Ako veľmi neznášal tú vysokú bielu budovu, z ktorej naposledy vyšiel nadovšetko skormútený. Nemocnica, v ktorej pracovala jeho mama, bola zároveň aj nemocninou, kam poslali Yoonjina na pohotovosť. A to najmä kvôli ten potenciálnej zlomenine, ktorú ešte aj teraz tvrdohlavo zapieral.

Školská lekárka takmer vyskočila z kože, keď ho uvidela. Nešlo jej do hlavy, ako si privodil tieto rozsiahle zranenia. Dokonca ho chcela poslať aj na terapeutické posedenie kvôli obavám z depresie a najmä sebapoškodzovania, no Yoongi jej to rýchlo vyhovoril.

Nakoľko bol však Yoonjin rovnako lebkodutý ako Park Jihyun, sanitka skrátka neprichádzala do úvahy.

Yoongi sa s ním trepal cez polovicu Pusanu v prepchatom autobuse, kde boli sedačky napité tým najlacnejším pivom a smradľavým pachom bezdomovcov.

Tesne pred vchodom na pohotovosť si to Yoonjin však všetko rozmyslel a skúsil vziať nohy na plecia. Nanešťastie sa mu pri prudkom pohybe podlomili kolená a on sa zrazu váľal po chodníku, akoby dostal porážku.

„Robíš hanbu aj mne," fľochol po ňom Yoongi, keďže po nich už pokukovali ostatní ľudia. „Buď taký láskavý a správaj sa na svoj vek."

„Suchár," zafrflal naostatok Yoonjin a pokúsil sa čo najmenej bolestivo pozviechať na nohy. Na tretí pokus sa mu to podarilo.

„Na koľko hodín to vidíš?"

„Najmenej na dve," odpovedal Yoongi, nazerajúc cez presklené dvere dovnútra. Čakáreň na tom bola vcelku slušne a nezdalo sa, že by sa tu zdržali dlhšie, než bol jeho skromný odhad.

Niektoré miesta na sedenie boli voľné, a tak na to najbližšie posadil Yoonjina.

Aj keď Yoongi nemal nikdy zlomené rebro, zlomeniny samé o sebe drásali nervy. Bol presvedčený o tom, že každý nádych preňho musel byť ako sprška nabrúsených dýk rovno do jeho hrude.

Je mi ho snáď ľúto?

„Mali by sme sa odtiaľto pratať," zveril sa mu Yoonjin, „nemám z tohto miesta dobrý pocit."

„Bolo by divné, ak by si mal," pokrčil plecami. „Je to nemocnica, Yoonjin, čo si očakával?"

„Sedíme tu už bezmála celú večnosť..."

„Ubehli sotva tri minúty, ty ufňukanec."

„Chcem si ísť zapáliť."

„Tak to si budeš musieť počkať, lebo ja s tebou nikam nepôjdem."

Yoonjin po ňom nenávistne zagánil: „Máš šťastie, že som ťažko zranený, Min. Inak by som ti vykrútil krk."

Yoongi sa len naďalej provokačne uškŕňal.

~

Prešli dve hodiny a pacientov sa tu prestriedalo pramálo. Obaja nemohli uveriť vlastným očiam. Bolo síce iba čosi po tretej a slnko zatiaľ vysoko na oblohe, lenže Yoonjina sa začala zmocňovať panika. Ošíval sa na modrom plastovom sedadle, od strachu žmolil v prstoch tenkú cigaretu a každú druhú chvíľu zasipel od bodavej bolesti, ktorá sa mu pripomenula.

„Nemôžem tu byť už dlhšie," ozval sa Yoonjin.

„Prečo?"

„Otec prichádza domov vždy okolo piatej. Nestihnem prísť včas."

„Prepáč, Kim, ale ty zrovna na dochvíľnu osôbku nevyzeráš..."

„Nechaj si tie trápne žarty," odsekol, „ja to myslím vážne."

Yoonjin sa šiel priam zcvoknúť z toho, že táto nemocnica, zjavne, nemala dostatok zabehnutého personálu.

A tak, keď už Yoongi dlhšie nedokázal obsedieť, postavil sa so slovami, že si odskočí do najbližšieho automatu po kávu za tridsať centov.

„Dones aj mne," žobral Yoonjin s rozšírenými očami. „Najlepšie karamelové latté so sójovým mliekom."

„Sme v nemocnici, Kim. Nie v Starbuckse," pretočil nad jeho nesplniteľnou požiadavkou zrakom a skontroloval čas na svojom mobile. „Bude ti musieť stačiť obyčajné latté."

„Ale ja som alergický na laktózu!"

„Nuž, tak potom pre teba žiadna káva, alebo len čierna. Vyber si."

„Si neskutočne hnusný, Min. Dúfam, že si na seba pyšný," nahnevane zamrmlal.

„Hej, pozor na jazyk! Nemusel som tu s tebou tvrdnúť vôbec, je to len štedrosť môjho srdca."

„Ty aj nejaké máš?"

„Čudoval by si sa," a s týmito slovami s ním definitívne ukončil debatu.

Honba za najbližším kávovým automatom nebola až tak strastliplná, ako si sprvu predstavoval. V mysli sa mu ihneď vyrojilo nebezpečné dobrodružstvo plné zákerného bludiska. Nakoniec však stačilo prejsť cez dva koridory a voilà, bol v cieli.

Automat zhumplovali roky každodenného používania a sem-tam bol aj zamazaný od vyliatej rozleptanej kávy. Niet sa tomu ale diviť, keďže neslúžil iba pre doktorov, no aj pre pacientov a ich návštevu.

Yoongi s prižmúrenými očami lúštil drobné písmo na podsvietených tlačidlách. Dokonca hľadal aj voľbu rastlinného mlieka, avšak neúspešne. A tak sa teda rozhodol, že sa bude musieť Yoonjin uskromniť aj s kelímkom čiernej kávy. Yoongi ju síce nadovšetko miloval, pretože ho ešte stále udržiavala živote (i keď to občas tak nevyzeralo). Lenže pre zhýčkaného labužníka mliečnych káv to nebola zrovna výhra. Yoongi dopredu rátal s tým, že ju Kim po prvom odchlipnutí s nechuťou vypľuje do najbližšieho koša.

Buď naozaj rád, Kim, že som sa rozhodol obetovať svojich tridsať centov rovno na teba. To už som mohol radšej kúpiť niečo Jiminovi. Hm...

„No to ma podrž!" piskľavý ženský hlas radostne zhíkol, ale Yoongi mu nevenoval pozornosť. O niekoľko sekúnd na to, sa mu ktosi zavesil okolo krku a škrtil ho celou svojou silou.

„Čo tu robíš, Yoo-Yoo? Hyeonjunina šichta začína až po desiatej večer," teta Jiwon sa naširoko zazubila ako hviezda z červeného koberca a na Yoongiho preniesla takmer celú svoju váhu.

Yoo-Yoo? Jiwon, už je to fakt trápne!

„Vidím, že nemáš najlepšiu kondičku a ani silák nebudeš," doberala si ho s dobrou náladou. „To nič, ešte nie je neskoro na to, začať chodiť do fitka."

„Teta..."

„Mimochodom, prišiel si navštíviť pacienta? Ak áno, si v nesprávnej-"

„Prišiel som z pohotovosti."

„Čože?! Ale veď si zdravý ako ryba, či?"

„Robím garde spolužiakovi. Školská lekárka má podozrenie, že by mohol mať zlomené rebro," vysvetľoval jej.

„Uf, to ste si teda nevybrali to najlepšie načasovanie. Dnes to tu praská vo švíkoch," prstami si zablúdila do kučeravej ofiny a umorene si povzdychla. „Ani na recepcii to nie je med lízať."

„Teta Jiwon, nevedela by si mi pomôcť? Kamoš musí byť o piatej doma a nezdá sa, že to stihneme."

„A kam sa tak náhli? Má zlomené rebro, nemal by sa zbytočne namáhať."

„Komplikované rodinné vzťahy. Čosi ako ja v tmavšom odtieni. Nemohol by ho pozrieť nejaký ortopéd, čo má zrovna dieru v harmonograme? Zachránila by si nám zadok, teta."

Jiwon sa na krátky moment odmlčala, niečo svižnými pohybmi prstov naťukala do mobilu a pošúchala si ostrú bradu. „Ách, o tom veľmi pochybujem, Yoo-Yoo. Ale uvidím, čo sa dá robiť. Vráť sa zatiaľ za svojím kamošom a keď budem mať nové info, dám ti vedieť."

„Veľká vďaka, teta."

„Ešte mi neďakuj," napomenula ho, „nič nie je isté, jasné?"

Yoongi sa poslušne vrátil do čakárne, z ktorej neubudol hádam ani jeden pacient. Všetky tváre mu tu boli rovnako známe a skoro všetky sa zvíjali v bolestných kŕčoch.

Kiež by som im dokázal pomôcť...

Pomyslel si, akonáhle zavadil pohľadom o malé uplakané dievčatko s gigantickou podliatinou. Každá nasledujúca minúta pre ňu musela byť väčším utrpením.

„Máš moje latté?" spýtal sa na privítanie Yoonjin.

„Mám dvakrát čiernu kávu," Yoongi povzniesol dva plastové kelímky nad svoju hlavu. „Uvidíš, dodá ti to energiu viac ako hlúpe mlieko."

„O tom pochybujem," nahnevane si chcel preložiť ruky na hrudi, no kvôli jeho potenciálnej zlomenine si to nakoniec rozmyslel.

„Stretol som na chodbe moju tetu. Pracuje tu na recepcii."

„A?"

„Povedala mi, že sa popýta iných doktorov kvôli tomu tvojmu rebru. Kto vie? Možno sa na nás pousmeje šťastie," pofúkal svoju kávu a opatrne si z nej odpil.

„Min? Môžem jednu otázočku?"

Ježiš Mária, čo zas chce?

„No?"

„Ty si gej?"

Yoongi nechtiac vdýchol trochu horúcej tekutiny a na pomerne tichú čakáreň sa nahlas rozkašľal. Yoonjin sa iba víťazoslávne usmieval a bol na seba hrdý, že ho priviedol do rozpakov. Uši sa mu sfarbili do červenej, aj keď jeho líca neprezrádzali nič.

„Prečo sa pýtaš na také debiliny?"

„Na pozadí tvojho mobilu je akýsi chalan. Tvoj frajer?"

„A ty nevieš, že je neslušné dívať sa do cudzích mobilov, Kim?!"

„No tak, veď sa nepýtam na nič zlé, Min. Alebo som snáď zaťal do živého?"

„Chceš mať ďalšie rebro zlomené? Rád sa na to podujmem..."

„Ja viem, že nie si násilník, Yoongi."

Prehovoril akoby bez záchvevu uštipačnosti a razom zvážnel. Taktiež skúsil ochutnať čiernu kávu, avšak ústa sa mu od tej horko-trpkej chuti skrivili nechuťou.

„Ako si o mne vôbec trúfaš hovoriť? My nie sme priatelia," chladne odvrkol.

„Ja viem, že nie, ale skrátka som mal potrebu zveriť sa ti s tým. Popravde, my sme boli vždy tí, čo ťa vyprovokovali a ty si sa len bránil."

„Nesnaž sa zo mňa robiť lepšieho človeka, než akým skutočne som. Nič o mne nevieš, Kim," prehlásil tajuplne a zahľadel sa na vlastný odraz v káve.

„Zlý človek by mi dnes určite nepomohol. Mysli si čo chceš," mávol nad tým drzo rukou a na záver pošepol, „ale si gej, že?"

„Kim!"

„Yoo-Yoo!" zrazu k nim docupitala Jiwon, ktorá v rukách niesla štósy papierov a pravým plecom si pridržiavala mobil pri uchu. „Vybavila som to. Musíš ísť na tretie, hľadaj ambulanciu doktora Nama."

Tretie poschodie a Nam. Dobre, mám to.

„Ďakujem ešte raz, teta," pokorne sklonil hlavu.

„Nemáš zač, hlupáčik. Pre teba kedykoľvek," sladko odpovedala a pokúsila sa zahmatať vo vrecku od svojho žltého saka, aby odtiaľ vydolovala zvyšné citrónové cukríky.

„Tu máš a rozdeľ sa aj so svojím kamarátom," do dlane mu spadlo zopár storočných cmúľacích cukríkov.

Jiwon, pochopiteľne, myslela Yoonjina, ktorý zostal v šoku z jej príchodu. Asi sa vskutku nazdával, že sa Yoongi pred ním iba vyťahoval.

~

Yoongi sa prechádzal sem a ta pred ambulanciou doktora Nama a za celý ten čas k nemu doľahli len Yoonjinove nadávky a bolestné stony.

Bábovka...

Uprel svoj pohľad na mobil, aby sa presvedčil o tom, že je doposiaľ všetkým ľahostajný, ale tým to neskončilo. Na pár predlhých sekúnd sa pristihol, že zíza na Jiminovu fotku na svojom pozadí. Ešteže o tom vedel iba Yoonjin, ktorý o Jiminovi nemá najmešie poňatie. Ak by sa o tom dozvedel, očervenel by ako paradajka a asi by z tej kaviarne navždy odišiel. Bolo to tak ponižujúce a detinské, ale pri sebamenšom pohľade na tú fotku sa mu rozjasnila celá tvár. Celkom, akoby svet nebol viac nahovno, keď v ňom mal osôbku menom Park Jimin.

„Už zas očumuješ tú svoju princeznú?" Yoonjin akurát vychádzal od doktora s obviazanou rukou a širokým úškľabkom.

„Čítal som si poznámky z fyziky," zaklamal, nakoľko sa mu s Kimom nechcelo znova doťahovať. Bol hádam otravnejší ako komár počas letnej noci a popravde tak aj trochu vyzeral.

Yoongi nenápadne zazrel po jeho ľavej ruke zabalenej v niekoľkých hrubých obväzoch.

„Je to len narazené a dosť citlivé," vysvetlil Yoonjin. „O pár dní to bude vraj lepšie."

„A čo tvoje rebro?"

„Zlomené," povzdychol si, „ale to sme tušili, no nie? Poslal ma na dva röntgeny, aby vylúčil podozrenie na poranenie iných orgánov."

„Takže, dokedy zostávaš doma?" pomaly sa obaja vybrali von z nemocnice, pretože bolo už čosi po štvrtej a cesta do Dongnae-gu dá nejedenému poriadne zabrať.

„Najradšej by som vypadol z domu už v pondelok, ale vraj musím odpočívať a hýbať sa len minimálne. Keď to poruším, proces hojenia sa iba zbytočne predĺži."

Yoonjin naozaj rozprával skleslo, ako keby ho doktor Nam odsúdil na popravu.

„Otec ma zabije," dodal nakoniec.

„Musí to pochopiť..."

„On nemusí nič, ver mi. Je to príšerný hajzel."

Aj ten môj, Kim. Aj ten môj...

„Tak sa dočasne nasťahuj k niektorému zo svojej tlupy grázlov. Som si istý, že ťa privítajú s otvorenou náručou."

„Odpusť si ten sarkazmus, Min," pouškrnul sa, „svet sa predsa nezrúti. Aspoň nateraz nie."

„Dal ti doktor aj nejaký recept na lieky?"

„Nič špeciálne," snažil sa spomenúť si na názvy. „Paracetamol a ibuprofen."

„Hm, toľko možností..."

„Ešte si mi ale neodpovedal na moju predchádzajúcu otázku."

Musí sa Yoonjin rýpať v minulosti za každú cenu?

„Si gej, všakže?"

„Si debil, všakže?"

„Na tom predsa nie je nič zlé..."

„Ale na tom byť debil áno," odvrkol obranne. „Aj ak by som bol gej, čo je ťa do toho? Či to chceš zavesiť celej škole na nos?"

„No tak pŕ, kamarát. Taký debil zasa nie som."

„Jasné..."

„Náhodou, vždy som mal menšie podozrenie, že si gej."

„Ako to?"

„Vždy si sa kukal na zadky iba chalanom," uchechtol sa, „a to vcelku bije do očí, nemyslíš?"

„Drž hubu, Kim," snažil sa skryť za vlastnú ofinu, pretože sa od hanby takmer prepadol pod zem.

Jak ja toho zasraného Yoonjina neznášam. Mal som ho nechať spadnúť z tých schodov...

Nakoniec Yoonjina predsa len odprevadil na autobus a uistil sa, že nastúpil a našiel si miesto na sedenie bez väčších komplikácií. Aj keď v sebe popieral akúkoľvek novú sympatiu voči nemu, Yoonjin mu už nebol tak ľahostajný, ako doposiaľ.

Nech sa na to pozeral totiž z hocijakého uhlu, všímal si medzi nimi, až do očí bijúce, podobnosti. Azda si začínal aj namýšľať, že Kim vlastne nie je sviniar. Len si kompenzuje násilie svojho otca na ostatných. Yoongi iba dúfal, že bude v pohode a to rebro sa mu zrastie raz-dva.

Nad tým, že v ňom čítal ako v otvorenej knihe, sa radšej nepozastavoval. Možno Yoonjina podcenil.

Alebo je Kim tiež gej a má na mňa zálusk. Fuj, aké odporné!

Áno, bolo lepšie nad tým celým skrátka nepremýšľať.

Počas cesty do kaviarne sa začal zdvíhať chladnejší vietor, ale vďaka svojej teplej mikine nemusel mrznúť v tenkom školskom saku. Občas nemalo zmysel pozastovať sa nad logikou rovnošiat, pretože ich návrhári museli mať asi o kolečko naviac.

Od Jiminie o 16:40: Hyung, ponáhľaj sa. Mám pre teba skvelú novinku, určite sa ti bude páčiť!

Mimovoľne sa nad tou krátkou správou pousmial a pridal do kroku. Ešte predtým však zablúdil do najbližšieho obchodu s rôznymi hovadinami a kúpil Jiminovi menší darček.

V ozdobnej taške sa ukrýval roztomilý budík s motívom jeho obľúbenej kreslenej postavičky. Yoongi sa len modlil, aby mu ten darček neobil o hlavu.

Na rohu ulice, kde sídlila aj kaviareň Jiminových rodičov, zašiel ešte do samošky, aby tam kúpil konzervu pre mačky v prípade, že by ich prišla Eoullugi pozdraviť.

V kaviarni bolo ako zvyčajne rušno, pri stoloch sedela pestrá zmes ľudí. Od mamičiek s deťmi, cez študentov, ktorí ťukali do laptopov, až po zrelých päťdesiatníkov, čo si prišli vychutnať piškótový dezert.

Jimin bol síce v práci a okolo pásu mal obmotanú šľahačkou zamazanú tmavohnedú zásteru, no aj tak sa k Yoongimu rozbehol a pevne ho objal okolo krku.

Čo sa to sakra deje?

Jimin si väčšinou udržiaval odstup a snažil sa príliš netlačiť na svojho spolubývajúceho. Prečo bol dnešok výnimkou? Súviselo to nejako s tou novinkou, o ktorej sa s ním chcel podeliť?

„Zašpinil si mi mikinu," zamumlal Yoongi a pozrel sa na šľahačku na svojom čiernom oblečení.

„Hups. Požičiam ti svoju, ak chceš."

Ospravedlňujúco sa ponúkol a poškriabal sa na zátylku. „Čo to máš za tašku?"

„To som priniesol tebe," oznámil Yoongi v rozpakoch, „snáď sa ti bude páčiť."

„Darček a pre mňa?" Jiminovi sa rozžiarili oči ako malému dieťaťu. „To si nemusel, hyung! Ešte však šťastie, že aj ja pre teba niečo mám."

„Áno?"

„Joowon mi vnukol skvelý nápad," naradostene poskočil a vylovil z vrecka svojich nohavíc dva kúsky papiera. „Pôjdeme na výlet do Tägu! Už som nám zarezervoval aj lístky. Vlak vyrazí zajtra presne o dvanástej, no nie je to úžasné? Tešíš sa? Že sa tešíš, Yoongi?"

On iba zmätene zaklipkal očami, ako keby ničomu z toho nemohol uveriť.

„T-tägu?"

~

*badum ts*

zdravím vás pri ďalšej kapitole a nateraz poslednej s našim kamošom Yoonjinom (｡•́︿•̀｡)

sama som si nemyslela, že update vyjde tak skoro, ale ako sami vidíte, zázraky sa dejú ¯\_(ツ)_/¯

navyše, táto časť patrí medzi moje ľúbezné práve kvôli doťahovaniu sa medzi Yoongim a Yoonjinom, hehe

dúfam, že vám toto čítanie zlepšilo náladu popri otravnej online výučbe ^^

uvidíme sa nabudúce 👀

sga.