Yoongi znášal začiatok ďalšieho týždňa dosť ťažko. Z postele sa mu nechcelo ani päty vytiahnúť, v hlave mu zunelo, akoby do seba obrátil dve fľašky zriedeného vína.

Keď sa Jimin konečne umúdril a v nedeľu večer sa zavesený do jeho najlepšej kamarátky objavil v obývačke, nevenoval mu ani letmý pohľad. A to mu prišlo naozaj zvláštne, pretože Jimin z neho spúšťal pozornosť len veľmi ojedinele.

Yoongi rozmýšľal ako ho osloviť, lebo vo vzduchu visela napätá atmosféra. Rozhovory neboli zrovna jeho silnou stránkou a pochyboval, že by Jimin túžil po akejsi zanietenej debate.

V pondelok sa deň v škole vliekol najpomalšie. Od toľkej nudy mu hlava padala na lavicu a oči sa mu prirodzene zatvárili pri civení na tabuľu s matematickými vzorcami.

Koho by už len matika mohla baviť?

Pomyslel si gániac na svojho spolusediaceho, ktorý takmer zlomil hrot ceruzky od svižného písania výsledkov do zošita.

Yoongi sa celým vyučovaním ledabolo pretĺkal a väčšina učiteľov nad ním už rezignovala. Výnimkou nebola ani učiteľka matematiky, čo ho síce zakaždým upozornila, aby začal dávať pozor, ale trestu sa vyhol bez najmenších komplikácií.

Nedalo sa čudovať, že ostatní si ho ihneď zaškatuľkovali ako toho lajdáka, čo nie na nič dobrý.

„Hej, Min!" hlas spoza jeho chrtbta vyrukoval rozjareným tónom.

Yoongi sa potichu nadýchol a tuhšie zovrel okraj svojej školskej skrinky. Namiesto učebníc v nej zívala prázdnota a občasné pavučiny.

„Čo chceš, Hyungchul?"

„Pozrime sa. Niekto dnes o sto šesť na všetkých vôkol seba prská. Čo tá nevraživosť, kamarát?"

Hyungchul sa nedal nijako odbiť, lebku mal tvrdšiu než veľryby a cudzie názory, pocity a postrehy, si iba málokedy pripúšťal k srdcu.

„Daj mi pokoj," povedal mu Yoongi so vztýčeným ukazovákom.

„To by som naozaj rád, Min..." na nepatrný moment sa pohral so svojimi dlhšími vlnitými vlasmi a našpúlil pery, „ale snáď nemáš pamäť o veľkosti priemerného škrečka. My sme nezabudli na to, čo si urobil Yoonjinovi, takže sa prestaň hrať na drsňáka."

„Yoonjin je idiot," prehlásil bez strachu, „dobiedzal a doplatil na to. Radím ti, aby si sa z jeho chyby poučil a šiel mi z cesty, lebo lepšie ako on určite nedopadneš."

V tom okamihu sa školský zvonček rozčertil a oznámil poslednú vyučovaciu hodinu.

Netrvalo ani minútu, kým sa ostatní študenti pobrali naspäť do svojich kmeňových tried a Yoongi sa s Hyungchulom sami ocitli na prázdnej chodbe.

Jeho sok však nestrácal žiaden čas a pritisol Yoongiho o zatvorené skrinky, ktoré pod jeho váhou nahlas zarachotili.

„A ja ti zas radím, aby si si svoje slová premyslel skôr, než niečo povieš. Je mi z teba zle," znechutene nad ním pokrčil nosom počas toho, ako si ho premeriaval od hlavy až po päty. „Tvoja brašna, topánky aj nohavice sú od dlhovekosti poriadne vyšúchané. Naparuješ sa, ale nemáš čím. Si obyčajný chudák, Min, no tvoje ego si tú pravdu nechce pripustiť. V hĺbke svojej duše ale vieš, že ja a Yoonjin sme tisíckrát lepší než-"

„Pán Lee a pán Min, čo vy dvaja tu robíte? Nemáte byť na vyučovaní?" ako na zavolanie k nim doľahla otázka učiteľa, ktorý len tak-tak držal vo svojom náručí štós papierov.

Hyungchul okamžite povolil svoj stisk a previnilo sa usmial. „Prepáčte, akosi sme sa nechali uniesť horlivou debatou. Už sa to nebude opakovať, pane," pokorne sa mu uklonil a vycúval z celej šlamastiky, ako keby sa nechumelilo.

Yoongi sa automaticky chytil za boľavé plece a nečujne na Hyungchula zahrešil. Následne však sklonil hlavu pred profesorom, ktorý ešte stále postával na mieste.

„A čo tvoja výhovorka, Min?"

„No ja," odvetil, „žiadnu nemám, pane."

„Ty si ten študent, ktorý v posledných dňoch rád využíva počítač dole v knižnici, je tak?" opýtal sa ho.

„A-ako to viete?"

„Taktiež tam trávim dosť času. Všimol som si, že pri ňom sedíš častejšie než je povolené. Si si vedomý, že porušuješ školský poriadok?"

Yoongiho oblial pot.

Majú aj sprosté pravidlá, čo sa vzťahujú na ten starý kus šrotu?! Absurdné!

„Tak poď za mnou," pokynul mu učiteľ, „pomôžeš mi odniesť tieto materiály do kabinetu, a potom sa porozprávame o tvojom treste."

O treste? Veď to nemôžete!

„Pane, ale ja mam vyučovanie."

„Pri tvojej mizernej dochádzke by ti to nemalo priveľmi prekážať, či sa mýlim, Min?"

„No-"

„Nemusíš sa tým zaoberať. Na porade poviem, že si bol skrátka so mnou. Nemárnime teda čas a švihnime si. Hodina bude trvať už len štyridsať minút."

Sawa Akihiro bol pomerne zabehnutým profesorom, ktorý sa čertvo po výške uplatnil v školstve. Najskôr desať rokov učil v Osake na súkromnej škole, ale keďže bol naprosto otvorený zmene a novým  výzvam, odišiel skúsiť šťastie do neďalekého zahraničia. Podarilo sa.

Yoongi netušil, čo starý Akihiro chystá. Liezol mu poriadne na nervy, lebo na ňom sedel už od samého začiatku. Viac nepochyboval o tom, že ho v knižnici spoza drevených regálov úpenlivo sleduje a meria mu čas stráveným pri počítači. A to všetko preto, aby si našiel lacnú pracovnú silu.

Očividne si myslí, že sa hodím len na nosenie storočných učebníc.

Nemýli sa, no aj tak sa ma to dotklo...

„Sem to polož," pokynul mu a ukázal na neveľký mahagónový stolík, ktorý bol zahltený ďalšími a ďalšími tlstými knihami.

V lúčoch poobedňajšieho slnka, čo do tmavého kabinetu prenikali cez hrubé žalúzie, bolo všade vidno rozvírený prach. Yoongimu sa z toho žiadalo kýchnuť, ale tým pádom by mu určite  niektoré z tých papierov popadali na zem.

„Pane, na tom stole je kníh už dosť. Podľa mňa-"

„Proste ich tam polož," skočil mu do reči. Akihiro sa radšej venoval svojej spolovice vypitej čiernej kávy.

Štrngot čajovej lyžičky ho, počas nesplniteľnej úlohy, iba väčšmi znervózňoval. Pre istotu sa postavil na špičky, aj keď to nebolo vôbec potrebné, a s vystrčeným jazykom sa pokúsil koncentrovať na svoju bojovú úlohu. Ťažké štósy držal vysoko nad hlavou, aby mal lepší prístup k veži z ošarpaných kníh. Tá sa nebezpečne zakymácala do strán, ale nakoniec to ustála.

Uf.

„Úžasné. Pokladanie vecí ti ide na výbornú, Min!" poznamenal Akihiro a priložil si obitú šálku k perám, „možno v tebe nejaký ten potenciál aj je. Možno."

Kým mal Akihiro prestávku, Yoongi sa obšmietal okolo kabinetu, prezeral si trojcentimetrový nános prach na policiach a vyblednuté fotografie v rámčekoch.

Od prefajčeného vzduchu chcel kašľať o sto šesť, no zároveň nechcel narušiť Akihirovi jeho kávovú seansu. Boh vie, či by mu za to nepridal o trest naviac. Bol jedným z najčudnejších učiteľov na škole.

„Myslel som si, že v dnešnej dobe má každý mladý aspoň jeden laptop a tablet," uprel naňho zrak, „prečo sa teda spoliehaš na tú starú spomalenú školskú krabicu, hm? Mama ti odpojila wi-fi, alebo ti ho šmarila von oknom?"

No, popravde to bol môj otec...

„Vlastný sa mi pošmykol z rúk. Padol na schody a neprežil to."

„Veď to ani nemohol," usmial sa záhadne Akihiro, „ten laptop predsa nebol nikdy živý."

Je fakt divný...

„Je mi to síce ľúto, ale nemôžem prehliadať tvoje prestupky. Najmä, ak sa pravidelne opakujú päťkrát do týždňa."

„Aj tak o ten počítač nik iný nestojí," odvetil Yoongi, „práve naopak, pán profesor. Mali by ste mi ďakovať, že ho vôbec používam."

„Budem sa tváriť, že som tvoju drzosť prepočul," odvrkol Akihiro s preloženými rukami a oprel sa o svoju stoličku. „Pokiaľ viem, učiteľ má vždy pravdu. Je tak, Min?"

„Áno, pane."

Hajzel.

„Skvelé," prudko sa zo svojho miesta postavil a podišiel k žalúziám, cez ktoré nepozorovane nazrel na školský dvor. „Poďme ti teda vymyslieť adekvátnu protislužbu."

Nestačil by zápis do triednej knihy? Táto protislužba sa mi naozaj nepozdáva...

„Si dobrý v upratovaní?"

Yoongi znechutene skrivil tvár.

„Nevadí. Naučíš sa. Odteraz si vezmeš na starosti celý môj kabinet," veselo vysvetľoval. „Nejde o nič zložité. Utrieš prach na policiach, zaleješ zopár kvetín, zametieš aj pod kobercom a zo stola na konci dňa všetko odložíš sem do tejto zásuvky."

Akihiro na ukážku otvoril tú najvrchnejšiu, ktorá už bola aj tak dostatočne prepchatá zošitými papiermi.

„A každú prestávku mi pomôžeš s pomôckami na ďalšiu hodinu."

„Každú?"

„Využil by si snáď voľný čas na niečo prospešnejšie?"

Hocičo je prospešnejšie ako byť úbohý nosič štetcov a gigantických uhlomerov...

„Mlčanie väčšinou značí súhlas, Min. Verím, že si s mojím nápadom plne stotožnený."

„Stotožnený je až príliš silné slovo, pane. Zmierený by do tej vety pasovalo asi najlepšie."

„Fantastické! Zajtra ťa tu okolo siedmej budem čakať. Skús ne meškať, dobre? Inak ti to strhnem z výplaty. O polovicu menej času strávenom na počítači," objasnil mu Akihiro.

~

Čo si o sebe ten starec vôbec myslí? Že mi môže organizovať život? Že budem skákať tak, ako on bude pískať? Tak to sa očividne prerátal. Zjavne sa ešte nezoznámil s pravým Min Yoongim!

Rozčúlene odkopol prázdnu plechovku od ľadového latté spod svojich nôh a s rukami zarazenými hlboko vo vreckách nohavíc pokračoval vo svojej ceste.

Ani si nepamätal, kedy bol naposledy tak rád, že odzvonilo škole. Väčšinou mu bolo všetko ukradnuté, nič nebolo hodné jeho pozornosti, a tak samotná škola preňho nebola až takou priveľkou osinou v zadku.

„Akihiro, Akihiro, Akihiro! Prečo sa ten starček prišmatlil rovno do Pusanu? Prečo nemohol radšej zostať v Ilsane alebo v Soule?" šomral si nahnevane popod nos.

„Stoj, ty babrák!" ktosi mu zozadu prikázal, no Yoongi sa nenechal zastrašiť. Rozhodne nie teraz, keď jeho dnešok bol v troskách a náladu mal mizernejšiu než obyčajne.

„Hej, bábovka! Aspoň reaguj, keď na teba rozprávame," vyrukoval druhý hlas, ktorý, nanešťastie, sprevádzala aj ostrá bolesť, čo pocítil vzadu na hlave.

Dovolil si do mňa hodiť jablko?! Vidím správne?

Yoongi v tej sekunde zastavil a rýchlo sa obrátil za hlasmi, čo ho provokovali.

Samozrejme, Hyungchul v bande grázlov nemohol chýbať. Akonáhle ho spozoroval, bezmocne naňho obrátil svoje dlane.

Zbabelec jeden debilný!

„Yoonjinovi sa tvoje nevychované spôsoby nepozdávajú," oznámil prvý s trápnou, a najmä krivo zastrihnutou, riedkou ofinou. „Prišli sme uplatniť jeho protislužbu."

„Čudujem sa, že vám Yoonjin nepíše aj to, čo máte hovoriť. Ledva zo seba vyhabkáš vetu, ktorá by mala hlavu aj pätu, Sungho." zaškeril sa Yoongi.

„Tvoj ksicht sa onedlho vpije do chodníka. A ja si ten moment, kedy budeš prosíkať o to, aby sme prestali, vychutnám zo všetkých najviac." najvyšší z nich, volal sa asi Hangyeol, si pre efekt popukal hánky.

„Ale ešte predtým, ako ma roznesiete po celom dvore navrhujem, aby ste doplnili svoje vitamíny."

„Čože?"

„Postreh!" Yoongimu sa podarilo využiť okamih prekvapenia, schmatol zelené jablko zo zeme, a na oplátku ho šmaril do Hangyeolovej zvráštenej tváre.

Kútiky pier sa mu mimovoľne vytočili nahor, no nemohol sa tým pohľadom nabažiť dosýta.

Keď sa spamätajú, pôjdu mi po krku ako stádo divých býkov.

Práve preto bral nohy na plecia a čo mu sily stačili, utekal ku školskej bráne.

Yoonjinova banda sa nakrátko po ňom rozbehla, nadávkami jeho adresu obsypávali jedna radosť a Hangyeolova pórovitá koža nabrala potupný červený odtieň. Niet sa čomu diviť, keď mu karma jeho čin takmer okamžite vrátila.

Yoongi sa počas behu zvedavo obzeral cez svoje plece, úsmev sa ho ešte stále držal. Teda až dokým nenarazil do postavy pred sebou. To ho ihneď zrazilo z nôh.

„Ale, ale...Niekto sa nám tu snaží utiecť?"

Takže Yoonjin sa predsa len rozhodol pridať? Aké šľachetné. Som si istý, že mu nos dokážem zlomiť aj druhýkrát. Iba sa musím tra-

Natoľko sa sústredil na svoje vlastné myšlienky, že si nevšimol približujúcu sa Yoonjinovu päsť.

„Hneď sa cítim lepšie, ty hajzel!" vyprskol spokojne, zatiaľ čo si Yoongi prekvapene priložil ruku na miesto, kam ho zasiahol.

Yoonjinova chudá tvár bola posiatá rôznymi drobnými rankami, sem-tam aj fialovými modrinami, no najväčšmi na ňom vynikal ten do sveta volajúci opuchnutý nos.

„Hyung, už sme tu, už sme..." Sungho lapal po dychu. Postupne všetci pribehli k Yoonjinovi.

„Idioti! To ste si nevedeli dať väčší pozor? Skoro vám zdrhol."

„Prepáč, hyung, ale nečakali sme ten útok s jablkom."

„Aké jablko? O čom to zas tárate?"

„Hyung, pozor!" zahučal Hyungchul, lenže bolo už príliš neskoro.

Yoonjin padol dozadu, pretože ho Yoongi stihol včasne podraziť.

Uháňaľ, viackrát sa už neobzrel, aby sa nepodtkol o žiaden výmoľ alebo burinu vyrastajúcu cez škáry chodníka, no ani to mu tentoraz nepomohlo.

Nakoniec ho Sungho a aj Hangyeol dostihli a prstami mu ovinuli golier školskej košele. Ani sa nenazdal, šmarili ho o zem a kolenami sa mu zavážili na hrudník, aby sa nevzpieral.

Obaja sa na ňom dostatočne vyzúrili, kopnutiami ani údermi nešetrili a popritom z nich sršala jedna sprostá poznámka za druhou.

„Neopováž sa nám pliesť do cesty, je ti to už dúfam jasné," vyštekol Sungho a neďaleko jeho hlavy si schuti odpľul.

Veď počkaj, keď si ťa samého odchytím po vyučovaní. Na ošetrovňu ťa budú musieť previesť po kúsočkoch...

„Áno a..." Hangyeol prestúpil z nohy na nohu, akoby si potreboval odskočiť a dodal, „a opováž sa do nás hádzať jablká, jasné?"

„To si si fakt mohol odpustiť, Gyeol. Bolo to dosť trápne..."

„Nič iné by som od vás chudákov ani nečakal," chrapľavo sa zasmial Yoongi, ktorý bol ešte stále rozčapený po celom chodníku.

„O tom, ako byť prvotriedny chudák, nám nabudúce môžeš urobiť prednášku, čo povieš? Ty nad všetkými nepochybne kraľuješ, Min."

„Tak to by som si potom mal dávať pozor," sykol od bolesti, keďže sa naňho Hangyeol zavážil, „lebo vy dvaja od môjho titulu nemáte zrovna ďaleko."

„Sungho, neumlčíme ho už nadobro? Píli mi nervy viac než tie otravné komáre!" zaúpel Hangyeol ako malé decko. „Ak chce dostať dvojitú po hube, rád mu v tom vyhoviem."

„Yoonjin povedal jednoznačné nie, Gyeol! Chce ťa len vyprovokovať," zagúľal očami.

„Môžem si ešte aspoň raz kopnúť? Prosím!"

„Hej, vy dvaja! Čo to tam robíte?"

„Huh?"

Obaja sa vystrašene zamerali na postavu, ktorá sa k nim približovala vo svojom ležérnom čiernom saku. Nebolo však súčasťou školskej rovnošaty. Chalan, čo sa k nim rútil vyzeral o niekoľko rokov staršie. Skúmavo si ho prezreli od hlavy po päty, nachádzajúc na ňom čosi zvláštne povedomé.

„Ihneď mu dajte pokoj, inak privolám dozor. Som presvedčený o tom, že riaditeľ ešte stále sedí vo svojej kancelárii. Určite by ste si s ním vy dvaja nechceli dať poobedný čaj, či?" výstražne na nich zagánil, až mu ponaskakovali vrásky na čele. „Choďte kade ľahšie, lebo vám behom hodiny zaručím jednosmerný lístok z tejto školy."

S váhaním, no predsa, Hangyeol aj Sungho zložili svoje tenisky z Yoongiho hrude a nechali ho napokoji. Sungho od zlosti rozhodil rukami a znova si odpľul do neďalekej trávy, ale nakoniec odišiel. A hneď v jeho tieni sa neohrabene tackal aj vydesený Hangyeol.

Napočudovanie však Yoongi zostal ležať na chodníku. Smietky a nepatrné kúsočky odpadkov, po ktorých sa nedobrovoľne rozvaľoval, sa mu zabárali do kože každým sebamenším pohnutím. Vedel, že akonáhle sa pokúsi pozviechať, asi to bez cudzej pomoci nezvládne. Celý chrbát ho bolel a už teraz musel mať na tvári nejakú hlbšiu ranu, pretože sa mu po brade rinula krv.

Tí magori. Yoonjina nabudúce strčím rovno pod autobus.

„Si v poriadku?" opýtal sa jeho neznámy záchranca a bystro ho schytil pod pažu, aby mu pomohol vstať.

Yoongi od neho odvracal hlavu, ale ten hlas mu bol i tak veľmi známy. Akoby ho poznal celý svoj život, akoby s ním vyrastal. Dokonca aj tá vôňa, čo bola prepitá skrz-naskrz jeho čiernym sakom, v ňom vyvolávala akúsi príjemnú nostalgiu.

„Yoongi? Si to naozaj ty?" opýtal sa ho záchranca a slabo mu stisol predlaktie.

Hádam nie. Buď som sa tresol o nejaký kameň, alebo som si omylom počas pádu vpichol do nohy nejaké omamné látky...

„Min Yoongi! Usilujem sa ti dovolať už niekoľko dní a ty mi vôbec nezdvíhaš. Uvedomuješ si, ako som sa o teba bál? A teraz ťa nájdem schúleného na zemi, ako do teba kopú decká zo školy?! Máš mi veru čo vysvetľovať. Odišiel si znenazdajky a otec mi nič nepovedal. Posledné dni nevytiahne päty z baru a schlasce čo mu hrdlo ráči. Takže, začni vysvetľovať."

Yoongi chcel fňukať a žobrať o to, aby mu aspoň niekto doprial trochu voľna, ale vedel, že by to bolo nanič. Ak niekto zdedil riadnu porciu tvrdohlavosti, bol to práve jeho najmilší hyung.

„Aj ja ťa rád vidím, Junki," zamrmlal.

~

ayo and hello!

dnešná časť vyšla skôr, ale mala som dobrú motiváciu 👉👈

za možný výskyt preklepov sa ospravedlňujem, ale ako má aj kapitola v názve slovo "busy," tak aj ja som tak trochu zaneprázdnená T__T

미안해 ♡

please, enjoy! ^^

sga.