Yoongi sa stihol včas prešmyknúť do posledného (a aj celkom preplneného) vozňa metra. Bol zrovna čas, kedy ľudia chodili domov z práce vo veľkých húfoch a i keď nemal rád prepchaté priestory, predsa len mu to momentálne celkom vyhovovalo.

Takto sa aspoň efektívne mohol ukryť pred Jiminom. Doteraz nerozumel všetkým tým ironickým náhodám, vďaka ktorým sa ich cesty v posledných dňoch preplietli akosi viac, než bolo normálne.

Napriek tomu, že sa spolu v tú osudnú noc stretli predsa ešte neznamenalo, že z toho v budúcnosti  bude čosi viac. Yoongi odmietal byť v akomsi otravnom vzťahu, čo by ho aj tak iba zbytočne rozptyľoval. Mal až-až vlastných (rodinných) problémov a tým musel čeliť každodenne. Jeho vzťahy taktiež neboli práve niečím, čím by sa mohol pred ostatými chváliť. Najmä nie, keď mu na krk dýchal otec. No a brat, ten mu poslušne chodil za pätami. 

Spokojne si vydýchol vo chvíli, ako sa metro pohlo vpred a hlas z reproduktorov ohlásil nasledujúcu zastávku. Konečne sa mu podarilo utiecť Jiminovi, a tak sa vyhol ďalšej potenciálnej konfrontácii. Jediné, čo ho mrzelo bolo to, že kvôli nemu musel predčasne opustiť svojich znovunájdených  kamošov  z Tägu. Veľmi mu chýbali a byť v ich spoločnosti mu na nepatrný okamih vyhnalo z hlavy veškeré pesimistické myšlienky.

Bodaj by ich ešte raz stretol, pokojne aj zajtra na ceste z nudnej školy. Len, aby sa s nimi mohol naposledy objať a aby im stihol popriať veľa šťastia v kariére.

To bolo ozaj zbabelé, karhalo ho vlastné svedomie. Aj keď jeho útek bol zbrklý, nemohol si dovoliť zostať na vážkach. Akonáhle uvidel v dave tú známu sebavedomú tvár a hustú šticu sivých vlasov, jeho nohy mimovoľne začali kmitať vpred.

Sunghi...

Ďalšia myšlienka, nad ktorou intenzívne premýšľal a snažil sa jej prísť na kĺb. Odkiaľ vlastne poznala Jimina? Prečo s ním šla po boku?  Začínal nadobúdať menšej paranoji, že už v ten deň, kedy sa po prvýkrát stretli, nebola nikým iným ako jeho komplicom. Niekto, kto sliedil po okolí, aby ho zámerne vyhľadal. Niekto, kto tajne vypomáhal Jiminovi.

Možno Sunghi nikdy nebola mojou priateľkou, veď ja predsa nemám priateľov. Viac už nie...

Márne však dúfal, že ona bude výnimkou. Že Sunghi zotrvá a prelomí jeho obrovské predsudky, pred ktorými sa už viac nedokázal obstojne brániť. Dúfal v to, že s ním zostane tak dlho, ako len bude možné, pretože z nej sršalo neobyčajné dobro. A navyše, bola skvelou kuchárkou s prehnane starostlivou povahou. Ešte nikto oňho nepečoval tak veľmi, ako práve Yi Sunghi.

Nech sa Yoongi usiloval sebaviac, nemohol poprieť, že si jej záujem nevychutnával. Pocit, že jej na ňom skutočne záleží a má oňho strach...Jeho srdce akoby urobilo za sebou ihneď niekoľko sált.

Lenže, popravde, teraz väčšmi bolelo vďaka tomu pohľadu, čo sa mu nedávno naskytol.

~

Metro sa čoskoro zastavilo, úzke priestory sa vyprázdnili, no opäť raz sa sem nahrnuli noví a noví ľudia. Yoongi si aspoň stihol sňať z pleca svoju starú tašku, aby v nej zašmátral po zmotanej guči starých slúchadiel.

Potreboval sa nejako upokojiť; jeho tep pulzoval vo vysokých hodnotách a hudba mu väčšinou s problémami účinne pomohla. V každej zlej situácii, cez obdobia slizkej depresie tu bola hudba, ktorá ho vyslobodila z náručia mizérie.

„Môžeš si vziať moje," čísi hlas mu doľahol do uší. Neznáma ruka sa k nemu napriahla a zvierala jedno voľné čierne slúchadlo. Pri bližšom preskúmaní si však všimol, že je mu akási povedomá...

To hádam nie! Nie, nie, nie...

Ako bolo vôbec možné, že ho Jimin znova našiel? Bol vskutku taký zdatný bežec na to, aby stihol vlak taktiež? Bol natoľko schopný pozorovateľ, že ho zvládol v tom hustom dave nájsť za niekoľko minút?

Jeho vzhľad mu prichodil akosi  zvláštne éterický, ale tentoraz ho skôr zaujímali jeho nadprirodzené pátracie schopnosti.

Zatiaľ, čo sa on kúpal vo vodopádoch vlastného potu, vlasy sa mu lepili o spánky a predné prameninky mu na čele vytvárali špirály, Park Jimin nevyzeral vôbec vysilene. Jeho dych bol pravidelný a nie prerušovaný ako ten Yoongiho. Na jeho tvári neboli ani mikroskopické náznaky vyčerpania alebo sebamenšej driny, ktorú rozhodne musel vynaložiť na to, aby ho presne lokalizoval.

Dokonca sa nechvel ani jeho hlas. Znel sladko ako vždy.

„No?" Jimin popri ňom naďalej postával držiac sa kovovej tyče, ktorú zdieľal ešte s ďalšími troma chlapmi vo frakoch. Druhú ruku mal načiahnutú k nemu i úpenlivo mu podstrkoval pod nos spomínané slúchadlo, z ktorého bolo počuť melódiu piesne.

„Ako si ma-"

„Na tom predsa nezáleží," nenechal ho ani len dopovedať jedinú súvislú vetu a násilnejšie mu vtisol slúchadlo pred tvár. „Vezmi si ho. Prosím. Rád by som ti pustil niektoré z mojich obľúbených."

Aké čudné bolo stáť spoločne bok po boku a deliť sa o jeden pár slúchadiel, keďže tie svoje ani za nič nevedel nájsť . A to si myslel, že v taške ani toľko zbytočností nenosí.

Ostatní by si o nich mohli pomyslieť, že sú hádam kamoši z toho istého ročníka, čo majú spoločnú cestu domov, avšak opak bol pravdou. Yoongi sem nastúpil iba preto, aby sa mu vyhol a nakoniec sa mu to aj tak nepodarilo. Metro však išlo úplne opačným smerom, ako bol jeho dom.

Jimin špičkou svojej topánky podupkával do rytmu piesne. Za ten krátky čas stihli odznieť už celkovo tri skladby, no ani jedna Yoongimu neprischla pri srdci. Povedzme, že jeho vkus bol trošičku odlišný od toho Jiminovho. Trošičku viac.

Nemal však žiadnu odvahu na to, aby sa opýtal na iné možné skladby, ktoré by mu aspoň do krvi nedriapali ušné bubienky. 

Bohužiaľ, hanblivosť ho zozadu ironicky objímala a on sa o nič iné nepokúšal, ako o to splynúť so stenou metra.

Druhá stránka jeho zdravého úsudku mu však prísne kázala, aby pozbieral posledné úlomky svojej odvahy a vytmavil mu to. Aby Jiminovi raz a navždy ukázal, že toto jeho drzé dobiedzanie nebude mať v budúcnosti efekt, pretože nemá záujem. Bola to ale pravda? Bolo to niečo, čo by mohol povedať nahlas bez toho, aby sa naňho nenalepili výčitky? 

„Poď, tu vystúpime," Jimin ho z ničoho nič popohnal. Po rýchlom preskúmaní rozpisu staníc usúdil, že toto bude najlepšie miesto na to, aby vzali nohy na plecia.

Yoongi zostal ako primrznutý. Kdesi vzadu v hlave mu skrsol nápad, že azda bude Jimin natoľko zanietený do vlastného predierania sa ľudskými telami, že si ani len nepovšimne jeho neprítomnosti. Nemohol predsa očakávať, že sa bude poslušne držať v jeho tieni, alebo? Že by bol natoľko arogantý?

Môže byť.

Hneď ako mu jeho prsty ovinuli zápästie sa smutne zachmúril. Dnes mu zjavne nevychádzalo absolútne nič.

Ako-tak sa nechal dotiahnúť až von na ulicu, kde s otráveným výrazom očakával, že sa rozlúčia a nikdy viac sa už neuvidia. Samozrejme, že by to preňho bol ideálny scenár, no v tomto prípade aj pekne nereálny. Na rozdiel od neho sa Jimin tešil, že sa konečne ich cesty znova pretli a k tomu ešte na viac, ako dve minúty. Mal mu toho toľko čo povedať a okrem iného, bol fakt ohúrený jeho dnešným vystúpením.

Zároveň sa však nevedel sústrediť na nič iné ako na jeho tvár. Netušil prečo, no poriadne mu chýbala.

„Nevedel som, že vieš rapovať. Bolo to skvelé vystúpenie a ty si bol-"

„...Na odchode."

„Čože?"

„Nechaj ma ísť domov," poručil mu chladne, aby bolo nadovšetko jasné, že svoje slová myslí smrteľne vážne. „Nemám o teba záujem."

„Yoongi~ah," Jimin počítal s tým, že nastanú nejaké komplikácie, ale už mu liezlo na nervy, že ho od seba neprestajne odstrkoval, „aspoň ma vypočuj. Prosím."

„Nevolaj ma tak," vyštekol po ňom na odpoveď a popravil si brašnu na pleci, „myslím si, že minulosť by sme mali nechať za nami a pohnúť sa vpred. Prečo sa o mňa toľko zaujímaš? Nemáš nikoho iného, koho by si dostal do postele?"

A-ale o tom to nie je, Yoongi...

Túžilo sa mu vyriecť, no i túto vetu by nakoniec  určite otočil proti nemu. Jeho tvrdohlavosť nepoznala hraníc. Nechcel sa s Jiminom rozprávať, lenže domnieval sa, že nehľadiac na to, ako často by sa stretli, jeho postoj by bol rovnako zatrpknutý.

„Mám veľa adeptov a ja ťa nechcem druhýkrát dostať do postele," obránil sa s perami zovretými do rovnej čiary, „ide o to, že sa v tú noc stalo niečo neobyčajné."

„Áno? Prečo sa potom neposťažuješ Sunghi? Som si istý, že ťa rada vypočuje či poľutuje."

Na chvíľku zostal mierne zaskočený. Min Yoongi sa dôvernejšie poznal s jeho najlepšou kamarátkou? Ako? Aj keď mu spomínala, že sa dnes ráno stretli, skôr si to predstavoval ako záležitosť niekoľkých minút.

Čo si mi to zasa zatajila, Sunghi~ah?

„Musím už ísť," vyhlásil následne a tu sa pokúsil vytratiť z ulice bez toho, aby ho Park Jimin mohol akokoľvek zadržať. Avšak jeho bunda vystupovala do priestoru dostatočne na to, aby do nej mohol zakvačiť svoje prsty.

„Ju do toho neťahaj," potemnel mu zrak, i hlas mu zastrel akýsi neznámy nepriateľský podtón, „toto je vec len medzi nami. Nechaj ma dopovedať to, čo mám na srdci. Buď taký slušný."

Yoongi nakoniec zmĺkol a prestal sa na mieste bezmocne ošívať. Možno si pomyslel, že akonáhle sa Jimin vyrozpráva, pustí ho a on sa bude môcť naveky zahrabať do svojej izby.

„Ja...páčiš sa mi," vyhabkal zo seba sťažka. Zväčša nemal nijaké problémy s flirtovaním, lenže teraz akoby si na nijaké vhodné slová nespomínal.

 Chcel sa mu zdôveriť so svojimi pocitmi, ale zároveň mu to hlasivky robili o dosť ťažším. Dokonca sa mu na lícach začala vytvárať červeň napriek tomu, že v rozpakoch sa cítil len ojedinele.

Čo sa to so mnou do pekla deje?!

Yoongi naňho aj naďalej s pootvorenými ústami civel.

„Je to pravda," pritakal sám sebe, akoby sa chcel uistiť o tom, čo práve vypúšťal z útrob svojej mysle, „pomotal si mi hlavu, Min Yoongi. Nechcem ťa nechať ísť, lebo k tebe začínam cítiť niečo hlbšie. A každé odlúčenie a aj každé malicherné odbitie, ktoré mi venuješ, ma zraňuje. A neviem prečo, no tá bolesť je čoraz neznesiteľnejšia. Po nociach kvôli tebe nemôžem spávať, pretože za zatvorenými viečkami lietam k tebe a predstavujem si, ako sa znova stretneme. Nie zrovna takto a nie ako dvaja cudzinci. Vieš čo tým myslím?"

„Viem," podarilo sa mu zo seba vysúkať, avšak rovnakým nadšením neovplýval. Niežeby mu srdce nevynechalo zopár úderov, ale stále bol presvedčený o tom, že nič z toho nie je správne. A navyše, podstúpiť takéto veľké riziko by ho mohlo pripraviť o mnohé.

Na druhej strane mu však lichotilo, že bol pre niekoho dôležitý. Ani by mu nenapadlo, že po večeroch sa niekto utieka k jeho osobe a sníva, že ho ešte raz stretne. Očividne jeho prvé dojmy o Jiminovi neboli až tak miestne. No ešte stále sa mohol maskovať za ten nevinný úsmev či láskyplný pohľad.

„Daj mi šancu," pošepol plný očakávaní, „prečo sa brániš niečomu, čo možno aj sám chceš? Inak by si sa mi toľko nevyhýbal, alebo sa mýlim?"

„A prečo na tom vlastne záleží?" podarilo sa mu vytrhnúť z jeho zovretia, ktoré postupne slablo a jeho výraz sa javil byť ešte viac nevraživý, „nie vždycky sa ľuďom naskytne druhá šanca nehľadiac na to, či si ju zaslúžia alebo nie. Nájdi si niekoho iného, dobre? A mňa nechaj-"

Jimin bezradne využil moment, kedy k nemu Yoongi prehováral a doslova sa naňho zavesil celou svojou váhou. Na moment sa zatackali, avšak Jiminov stisk nepoľavil. Takto smiešne zakliesnený okolo jeho krku sa domáhal toho, po čom jeho srdce vášnivo priahlo. O jedinú šancu, vďaka ktorej by mu mohol dokázať, že nie je nijakým idiotom, čo ho len zneužil. Síce v tú noc to inak ani nezamýšľal, ale to nebolo momentálne podstatné.

Či hej?

„Min Yoongi," šomral si popod nos, občasne aj do jeho vetrovky. „Toto mi nesmieš urobiť..."

„Pre boha, prestaň ma tu obchytkávať, ty úchyl! Dívajú sa na nás ľudia!" prikázal mu a zasyčal po ňom, lebo mu neohrabane pristúpil nohu. Váľal sa po ňom ako po akejsi pohovke v Ikei a Yoongi si už pomaly prestával cítiť nohy. Čoskoro, ak sa neumúdri, skončia obaja na špinavom chodníku.

To je ale kretén! neodpustil si túto poznámku na jeho adresu.

„Prosím, Yoongi," žobral so spojenými dlaňami pred jeho tvárou a psími očami, ktorým bolo nemožné odolať, „tiež ku mne niečo cítiš, to nemôžeš poprieť."

„Prestaň vyvádzať! Myslel som si, že máš viac rozumu..."

„Nesmieš mi dať košom. Nie po tom, čo kvôli tebe bdiem noc čo noc."

„To nie je moja starosť," trval na svojom, i pokúsil sa ho od seba odtisnúť. Už aj tak bol na ňom pridlho nalepený.

„Prečo nechceš prijať moju náklonnosť?"

Pretože by som mohol prísť o strechu nad hlavou, ty pako. Ani si nevieš predstaviť, o čo všetko môžem prísť...

„Urobil som snáď niečo neodpustiteľné? Chcel som ti pomôcť!" bolo viac než jasné, že sa ho pokúšal slovne vydierať, lebo jeho predchádzajúce postupy sa neosvedčili ako zrovna účinné.

Nahodil svoj ublížený trasľavý hlas, v zraku sa mu zaleskli falošné slzy a Yoongimu sa z tváre vytratila aspoň štipka nenávisti.

Mám šťastie, že chodím na školu, ktorá je založená na dramatickom umení, inak by mi to asi nezožral.

„Daj mi šancu," zopakoval naliehavo a nebezpečne blízko sa priblížil k jeho perám.

„Čo to robíš?!" Yoongi by mu najradšej jednu vlepil, aby sa konečne spamätal, ale netušil, či by to v skutočnosti fungovalo. Za skúšku by to určite stálo, ale predsa len nechcel Jiminovi ublížiť. Posledný raz sa ho pokúsil od seba odstrčiť, no nevložil do toho dostatok sily. 

A potom; potom sa veci rýchlo zvrtli a skôr než sa obaja nazdali, zrodila sa pred nimi nová komplikácia. Pravdaže zavinená nikým iným, než rozcíteným Jiminom.

Ten sa pritiahol o jeho golier bližšie, aby mohol prehĺbiť ten náhly neopätovaný bozk a Yoongi zostal v menšom šoku. Teda až do okamihu, kým si na druhej strane ulice nevšimol povedomú osobu, ktorá ich uprene hypnotizovala zhrozeným pohľadom.

~

guys I enjoyed writing this chapter so fricking much! 

Možno sa to tak nezdá, ale pre mňa to bola nesmierna zábava. Hlavne teda tie *cough* smiešne pasáže, pretože tie tejto zmeske dodávajú aspoň nejakú šťavu. 

Prosím, nech už toto číta ktokoľvek, osloveniami ako idiot a pako neútočím na predlohu postáv, takže berte všetko s nadhľadom. 

Thank you so much for reading a uvidíme sa pri ďalšom pokračovaní. Sľubujem, že sa bude jednať o rýchlejší spád   •́ε•̀٥