„Ani neviem ako sa ti odvďačiť," Jihyun si uterákom drhol z tváre pozostaty dlhotrvajúceho červeného rúžu. Yul ho obdarovala toľkými bozkami, že by sa to dalo nazvať aj znásilnením.

Našťastie ho Yoongi zachránil v ten správny čas. Následne sa ospravedlnil Yul s tým, že obaja budú musieť ísť okamžite domov kvôli Jiminovým rodičom.

To však bola iba šikovná výhovorka. Akonáhle odomkli dvere od kaviarne, nikoho vnútri nenašli. Nijakého zákazníka, Jiu a ani Jongsua.

Tí po sebe zanechali iba naškriabaný odkaz na chladničke, na ktorom bolo napísané, že sa pobrali navštíviť Jiinu sesternicu. Vraj prišla zo zahraničia a chcela sa unáhlene stretnúť.

„Prekáža ti, že tu budeme sami? Môj skvelý braček sa tu určite čochvíľa objaví," zahundral si posmešne Jihyun, „vždy musí byť stredobodom pozornosti."

„Nezazlievaj mu to, každý sme nejaký." zastal si ho Yoongi, „a každý máme svoju protivnú stránku. Ty ju z nás ukazuješ asi najviac, takže by si o tom mal čosi vedieť."

„Ale prosím ťa," prevrátil očami, no následne sykol od toho, ako mu uterák neúprosne dral kožu na líci, „keď nie je na okolí Jimin, nemá mi kto piť krv."

„Ak by som bol slušný, nespýtal by som sa ťa na dôvod..." Yoongi sa prechádzal po obývačke sem a ta, akoby tu bol po prvý raz. V rukách poťažkával jednu sošku z blšieho trhu za druhou, ktoré boli pôvodne položené na nízkej komode. „Našťastie som dosť drzý, tak to už vysyp. Aj tak to nemám komu zavesiť na nos."

„Iste. Hneď ako príde Jimin, pekne by si mu to všetko zrekapituloval uňho v izbe," zamrmlal Jihyun a konečne odhodil preč ten zašpinený uterák, „takých ako si ty poznám veľmi dobre. Ste nalepení na tých, čo sú v škole elitou a poriadne ani nemáte vlastný život. Lipnete na cudzej sláve a neustále sa pretvarujete."

„Ty ma nepoznáš," Jihyun sa až striasol, keď Yoongiho pohľad potemnel. Odrazu mu naháňal hrôzu.

V útrobách kaviarne musela teplota klesnúť o niekoľko stupňov nadol, keď sa ho Yoongi pokúšal ostrým fľochnutím zabiť. Jiminov braček sa však z tejto nemilej skúsenosti rýchlo otriasol a s rozpačitým úsmevom znivočil vzrastajúce napätie.

„Haha, ja som to tak nemyslel. Veľa toho natáram," mávol nad tým rukou, „nevšímaj si ma. Budem na poschodí."

„Nezmysel," vďaka Yoongiho slovu akosi kŕčovito zastal na schodoch a čakal, kým dopovie. „Pozrieme si film alebo seriál."

„Film?"

„Tak sem na pohovku už láskavo dotrep svoju riť, dobre?"

Jihyun sa k nemu, s pevne zovretými perami, nedobrovoľne došuchtal.

„Čo pustím? Komédiu, horor alebo snáď animák?"

„Už aj svadobné video mojich rodičov bude zábavnejšie než tie predpotopné komédie," ohrnul nad tým nos.

„Takže komédia," usúdil Yoongi so šibalským úsmevom.

To som mohol tušiť...

~

Jimin sa od momentu, kedy sa od svojich priateľov odpojil, iba bezvýznamne potĺkal ulicami. Zastihol ho aj neželaný dážď. Keďže donedávna svietilo a príjemne hrialo slniečko, nemal najmenší dôvod vziať si so sebou aj niečo teplejšie. Plážové oblečenie mu tak nasiaklo vodou a lepilo sa mu na telo, vďaka čomu mu drkotali zuby.

Vrátiť domov sa mu však nechcelo. Neskôr toho dňa si sám uvedomil, že to trošku prepískol a na Jihyunovi si nemal okato vybíjať zlosť.

Podobne, ako keď som sa sápal po Yoongim, že? Nikdy to nedopadne dobre...

Doľahli naňho výčitky. S Yoongim by sa už nikdy nemuseli vidieť, ak by mu nezruinoval predošlý život.

Naozaj sa pred ostatnými naparujem? Naozaj som až taký neznesiteľný?

Ako veľmi si prial, aby jeho pochyby niekto vyvrátil, ale omnoho viac by momentálne uvítal teplú deku a hrnček škoricového čaju.

Pokiaľ sa vrátim naspäť, budem im iba na príťaž.

Predstavil si, ako by Jihyunovi aj Yoongimu opadol úsmev vo chvíli, kedy by prekročil prah vchodových dverí. Znova by zničil ďalšiu pohodovú atmosféru a rozhodne by nezvládol svoj prchký jazyk skrotiť skôr, než by jedného z nich urazil.

Zaborený vo všemožných predstavách, dával len stroho pozor na cestu, až kým omylom nenarazil do okoloidúceho chodca. Jimin sa zapotácal, no nerobilo mu veľký problém udržať rovnováhu. Letmo sa na toho muža na zemi obzrel. Ten už toľké šťastie nemal a pošmykol sa na klzkom chodníku. Sedel uprostred neho a boľavo si šúchal temeno hlavy.

Každému som iba na príťaž, previnilo si zahryzol do spodnej pery, vysúkal zo seba trasľavé ospravedlnenie a rozbehol sa hlbšie do mesta.

Zastavil sa až o niekoľko blokov ďalej, kedy mu svaly na nohách priam horeli vysílením a kedy ledva lapal po dychu. Ešte sa mu nestalo, že by nezvládol ubehnúť taký kúsoček cesty a taktiež nie to, že by niekomu odmietol podať pomocnú ruku.

Hanbi sa, Park Jimin. Z teba nikdy žiaden úžitok nebude. Si úplne nanič.

Ani vlastné svedomie mu to dvakrát neuľahčovalo a hrešilo ho takmer bez prestania. Sám sa ako-tak odbelhal na kraj širokého chodníka, aby ostatným svojou nepozornosťou viac nemohol ublížiť a na rohu bočnej uličky sa pomaly zviezol k zemi.

Do mokrých vlasov si vplietol prsty a svoju užialenú hlavu si skryl medzi kolenami. Hromobitie a hustá spŕška dažďu mu aspoň čiastočne napomáhali s vyčístením mysle. Párkrát sa zhlboka nadýchol, a potom sa odhodlal skontrolovať svoj mobil. Vo vrecku šortiek síce značne premokol, no stále fungoval. Vedel to najmä preto, lebo mu v jednom kuse vibroval od prijatých správ a hovorov.

Keď sa pozrel na odomknutú obrazovku, pohltilo ho nespočetné množstvo esemesiek. Počet neustále rástol a nezdalo sa, že sa v najbližších minútach ustáli.

To mi nikto nemôže dať pokoj?

Nevrlo pokračoval v hryzení si do pery počas toho, ako sa palcom snažil prebojovať na samý začiatok dnešných správ.

od Yoongi hyung o 15:23: Yah! Prečo si tak náhle zmizol, Jimin? Čo sa stalo?

od Yoongi hyung o 16:51: Jimin, začína sa zmrákať. V predpovedi hlásili, že okolo šiestej sa spustí obrovský lejak. Mal by si sa radšej vrátiť domov.

od Yoongi hyung o 17:34: Myslel som to vážne...Leje ako z krhly, tak už neblázni a vráť sa.

od Yoongi hyung o 18:06: Chystáme sa s Jihyunom pozerať film. Ak sa ozveš, počkáme ťa. Dokonca ti zaplatím aj taxík, aby si nemusel v tom daždi ísť pešo.

od Yoongi hyung o 18:17: Sunghi sa k nášmu filmovému maratónu pridala tiež a priniesla veľa výborného jedla. Naozaj si to ešte nerozmyslíš? Máme o teba strach...

od Michin o 18:40: Jimin, prečo mi nezdvíhaš? Ani si nevieš predstaviť ako príšerne sa o teba bojím. Neznášam, keď ma ignoruješ! Prosím, zavolaj mi a príď domov. Ihneď! Len aby si vedel, to nebola prosba.

od Jihyunie pabo o 18:42: Ak by to bolo na mne, nepísal by som ti, no ten tvoj blonďák ma prepaľuje pohľadom a fakt mi asi lepí. Mám ti povedať, nech sa vrátiš a že sa na teba už nehnevám. To by som však klamal...

A vtedy radšej prestal čítať.

Yoongi by mi zaplatil taxík? A z čoho? V tej pizzerke kde pracuje mu musia dávať snáď iba drobné a aj tie sú určite ulepené od detských žuvačiek...

Sunghi~ah zas vyvádza a prehnane sa o mňa bojí.

No a Jihyun je kretén, ale aspoň úprimný.

Pravdaže by sa väčšmi potešil, ak by mu brat odpustil jeho neotesané správanie, avšak pochyboval o tom, že by to Jihyun dokázal. Na to bol extrémne hrdý.

Chcel svoj mobil odložiť naspäť do vrecka, keď sa mu zas usilovala dovolať Sunghi. Len si povzdychol a prichádzajúci hovor krátkym pohybom zrušil. Nebol ešte ani zďaleka pripravený vzdorovať náporu jej rozbúrených emócií a vtieravých otázok.

~

Joowon aj v tomto nepriaznivom počasí musel zájsť na menšie nákupy. Po mysli mu behali najmä slová Sunghi, ktorá hovorila o Jiminovi výhradne v superlatívach. To, že sa jej páči, ho nemilo zaskočilo. Dodneška si bol naprosto istý, že nič viac ako najlepší kamoši ani len nemôžu byť.

S plnými igelitovými taškami, tých najlacnejších polotovarov, si cestu domov spestroval rôznymi skratkami. A jednou z nich bola práve tá, v ktorej smútil aj samotný Jimin.

Keď ho Joowon našiel schúleného na zemi a do nitky premoknutého, takmer sa mu ušká tašiek vyšmykli z rúk. Doposiaľ sa mu nenaskytol užialenejší pohľad na jeho večne sebavedomého a usmievavého priateľa.

Vôbec neotáľal a už-už mu pomáhal, aby sa postavil z tej špinavej zeme. Ten sa síce bránil a presvedčivo namietal, že je v naprostom poriadku, no Jowoon mu jeho sladké rečičky neuveril.

Aj proti jeho vôli ho dotiahol až dovnútra svojho skromného bytu a nechal ho postávať v predsieni, lebo z jeho oblečenia ešte stále kvapkala voda.

Jimin si čakanie skracoval najmä tým, že si šúchal dlane o seba a prestupoval z nohy na nohu kvôli neznesiteľnej zime, čo sa ho nechcela striasť.

Joowon po nekonečne dlhých minútach prišiel za ním s hŕbou čistých vecí v rukách. Ako prvé po ňom hodil hebký uterák, a potom už nasledovalo všetko ostatné - od čistého oblečenia, cez papuče, až po maličké mydlo na vydrhnutie svojho zafúľaného oblečenia.

Ak by to však bolo na Jiminovi, spod horúcej sprchy by už nevyšiel. Konečne mu nedrkotali zuby a ruky nemal väčšmi stuhnuté od chladu. Žiadne mokré oblečenie, čo by na jeho kožu protivne priliehalo. Len vrelá voda, ktorá naňho dopadla z okrúhlej hlavice a obrovitánsky kúdol pary, čo snáď popod dvere putoval až do kuchyne k Joowonovi.

Jimin nemohol odporovať ani novému oblečeniu, ktoré získal. Aj keď mu švy trička na pleciach úplne nesedeli a tepláky mu boli akosi pridlhé, prinajmenšom sa aspoň cítil pohodlne.

Predtým, ako sa pobral z kúpeľne aj s kôpkou jeho vypraného šatstva, voľnou rukou si prehrabol vlasy, aby mu viac nepadali do očí.

U Joowona mal tú česť byť už niekoľkokrát. Na to, že boli rovesníci, obaja žili odlišným životným štýlom. Jimin pomáhal rodičom v kaviarni a býval vo svojej starej malej izbe, no a Joowon odišiel z domu zhruba pred dvoma rokmi. Na počudovanie, nedopomohli mu k tomu nijaké zlé rodinné vzťahy. Len sa chcel osamostatniť a skúsiť si skutočný dospelácky život.

Byt, ktorý zdieľal ešte s jedným chalanom, bol celkom slušne zariadený. Všade panoval poriadok, na nábytku sa neusádzal prach a výhľad taktiež nebol na zahodenie.

Jimin sa obzeral vôkol seba, aby zistil, či tu nič nového nepribudlo. Otočil sa okolo vlastnej osi s neveľkým úsmevom a svoje oblečenie nakoniec prevesil cez zapnutý radiátor.

„Musíš mi vysvetliť, prečo drichmeš uprostred Pusanu v tom najväčšom lejaku," ozval sa Joowon z kuchyne, kde paličkami premiešaval jedlo.

„Vysvetlím ti to, ak ty mne dôvod, prečo nakupuješ v tom najväčšom lejaku," Jimin sa spokojne zvalil do mäkkej koženej pohovky.

„To je ľahké," odpovedal Joowon, „Sungmin nemá rád, keď príde domov a je prázdna chladnička. Ten chalan by ťa zabil aj jediným fľochnutím. No fakt! Nesrandujem..."

Jimin sa neubránil smiechu: „Ma Joowon, ty sa bojíš svojho spolubývajúceho?"

„Hovorím ti, že je desivý. Ale asi tomu už začínam prichádzať na kĺb," zveril sa mu so svojou hypotézou, „podľa mňa je nejaký zmutovaný vlkolak. Neznáša spln a chladničku vyjedá predovšetkým nadránom."

„A nebude to náhodou tým, že študuje na výške? Spomínal si mi, že jeho odbor je mimoriadne náročný."

„Tak tomu ver. Mňa by na informatiku a počítačové vedy nedostal ani prezident..."

„Ani Sunghi?" podpichol ho Jimin.

„No ja..." Joowon sa prestal prehrabovať v hrnci a na moment stuhol.

„Joo?"

„Na pláži sme sa o tebe rozprávali."

„O mne?"

„Sunghi mi niečo zaujímavé prezradila," Joowon sa pridal k Jiminovi s dvoma miskami plnými extra pikantného ramenu.

„Vraj sa jej páčiš," dopovedal po odmlke a pod nos mu podstrčil uvarené rezance.

„Čože?!" Jimin na pohovke od prekvapenia nadskočil a nechýbalo veľa od toho, aby sa mu ramen vylial na tričko. „To ťažko, kamarát."

„Sama mi to dnes povedala," zanovito si stál za svojím. „Prečo by som ti klamal? Navyše, môže ti to len lichotiť. Sunghi je skvelá, zábavná a-"

„A si do nej buchnutý až po uši, Joo," dokočil zaňho Jimin s prefíkaným výrazom. „Mal si sa jej dnes vyznať! Bol ideálny deň."

„K čomu by to bolo dobré, keď je zamilovaná do teba?"

„Joowon," vážnejšie dodal, zdôrazňujúc každučkú slabiku, „Sunghi by o mňa neoprela ani bicykel. Bolo by divné chodiť so svojou najlepšou kamoškou a ona to vie najlepšie. Podľa mňa ti chcela iba pomotať hlavu. Ako ste sa vlastne k tejto téme vy dvaja dostali, hm?"

„Keď sme sedeli pri bare, rozpovedala sa mi o nejakom tajnom pláne, či čo. Následne celkom zneistela a snažila sa to zahovoriť tým, že ide o plán, aby sa dala s tebou dokopy. Vraj je jej komplicom Yoongi."

„Ale veď to nedáva zmysel," pošúchal si bradu, „prečo by Sunghi niečo také vravela?"

O čo tej Michin len ide...

Joowon iba pokrčil plecami a radšej sa venoval svojmu chladnúcemu ramenu. Predsa len, Sunghi dokázala splietať dve na tri a nikto sa v nej jednoducho nevyznal. Dokonca ani Jimin nie.

Počas toho, ako sa však prehraboval v jedle a paličkami naháňal kúsok rybieho koláčika, akýsi možný predpoklad mu predsa len skrsol v mysli.

„Počúvaj, Joo. Týkalo sa to toho úderu, čo Yoongi schytal?"

„Vlastne áno. Myslím, že hej."

„Si si naozaj istý, že nehovorila o tajnom pláne, ktorý by zahŕňal mňa a Yoongiho?"

„Samozrejme, že som. Pamäť mi slúži ešte dobre."

Michin, Michin, Michin...

„Ja viem len toľko, že sa usiluje, aby sme sa do seba zamilovali."

„Aby si sa zamiloval do koho?" prižmúril oči.

„Do Min Yoongiho."

„Počkať," rozhodil zrazu voľnou rukou, „o čom sa to tu bavíme?"

„Sunghi ti určite klamala, Joo. Nejde jej o to, aby som ja s ňou chodil, no o to, aby so mnou Yoongi chodil."

„Bože môj, ten ramen musí byť asi po záruke. Nejako mi treští v hlave," sprisahanecky pozrel svoju misku a s obavami ju položil na stôl. „Vieš čo? Pôjdem sa pozrieť na ten obal..."

Jimin ho nechal ísť. Chudák Joowon bol z celého dneška poriadne zmätený. Najskôr ho odmietla jeho dlhoročná láska, potom našiel Jimina povaľovať sa v búrke na ulici ako vrece zemiakov a teraz postupne zisťoval, že svojho kamoša zo školy vlastne ani nepozná. Niet sa čomu čudovať, že šiel skontrolovať trvanlivosť tej hlúpej polievky. Jimin by sa možno v jeho koži zachoval rovnako.

„Joowon?" ozval sa zhruba po piatich minútach, pretože v byte zavládlo podivuhodné ticho, „Joo, si v pohode?"

„J-ja...hej, nič sa nestalo," počul ho značne zakvíliť a to ho iba utvrdilo v tom, aby sa za ním šiel pozrieť do kuchyne.

„Joowon, čo sa ti stalo?" opýtal sa so strachom, keď ho uvidel sedieť pod linkou s rozrazeným čelom.

„Ja...fakt neviem. Asi som sa šmykol na dlážke a narazil hlavou o roh," znova zastonal.

„Ako to, že som to nepočul?"

„Možno si sa len zamyslel," pousmial sa, „alebo práve vtedy zahrmelo. To je už jedno, neriešme takéto hovadiny."

Jimin mu pomohol vysúkať sa späť na nohy a sám sa odborným okom pozrel na jeho ranu.

„Bude stačiť, ak ti na to dám náplasť. Kde máš lékarničku?"

„Spodná zásuvka pod telkou. Hľadaj žltú krabičku."

„Hneď som späť," povedal mu, no vzápätí sa za ním ešte prísne obzrel, „a už si neudieraj hlavu, jasné?"

~

hello my friends ^^

ďalšia kapitola je za nami a ja som znova na pokraji síl :')

dúfam, že dnešná čas ako pobavila, tak aj rozcítila

please, enjoy!

sga.