Yoongi si šiel nohy dolámať, aby Jimina zastihol, ale už sa mu to nepodarilo. Aj keď tušil, čo ho mohlo rozhorčiť, radšej sa nenechal uniesť domnienkami.

Možno mu len prišlo zle z toho milkshaku a chcel ísť na izbu.

Asi bolo načase, aby sa konečne rovnocenne porozprávali bez toho, aby jeden druhého zahltili obvineniami a detinskými krivdami.

D-town group sa naňho nenahnevala, kamoši ho dokonca ešte povzbudzovali. Noc síce mohli spoločne stráviť v nejakom slušnom bare, ale aj poobedie bohato stačilo. Najmä, ak ich fyzicky vyčerpalo to dnešné nestrojené predstavenie.

Yoongi rýchlo bral schody po dvoch až po troch, aby sa dostal k Jiminovi čím skôr. Aj keď to tak možno nevyzeralo, bál sa o oňho. Odišiel bez rozlúčky, len sa z námestia nepozorovane vykradol.

Dvere od izby s číslom tridsaťtri rozrazil hádam až prisilno a udýchane sa vrútil dovnútra.

Jimin sa chúlil na labilnej posteli, celkom na ľavom okraji, a neprítomne civel do svojho mobilu. Na zemi pri nohách mal otvorený kufor a v ňom ledabolo nahádzané oblečenie.

„Chystáš sa niekam?" opatrne sa opýtal, keďže na jeho príchod nijako nereagoval. Yoongi sa bál podísť bližšie, naozaj si nechcel Jimina znepriateliť.

Asi som mu mal o Nari povedať ihneď. Bol to prešľap, uznávam...

Jimin zaryto mlčal a usiloval sa nevšímať si ho. Dosť mu to uľahčoval aj ten fakt, že sa mu otočil chrbtom.

„Jimin~ah, prosím, rozprávaj sa so mnou," požiadal ho pokorne, no ním to ani len nehlo.

„Už od poobedia som sa s tebou chcel pozhovárať. Naozaj by sme mali riešiť naše prchké správanie, vôbec nám to neprospieva."

„Nám?" zasmial sa zastretým hlasom, avšak neprestal ťukať do svojho mobilu.

„Áno, nám. Veď sme predsa prišli spolu."

„Ale to ešte neznamená, že spolu aj odídeme."

Ách, Jimin. Vypočuj ma, prosím.

„Môžeš sa mi pozrieť do očí? Nerád hovorím na tvoj chrbát."

„Mal by si sa radšej pozerať do očí Nari. Celá sa rozžiari pri pohľade na tvoju tvár. A úprimne, aj ty si celkom iný v jej prítomnosti."

Takže je to celé o Nari...

Yoongi si previnilo zahryzol do pery, aj keď nemal najmenší dôvod hanbiť sa. S Nari sa poznali dlhé roky a nemienila svojím impulzívnym gestom nikomu ublížiť.

„Nari je pre mňa, ako je pre teba Sunghi. Sme si veľmi blízki," skonštatoval a posmelil sa sadnúť si na kraj postele. „Nie je medzi nami nič viac, než úprimné priateľstvo."

„Hyung, ona sa teda na teba nedíva s čisto kamarátskymi úmyslami. Oči jej blčia túžbou po tebe, nie som hlúpy. Viem to rozoznať, videl som to už veľakrát..."

„Chceš vedieť, o čom sme sa bavili, keď ma zatiahla na tú lavičku?"

„Prečo by si mi to mal vravieť? Mňa do toho preda nič nie je..."

„Pravdaže je."

„Tak prečo si mi o tom nepovedal už o dosť skôr?"

Yoongi sa nervózne hral so svojimi prstami, ale s odpoveďou neotáľal: „Bál som sa, že by to bolo nevhodné. Nari bola smutná, chcel som ju rozveseliť. V tej chvíli to bolo pre mňa to najpodstatnejšie."

„Hm, ako inak..."

„Jimin, mne na tebe ozaj záleží," do tých slov vložil snáď celé svoje srdce. „Prosím ťa, ver mi. Mojím zámerom nie je zraňovať ťa. Mrzia ma tieto posledné nevydarené dni. Obaja sme boli akýsi nevrlí. Sprvu som si myslel, že to bude chcieť iba trochu času, ale teraz o tom už pochybujem..."

Nevedno prečo, Jimin počas jeho vyznania zadržiaval dych. Do očí sa mu tisli slzy a v hrudi cítil stále väčšiu a väčšiu bolesť. Utiekol sem, aby sa vyhol stretu s Min Yoongimu, no on za ním naďalej doliezal.

Prečo mi chceš ublížiť, Yoongi? Už som povedal nespočetne mnohokrát, že je mi to ľúto. Je mi ľúto toho, čo sa stalo v tom metre. Skutočne veľmi ľúto...

„Mali by sme otvorene diskutovať o tom, čo sa nám na nás nepáči, Jimin. Nemali by sme v sebe tlmiť pocity, lebo to potom dopadne zle. Tak už prosím, neignoruj ma."

Jimin si v tom roztržení hrýzol vnútornú stranu líc. Aj keď si to nechcel priznať, Yoongi mal pravdu a plne sa stotožňoval s jeho názorom. Azda aj preto nakoniec položil svoj mobil na nočný stolík a pretočil sa na druhú stranu, aby sa Yoongi viac nemusel rozprávať s jeho chrbtom.

Našťastie v izbe vládlo prítmie a svetlo sa neunúval ani jeden z nich zapnúť.

Ešteže. Aspoň neuvidí tú moju opuchnutú tvár...

„Prečo si odišiel a nič si mi nepovedal? Prečo si bol ticho? To sa mi na teba vôbec nepodobá," začal Yoongi.

„Popravde ani neviem, čo som si myslel. Ozaj neviem," len sťažka zo seba dostával všetky tie slová bez toho, aby mu pomedzi ne neunikol slabý vzlyk. „Vyzeral si tak šťastne, hyung. Najskôr som na tvojich kamarátov žiarlil a možno aj stále žiarlim, no potom mi to všetko prišlo ľúto. Cítil som, že tam nepatrím a nie je to tým, že by ma tvoji kamaráti nechceli prijať...Iba som si myslel, že takto si najviac šťastný. Šťastný bezo mňa, a tak som zdrhol. Viem, bolo to hlúpe, ale-"

„Aj s tebou som predsa šťastný," vyslovil pohotovo.

„No nevyzeráš tak. Keď si v Tägu, doma, usmievaš sa každú chvíľu. V Pusane čelím poväčšine len tvojmu odmeranému výrazu. Si príšerne chladný, Yoongi."

Si príšerne chladný...

On sám vedel, že sa po odchode do iného mesta významne zmenil. Bola to však zmena, ktorá sa mu ťažko prekonávala, pretože naň doposiaľ nemal adekvátny dôvod. Avšak vidieť Jimina, ktorého to zjavne dosť trápilo, mu pretvorilo celý pohľad na vec. Poprieť však nemohol, že city z neho liezli ako z chlpatej deky.

„Ja viem a mrzí ma vidieť ťa takto smutného kvôli niečomu, čo som donedávna prehliadal. Sľubujem, že sa pokúsim byť otvorenejší. Sľubujem, že sa budem usmievať častejšie, dobre?"

Hádam len vyšiel z cviku, keďže doma sa škľabil príležitostne. Tam totiž nebolo ničoho, čo by ho dokázalo rozveseliť. Ničoho, čo by zahnalo jeho úzkosť a taktiež ničoho, čo by zjemnilo jeho ohromnú chladnosť.

„S mojimi kamarátmi som naozaj šťastný, to poprieť nemôžem. Sú tým jediným, čo mi ešte zostalo zo života tu. Je to akási spomienka, ktorá ma ako-tak drží nad hladinou. Ale ver mi, že to nie je úmyselné, Jiminie. Ak by si sám videl, ako sa ti rozveselí tvár pri každom stretnutí so Sunghi alebo s Joowonom, tak by si to nerozoznal. A je to úplne v poriadku."

Jimin sa strachoval, že aj dnešná výmena názorov skončí veľkou pohromou. Aspoň tak usudzoval z predošlých dní, ktoré strávili v Tägu. Teraz však, keď sa do Yoongiho upokojujúceho hlasu započúval, už viac nemal rovnaké obavy. Nikto nekričal, nikto po sebe nevrhal nepriateľské fľochnutia. Namiesto toho sa rozumne snažili vyriešiť túto dilemu.

„Asi máš pravdu," vyriekol Jimin. „Nemal som ťa obviňovať z toho, že si šťastný. Mal som ťa v tom iba podporiť. Ale keď Nari ma zmiatla a-"

„Medzi nami dvomi nič nie je," zdôraznil. „Ona by možno aj chcela, ale ja som jej povedal nie."

„Tak o tom ste sa vtedy bavili?"

Yoongi prikývol.

Predsa len ho chcela zbaliť. Vedel som to! Na takéto veci mám nos...

„Prečo si povedal nie? Poznáte sa už odmalička a to, ako sa na seba pozeráte je-"

„Nie je to nič viac ako keď sa ty pozeráš na Sunghi."

„Pozerám sa na Sunghi s iskrami v očiach?"

„A s koľkými! Oči ti žiaria ako vianočný stromček."

„Och."

Ono je zas pravda, že som bol do Sunghi tajne zamilovaný. Hádam sa niektoré veci, nehľadiac na to, ako staré sú, vôbec nemenia... A možno na tom nie je nič zlé.

„Žiaria mi tak oči aj keď sa dívam na teba?"

„To neviem, je tu tma," zasmial sa.

Debil.

„Myslím, že hej, ale o dosť menej."

„Fakt?"

„Alebo som len mizerný pozorovateľ," priznal si. „Radšej sa v tomto na mňa nespoliehaj."

„Yoongi?" pípol potichu. „Môžem sa ťa aj ja na niečo opýtať?"

„Na čokoľvek, Jiminie."

„Cítiš ku mne niečo?"

Na prvých zopár sekúnd Yoongi značne strnul. Aj keď Jimin vďaka mizernému šeru videl iba jeho siluetu, jeho výraz mal pred očami ako nič. Určite ho teraz nemilo zaskočil.

„Pochybuješ o tom?"

„Nedávaš mi to zrovna najavo..."

„Nuž, aj ty si držíš odstup."

„Ja som ťa vtedy, keď si sa vracal od mamy, pobozkal."

„To áno."

„A pobozkal som ťa aj vtedy na ulici, keď si predo mnou utekal."

„Ja viem."

„Ale ty si sa o nič nepokúsil," zamrmlal si Jimin, „a ja netuším, ako mám na to reagovať. Máš ma rád či nie? Alebo som pre teba iba kamarát?"

„Nikdy som sa neuhol."

„No na tej ulici si sa dosť bránil..."

„Ale v tú noc v kaviarni nie."

„Asi si len zamrzol od prekvapenia."

„Nepodceňuj ma," uškrnul sa.

„Ak ma máš rád, mal by si mi to nejako dokázať, Yoongi."

„Chcel som s tebou zostať, keď ste sa s Jihyunom pohádali. Naozaj som chcel, ale ty si ma od seba odohnal, Jimin. Povedal som o tebe aj mame. A taktiež som ti priniesol ten roztomilý budík."

„Ten budík je rozkošný," pošepol pri spomienke na ten deň, kedy mu ho podaroval. „No ja som myslel niečo iné, Yoongi."

„Čo také?" nechápavo naklonil do strany hlavu.

Hajzel hnusný, on dobre vie čo. Iba to zo mňa chce dostať, aby si ma mohol potom doberať...

„Na toto ti fakt odmietam priamo odpovedať. Ako keby som ti nedal už dosť nápoved," odvrkol urazene a zagúľal očami. „Vieš čo? Zabudni na to."

Na nebadaný moment sa ich izbou prehnala vlna ticha. Ako Yoongi, tak aj Jimin mlčal. Spoza zle tesniaceho okna bol počuť hukot áut a škrenie vetvičiek stromu o sklo. To bola jedna z mála vecí, čo kazila slušný výhľad. Jimin sa nechal tým mestským ruchom zamestnať. Keď zavrel oči, akoby ani nebol v cudzom meste, no stále v Pusane vo svojej izbe.

„Myslíš toto?" Yoongi sa napokon ozval práve vo chvíli, kedy to Jimin najmenej očakával. Spýtavo nad ním zdvihol obočie, no na objasnenie kontextu nemusel čakať dlho.

Popri jeho hlave sa do vankúša zapreli dve ruky. Presne tak, ako sa stalo v tú noc, keď sa Yoongi vrátil z návštevy.

Neviem sa rozhodnúť, či sa mi tento flashback páči alebo nie. Celkom sa bojím, čo bude nasledovať. V tú noc sme sa príšerne pohádali.

To je síce pravda Jimin, ale nezabúdaj, že tá noc neskončila až tak zle. Spomínaš si na ten koniec?

Sám bol zaneprázdnený svojím rozbujneným vnútorným hlasom, ktorý sa márne pokúšal umlčať.

Keď bol Yoongi takto blízko, vždy zmeravel.

„Alebo toto?" opäť raz prehovoril, lenže jeho tón znel akosi cudzo. Možno to bolo tým, že podobne naňho ešte nikdy predtým nerozprával.

Svoju tvár k tej Jiminovej priblížil ešte o kúsok viac a opatrne mu prešiel bruškami prstov po líci.

Bože, Jimin, ty celý horíš a on to z teba určite cíti!

Už si aspoň spomínaš, čo sa v tú noc stalo?

Zatiaľ čo diskutovali sa na oblohu stihol vyškriabať kotúč mesiaca. Takže dobrou správou bolo, že už tu taká nehorázna tma nepanovala. Tá zlá zas bola, že nielen Jimin videl detailne Yoongiho, no aj Yoongi videl Jimina.

No to teda musí byť pohľad. Nemal by sa na mňa takto dívať. Momentálne nie som vôbec vo forme!

Tá jeho okrúhla tvár vyzerala v striebristom svite mesiaca celkom dobre. A aj tie odrastené bledé vlasy tomu dodávali akési nadpozemské čaro.

Jimin si však všímal hlavne jeho oči a tie teraz nezývali prázdnotou a nezáujmom. Práve naopak, žiarili tak, ako keď sa vtedy díval na Nari. Alebo možno ešte viac!

Vážne ma má Yoongi rád?

Rozhodne nie, Jimin. Nechystá sa ťa pobozkať a ani ti prejaviť svoje pocity naplno. Len ti chce zblízka povedať, ako veľmi ťa nenávidí...

Tak už konečne zapoj rozum!

„Ešte stále môžem prestať," povedal Yoongi.

„Prestať? Haha, hyung, veď si ani nezačal," rozpačito sa zasmial Jimin.

„A cez to všetko ti srdce bije, ako by ďalšieho rána nebolo."

„No vieš, nestáva sa mi často, že si na mne takto nacapený. Je to celkom nový pocit."

„A aký je?"

„Jedinečný," zašemotil si viac-menej pre seba, ale Yoongi ho neprepočul. Už bolo aj tak neskoro cúvnuť, veď by to ani pre jednu stranu nebolo fér. A i keď Yoongi bojoval so svojimi vnútornými démonmi ako len vedel, túto noc nad nimi zvíťazil.

Bez ďalšieho ostychu si jemne privlastnil Jiminove pery. Ale vskutku len jemne. Veď pokiaľ si odmyslel ich počiatočné stretnutie a ten nedobrovoľný bozk na ulici, tento bol ich prvý. A prvý by mal byť mimoriadny.

„Stačí ti to ako dôkaz?" spýtal sa ho hneď, ako sa od neho o pár centimetrov vzdialil.

„Ak ten bozk zopakuješ, budem nad tým ešte premýšľať."

~

Keď sa Jimin prebudil, slnko už viselo na nebi pomerne vysoko. Rozhodne muselo byť čosi po desiatej, ale na dnes mali obaja voľno. Bol to ich posledný deň v Tägu. No aj tak by Jimin rád navštívil jazero Suseong.

Nech si mrmle čo len chce, je to neuveriteľne romantické miesto...

A keď už sme pri Yoongim, Jiminovi pri každom sebamenšom zavadení pohľadom o jeho tvár, poskočilo srdce. Bol na jeho pokrok nesmierne hrdý, no zároveň cítil, že za ním značne zaostáva. Yoongi urobil rozhodujúci krok, takže by mal aj on.

Priznať sa rodine nebude sranda, ale Yoongi za to stojí.

Veď keď videl ten jeho spokojný výraz, nemohol by mu ublížiť. Život ho neraz nepekne skúšal a on nechcel byť jeho ďalšou bolestnou spomienkou.

Zdalo sa, že ešte stále spí. Bolo to dosť zvláštne. Aj keď na to Yoongi nevyzeral, väčšinou sa vytrepal z postele ako prvý. Dnes tomu bolo však inak. Jimin to pripisoval najmä tomu vystúpeniu na námestí.

Ale stálo to za to. Jeho talent je úžasný a jeho hlas...

Skrátka úchvatný.

Rukou potichu nahmatal svoj mobil na nočnom stolíku a v odraze čierneho displeja si všimol budík od Yoongiho. Vláčil ho so sebou kade-tade. Neklamal keď povedal, že ten darček od neho priam zbožňuje.

Hádam aj preto sa potichu prezliekol a vytratil sa do mesta skôr, než sa stihol Yoongi vôbec zobudiť.

~

„Prekvapenie!" zvolal na plné hrdlo, akonáhle otvoril dvere a uvidel Yoongiho so zubnou kefkou zakliesnenou vo svojich ústach. Z brady mu kvapkala objemná pena rovno na biele tričko.

Ten naňho nechápavo zízal, akoby mu ušla pointa. Avšak, keď uvidel malú krabičku, ktorú so sebou Jimin priniesol, došlo mu to.

„Preboha, nehovor mi, že si na mňa minul ďalšie prachy," zamumlal pomedzi všetku tú penu v ústach a radšej sa odšuchtal do kúpeľne, aby tú katastrofu zo svojho trička okamžite vyčistil.

„Hej! Urobil som to z lásky, jasné?"

„Z lásky ku komu?"

„Z lásky ku tebe, ty idiot," prenasledoval ho a vtisol mu krabičku rovno pred tvár. „Chcel som ti niečo kúpiť, snáď sa ti to bude páčiť. Nie je to nič moc, ale sľubujem, že na tvoje narodeniny ti to vynahradím. Už to mám presne rozplánovaná a-"

Yoongi radšej prestal počúvať tie jeho bláboly o minulosti. O dosť viac ho zaujímalo, čo tá maličká krabička ukrýva za tajomstvo. Vzhľadom na veľkosť a zdobenie mu docvaklo, že to asi nebudú nové slúchadlá, no skôr nejaký šperk. Možno náušnice, prsteň alebo nejaký náramok. Tak či onak za to musel Jimin vysoliť mastnú sumu. Obal pokrýval indigový semiš.

„Debil," počastoval ho urážkou Yoongi.

„Čo prosím?"

„Hovorím, že si debil."

Jiminove pery vytvorili jednu súvislú čiaru: „A ja som si nahováral, že som len zle počul..."

„Prečo kupuješ také blbosti, hm?"

„Veď si to ešte ani neotvoril!" ohradil sa bezmocne Jimin.

Yoongi si ho premeral od hlavy po päty. Nakoniec potiahol matnú stuhu, ktorá elegantne dopadla na kachličky a odvážil sa nazrieť dovnútra.

To, čo tam videl ho šokovalo.

„Jimin..."

„No čo? Páči sa ti? Znova povieš, že nie si baba alebo trepneš inú kravinu?"

„Je to..." obmotal si to okolo chudých prstov a pozorne sa na to zadíval. Strieborná retiazka tancovala vo vzduchu z toho, ako sa mu triasla ruka. A na nej minimalistický prívesok koláča. Pre niekoho by to bol asi ozaj divný darček, no tento mal hĺbku. Niežeby koláče nejakú mali...

„Áno?"

„Neviem čo mám povedať," neustále hypnotizoval ten darček. „Zaskočil si ma."

„Aspoň táto časť vyšla podľa plánu," uchechtol sa sebavedome.

Nikdy som nič podobné nedostal. Nikdy za celý svoj život.

Nebolo predsa tajomstvom, že Yoongi dedil takmer všetko po svojom staršom bratovi. Či už oblečenie, brašňu či laptop. Yoongimu pocit novoty bol neznámy.

„Tak čo? Je pekný alebo na rapera až príliš sladký?" založil si ruky vbok a trpezlivo čakal na jeho reakciu.

Oči sa mu leskli, ako keby boli plné sĺz. Ústa mal síce mierne pootvorené, ale všetky slová zamlčal. Asi bol ešte stále ohromený.

„Kto ti povedal, že raper nemôže byť sladký?" prižmúril oči. „To je len ďalší otravný stereotyp. Je to nádherné, Jiminie. O dosť lepšie než ten môj trápny budík."

„Drž hubu. Ja ten budík žeriem. Krajší a trefnejší darček si mi vybrať nemohol," ohriakol ho Jimin, no neskrýval svoj široký úsmev.

Yoongi mu nakrátko po tom podal do dlane striebornú retiazku a s iskričkami radosti sa mu otočil chrbtom: „Zapneš mi ju, prosím?"

Nuž, možno ten výlet v Tägu nakoniec ani nebude až taký strašný...

~

hello guys ( ꈍᴗꈍ)

táto kapitola snáď nemala konca kraja...kontrolovala som ju počas vyučovania, takže majte strpenie a porozumenie ✌️

KONEČNE sa naše dve krehké dušičky pohli vpred, alebo nie? 🤔

anyway, čo si myslíte o tom prívesku? bol to dobrý či zlý nápad? čo by ste preňho vybrali vy ako trefný darček? ✧◝(⁰▿⁰)◜✧

sga.