odrazu pod bodom mrazu. Nemal najmenšiu chuť doťahovať sa s arogantnými ľuďmi. „Budete musieť-"
„Len jeden drink," prerušil ho cudzinec a vystrel sa. Konečne mu bolo vidno viac do tváre.
Uprel na Jimina svoje tmavé oči, v ktorých sa na prvý pohľad zjavila očividná úzkosť: „Prosím. Jeden drink, a potom odídem."

Jimin by hádam aj upustil tácku, ak by nejakú držal. Ani vo sne by si bol nepomyslel, že v tento sychravý večer uvidí tvár, ktorá by mu dokáže takto rozbúšiť srdce.

„Sme kaviareň. Alkohol tu nepodávame."

„Tak si dám zákusok. Najsladší aký máte."

„Prišli ste neskoro, pane. Všetko dobré sa stihlo predať, no pokiaľ ma pamäť nemýli, jeden kúsok čerešňového koláča by sa mal ešte nachádzať v chladničke."

„To stačí," prikývol nenáročne. Po mysli mu behali mnohé myšlienky odkazujúce na nenávistné reči otca, že by najradšej od zlosti prevrhol všetky stoly, čo tu boli.

Namiesto toho však zaryl prsty do svojich plavých vlasov a potichu ľutoval, že si radšej nevyhliadol bar, kde by ho so širokými úsmevmi pohostili fľašou alkoholu. „Ja idiot!" Zašomral si popod nos, akonáhle sa Jimin stratil za dverami pre personál.

Jimin bol z toho cudzinca celkom mimo a dokonca v rozpakoch? Poriadne si ani nevšímal kam kladie nohy a nešikovne zakopol o prázdnu plechovku, čo sa len tak bezprízorne ponevierala po zemi. Navyše, takmer miesto čerešňového koláča na tanier položil filet z lososa, pretože sa chladnička používala aj na rodinné účely.

Nemohol si pomôcť, niečo ho na tom neznámom votrelcovi zvláštne priťahovalo. Zaujal jeho oko, pasoval doň, ako keby bol jediný hodný jeho pozornosti. Po koženej bunde sa mu kotúľali kvapôčky jesenného dažďa, pleť mal akúsi sinavú, ba neprirodzene bledú, pery užšie s nádychom korálovej farby. No jeho oči boli tou najkrajšou dominantou zo všetkých. Vlastne sa nedalo tomu ani čudovať; cez oči človek dokázal úplne rozpoznať charakter toho druhého. A Jimin, chtiac či nechtiac, túžil zistiť viac. Keď už nič iné, tak aspoň jeho meno.

„Jeden čerešňový koláč pre bezočivého zákazníka, ktorý nevie čítať oznámenia na dverách." Teatrálne predniesol pokladajúc pred neho zákusok.

„Bezočivý? To nie...Opovážlivý znie omnoho lepšie," prehlásil.

„Áno, pane. Opovážlivý, ale zároveň aj arogantný," nenechal sa odbiť.

„Žiaden ‚pane'. Volám sa Min Yoongi."

Jiminovi myklo kútikmi úst nakoľko sa dozvedel to, čo chcel tak horlivo zistiť. Meno, ktoré prislúchalo osobe, ktorá mu stihla ukradnúť srdce.

„Dúfam teda, že to bude všetko." Najradšej by zahodil za hlavu osobu, ktorý sa volá Min Yoongi, pretože ho únava zvádzala priamo do postele. Lenže na druhej strane, nemohol odolať nepretržitému civeniu naňho. To, ako mu po brade stekala troška šťavy z tých sladkých čerešní čerešní, ho nútilo neprestajne si hrýzť do spodnej pery.

„Ehm," poznamenal Jimin, keď si Yoongi nevšímal svojho ufúľaného vzhľadu a obratným pohybom mu ponúkol pod nos servítku.

„Je každý čašník ako ty?"

„Ako to myslíte, Yoongi?"

„Taký všímavý?"

„Je to moja práca," na tvári sa mu neprirodzene usadil úškrn, ktorý neznačil nijaké výrazné sympatie. Cez to všetko Min Yoongi vedel, že z neho Jimin nemôže spustiť zrak.

„Ako sa voláš?"

„Takúto informáciu nepotrebujete vedieť," odvrkol a zobral zo stola prázdny tanier, „a teraz, keď ste už dojedli, môžete zaplatiť a odísť. Dúfam, že vám chutilo."

„Ale vonku je búrka."

„Áno, to je. Čo s tým?"

„Chceš ma odtiaľto vyhnať bez dáždnika?"

„Nehľadajte v tom bezcitnosť, Min Yoongi," pristúpil k nemu bližšie, iba pár centimetrov od neho. „Je to skrátka pravidlo. Nemôžete tu zostať. Už máme zatvorené. "

Rovnako ako Jimin mal tú príležitosť, tak aj Yoongi si konečne mohol zblízka prezrieť čašníka bez mena. Výškovo si boli viac-menej podobní, stavbou tela avšak odlišní. Oči jeho hostiteľa boli väčšie a o nepatrný odtieň svetlejšie, pôsobili žiarivejšie aj srdečnejšie. Rozhodne šťastnejšie.

Yoongi očami zablúdil nižšie, nevšímajúc si, že ho čašník naňho fľochol, k jeho ostrej sánke a k plným perám.

Nie... spamätal sa i ihneď sa od Jimina vzdialil, aby nebol väčšmi hypnotizovaný jeho nadľudsky peknými črtami. Nemôžem.

Spomenul si na hlavný predmet hádky s otcom a bez zaváhania pokýval hlavou: „Áno. Odídem."

Správne, pošepol si sám pre seba Jimin uprene sledujúc chrbát drzého zákazníka, ktorý mal namierené k východu. Ešte stále z jeho oblečenia kvapkala na zem dažďová voda a nezdalo sa, že by búrka aspoň o čosi utíchla za ten čas, čo tu pobudol.

Keď si hľadeli navzájom do očí postrehol, ako mocne zatínal zuby. Akoby sa premáhal, akoby sa chcel vyslobodiť z pút, ktoré mu na zápästia nasadil krutý osud. Jimin postupne začínal chápať jeho mrzutej nálade a aj problému, o ktorom sa však ani na sekundu nezmienil. Na odčítavanie v ľuďoch mal naozaj výnimočný talent.

Nebuď sprostý, Jimin. Naozaj ho necháš odísť? Chalana, čo ti takto navečer pomotal hlavu?

Veru, nebol si istý už vôbec ničím. Vonkoncom nebol presvedčený o správnosti jeho konania, no počas celej svojej existencie rozmýšľal nad všetkým až zbytočne pridlho. Hádam bolo načase, aby namiesto hlavy uposlúchol raz srdce. A to jeho s každým vzdialenejším krokom Min Yoongiho kvílilo čoraz viac.

Yoongi sa medzitým stihol načiahnuť po kľučke.

No nakoniec sa jej končekmi prstov nedotkol. Zarazilo ho, že nemohol ruku donútiť, aby sa napriahla bližšie, lenže vysvetlenie mu bolo vzápätí jasné.

„Nechoď," zamrmlal pri ňom Jimin držiac ho pevne za plece, „nikam nechoď."

„Prečo?"

„Pretože..." Sťažka sa premáhal k slovám. Popritom si však prezeral každučký detail na jeho tvári; každý badateľnejší pór na jeho koži, každú vrásku i každú malú nezreteľnú ranku spôsobenú priveľmi zbrklými pohybmi žiletkou: „Pretože som Park Jimin a zaujal si ma."

„Ja...nemám záujem," jedným pohybom striasol jeho ruku, „takže mi radšej daj pokoj."

„Nemáš záujem?" Podotkol Jimin a opäť sa k nemu priblížil o čosi bližšie, „naozaj nie? Lebo sa mi zdalo, že nemôžeš zo mňa odtrhnúť oči, Min Yoongi."

Náhle mu vyschlo v krku, lenže neváhal ani sekundu nad tým, čo nasledujúce by mal vysloviť, aby Jimina odstrašil od seba. Najlepšie už nadobro. Vlastne sa ani nestihol zamyslieť nad tým, aké meno mu prislúchalo: „Áno, nemohol. Nikdy som takú slizkú tvár ešte nevidel. Pri pohľade na teba sa mi zdvíha žalúdok."

Na Jiminovi sa však nejavilo, že by ho ostré urážky neuváženého Yoongiho akosi bodli pri srdci. Iba ho to podnietilo v tom, aby sa sebavedome usmial. „Ách, pravdaže. No žalúdok sa ti môže zdvíhať nanajvýš z tvojich predchádzajúcich známostí. A len tak mimochodom, vedia vaši o tom, že si-"

„Buď ticho!" Zahriakol ho, pretože sa mu priečilo počúvať trpkú pravdu, ktorú nikdy nebude schopný úplne akceptovať. Pravdu, ktorú jeho rodičia nebudú schopní akceptovať.

„Ja nie som teplý, jasné?"

„Samozrejme, že nie si," prikyvoval mu Jimin, ktorý sa postupne krok po kroku prebojoval znova do jeho tesnej blízkosti. Rýchlo a nepozorovane mu zovrel ruky v tých svojich. „Si studený ako ľad. Dovoľ mi napraviť to."

Min Yoongi okamžite stuhol na mieste. Bol si vedomý toho, že bol nepekne zahnaný do kúta, ale zároveň nemal najmenšiu potrebu vyvliekať svoje ruky spod tých menších. Tie, na rozdiel od tých jeho, boli oveľa príjemnejšie na dotyk a horúce. Skoro, ako keby mu pod kožou bublala krv.

„N-nie..."

Nestihol dopovedať ani svoju jedinú myšlienku predtým, než medzi nimi Jimin prerušil aj to zvyšné minimum priestoru svojráznym, avšak jemným bozkom.