Kaviareň o takomto čase zívala prázdnotou a zákazníci boli zatiaľ v nedohľadne. Plátené závesy zakrývali široké výklady a na troch spojených stoloch sa nachádzali bohaté raňajky, z ktorých sálali vysoké kúdoly pary.

Jia navôkol pobehovala vo svojej zástere, ktorá bola na mnohých miestách fľakatá od červenej kapusty, gochujangu alebo od sezamového oleja.

Jihyunova tvár sa konečne vrátila do pôvodného stavu bez toho, aby mu občasne opúchalo jedno líce viac než to druhé a znudene ťukal prstami do mobilu.

Akurát otca nikde nebolo, no Jimin to pripisoval jeho včerajšej únave.

„Sadni si," poručil Yoongimu a potlačil jeho plecia nadol, aby sa zviezol na jednu z voľných stoličiek hneď vedľa Jihyuna.

Yoongi sa nesprevedčivo zatváril, že ho to množstvo jedla na stole vôbec neočarilo. Pohľadom radšej odbáčal ku stenám, na ktorých viseli rodinné fotografie a taktiež aj nejaké tie gýčové zátišia od pouličných maliarov. Čuchové bunky mu však neustále bombardovali prenikavé vôňe, čo ho navádzali uchmatnúť si niečo pod zub.

Ovládaj sa, Yoongi, veď tu aj tak nie si vítaný...

Alebo som?

„Tak, pozrime sa na to," Jihyun konečne odlepil svoju pozornosť od obrazovky a prstom si prešiel po brade, „čo si zase ty za stvoru? Ďalšia zábavka môjho bračeka?"

Do tváre sa až neobyčajne s Jiminom podobali. Yoongiho sprvu tento fakt celkom zaskočil. No vlasy mal tmavšie, tvár guľatejšiu a v očiach čosi nepriateľsky zakorenené. Na nose mu sedeli nevýrazné tenké okuliare, ktoré tlmili jeho sliedivé zore.

„Jihyun~ah, ja ti dám stvoru!" ako na zavolanie sa tu opäť raz objavil Jimin, v ústach nacpaný krajec ražného chleba, čo stihol potiahnúť z kuchyne.

Prisadol si po druhej strane Yoongiho a jeho stoličku zjavne prisunul viac k sebe, aby nebol pod nekrytou paľbou jeho Jihyuna.

„Braček, dúfam, že vieš o tom, že si sem nesmieš nosiť tie svoje bábky na jednu noc."

Bábky na jednu noc? 

Yoongi nemohol prepočuť toto nehorázne drzé prirovnanie a neubránil sa ani viditeľnému zachmúreniu. Hlavu však radšej vytočil na opačnú stranu, kde sedel Jimin s pomerne uvoľneným úsmevom na perách. Nezdalo sa, že by ho bratove slová akosi hlboko zasiahli, skôr si z toho všetkého flegmaticky uťahoval. 

Čo ak sa nemýli? Čo ak je naozaj Park Jimin iba egoistický nafúkanec, ktorému nezáleží na ničom inom ako na obohatení svojho repertoára?

Možno sa len počas celých tých dní dôvtipne skrýval za nevinné črty a kdesi pod jeho povrchom sa pritom zvíjalo klbko jedovatých hadov.

„Zachádzaš akosi priďaleko, krpec. Toto tu je môj spolužiak a dobrý priateľ, Min Yoongi." spontánne ho objal okolo pliec, aby vyšperkoval svoje klamstvo do dokonalosti. Nezdalo sa však, že by mu tú lož Jihyun zožral.

„A preto máte obaja iné uniformy, všakže? Keď sa o tom dozvie mama, nebude zrovna-"

„Opováž sa!"

„Čo sa to tu deje, chlapci?" Jia priniesla posledný chod raňajok.

„My máme návštevu?" opýtala sa vzápätí, čo uvidela Yoongiho.

„Mami, toto je môj dobrý kamarát, u ktorého som si včera večer zabudol tenisky na tréning. Dnes ráno mi ich priniesol; pustil som ho cez zadný vchod. A taktiež som trval na tom, že smie zostať a najesť sa s nami."

Jedno klamstvo za druhým sa miesilo a prekrúcalo ako tenučké nite, z ktorých pomaly, ale isto, vznikal pravidelný vzorec na krátkodobý úspech.

Min Yoongi len vyvaľoval oči nad tým, ako Jimin šikovne zastieral pravdu za svoje divné výmysly.

Jihyun na to nijako veľavýznamne nezareagoval, iba nenápadne pokrútil hlavou a opäť si, s nosom vrazeným do mobilu, prezeral čo je nové na sociálnych sieťach. Hádam všetko bolo preňho zaujímavejšie, než počúvať ukecaného Jimina.

„Ako sa voláš?"

„Som Min Yoongi, madam."

„Čudné. Keď si taký dobrý Jiminov kamarát, je až pozoruhodné, že ťa tu vidím po prvýkrát." Jia nezaostávala v  podozrievaní, keďže sa nenarodila včera. Jimina poznala dobre ako svoje topánky a jeho vrtochy by vedela odrecitovať aj odzadu. Zväčša, keď sa rozhodol klamať, nervózne si hrýzol vnútornú stranu líc, či nahlas šúchal nohami pod stolom.

„Nemám zrovna veľa voľného času," pokúsil sa to odôvodniť, „po škole chodím brigádovať a končím až po ôsmej večer. Potom už nemyslím na nič iné ako na posteľ."

„Pochopiteľne. Musí to byť veľmi vyčerpávajúce," vážne prikyvovala počas toho, ako ukladala na stôl misky s kopcovitou ryžou. Potom nenápadne prešla popri Jiminovi a nezabudla mu uštedriť jeden slabý buchnát po hlave za to, že jej do očí rozpráva samé lži. Síce nemala dostatok energie na to, aby zisťovala, kam až jeho fantázia stihla zájsť, skôr či neskôr sa pravdu predsa len dozvie. O tom bola presvedčená. 

Jimin si rukou prešiel po boľavom mieste a Jihyun začal v sebe potláčať vzrastajúcu škodoradosť sprevádzanú výbuchom smiechu.

„Buď ticho, Jihyun~ah!"

„Ale cukrík, čo si taký-"

„Ja ťa fakt zabijem!" Jimin sa pomaly váľal po stole len aby dočiahol na svojho mladšieho brata, ale akonáhle sa vo dverách zjavila postava ich mamy, už znova sedeli potichu ako päť peňazí.

Títo ľudia sú šialení, uznal Yoongi po jeho menšom prieskume. Niečo takéto v domácnosti jeho rodiny ešte nikdy nezažil a o spoločných raňajkých mohol tak nanajvýš snívať.

Momentálne sa pred ním na stole nachádzalo viac jedla, než u nich počas celého týždňa. V ústach sa mu zbiehali sliny a rozum mu stále mocnejšie otupovala aromatická vôňa.

„Yoongi," oslovila ho Jia, vďaka čomu sa vrátil naspäť do reality, „dúfam, že ti niečo z nášho jedla bude chutiť. Máme tu ryžu, galbi, šalát s morskými plodmi, oi naengguk, moo saengchae, kaktugi a tamto pri tvojej ľavej ruke sú zeleninové omelety s marinovaným tofu a zopár vajíčkových sendvičov. Dobrú chuť."

A na výber toho bolo ešte oveľa viac, než stihla Jia vymenovať. Prekypujúca vôňa kimchi, mierne pikatná aróma gochujangu v ramyone, šťavnaté hovädzie plátky mäsa, ale aj sýto červené trojuholníky osviežujúceho melónu. Jeho oči si jednoducho nedokázali vybrať.

„Budeš sa pozerať alebo aj niečo ochutnáš? Nie je to otrávené, nemusíš  sa báť," podpichol ho Jimin.

Yoongi mal v tom momente strašnú chuť chrstnúť naňho neďalekú uhorkovú polievku, no ovládol sa.

Počas vravy, ktorá zavládla pri raňajkách, svoju pozornosť sústredil skôr na napchávanie svojho prázdneho žalúdka. Ihneď ako sa prvé sústo dotklo jeho jazyka, už viac nevedel zastaviť svoje ruky, čo mu lákali ďalšie a ďalšie lyžice výbornej polievky.

Raz však pohľadom zavadil o svoje pokrčené sivé nohavice, na ktorých si všimol jeden vystupujúci detail. Na ľavom kolene vzdušnú látku brázdila akási svetlejšia farba; divoké pohyby niťou. Vlastné koleno sa mu vysmievalo do tváre v podobe milého smajlíka.

Sunghi.

Spomenul si na ňu a okamžite posmutnel. Celkom ho mrzelo, že jej včera neodpísal, no stále sa na ňu hneval. Koniec koncov sa zlostil aj na Jimina, lebo jeho vtieravosť mu totálne zruinovala život. Nikoho však nevinil v takom rozpätí ako samého seba. To on bol tým korunovaným zadubencom. Ak by sa vtedy nenechal pohltiť krásou noci, jeho život by pokračoval tak, ako doposiaľ. Stereotypne aj nezáživne, ale aspoň by bol nablízku svojej úbohej mame.

„Bolo to výborné, mami, ale my už s Yoongim budeme musieť ísť. Veď vieš, že sa rád flákam kade-tade. Kým prídeme do školy, bude pomaly zvoniť na prvú hodinu." Jimin prudko vstal zo svojej stoličky. Špičkou topánky vetcho narazil do Yoongiho členku, aby nasledoval jeho kroky.

Jihyun tentoraz neutrúsil nijakú zo svojich trefných poznámok. Predovšetkým aj preto, lebo bol zamestnaný obrovským sústom ramyonu, ktorý mu stekal po brade až na stôl.

„Chutilo ti, Yoongi?" stihla sa ešte spýtať Jia.

„Bolo to výborné, ďakujem."

„Tak už poď," popohnal ho Jimin a naznačil mu, nech mu pomôže odniesť prázdne misky a taniere naspäť do kuchyne.

Nebola to práve zdĺhavá zastávka a po niekoľkých minútach mohli konečne pokračovať vo svojej ceste z kaviarne. Jihyun sa ešte naďalej drhol ramyonom, ako keby mu ho chcel zjesť celý národ.

„Dávajte si pozor, chlapci." upozornila ich Jia popritom, ako si cez plecia prehadzovali batohy.

„Nemusíš sa strachovať, mama."

„A zlato!" vykríkla po ňom, ako sa jeho ruka svižne natiahla po kľúčke. Jiminovi sa kvôli tomu osloveniu zaraz zježili chlpy na šiji. Jihyun sa zatiaľ spoza svojej misky potmehúdsky chichotal.

Naozaj si si to nemohla odpustiť, mama? Strápňuješ ma tu rovno pred Yoongim!

No aj ten ledva skrýval svoj úškľabok.

„Dnes príď po škole ihneď domov, mám taký zlý pocit, že budeš musieť zastúpiť ocka v práci. Po včerajšku je vysílený a-"

„Prídem," sľúbil jej narýchlo a pomedzi to tisol Yoongiho pred sebou, aby pohol kostrou.

~

Na ulici sa našťastie nemuseli pretvarovať a hrať to hlúpe divadielko ako pred Jiou. Jiminovi predošlý trpký výraz opadol z tváre a vystriedal ho ten typický sladký úsmev.

„Takže sa uvidíme potom?"

„A čo ti mám dnes priniesť? Šampón alebo snáď tvoje prepotené tielko?"

„Stačí ak prinesieš seba," odpovedal romanticky, až sa Yoongimu zdvíhal žalúdok.

„Vôbec v tom nie si dobrý, mimochodom."

„V čom?"

„Vo flirtovaní. Si idiot."

„Ako povieš," sklonil hlavu, aby lepšie zamaskoval svoj široký úškrn, ale Yoongi sa medzitým stihol vydať vlastnou cestou do školy.

„Yoongi~ah! Počkaj."

„Čo je?" nevrlo sa obrátil, keďže zjapal cez celú ulicu ako nejaký pomätenec.

„Kedy sa uvidíme?"

Dúfam, že najskôr až po mojej smrti. Alebo aspoň po tvojej. Svoj život si rozhodne vážim viac ako ten tvoj...

„Ešte neviem. No nezabudni si dávať pozor, zlatíčko," sarkasticky zopakoval tú frázu, ktorou Jimina poctila jeho mama.

Na chvíľu šokovane civel za ním klipkajúc očami, ako keby nezvládol dobre spracovať čudesnú informáciu, že Yoongi s Jihyunom mali očividne podobne trápny zmysel pre humor.

„Veď počkaj, keď ťa večer nepustím dovnútra! To bude ešte len zábava," zašomral si sám pre seba a s dramatickým povzdychnutím sa pobral opačným smerom.  

~

oh jesus i'm gonna fall asleep soon...

please enjoy this yummy chapter!

a určite mi dajte vedieť aj vaše názory 

uvidíme sa pri ďalšej časti

sga