Na Yoongiho po niekoľkých strastiplných hodinách rozvozu pizze doľahla úzkosť. Bolo už osem hodín večer, slnko sa lenivo šuchtalo k obzoru a jeho telom prešla vlna obáv. Práve dnes sa mal stretnúť so svojou mamou a vysvetliť jej, čo sa vlastne stalo. Prečo nemôže naďalej okupovať svoju izbu, prečo sa otec tvári, že jeho mladší syn neexistuje a kam sa to vlastne uchýlil, keď ho surovo vyrazil z domu. Už teraz vedel, že bude pod paľbou starostlivých a možno i hysterických otázok, na ktoré sa vôbec netešil. Nemohol sa však svojej mame vyhýbať naveky.

Nezastavil sa ani u Jimina, aby sa prezliekol do pohodlnejšieho oblečenia, ktoré by nedrásalo kožu na krku. Aj tam, v kaviarni, by určite čelil nevítaným otázkam.

Namiesto toho sa teda rozhodol, že sa na toaletách pizzerie prevlečie do svojej školskej uniformy. Nebola síce boh vie čo, dokonca bola pokrčená a na rukávoch ušpinená od paradajkovej polievky, no stále bola krajšia ako tá otrasná pracovná polokošela.

A tá hnusná svetlo zelená farba. Fuj!

Zatiaľ si však dával načas. Do nemocnice sa neponáhľal, aj tak tete sľúbil, že sa zastaví až okolo jedenástej. Dovtedy si mohol zrovnať myšlienky a vymyslieť počiatočný plán, ako sa ospravedlniť Junkimu. Jeho podobizeň videl každú noc za zatvorenými viečkami. Ten jeho prísny pohľad, ktorý dokázal väčšmi súdiť než chápať. Upravený vzhľad a sako bez najmenšej smietky boli odjakživa jeho poznávacími znakmi.

Ak by ich oboch postavili vedľa seba, hádam by si nikto netrúfol tvrdiť, že sú príbuzní.

Dúfam, že aspoň Jiminovi sa podarilo udobriť s Jihyunom.

Áno, neustále sa vracal k dnešnému ránu, kedy sa Jimin horúčkovito núkal, že vezme Jihyunovu povinnosť na vlastné plecia. Bol tak nesmierne pohrúžený, že sa to dotklo aj Yoongiho. Nerád by sa pozeral na jeho sklamaný výraz po ďalšom nezdarenom pokuse. A ešte menej rád by počúval jeho užialené srdiečko. Niežeby ho otravoval, práve naopak, ale Jimin to občas (väčšinou) skrátka preháňal. Aj z úplnej maličkosti zvládol vykúzliť tú najväčšiu pohromu.

Akurát, keď nad tým dlhšie premýšľal, mobil mu vo vrecku nohavíc zavibroval. Nepochyboval, že prichádzajúca správa bude od jeho teatrálneho spolubývajúceho.

Od Jimin~ah o 22:13 - Tak čo, hyung? Už si na ceste za svojou mamou? Nezabudni ju odo mňa pozdravovať a povedz jej, že sa u mňa máš ako v bavlnke.

Yoongi nad tým iba zagúľal očami a pobavene sa na obrazovku mobilu zaškľabil.
Typický narcis Jimin. Ten si snáď nikdy neodpustí sebachválu.

Yoongi by mu aj odpísal, ale radšej sa nechcel rozptyľovať Jiminovými správami. Už musí počkať iba necelú hodinu a bude stáť zoči-voči svoje mame.

Úprimne, bál sa. Bál sa jej názoru na to, prečo ho otec vyhodil z domu. Bál sa, že sa pred ňou rozcíti ako preafektovaná pubertiačka a nezmôže sa ani dokončiť vetu. To všetko by ho zahanbilo natoľko, že by hádam aj ušiel.

Akoby si toho neprežil už dosť. Chcel po živote až tak veľa? Normálnu rodinu bez otca gambléra a ožrana v jednom, mamu, ktorá by bola silná a vzoprela sa nešťastiu vlastného osudu a brata, čo by odmalička nebol tatinkovým favoritom?

Ách, Yoongi. Prestaň si zaťažovať hlavu vecami, ktoré nemožno zmeniť. Iba ti to škodí.

Do nemocnice prišiel na minútu presne a to najmä kvôli tomu, že sa okolo tej mohutnej bielej budovy ponevieral už nejaký ten čas. Obdivoval kvetináče s ihličnatými stromčekmi a sem-tam sledoval ľudí na lavičkách.

Akonáhle vstúpil dovnútra, dve zdravotné sestry, ktoré si očividne vychutnávali pauzu pri automatovej káve, po ňom značne zagánili. Veď návštevne hodiny skončili už veľmi dávno, tak čo sa tu tento exot obšmieta?

Yoongi sa im napriek ich nevraživosti slušne uklonil a zamieril k recepcii, čo sa nachádzala celkom v strede veľkej haly. Za okrúhlym prstencom vysedávala zhrbená žena v strednom veku s neposednými kučeravými vlasmi, čo sa jej vyvliekali spod gumičky a s tenkými hranatými okuliarmi na guľatom nose.

Teta Jiwon.

„Dobrý večer," Yoongi ju nechcel vystrašiť, keďže sa mu zdala byť sústredená na monitor svojho počítača.

„Yoongi, to si ty?" Jiwon si narovnala okuliare a posunula si ich vyššie. „Pozrime sa, ako si len vyrástol! Koľko som ťa to nevidela? Dva roky?"

„Myslím, že tri, teta. Odvtedy, čo si sa presťahovala do Pusanu."

„Och, no áno. Pokojne to môžu byť aj tri roky."

Aj napriek tomu, že v meste nepanoval veľký ruch, v nemocnici to bolo ako na kolotoči. V jednej chvíli sa nič nedialo a v tej druhej zas úplne všetko.

Jiwon si po svojej dopovedanej vete iba nápadne obzerala Yoongiho, akoby sa na seba vôbec nepodobal.

„Teta Jiwon, prišla už moja mama?"

„Hyeonju? Tá sem chodí vždy skôr. Bude v labáku."

„A ako sa tam dostanem?"

„No výťahom, hlupáčik. Ale keď chceš, môžeš to zbehnúť aj schodami. Je to len poschodie nadol."

„Aha."

„A potom pôjdeš rovno, na tretej odbočke zahneš do miestnosti 24 a tam by si mal nájsť svoju mamu. Dobre?"

„Dobre," stručne prikývol a už-už sa chcel pobrať preč.

Jiwon ho však zastavila.

„Počkaj ešte!" naliehala a pomedzi to sa prehrabovala všemožnými zasúvkami plnými papierov, výpisov a dokonca aj sladkostí. Vo všetkých mala neuveriteľný neporiadok.

Teta Jiwon by si určite rozumela s Jiminom...

„Na," hodila po ňom asi zodva citrónové cukríky, ktoré mohli byť staré aspoň päť rokov.

Na počudovanie ich Yoongi stihol všetky pochytať.

Škoda, že ma moje reflexy zradili práve pri volejbale.

„Sú skvelé na nervy," podotkla Jiwon so žmurknutím, „a navyše sú prospešné aj na imunitu. Zlom väz, Yoo-yoo."

Len to nie! Prečo ma pred všetkými tými doktormi oslovuje ako Yoo-yoo?

Yoongi by sa najradšej pod zem prepadol. Úpenlivo dúfal, že táto prezývka z Jiwon nevypadne, no mýlil sa. Kyslý výraz sa mu pretiahol cez celú tvár a červeň ho zaštípala na lícach.

Dnešok už nemôže byť horší.

„Ďakujem, teta," zamrmlal naoko vďačne a následne sa rýchlo z haly vytratil, aby ho nestihla strápniť ešte viac.

Svoju mamu nemusel dlho hľadať po spletitých chodbách. Hneď, ako sa na poschodí otvorili výťahové dvere, sa ich cesty samé skrížili.

Yoongi vskutku nebol potešený tým, ako jeho mama vyzerala.

Odvtedy, čo sa naposledy videli a bavili, sa jej kruhy pod očami iba prehĺbili, lícne kosti jej viac vystúpili, pokožku mala sinavú a posiatú zapálenými vyrážkami, oči podliate krvou od nespavosti a pery popraskané.

Za to môžem ja, je tak?

„M-mami?" ledva zo seba vyjachtal roztraseným hlasom. Ak by si citrónové cukríky nestihol schovať do vrecka, už by dávno zarachotili o zem.

„Yoongi," prekvapenie mu opätovala tiež, ale v očiach sa jej zablyslo aj akési upokojenie. To jej hádam najviac chýbalo počas tých strastiplných týždňov, čo bol preč.

Hyeonju si mohla oči vyplakať, prosíkať svojho manžela, aby jej prezradil prečo jej vzal syna, avšak neúspešne. A teraz ho mala priamo pred nosom. Živého a zdravého. Dokonca sa jej aj javilo, že je akýsi šťastnejší a nie tak pochudnutý.

„Mama, ja..."

Yoongi jej chcel niečo povedať, keďže sa medzi nimi rozhostilo hrobové ticho, ale Hyeonju ho nenechala. V mžiku ho tuho zovrela vo svojom náručí a rukou mu zablúdila do odrastených plavých vlasov.

Nečujne mu zasmoklila do pleca a jeho sakom onedlho presiakli aj jej horúce slzy. Aj Yoongimu chýbalo málo, aby sa pred ňou nerozplakal ako malé ufňukané decko. Slzy len tak-tak držal na krajíčku a vzlyky nechal úspešne zamrieť vo svojom hrdle.

Bolo toho toľko, o čom sa jej chcel rozrozprávať. Toľko toho, za čo sa jej túžil ospravedlniť, no nič nebolo až tak dôležité, ako ich vzájomná opora. Tak, ako ich vzájomná láska, ktorú nikdy nepocítil zo strany svojho prekliateho otca.

„Yoongi? Kde si bol? Prečo si sa nevrátil? Prečo si mi ani nezavolal? Čo si si o sebe myslel?! Mala by som ťa vyťahať za tie tvoje vlasy, až kým by si nežobral o milosť!" postupne sa jej hlas stupňoval, až po ňom zcela začala kričať.

Rukami ho triafala hocikam, nekoordinujúc svoje slabé údery. Yoongi sa im však ani nesnažil uhýbať. Stál bez ucuknutia, zrak zahatný potláčanými slzami.

„Mal si aspoň napísať! Vieš ako strašne si ma trápil? Vieš si to vôbec predstaviť?" nahlas mu vyčítala.

Yoongimu sa neutrálny výraz zachovával čoraz ťažšie. Kútiky úst sa mu mimovoľne skrúcali do opačného smeru ako do úsmevu, brada sa mu chvela a oči ho štípali ako fras.

Navyše, tam kam ho Hyeonju udrela, mu koža pulzovala bolesťou.

No aj napriek tomu sa odvážil chytiť jej ruky a šikovne ich spojiť do prosebného gesta, aby prerušila svoje bujné správanie.

Podišiel o jeden nesmelý krok bližšie, hlava stále sklonená, až mu celkom nebolo vidno do tváre a priblížil jej zopäté dlane ku svojím perám, aby sa o ne mohol letmo obtrieť.

„Tak veľmi ma to mrzí," vyhabkal zo seba trasľavo, avšak dostatočne nahlas. „Veľmi, naozaj veľmi ma to všetko mrzí, mama. Prosím, ver mi."

Hyeonju nedokázala prestať plakať. Samozrejme, že už Yoongimu odpustila. Dokonca ešte predtým, než mu stihla vyčítať jeho bezstarostnosť. To najdôležitejšie predsa bolo, že prišiel a ukázal sa.

„M-mali by sme sa niekam posadiť a vydiskutovať si to," nástojčila Hyeonju, vyslobodila si ruky spod Yoongiho a opakom dlane si pretrela uslzený zrak.

„Vzadu je posedenie pre laborantov aj s automatom. O takomto čase tam nikto nebude."

Yoongi sa znova zmohol iba na pritakanie, slová akoby sa nevedeli zhmotniť.

Automat pri napustení kávy do papierového pohárika, hlučne vrčal. Rachotil o sto šesť, ale i tak nezvládol prekaziť tok Yoongiho myšlienok. Ten sa plavil vo vlastnej utópii, premýšľal nad tým, čo mame povie, pretože akonáhle uvidel jej tvár, pôvodný plán mu vyšumel z hlavy.

Hyeonju mu popod nos podsunula vrelú čiernu kávu, ktorá sa väčšmi ponášala na zafarbenú vodu.

V jej odraze videl, v akom mizernom rozpoložení sa momentálne nachádzal.

„Povedz mi, ako sa to celé vlastne začalo," vyzvala ho Hyeonju pokojne.

„Moje nešťastie sprevádzala prostá náhoda. Raz som v jednej kaviarni stretol istého Park Jimina, bol tam čašníkom, ktorý sa do mňa zamiloval až po uši. Jednoducho nebolo možné odbiť ho a slovo nie mu bolo cudzie."

Hyeonju sa náhle na staručkom kresle pomrvila a pery sa jej sformovali do prísnej priamky.

„Bol mnou dosť posadnutý, neustále ma prenasledoval po uliciach a snažil sa ma nájsť. Páčil...teda, páčim sa mu. A raz, keď za mnou zas doliezal, zašiel priďaleko. Hodil sa na mňa, ťahal ma za golier a na bezvýznamný okamih ma pobozkal."

Yoongi čakal, že Hyeonju k tomu celému utrúsi nejaký komentár, no mýlil sa. Ona stále zaujímala rovnaký postoj a vyzvala ho, aby pokračoval v rozprávaní.

„Vtedy šiel okolo aj otec. Nevšimol som si ho až dovtedy, kým po mne nenávistne fľochol. Následne sa rozutekal do metra a zmizol skôr, ako som sa vôbec stihol o niečo pokúsiť."

Yoongi si urobil prestávku a odpil si z kávy. Bola trpká a nanešťastie si z nej odchlipol viac, ako zamýšľal, takže si okamžite popálil jazyk.

Do pekla...

„Keď som prišiel ďalším metrom domov, otca som našiel vo svojej izbe. Ničil všetko navôkol seba a vyhadzoval mi zo skrine oblečenie. Bol nezastaviteľný a neuveriteľne rozzúrený. Krátko na to ma vyhodil na ulicu aj s malým množstvom mojich vecí a šmaril ma na ulicu. Och, a stihol mi aj vyhodiť laptop z okna."

Hyeonju si len zdesene priložila ruku na ústa.

„Jimin ma opäť raz prenasledoval, tentoraz som tomu bol však rád. Keďže celý ten incident viac menej videl, ponúkol mi, aby som zostal uňho. A to je vlastne koniec. Odvtedy bývam s ním a aj s jeho otravným mladším bratom. Jeho rodičom to neprekáža a pýtajú sa na mňa málo. Platím im však za ich štedrosť, nemusíš sa báť, mami. Do školy som neprestal chodiť a s Junkim som sa čas od času stretol. Teda, naposledy sme spolu boli včera..."

Hyeonju len tvrdohlavo krútila hlavou, akoby tomuto priznaniu nechcela veriť. Na minútu sa odmlčala, ale naostatok prehovorila aj ona.

„Čakala som čokoľvek, ale nie toto. Yoongi, je mi to veľmi ľúto, no pochybujem, že dokážem zmeniť stanovisko tvojho otca. Ty dobre vieš, že keď si postaví hlavu, ja..."

„Je mi to jasné," nenechal ju dopovedať a tuhšie stisol papierovú šálku.

Do nemocnice prišiel s ako-takou malou dušičkou, že sa jeho mama hádam pokúsi bojovať proti jeho otcovi, no márne. Mal na to myslieť už vopred a vonkoncom nemal byť zaslepený nereálnymi predstavami. Jeho mama bola nepochybne silná žena, ale nie tak silná, aby sa svojmu manželovi postavila. Veď boh vie, koľko modrín či podliatín pod šatami ukrývala aj v tejto chvíli.

„Ten chlapec, Jimin myslím..." začala Hyeonju, „máš ho rád, Yoongi?" 

„Ako to myslíš?"

„Máš ho rád tak, ako on teba?"

„No, ja..." popravde netušil, ako mal na jej otázku odpovedať. Doposiaľ v sebe podobné pocity potláčal a k Jiminovi sa správal väčšmi ako ku svojmu dobrému kamošovi, ako k milencovi. Že by jeho láska stihla tak rýchlo ochladnúť?

„Sám si svojimi pocitmi nie som istý," odvetil pravdivo, „ale som mu nesmierne zaviazaný za to, že ma nenechal na ulici a nezutekal. Vďaka nemu som spoznal a stále spoznávam celkom iný svet ako ten, v ktorom som vyrastal."

„A tak je dobre," dokončila zaňho Hyeonju so smutným úsmevom. „Po všetky tie roky si výčitam, že som pre teba nedokázala byť mamou, ktorú si si odjakživa zaslúžil. Vždy si bol úžasné dieťa, roztomilý chlapček, ktorý zbožňoval spoznávať svet okolo seba. Neskôr si zatrpkol a utiahol sa do seba. Avšak teraz, akoby som videla to dieťa, ktoré dospelo až moc prirýchlo. Je mi to tak ľúto, Yoongi. Myslím si, že to trápenie s tvojím otcom si právom zaslúžim a-"

„Prestaň takto hovoriť," prerušil ju Yoongi vážne, „ty si nezaslúžiš trpieť. On áno, lebo nám všetkým ublížil. Mne, tebe a aj Junkimu. Nezaslúži si nič lepšie, ako zhniť v base."

„Úctu by si však voči nemu postrádať nemal. Je to predsa tvoj otec," pošepla Hyeonju so slzami v očiach. „Dal ti život rovnako, ako aj ja."

„Ja som o ten život sám neprosil, mami," odvrkol rázne. „Nemienim mu ďakovať za tú šikanu, ktorú na mne rád praktikoval. Nemeniem mu ďakovať za nič, či sa ti to páči alebo nie."

Ani sa nenazdal, Hyeonju už dlhšie nevysedávala v kresle, no pristúpila k nemu bližšie. Uvedomil si to až vtedy, keď na líci pocítil povedomé, možno až nostalgické, zaštípanie. 

Facka?

„To už stačí, Yoongi. Už dosť!" prikázala mu roztraseným hlasom.

„Ako chceš," sám sa mal chuť potrestať za to, ako chladne to vyriekol.

Postavil sa zo svojho miesta, kávu zahodil do najbližšieho koša a z vrecka nohavíc vylovil 270 tisíc wonov.

„Tento mesiac sa mi darilo. Ja na svoje sľuby nezabúdam," položil ich na stôl vedľa zaskočenej Hyeonju. Znova jej stekali po líci nové a nové slzy.

„Občas si však myslím, že by bolo lepšie, ak by som zabudol. Navždy," pochmúrne doložil.

„Yoongi..."

„To je v pohode, mama. Ja ťa chápem, no prajem si, aby si aj ty niekedy pochopila mňa. Snáď ti stačí vedieť, že som v poriadku, mám strechu nad hlavou a nehladujem. Domov sa nevrátim, ani keby ma otec prosil na kolenách. Nemôžeš mi to zazlievať."

Hyeonju naňho civela s jemne pootvorenými ústami, ale nezmohla sa na nič iné. Len sledovala, ako ju jej milovaný syn opúšťa. Milovaný syn, ktorého dnes bezpochýb sklamala na plnej čiare.

Uprela pohľad na pokrčenú guču peňazí a skryla si tvár do dlaní. Jediné, čo ešte stihlo doľahnúť Yoongimu do uší, boli jej utrápené vzlyky.

~

hello guys ( ꈍᴗꈍ)

Je mi tak ľúto, že sa mi nedarí udržiavať dynamiku tohto príbehu a musíte čakať dlhšie, než predtým. Aspoň mne sa to zdá ako celá večnosť. ( ≧Д≦)

Nemôžem však tvrdiť, že za tým stojí len a len moja úžasná škola, pretože by to bola prostá lož. V mojom živote sa momentálne odohrávajú dosť dôležité a náhle zmeny, ktoré ovplyvňujú aj moje písanie. Táto situácia, ktorá mojím životom otriasla, iba umocnila môj pisateľský blok a ja, či chcem alebo nie, nie som dostatočne silná dať tomu definitívnu stopku. Preto aj dúfam, že nehľadiac na to, ako často budú vychádzať nasledujúce kapitoly, budete aspoň spolovice nadšení na nový update. Nechcem vám nasľubovať hory-doly, sama neviem ako bude vyzerať môj zajtrašok, alebo, čo sa stane o niekoľko dní. Keď sa mi navráti entuziazmus, ktorý postrádam, nové časti budú vychádzať zcela pravidelne. 

Ak nie, pokúsim sa byť čo najviac aktívna vrámci mojich úzkych možností. Black rainbowed fate chcem rozhodne dokončiť. Kto by však povedal, že počas jeho písania sa mi do života pritrafí toľko neželaných okamihov? Celkom, akoby som aj ja prežívala svoj vlastný black rainbowed fate...

Na záver len prosím, zostaňte aj v týchto ťažkých časoch pozitívni a silní! Práve teraz by sme mali byť k sebe najmilší.

Dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri ďalšej časti. ( ˘ ³˘)

vaša sga.