„Daj mi jeden deň. Jeden deň na to, aby som ťa presvedčil!" Jimin svoje zopäté ruky strkal Jihyunovi rovno do tváre.

Dnes si mohol dovoliť popustiť zo svojich mravov, pretože rodičia odišli ešte pred otvorením kaviarne dokúpiť posledné suroviny.

„Odkloň tie svoje paprče preč, lebo ti ich prišpendlím ku stolu vidličkou," pohrozil mu uťahaný Jihyun, ktorý včerajšiu noc ani oka nezažmúril. Tých dvoch idiotov, Jimina a Yoongiho, počul až z prízemia. Robili neuveriteľný hluk.

„Tak mi vyjdi v ústrety, braček. Prosím," Jimin sa ešte väčšmi ponad stôl naklonil, aby mu mladší brat vyhovel. Spoliehal sa na svoj špičkový herecký výkon a neodolateľné psie oči.

Ách, to už by som mal radšej za brata Yoongiho...

Niežeby si Jihyun nevychutnával  Jimina, čo mu skoro padol k nohám, a to ešte sám od seba, ale pomaly to začínalo byť otravné. Posledné dva dni mu Jimin nedal pokoj, prenasledoval ho a snažil sa byť v jeho blízkosti častejšie, než mu bolo príjemné. Nevedel si vysvetliť, prečo okolo toho celého robil také divadlo.

Možno to je ako v tých lacných rodinných filmoch. Rozvrátené vzťahy na franforce napraví len nevyliečiteľná choroba a pár týždňov života!

...

Ojoj, znamená to, že je Jimin chorý? Naši mi niečo zatajili? Jimin...umiera? Sakra!

„Haló, počúvaš ma vôbec?" upozornil na seba Jimin, ktorý si bral jeho ignorantstvo až príliš k srdcu. „Pokúšam sa napraviť svoje chyby z minulosti, ale ty mi skrátka nechceš dať druhú šancu."

„Azda naozaj nechcem," odfrkol Jihyun, pretože mu počas tejto bezvýznamnej debaty celkom stihol vychladnúť rybací vývar. „No a čo. Je to moje rozhodnutie a mal by si ho plne rešpektovať, Jimin."

Aish, ten malý vypasený potkan. Ak by v stávke nebol náš surodenecký vzťah, už by som ťa dávno zmlátil ako žito!

„Čo to stváraš?! To ti už naozaj preskočilo?! Ty idiot..." Jihyun z ničoho nič podskočil a zhrozene si začal obzerať vrch svojej bielej košele. Rybací vývar okamžite presiakol do bavlny a sfarbil ju do nepeknej žltej farby.

„Jimin!"

Čo som zas urobil?!

Až neskôr si však uvedomil, že sa prstami musel zakvačiť do okrúhleho stola a hegať s ním zo strany na stranu. No a tým pádom si rybací vývar odskočil z misky na jeho košeľu.

Do pekla, Jihyun, vidíš čo tie tvoje rečičky spôsobujú? Už sa ani neviem ovládať!

„Pôjdem sa prezliecť, kým tohto maniaka nenapadne obrátiť celý dom hore nohami," urazene odvrkol.

„Čo to do teba vošlo, hm? Väčšinou neplýtvaš tým výborným rybacím vývarom," podotkol Yoongi, ktorý ešte stále nebol dosť sýty. Dokonca, keď sa Jihyun stratil na poschodí, nenápadne ho ukrátil o jeho misku. „Myslíš si, že to bude ešte jesť?"

„Hyung," Jimin sa naňho ustrašene zadíval, „nebude ti z toľkého jedla zle?"

„Prečo by mi malo byť zle?"

„No tvoj apetít nabral celkom veľké rozmery," uchechtol sa nervózne Jimin. „A za tieto raňajky si stihol spráskať aspoň jednu misku ryže, porciu bulgogi zo včera, asi zo šesť kúskov gimbapu a jeden a pol rybacieho vývaru."

„Och, mal si hneď povedať. Aspoň by som vašu rodinu neukracoval o jedlo..." starý flegmatický Yoongi akoby dočista zmizol. Na tvári mu viac nehral úsmev, iba neutrálny chladný výraz.

Povedal som niečo-

„Prešla ma chuť," prerušil jeho myšlienky a postavil sa od stola. „Asi už pôjdem do školy. Ideš tiež?"

„No ja-"

„Tak sa maj, Jimin."

„Ahoj," odpovedal nesmelo, avšak to sa už dvere od kaviarne s cingotom za chrbtom jeho spolubývajúceho zatvárali. „Yoongi..."

Jimin si mal, po mizernom ráne, vskutku chuť jednu vraziť. Mal by sa naučiť, kedy radšej držať hubu a krok, lebo inak bude ľuďom na príťaž každým dňom viac a viac.

Najradšej by zavolal Joowonovi a vyplakal sa mu na pleci zo všetkých zlyhaní, ktoré za posledné dva týždne nazbieral.

Predsa len mal byť k Yoongimu empatickejší. Prechádza si veľmi ťažkým obdobím, nemôže sa už ani spoľahnúť na vlastnú mamu a neprestajne chodí s hlavou v smútku.

Ako si si dovolil vyčítať mu to jedlo? Ty debil!

Ak by sedel za stolom osamotený ešte o sekundu dlhšie, jeho vlastné myšlienky by ho zbombardovali tými najtrefnejšími urážkami, aké len existovali.

Namiesto toho sa pobral za Jihyunom v nádeji, že aspoň jeho postoj zvládne prehodnotiť. I keď to už vopred sabotoval, lebo Jihyun mal empatie menej ako zlatá rybka.

„Jihyun, môžem vojsť?" postavil sa pred jeho zatvorené dvere a hánkami naň slabo zaklopal.

„Ty si nedáš nikdy pokoj, Jimin? Zmizni!"

„Ale Jihyun..."

„Vypadni!"

Len zhlboka dýchaj, Jiminie. Zhlboka dýchaj...

„Nebuď ofučaný ako malé decko. Prišiel som sa ti ospravedlniť."

„Ako som už povedal pri raňajkách. Nemám záujem!"

„Aish!" Jimin vmžiku zaťal ruky do pästí a z celej sily zabúšil na tie sprosté dvere, za ktorými sa krčil Jihyun. „Ako sa to so mnou rozprávaš?! Vylez von, Jihyun! Ihneď!"

Kto vie prečo, Jihyun akoby konečne dostal rozum, prestal naňho tvrdohlavo zjapať zo svojej izby a s malou dušičkou pootvoril vŕzgajúce dvere.

Úprimne, urobil tak len preto, lebo sa bál, že mu Jimin jednu natiahne.

Keď sa hnevá, je naozaj trochu desivý.

„Niečo som sa ťa pýtal," zopakoval mu ešte hlasnejšie, „ako sa to so mnou rozprávaš, hm?"

„J-Jimin, ja-"

„Je to HYUNG! Už si to vry do toho svojho zakrpateného mozočku, jasné?!"

„Mal by si sa upokojiť..."

„Prečo?! Ja som úplne pokojný," oprel sa o zárubňu.

„A ty si na mňa prečo ten vývar vylial, čo? Prečo mi nemôžeš dať pokoj a žiť si po svojom? Prečo je to pre teba tak ťažké?!"

Jihyun sa už tiež neovládol a hučal po ňom, ako keby bola vina iba na jeho strane.

„Nikdy sme si nerozumeli a ty to dobre vieš! Si iba príliš pyšný na to, aby si si tú pravdu pripustil, braček. Chceš mať dokonalý život, dokonalých priateľov a dokonalú rodinu a ja ti nezapadám do tvojich šablón, že? Tak to ma mrzí, ale ja s tebou nechcem mať nič spoločné. Stačí mi, že zdieľame tú istú krv a aj to mi niekedy lezie hore krkom!"

Nechcem mať s tebou nič spoločné...

„Si natoľko zaslepený nenávisťou, že už postrádaš aj naše spoločné spomienky. Nie je pravda, že sme si nerozumeli. Práveže naopak, boli sme si veľmi blízki..."

„Netrep. Ty si bol vždy ten úžasný, ten nadaný, ten roztomilý, ten populárny. A ja zas ten druhý, o ktorého by nezakopol ani najväčší chudák tohto sveta!"

„Koľko sebaľútosti ťa ťahá dole, Jihyun~ssi. Kvôli tomu ma tak neznášaš? Pretože trpíš komplexom menejcennosti?"

„Si ten najhorší brat, akého som mohol mať. Ak by bol Yoongi môj hyung, bol by som oveľa šťastnejší!"

Jimin mu na to už nič viac neodvrkol. Nemohol. Sotva sa dokázal udržať na uzde, aby mu nestrelil. Pri srdci ho pichalo a hrdlo ho bolelo od toho, ako v sebe potláčal všetky vzlyky. Nechcel sa pred Jihyunom zosypať. Veď čo by si o ňom ešte pomyslel?

Že nielenže som nafúkanec, čo si nič nezaslúži, no ešte aj rumázgam ako baba.

Myseľ síce mohol oklamať pocitom sebaistoty, ale telo ani omylom. Kútiky pier sa mu všelijako skrúcali nadol od náhleho prílevu smútku.

Možno bol skutočne hlupák. Hlupák, ktorý slepo veril v niečo, čo nie je reálne. Dúfal, že dokáže obnoviť svoj vzťah s Jihyunom a že sa, keď už nič iné, budú aspoň navzájom rešpektovať. Nepredpokladal, že sa stanú najlepšími kamošmi, no ani nepredpokladal, že raz dospejú do podobnej situácie ako teraz.

„J-Jimin?" zaskočene ho oslovil Jihyun, ktorý nemohol uveriť vlastným očiam. Vskutku dohnal svojho staršieho brata k slzám? Veď nič také zlé predsa nepovedal.

Aish, je príliš precitlivelý! Presne ako mama...

„Nie," zajachtal, keď sa po ňom pokúsil Jihyun načiahnúť. Azda aj takému ignorantovi, akým bol práve on, došlo, že zašiel priďaleko.

A potom, že kto tu má podrezaný jazyk!

„Jimin, mrzí ma-"

Ale Jimin sa viac nesnažil počúvať ho. Chladne sa zvrtol na päte a namieril si to po schodoch na prízemie, aby stihol prísť včas do školy. Už mal aj tak mierne omeškanie a pokiaľ nepríde včas, profesor Cha s ním vytrie podlahu. Ďalšie nadávky a krik na jeho adresu by asi nezniesol.

Jihyun však vedel, že to prepískol. Akonáhle Jimin prestane temperamentne rozhadzovať okolo seba rukami a kričať na plné hrdlo, je zle. Mlčanie a odmeraný prístup uňho odjakživa symbolizovalo rezignáciu a absolútny nezáujem. A Jihyun si toho všetkého bol dobre vedomý.

Jimin sa na prízemí nečakane zrazil s Yoongim, ktorý potajme odpočúval ich vášnivú debatu. Prekvapene po ňom zazrel, pretože mu iba nedávno spomínal, že vyrazí do školy o čosi skôr. Teraz však stál pri schodisku ako obarený a okolo ruky mal obviazané čierne slúchatká.

Asi si ich zabudol a preto sa vrátil.

„Jimin-"

„Nie, hyung. Nechaj ma," úspešne sa vyhol jeho pokusu o dotyk a svižnými krokmi sa pobral do predsiene po svoje sako. Nechcel v tejto kaviarni premárniť ani jedinú minútu nazvyš.

Bol nesmierne sklamaný a znechutený tým, ako ho Jihyun po celé tie roky vnímal. Ešte dnes, pred raňajkami, by si nebol pomyslel, že sa v Jihyunovi ukrýva až toľko nenávisti.

Mal toho už plné zuby. Nehľadiac na to, koľko snahy vynaložil, všetko sa nakoniec obrátilo na ešte horšie. A on z toho vždy vyšiel ako ten najväčší hajzel alebo babrák.

Rozrazil vchodové dvere s väčšou silou než mienil, ale ani to ho nespomalilo. S batohom preveseným cez pravé plece sa pokúšal stratiť z ulice skôr, než sa tí dvaja v kaviarni spamätajú. V ruke kŕčovito stískal mobil a rozmýšľal, či nebrnkne Sunghi alebo Joowonovi. Do školy v takomto stave skutočne nemohol ísť. Ostatní študenti by sa ho len vypytovali a vyzvedali, prečo má takú ponurú náladu a červené oči.

„Jimin!" spoza chrbta naňho Yoongi zadychčane volal.

Ľudia po ňom iba zazerali, pretože si aj napriek hustej premávke ľudí, razil priamu cestu až ku svojmu spolubývajúcemu. Väčšinou takýto akčný a ani spontánny nebýval, ale Jimin ho pri schodoch naozaj vystrašil. Počul takmer celú ich hádku a vedel, že mu to Jihyun dal poriadne vyžrať.

„Jimin, prosím. Zastav."

Yoongi sa síce stále nevzdával nádeje, no Jimin sa mu viac a viac strácal v rannej hmle, ktorá padala na mesto. Keď ho na moment stratil z dohľadu, obával sa, že ho už nedobehne. Našťastie ale Jiminovi skrížila cestu výbušná starenka, ktorej nákup sa razom ocitol na špinavom chodníku.

Jimin popri nej iba bezducho postával a nezdalo sa, že by jej vulgarizmy bral vážne.

„Prepáčte, ja sa oňho postarám," len vďaka tejto malej nehode ho bol schopný dostihúť. Yoongi sa síce premáhal, no na starú podráždenú dôchodkyňu sa i tak usmial a už-už Jimina ťahal bokom. Ľudia po nich ešte viditeľnejšie pokukovali.

„Daj mi pokoj, hyung..."

„Neblázni. Nemôžem ťa nechať samého v takomto rozpoložení. Ešte sa ti niečo stane."

Akoby si sa o mňa a moje bezpečie niekedy staral, Yoongi.

„Poď, vrátime sa domov a urobím ti čaj," nástojčil a potiahol ho za rukáv saka. „Jazmínový, čo na to povieš? Ten máš predsa rád."

„To áno, ale mňa nemá nikto rád!" prehovoril nahnevane a opakom dlane si zotrel novú nádielku sĺz.

„Jihyun nie je všetci," zdôraznil Yoongi, „nesmieš si to tak brať, iba sa rozčertil."

„Nie, on to myslel vážne," trval na svojom, „poznám si ešte svojho vlastného brata, alebo sa mi snažíš naznačiť niečo iné, hyung?"

„To som nepovedal," odvetil a pokúsil sa Jimina utíšiť, pretože zbytočne priťahovali pozornosť okoloidúcich. Bolo to dosť nepríjemné.

„Aj tebe som na príťaž, všakže?"

„Mne?"

„Nemusíš to tajiť, hyung. Nahneval si sa dnes na mňa pri raňajakách."

„Áno, ale..."

„Vieš čo? Radšej to nechajme tak," rozhodol za oboch Jimin a vykročil naspäť na rušnú ulicu, aby sa mohol zašiť niekam, kde nebude nikomu liezť na nervy.

„Jimin~ah," znova ho oslovil Yoongi a stihol ho chytiť za končeky prstov. „Dovoľ mi aspoň, nech zavolám Sunghi alebo Joowonovi, dobre? Možno jeden z nich ešte nestihol vyraziť z domu."

Jimin by sa mu schuti vytrhol zo zovretia, ale nechcel pôsobiť rozmaznane a naoko excentricky. Iba sa zhlboka nadýchol a stroho prikývol na Yoongi milý návrh.

„Joowon."

„Čo?"

„Sunghi nevolaj," vyhabkal zo seba, „vieš, že to zbytočne preháňa. U Joowona mi bude lepšie."

„Dobre," uznal Yoongi a už vyťukával jeho číslo.

Síce by sa potešil, ak by si to Jimin celé rozmyslel a mohol by sa oňho postarať sám, no nechcel ho do ničoho nútiť. Už aj tak bol dosť na dne. Netreba rozdúchavať ešte väčšie plamene.

„Ahoj, Joowon. Tu Min Yoongi. Si ešte doma? Áno? Super. Chcel som sa ťa spýtať, či dnes nemôžeš vynechať školu a dozrieť na Jimina. Má za sebou náročné ráno a mňa odmieta. Uhm, dobre. Fajn, tak teda o dvadsať minút."

Asi takto v skratke znel ich stručný rozhovor. Jimin napínal uši ako len najviac vedel, avšak Joowona na druhej strane nezačul.

„Môžeš u Joowona zostať," oznámil mu pokojne Yoongi, „ale len keď chceš. Ak nie-"

„To je dobré, hyung. Ďakujem ti," pokorne sklonil hlavu.

„Poď. Odprevadím ťa."

„Hyung..."

„Neponáhľam sa," ani nezaváhal, „Akihiro to bezo mňa snáď tú jednu hodinu prežije. Ty si pre mňa dôležitejší."

Jimin prekvapene vytreštil oči na chodník pod svojimi nohami. Ešte stále mal hlavu mierne sklonenú a ofina mu, chválabohu, clonila tvár.

Ešteže. Nemusí vidieť, ako sa cez všetky tie slzy debilne červenám.

Najmä sa však cítil trápne a to najmä kvôli tomu včerajšku. Keď sa v noci rozprávali popri šálke jazmínového čaju, Jimin nabral odvahu a pokúsil sa Yoongimu naznačiť, že ho má naozaj rád. Ha, teda že ho má veľmi rád. Ale s ním tento fakt nijako nepohol. Aj po tom bozku na líce bol biely ako stena s neprítomným pohľadom upretým na svoj odraz v čaji.

Možno má nemá rád tak, ako ja jeho. Prečo mi to však nepovie?

Zdá sa byť voči mne nezaujatý. Rovnako, ako keď som ho prenasledoval v metre. Nič sa odvtedy nezmenilo...

Prečo ale potom vraví, že som preňho dôležitý? Pretože ak by nebolo mňa, bol by z neho bezdomovec? Ja už ani neviem, čo si mám o tom všetkom mys-

„Si pre mňa dôležitý," prizvukoval mu Yoongi, ako keby mu dokázal čítať myšlienky.

Jimin si ani neuvedomil, koľko času stihlo prejsť a už stáli pod budovou, v ktorej Joowon býval. Naposledy sa tu taktiež ocitol, keď bol v nezávidenia hodnom psychickom rozpoložení.

Dúfam, že Joowonovi nebudem na obtiaž...

„Počúvaš ma, Park Jimin?" opýtal sa ho ešte raz, pretože Jimin vyvracal hlavu k vysokej budove, akoby chcel na maličkom balkóne spozorovať dlhú postavu Joowona.

„Jiminie," Yoongi sa nenechal len tak odbiť a keď ho Jimin naďalej úspešne prehliadal, ustráchane sa dotkol jeho tváre.

Akonáhle sa naňho však Jimin upriamil, v tmavých očiach mu zahrala beznádej a sklamanie.

Sakra aj s Jihyunom. Mal premýšľať nad svojimi slovami. Keď sa mi ten malý slizký had dostane do rúk, tak...

„Ruším, chalani?" Joowonove kľúče zahrkotali vo vrecku jeho teplákov. Celkovo sa nezdalo, že by sa Joowon chystal do školy, nemal na sebe zatiaľ ani košelu. Prišiel im otvoriť v domácom oblečení a jeho vlasy dnes ešte s istotou nevideli hrebeň.

„Drž sa, Jimin," dodal Yoongi a pokúsil sa naňho pousmiať.

„Neboj sa, hyung. U mňa sa bude mať ako prasa v žite," Joowon objal Jimina okolo pliec a naširoko sa zaškeril, aby odľahčil depresívnu atmosféru vo vzduchu. „Uvaríme si aj ramen, že Jimin?"

„Uhm," pritakal, ale zrak ešte stále upínal ku svojím chodidlám. Bol natoľko zdrvený z Jihyunovej surovej pravdovravnosti, že si ani nevšimol, ako sa oňho zaujímal Yoongi.

Dokonca ho ani neodzdravil, keď sa s ním lúčil.

Páni, ja som fakt príšerný idiot...

„Tak poď, ty kôpka nešťastia," popohnal ho Joowon, akonáhle si ho premeral od hlavy až po päty, „už mi začína ťahať na chrbát.."  

~

dnes mi asi naozaj ide karta 🙏🤭

dúfam, že máte krásny deň a že vás nová časť zahriala pri srdiečku (aj napriek tomu, že je značne depresívna, hehe)

každou ďalšou časťou v ktorej je jihyun mám väčšiu chuťrozbiť obrazovku môjho laptopu 🙃

ale bez neho by predsa nebola sranda a ani poriadna dráma...¯\_(ツ)_/¯

ps: myslíte si, že má Yoongi rád Jimina viac ako len kamaráta a spolubývajúceho? 👀

sga.