Nad slovami starkej rozmýšľal počas celej cesty do školy. Pravdaže sa oneskoril a učitelia naňho pozerali cez prsty, no po mysli mu behali vcelku iné myšlienky.

Možno má starká pravdu. Možno by som sa nemal snažiť o zblíženie sa s Jihyunom. Možno by som to mal nechať plynúť...

Háčik bol v tom, že dlhšie vyčkávať nemienil. Bôľ na jeho srdci vzrastal každučkým dňom a Jihyunove fľochnutia sa mu prijímali čoraz ťažšie.

Po rozhovore s Yoongim bol presvedčený o tom, že musí zvrátiť vlastný osud, ak chce byť konečne šťastný.

Vyučovanie a tréning ubehli akoby lúsknutím prstov, pretože realitu vnímal iba okrajovo. Dokonca nevyhľadával ani spoločnosť Sunghi, čo bolo viac než zvláštne. Na chodbe ju sem-tam zazrel ako ju za pätami prenasledoval Joowon.

Jimin dúfal, že aspoň Joo sa angažoval, keď on bol príliš zbabelý. Predstava, že by Sunghi získala ďalšieho človeka, ktorý by jej mohol spríjemňovať bežné chvíle, bola nesmierne krásna.

Michin si zaslúži to najlepšie a Joowon je pre ňu ako stvorený.

Bodaj by aj on mal odvahu na to, aby otvorene vyrukoval so svojimi pocitmi. Bodaj by sa aj on dokázal dívať Yoongimu do očí a povedať mu, že ho má rád.

Jihyun má pravdu. Nestojím za nič...

Po škole odmietol akýkoľvek návrh na spoločný obed a radšej sa pobral svojou vlastnou cestou. Domov sa mu nechcelo, no ani bezcieľné blúdenie po meste ho zrovna nelákalo. Za posledné dni sa bezducho pretĺkal životom viac než dosť. Bolo na čase zmeniť svoje zastaralé zvyky.

Nechal sa teda naplno viesť svojou intuíciou, ktorá ho napokon zavliekla pred Jihyunovu školu. Vyučovanie mu síce skončilo o čosi skôr, ale často zostával po vyučovaní vypomáhať v rôznych dobrovoľníckych krúžkoch.

Na dvore nebolo živej duše, za pootvorenými oknami nezazrel ani sebamenší pohyb.

Prstami oblapil bránu namazanú tučnou vrstvou lacnej zelenej farby a ešte raz preskúmal okolie. Až na veveričku, ktorej padol z vetvy stromu oriešok, sa tam nedialo nič extra.

Žeby Jihyun už odišiel? Väčšinou sa domov došuchce až po štvrtej...

Pohotovo vylovil zo svojho saka mobil a už-už vyťukával číslo svojho brata. Následne si to však celé rozmyslel. Jihyun určite nebude stáť o to, aby ho Jimin kontroloval ako usmrkané batoľa. Svojou prehnanou starostlivosťou by ich naštrbený vzťah mohol ešte viac potopiť.

Nakoniec si však hlavu nad Jihyunovým zmiznutím nemusel dlho lámať.

Jihyun odrazu vybehol spoza rohu školy, na tenkých nohách uháňal ako namydlený blesk, až mu na koreni nosa poskakovali okuliare.

Za pätami ho prenasledoval hlúčik študentov - asi z vyššieho ročníka - a vulgárne po ňom pokrikovali.

Jimin sa nad tým neuvedomele zamračil a ustúpil dozadu, kde ho šikovne zamaskoval našuchorený krík.

Čo sa to deje?

Začalo ho nesmierne zaujímať, čo zas Jihyun vyviedol, keď sa po ňom spolužiaci zo školy rozbehli ako besné psiská. Jimin by dal aj krk na to, že ho do problémov dostal ten jeho neotesaný jazyk. Zakaždým musel ľuďom vešať na nos to, čo si o nich úprimne myslel.

Jihyun sa iba niekoľko metrov pred bránou potkol o miniatúrny výmoľ a padol rovno na tvár.

Okuliare mu zmizli v neďalekej tráve a na ľavom kolene si roztrhol tenkú látku nohavíc.

Za ten čas, čo sa snažil pozviechať, k nemu dobehli aj ostatné decká. Ich hurónsky smiech bolo počuť až k Jiminovi, ktorý ešte stále tŕpol za kríkom.

Jihyunovi stále nadávali, topánkami ho tlačili medzi lopatkami, aby zostal ležať tam, kam dopadol. Jiminovi chýbalo naozaj málo od toho, aby nevzal opraty do vlastných rúk.

Nech sa však snažil sústrediť na hlasy, ktoré k nemu tlmene doliehali, ani jeden z nich neznel ako Jihyunov.

Nehľadiac na to, koľko podrážok ho tislo ku chodníku, on tvrdohlavo vzdoroval.

Jimina to celkom prekvapilo. Vždy si namýšľal, že Jihyun nie je nič viac ako namyslená bábovka, ktorá sa naparuje kade-tade. Pravdaže mal aj svoje svetlé stránky, no tie iba zriedkavo ukazoval navonok.

Jeden zo študentov sa odtrhol od skupinky, aby mohol v tráve pohľadať Jihyunove okuliare. Trvalo mu sotva minútu, kým ich našiel a zo srandy si ich nasadil na bucľatý nos.

Ostatní sa zatiaľ zabávali na tom, ako smiešne ich kamoš vyzeral a sem-tam si niektorí na Jihyuna aj odpľuli.

A to bola posledná kvapka Jiminovej trpezlivosti. Už viac nestriehol v úzadí a neprizeral sa celej tejto pohrome, no sám sa jej aj zúčastnil.

Cez otvorenú bránu sa dnu dostal tak rýchlo, že zaskočil všetky decká, ktoré na Jihyunovom chrbte mali ešte položené tenisky.

Stačilo, aby na nich Jimin vrhol vražedný pohľad a už ich nebolo. Ako sa so strachom rozutekali, Jimin ešte bežal za nimi a výhražne na nich hučal.

Najradšej by im udelil aj inú lekciu, tú, v ktorej by mohol použiť svoje bitkárske umenie, ale rozpŕchli sa ako smrad.

Keď sa vracal naspäť k miestu, kde sa Jihyun nešťastne strepal, nenašiel ho na zemi ležať, ale sedieť.

Z brady a kolena mu tiekla krv. Dlane mal doškriabané od betónu a výraz, čo by výborne vystihoval slovo - ublížený.

V rukách držal svoje čierne okuliare, ktoré si ešte pred pár minútami prisvojil chalan z jeho školy. Pri bližšom nahliadnutí si však Jimin všimol, že s nimi nebolo niečo v poriadku.

Ich pravé sklo sa premenilo na masu pavučín a jedna bočnica sa ulomila. Ležala opodiaľ.

„Jihyun, veľmi ma to-"

„Čo tu robíš, Jimin?" nevraživo po ňom zagánil, „sledoval si ma?"

„T-to nie," namietol, „šiel som okolo."

„Jasné. Bežne sa tadeto promenáduješ..."

„Prečo ti robili zle?"

„Nestaraj sa," odvrkol na jeho otázku a sťažka sa postavil na nohy. „Pozri, čo si spôsobil."

Jihyun mu div že do tváre nevrazil svoje poškodené okuliare, bez ktorých si sotva dovidel na špičku nosa.

„Snažil som sa len pomôcť," vysvetlil mu Jimin.

„Pomôcť? Všetko si iba zhoršil!" do čiernej štice vlasov mu vystrelili prsty a hlboko sa predklonil. „Teraz budem celej škole na smiech!"

„Prečo by si bol?"

„Lebo si sem prišiel ty, Jimin!" zabodol sa doňho očami. „Nestačí ti, že spávame pod tou istou strechou? To ma musíš buzerovať ešte aj v škole?"

„Jihyun, jediný, kto tu buzeruje, si momentálne ty sám," potichu poznamenal a ľútostivo sa naňho zapozeral. „Ospravedlňujem sa, ak som urobil niečo zlé. Chcel som ti iba pomôcť."

„Urob mi láskavosť a nabudúce sa o mňa nezaujímaj už vôbec. Rozumieš?"

Jihyun...

Jiminove pery sa skrútili do bolestnej grimasy a rukou sa automaticky načiahol po Jihyunovom pleci. Ten sa mu však obratne vyhol, obišiel ho, akoby bol vzduch a pobral sa preč aj napriek tomu, že zle videl.

Jimina jeho správanie prikovalo k zemi, lebo nech sa usiloval akokoľvek, ďalší krok nevedel spraviť. Nemohol sa za ním rozutekať a zastaviť ho, skúsiť mu objasniť, prečo do jeho záležitostí zasiahol.

Skrátka zostal stáť na mieste a sledoval Jihyuna, ako nahnevane mizne čo najďalej od neho.

Prečo mi to neustále komplikuješ?

~

hello everybody!

som totálne vyčerpaná z tohto týždňa, no našťastie zo mňa učitelia neurobili fašírku.

zatiaľ...

momentálne sme sa zasekli v monotónnej bubline, ale sľubujem, že sa to trošku rozbehne 👉👈

inak, čo si myslíte o našom neotesanom lebko-dutom Jihyunovi? Chová sa k svojmu bratovi primerane? 🙃 let me know your opinions~

please enjoy!

sga.