Celé vyučovanie prečkal v napätom očakávaní, kedy sa konečne dozvie pravdu o jeho zmiznutej alebo zachránenej práci. V prstoch, každučkú chvíľu, obracal ten štvorcový kúsok plastu dúfajúc, že sa nad ním osud aspoň nateraz zľutuje a neukradne mu aj to posledné, čo mu ešte zostalo.

Junki sa mu zatiaľ vôbec neozval, jeho matka taktiež a otec už hádam aj začal prerábať jeho izbu na svoju vlastnú malú skrýšu pre hojné zásoby rôznorodého alkoholu.

Bol to zvláštny pocit, keď jeho žalúdok po dvoch hodinách, nezačal od hladu kvíliť. Žiadne nežiadúce zvuky, čo by vychádzali z útrob jeho vnútra, nijaké zákerné kŕče. Ničoho z toho sa nedočkal najmä vďaka jeho dnešným raňajkám. Tie boli snáď ešte aj lepšie, než tie včerajšie od Sunghi.

Yoongi bol prekvapený pohostinnosťou Jiminovej matky, ktorá naďalej neskúmala kto je a odkiaľ sa tu vlastne vzal. Bol síce presvedčený o tom, že Jiminove klamstvo sa neujalo a ona ho stihla prekuknúť krátko po tom, čo vypustil von to ľahké klamstvo, ale ďalej nevyzvedala.

No Jihyun bol celkom iný prípad. Nemal síce proti Yoongimu nič; veď sa ledva poznali, ale niečo mu na ňom drásalo pozostatky jeho chabého ega. To, ako sa vyjadroval o ňom samotnom a o svojom bratovi...Yoongimu to počas celého dňa vŕtalo v hlave.

Je Jimin naozaj taký, ako ho opisoval? Je to predsa jeho brat, musí ho poznať najlepšie...

Možno by si nad tým nemal toľko rozmýšľať a radšej si to sám overiť, no nie?

Po vyučovaní okamžite zamieril do knižnice, aby obsadil jediný školský počítač.

Našťastie sa v tejto neveľkej škole, nenachádzali nekonečné zástupy premotivovaných žiakov. Tí zväčša študovali doma alebo v kaviarniach, pretože tam sa vraj učilo a myslelo najlepšie. Yoongi doposiaľ nemal príležitosť na to, aby si to vyskúšal na vlastnej koži. No možno raz to skúsi. Možno.

Prešiel okolo skupinky šprtov, ktorí mali nosy strčené hlboko v tlstých knihách a usadil sa na rozhegľanú stoličku z minulého storočia.

Z vrecka košele vytiahol pamäťovú kartu, ktorú sa mu podarilo včera, na poslednú chvíľu, zachrániť a úspešne ju do zapojil.

Na nepatrný okamih sa mu srdce vyšplhalo až kamsi do krku, lebo sa mu zazdalo, že je prázdna, no nakoniec odhalila všetky svoje tajomstvá. Priečinky na nej boli naďalej nedotknuté; ani najmenšia z jeho prác nebola poškodená. Akoby sa skutočne stal akýsi zázrak, prstami si spokojne prešiel vo svojich plavých vlasoch a na perách sa mu objavil úprimný úsmev.

Vydýchol si od toho, ako mu zo srdca opadol ťažký kameň a oprel sa o chrbát stoličky, aby si prečistil svoje myšlienky a mohol sa mlčky poďakovať za to, že ho život neochudobnil aspoň o jeho umenie.

~

Počas cesty zo školskej knižnice si plánoval, kam zájde nasledovne. Keďže na hostel nemal dostatok peňazí a domov sa zrovna neponáhľal, zostalo mu celkom dosť voľného času, ktorý nemal ako vyplniť. Jedine, že by konečne zabŕdol do poctivého učenia a nabiflil sa na všetky predmety, z ktorých ho budúci týždeň čakajú testy. Na to bol však príliš lenivý.

Dnes sa síce práci nemohol vyhnúť, no tá ho čakala až okolo šiestej večera, pretože naňho vyšli iba nočné smeny. Nesťažoval sa na ne, predsa len počas nich dostával najviac príplatkov, lenže na druhý deň sa zakaždým len tak-tak vyhrabal spod perín. Každý ďalší deň bol preňho väčší a väčší masaker a on sa napokon pristihol pri tom, ako mu na každej hodine hlava neprestajne oťažieva.

Kam by sa pobral? Mal skúsiť vyhľadať Junkiho v jeho obľúbenom motoreste s čerešňovými koláčmi? Alebo sa mal radšej držať v ústraní?

Sunghi sa nevzdávala a mobil mu vibroval jedna radosť od správ, ktorými ho obsýpavala. Pri bližšom preskúmaní však zistil, že už neprichádzali iba od nej, ale dokonca aj od samotného Jimina.

Nespomínam si, že by som mu dal svoje číslo...

Hneď si však domyslel, že v tom bude mať prsty práve jeho najverneší kumpán, čo sa pred ním včera ešte  správal ako ozajstný kamarát.

Hlúposť.

Aj keď pár minút váhal a bol odhodlaný nepozrieť sa na to, čo mu Jimin píše, nakoniec podľahol svojej zvedavosti a nazrel do mobilu.
Jeho správy boli stručné, bohato ozdobené rôznymi emotikonmi a takmer vždy sa končili troma bodkami na konci vety.

Prosil ho o to, aby sa spolu stretli neďaleko Beomcheon-dongu, vraj mu musí niečo neodkladne ukázať.

Yoongi priam žasol nad jeho bezmedznou opovážlivosťou. Hádam si Jimin nemyslel, že sú priateľmi...či? To by bol však veľký omyl. Síce mu bol vďačný za jednorázový nocľah, no to ešte zďaleka neznamenalo, že veci medzi nimi sa pohnú práve tým správnym smerom. Predsa len kvôli nemu prišiel o strechu nad hlavou a nemal ku komu ísť. Vonku bolo celkom teplo, panovalo príjemné počasie, ale nazdával sa, že ho z parku v noci vyhodí policajná hliadka.

Čosi mu našepkávalo, možno aj akýsi vnútorný hlas, že by sa v Beomcheon-dongu mal zastaviť. Ak už kvôli ničomu inému, tak aspoň nenápadne omrkne celú situáciu. Kdesi v hlboko v duši nebol vôbec zatrpknutým egoistom, čo by rozdával fľochnutia jedna radosť. Otvárať sa však novým ľuďom bolo príliš nebezpečné, lebo by sa mu mohli rovno vysmiať do tváre.
Iba z toho pomyslenia, že by sa znova stal zraniteľným a slabým, mu na koži  naskočili zimomriavky.

~

Akonáhle sa došuchtal na miesto stretnutia, Jimin už nedočkavo podupkával nohou. Na sebe mal oblečenú rovnakú rovnošatu ako ráno, takže ešte nestihol zájsť domov, aby sa prezliekol do niečoho pohodlnejšieho. Sivé vlasy mu strapatil jemný vánok a na perách sa mu usadil ten jedinečný úsmev, ktorý venoval jedine Yoongimu. Bol skutočne úprimný a za falošný sa nedal považovať, no aj tak bol v pomykove z toho, čo sa dnes ráno dozvedel od Jihyuna.

„Už som si začínal myslieť, že ťa niekto v metre podrezal," poznamenal na pozdrav, „meškáš dlhšie než ja a to je čo povedať. Zvyčajne príchadzam ja ako ten posledný."

„Čo vlastne odo mňa potrebuješ?"

„Chcem si získať tvoju priazeň, ale to je až neskoršia fáza môjho brilantného plánu," sebavedome prehlásil s rukami založenými na hrudi.

Yoongi sa zamračil.

„Niekto ma poprosil, či by som sa s tebou neskontaktoval, pretože tú osobu vedome ignoruješ už deň. Asi tušíš, o kom je reč..."

Ako na zavolanie, spoza Jiminovho tieňa sa vyrojila večne pozitívne naladená bytosť, ktorej momentálne na tvári hralo previnenie. Bolo zvláštne vidieť Sunghi bez úškrnu a jagavých očí, čo zas nené fantazírovali o všemožných nemožnostiach.

Husté čierne vlasy mala tentoraz zopnuté masívnou sponou s vyobrazením slnečnice, na sebe oranžové letné šaty dlhé až po členky a na rukách aspoň desať detských gumených náramkov.

„Ahoj," zahryzla si nervózne do spodnej pery, s rukami ukrytými za chrbtom. „Som rada, že si prišiel."

Najradšej by sa od nej odvrátil, no srdce mu v hrudi bolestne podskočilo.

„Neviem, čo si o mne teraz myslíš, Yoongi, ale nech je to čokoľvek – nie je to pravda." odvážila sa znova prehovoriť, už o čosi stabilnejším hlasom. „Ja ťa mám rada, si môj priateľ."

Si môj priateľ...To isté som si nahováral aj ja. A vidíš ako sa to všetko skončilo.

„Ale doviedla si ho až ku mne," ohradil sa hundraním.

Sunghi musela napínať uši, až sa bála, že do nich chytí kŕč, aby jeho slová vôbec začula.

„Čože?" zmätene sa opýtala, „ja som nikoho nezviedla..."

„Povedal som, že si ho ku mne doviedla, nie zviedla."

„Sunghi a zviesť ma?" Jimin sa rozpačito zasmial, aby skryl svoju červeň v tvári. Kedysi k nej predsa len cítil čosi viac. „To je smiešne."

„Yoongi, ja som ťa nezradila a ani som ťa nezapredala," schytila mu obe ruky do svojich dlaní. „Naozaj. Síce som už predom vedela kto si, ale nerobila som všetko iba kvôli Ddochimu. To si, prosím, o mne nemysli."

„Lenže presne tak to aj vyzerá," zachmúril sa.

„Mrzí ma to. Mala som ti o tom, že sa s Jiminom poznám, povedať, ale bála som sa."

„Čoho?"

„Že potom už so mnou viac neprehovoríš. Že utečieš a budeš sa mi vyhýbať rovnako, ako aj jemu. No nie je to ironické? Ono sa to vlastne aj stalo. "

Skutočne som taký predvídateľný?

„Chcela som pomôcť obom mojím priateľom, naozaj."

Jimin naňho vrhol vyčítané fľochnutie, keď Sunghi potiahla nosom, ako keby v sebe potláčala vzlyky. Z očí sa jej zatiaľ nevalili slzy, ale odjakživa bola príliš mäkká povaha. Yoongi naopak, bol majstrom v maskovaní toho, čo ho trápilo.

Intenzita pohľadu, ktorý si od Jimina vyslúžil, len vzrastala a jeho nozdry sa väčšmi rozšírili. Pomaly mal strach, že sa po ňom rozbehne, zakvačí sa mu prstami o školskú košeľu a šmarí ním z celej sily o zem.

Rozhodol sa, pretože aj jemu samému sa na Sunghi prizeralo s ťažkým srdcom, že sa po nej neotesane načiahne a privinie si ju do svojho nešikovného objatia.

Avšak to bola ďalšia z mnohých vecí, ktoré mu boli prazvláštne cudzie. No i napriek tomu sa Sunghi pousmiala do jeho pleca.

„Yoongi~ah," oslovila ho, „musíš si to ešte nacvičiť."

„Budem trénovať."

Úprimne, predošlý hnev z neho už stihol vyprchať. Sám netušil, čím to bolo spôsobené. Či to bolo iba nežnou osobnosťou Sunghi alebo vlastným uvedomením si, že sa proti nemu, koniec koncov, neobrátila celá zemeguľa.

A akonáhle sa viac vložil do toho objatia, pomaly ju už ani nechcel pustiť. Vyžarovalo z nej niečo, čo ho prirodzene upokojovalo.

Vôbec sa nemohol Jiminovi čudovať, že to bola jeho najlepšia kamarátka. Ak by si aj on mohol nejakú vybrať, bez otáľania by si zvolil Sunghi.

To milé usmievavé dievča s kopou entuziazmu, detského humoru a hrejivou povahou.

Aj z ničoho dokázala urobiť čokoľvek. A to bolo vskutku výnimočné.

„Yoongi," zamrmlala po chvíli s tupou bolesťou vpísanou v hlase, „môžeš trochu...povoliť svoj stisk?"

„P-prepáč," odtiahol sa od nej a nervózne prešľapol z nohy na nohu.

„Srdce sa mi nad vami oboma takmer roztopilo," dodal Jimin.

„Ddochi, chceš aj ty objatie?" opýtala sa Sunghi a načiahla sa po ňom.

„Možno neskôr," odvrkol sledujúc hodinky na svojom mobile. Čas ubiehal tak rýchlo...

„No teraz by sme mali vyraziť."

„Kam?" Yoongi sa zamračil. Nechcelo sa mu šliapať nikam, aj keď mu do začiatku práce zostávalo ešte zopár hodín.

„Keďže som to včera dosť pokašľal, mal by som to nejako odčiniť, nie?"

„Čo tým myslíš?"

„Spolu so Sunghi sme pre teba pripravili jedno veľké prekvapenie. Neboj sa, rozhodne sa ti bude páčiť."

„Yoongi~ah, prestaň sa tváriť, akoby sme ťa ťahali na smrť. Bude to super, tak poď."  Sungi pred neho nastavila svoju otvorenú dlaň a chvíľu počkala, kým ju Yoongi príjme.

~

hello guys, it's me again 👋

dnes som si pre vás pripravila ďalšiu, nie príliš dlhú, kapitolu, ktorá sama o sebe asi nemá veľkú výpovednú hodnotu...🤔

za drobné prešľapy v texte sa vopred ospravedlňujem.

please, enjoy! ☄️

sga.