Profesor Cha sa na ňom poriadne vyšantil, akonáhle sa, s oneskorením dvadsiatich minút, vrútil do jeho učebne. S tým svojím drzým sebavedomým úsmevom sa skúšaniu veru nevyhol a zákerné otázky lietali jedna radosť. Jimin mal to šťastie, že si z predošlých hodín niečo pamätal. Len tak-tak vyviazol so slabou trojkou a zvyšok času strávil zapisovaním si ďalších dôležitých postrehov. Pravdaže sa však Cha nezabudol zmieniť o tom, ako veľmi sa naňho teší po škole.

„Park, budem veriť, že máte pekný rukopis. Budete prepisovať teórie renesančného umenia. Dúfam, že sa tešíte podobne, ako ja."

Myslím si, že ku vašej radosti sa tá moja nedá ani zďaleka prirovnať, pane.

„Áno," s pritisnutými učebnicami na hrudi sa pred ním uklonil a ako posledný zo študentov sa pobral z učebne, aby sa stihol prezliecť na hodiny tanca.

Aspoň na praktických cvičeniach mal učiteľov, ktorí ho kade-tade neroznášali v zuboch. S prístupom väčšiny nemával problémy, ale Cha mu od prvého dňa robil zo života peklo. A nebodaj, ak vyviedol niečo, čo sa trošičku vymykalo školskému protokolu – napríklad, keď si zabudol doma kravatu – vedel mu to poriadne spočítať.

Za dverami šatne bol počuť typický dievčenský chichot. Všetkým bolo známe, že dievčatá, ktoré sa lekcií nemohli zúčastniť z dôvodu choroby alebo úrazu, si skracovali čas tým najlepším možným spôsobom. Nazeraním do chlapčenských šatní cez kľúčovú dierku. Predháňali sa jedna cez druhú, aby si pre seba ukradli kúsoček zo sľubného výhľadu.

Jimin bol na to výsotne alergický - kedysi v nižších ročníkoch mal najväčšiu chuť doširoka roztvoriť tie dvere a vyhnať ich odtiaľ, no potom si na to privykol. Bral to ako neodmysliteľnú súčasť tanečnej rutiny a nad ich pikantými komentármi sa radšej vôbec nepozastavoval. Možno aj preto, lebo v jeho mysli úradoval iba jediný človek. A to Min Yoongi...

Tréning bol vyčerpávajúci a zdĺhavý, no jemu v sále plynul čas akosi rýchlejšie. Bol by schopný pretancovať ešte ďalšie štyri hodiny, až kým by si do kostí zdral kožu a napriek tomu, že sa mu točila hlava z toľkých premetov, vodu tvrdohlavo odmietal.

„Nebuď hlúpy, budeš sa cítiť lepšie, keď sa napiješ. Bojíš sa snáď, že od nás niečo chytíš?" Joowon mu pred tvár nekompromisne podstrkoval fľašu so studenou vodou, o ktorú sa delili ešte s ďalšími dvoma chalanmi. Bavil sa so všetkými, ale primárne sa kamarátil len s Joowonom. I keď bol sem-tam egoistický a priveľmi rád strkal nos do cudzích záležitostí, kdesi v hĺbke duše bol nežným stvorením.

„Pi. Nechcem, aby tu skolaboval ďalší z mojich kamošov," neodbitne mu prikladal hrdlo fľaše k ústam.

„Ďalší?"

„Minulý týždeň odpadol Dohyun, pretože si myslel, že to zvládne. Hovadina, každý potrebuje pauzu a pár hltov vody. Bez týchto dvoch vecí by z každého tanečníka zostalo akurát tak mŕtve telo na podlahe."

„Hm," úprimnosť nadovšetko, všakže Joo?

„Musím sa zlepšiť," ledva zo seba vyhabkal počas lapania po dychu. „Ešte to nie je dokonalé..."

„Si k smiechu," počastoval ho nevinnou urážkou. „Už teraz si jedným z najlepších na škole. Neviem, o čom to zas kecáš."

„Myslím si, že by som mohol popracovať na tých piruetách. Mám v nich dosť veľkú rezervu."

„Myslím, že by si najviac mal popracovať na tomto tu," poťukal mu prstom po čele, na ktoré sa mu od potu lepili vlasy. „Začínam sa báť toho, kam až si schopný zájsť kvôli blbému tancu. Toto nie je ani omylom zdravé, Jimin!"

„Nemusíš sa o mňa toľko báť. Budem v pohode."

„Prestávka sa skončila. Na nohy, študenti! Čaká nás ešte sľubný kus práce!" zavelila hlavná profesorka stojac uprostred miestnosti s rukami skríženými na hrudi.

„Len to nepreháňaj," Joowonova ruka spočinula na jeho pleci vo chvíli, keď chcel vstať z miesta. Ten stisk ho donútil znova si sadnúť a jeho prísny pohľad iba nabral na intenzite.

„A ty nepreberaj dievčenské vlastnosti, Joo. Vyzerá to tak, že ti ženská spoločnosť veľmi neprospieva..."

„To ešte oľutuješ, Park!" pokrútil nad ním hlavou s poloúsmevom.

„Ma Joowon, budete tam vysedávať a zdržovať, alebo sa pridáte ku zvyšku?" až hlas profesorky ho voviedol naspäť do reality. Už-už sa zdvíhal zo zeme, aby zbytočne nenaťahoval čas. Sám si nemohol dovoliť zostať po škole; ponáhľal sa predsa do práce.

Cez kľúčovú dierku dievčatá nazerali aj po tom, čo sa hodiny tanca skončili. Ešte väčšmi do seba strkali lakťami, aby si ukradli čo najlepší výhľad. Chichotali sa, vzrušene si hrýzli do spodných pier a spoločne sa rozplývali nad výjavmi, ktoré sa im naskytli pred očami.

Sunghi nad nimi poväčšine času iba gúľala očami. Svoju pozornosť venovala japonským komiksom na kolenách a so slúchadlami v ušiach aspoň nemusela počúvať ich piskľavé výkriky. Jedine kamarátky postrádala, nakoľko ju všetci považovali za najväčšiu čudáčku a odpad mladej spoločnosti.

„Ách! Jiminie sa sem pozrel! Pozrel sa na mňa! Na mňa!" radostne výskalo najnižšie z dievčat, ktorému sa podarilo v daný moment dívať cez kľúčovú dierku. „Myslíte si, že mám uňho šancu? Je tak prenádherný..."

Myo Eunsu, obávam sa, že Ddochi má už zálusk na kohosi lepšieho. Niekoho, kto sa pozdáva aj mne, na rozdiel od teba.

„Čo toľko zazeráš, Yi Sunghi? Pokiaľ by si bola normálna, nechali by sme ťa pozerať sa taktiež," nos Soomin sa div že nedotkol stropu od toľkej nafúkanosti v jej hlase.

„Čudáčka," pridala sa Yeona šepkajúc Eunsu, „nechápem, ako sa s ňou môže Jiminie baviť. Veď čím by ho už len táto tu mohla ohúriť?"

„Mali by ste držať jazyk za zubami. Tváre síce máte pekné, ale akonáhle otvoríte ústa, odstrašíte od seba akéhokoľvek chalana."

„Čo si to povedala?!"

„Iba žiarli," podotkla opäť raz Soomin a podišla k nej, dotýkajúc sa jej krátkych havraních vlasov. „Pf, ako slama. Nijaká hebkosť, na tvári škaredé pehy, hlava veľká ako héliový balón. Myslím, že to ty by si mala držať jazyk za zubami, Yi Sunghi. Nás si predsa nechceš pohnevať, či?"

Sunghi by najradšej sykla od bolesti, pretože ju Soomin prisilno potiahla za predné vlasy. Netúžila však dať na sebe poznať čo i len úlomok strachu alebo bolesti. Presne o to jediné im predsa šlo. O to, aby ju ponížili.

Dnes sa vám to nepodarí...

Prirýchlo sa odtiaľ hlúčik mladých pobláznených dievčat vytratil, keď sa kľúčka pohla a zo šatne začali postupne vychádzať chalani. Tí, našťastie, boli o dosť prívetivejší. Takmer všetci jej opätovali úsmev alebo k nej kývli hlavou na strohý pozdrav.

Dohyun, Jaeyong, Minsoo, Youngchul...

A ako predposledný vyšiel aj samotný Joowon, ktorý sa pri nej pristavil, neunúvajúc si zapnúť svoju košelu. Tmavomodrú kravatu mal pokrčenú a prehodenú okolo krku, aby sa nepovedalo, že ju nechal ležať v skrini.

„Ahoj, Sunghi."

„Ahoj, oppa. Kde je Ddochi?"

„Ešte stále v šatni. Chystáte sa niekam?"

„Do mesta na jedno predstavenie. Zatiaľ o tom nevie," zaškerila sa nad predstavou, že mu čochvíľa prezradí podrobnosti o jej dobrodružnom ráne.

„Tak dúfam, že sa budete dobre baviť."

„Mal by si si zapnúť tú košeľu. Vonku je celkom chladno," poznamenala i pohotovo mu začala odspodu zapínať gombík po gombíku.

„T-to je v pohode," odrazu sa strhol, aby sa ho väčšmi nedotýkala a tvár sa mu sfarbila...dočervena?

„Joowon?" spýtavo nadvihla obočie.

„J-ja...Ponáhľam sa do práce, zapnem si ju p-pri skrinkách," snažil sa vyvliecť z tejto trápnej situácie a ruka mu automaticky vystrelila do strapatej štice vlasov, „uvidíme sa zajtra, Sunghi. Pa!"

Joowon sa správa zvláštne, pomyslela si. Ďalej to však neriešila a radšej sa pobrala za Ddochim do šatne. Nechápala, čo tam tak dlho ešte robil.

„Jimin? Smiem vojsť? Si oblečený?" jednou rukou si zakrývala oči a tou druhou šmátrala vo vzduchu.

Takmer takto poslepačky spadla, pretože nechtiac zakopla o drevenú lavicu, no Jimin ju pohotovo zachránil nepríjemným pádom.

„Josimhae, Sunghi~ah. Môžeš pokojne otvoriť oči." prehovoril na ňu i uterákom si ešte párkrát prešiel po mokrých vlasoch.

„Si si tým istý?"

„Sunghi..." pretočil nad jej detinskosťou očami a odstránil jej ruku spred tváre, aby väčšmi nevyvádzala. Veď si mohla ublížiť, ak by hlavou narazila o zem.

„Ddochi! O môj bože, ty vyzeráš tak roztomilo!" okamžite sa mu vrhla okolo krku s dlaňami priloženými na jeho lícach. Takto krkolomne  spolu balansovali cez celučičkú šatňu.

„Tento účes ti pristane."

„Sunghi, mám len mokré vlasy..."

„Veď práve. Vyzeráš krásne!"

„Nie krajšie ako ty," poznamenal, na čo sa v jej úsmeve zjavilo čosi odlišné.

„Ostatné dievčatá by z teba šli do kolien."

„To si nemyslím," jeden rukáv si už stihol navliecť, stačilo nájsť ten druhý. Avšak ten sa mu večne kdesi schovával.

„Daj na moje slová. Naozaj."

„No pokiaľ sa im páči šľachovitá postava ako tá moja, potom..."

„Aké šľachy?" prísne prižmúrila oči a šťuchla ho prstom do brucha, „ja žiadne nevidím. Máš pekné telo, Ddochi. Teda, mne sa veľmi páči."

Skutočne jeho tvár zasiahla červeň? A kvôli čomu? Na reči Sunghi si už dávno zvykol. Ničomu pomaly nerozumel...

„Pozri čo som našla cestou do školy," vytiahla z vreca pokrčený plagát, ktorý stihla strhnúť z jednej lampy, „dnes je na programe vystúpenie underground rapperov, čo prišli až z Tägu. Ddochi, poďme tam. Prosím, prosím, prosím!" psí pohľad mala osvojený a mocný ako nikto iný. A navyše, s ohrnutou perou sa jej nedalo nesplniť hocijaké želanie.

„Ale ty predsa nepočúvaš rap, Sunghi." podozrievavo si ju premeral.

„Toto sa mi skutočne pozdáva. Dajme tomu šancu," obchádzala ho z každej strany, až kým ho neobdarovala objatím zozadu i bradu si položila na jeho plece. „Prosím! veľmi pekne prosím, Jiminie, poďme sa tam pozrieť."

„No tak fajn," nakoniec súhlasil aj navzdory tomu, že po tréningu ledva zvládal stáť na nohách dlhšie ako na dve minúty. Jeho ideálna predstava večera spočívala v spaní a maximálne pozeraní nejakých hlúpych mačacích videí.

„Áno! Nebudeš toho ľutovať, Ddochi! Nebudeš!" skákala okolo neho držiac ho za ruky. Na tvári jej hral žiarivý úsmev. „Gamsahabnida! Gamsa!"

Už úplne prestal registrovať jej vďaku pretavenú do radostného jasotu, keď tu znova upútala jeho pozornosť tým, že sa naňho zahľadela štýlom, že vie niečo, o čom on nemá ani najmenšie potuchy.

„S-Sunghi?"

„Ešte posledná vec," prerušila ho, „hádaj, koho som ráno stretla?"

„Netuším. Prosím ťa, nepozeraj sa takto na mňa. Začínam sa ťa báť."

„Stretla som Min Yoongiho! Tvojho jagiho! No nie je to skvelé? Pozdáva sa mi, Jiminie. Má niečo do seba presne tak, ako si mi aj tvrdil."

Jimin však stihol iba s otvorenými ústami civieť.

Čože sa stalo? Stretla Min Yoongiho? Ako? Kde?! A prečo musí používať slovo jagi? To je nechutné!

„Ddochi, tak už poď," potiahla ho za rukáv košele, ale on sa ešte stále vysporiadával s touto novinkou.

„Ddochi, neboj sa. Pomôžem ti získať  Yoongiho späť," sľúbila mu a znova sa pokúsila potiahnúť ho: „Pohni! Chcela som pred tým vystúpením zájsť na obed. Umieram od hladu a určite si hladný aj ty. Tak už poď, Jimin~ah..."

A Jimin sa teda nechal viesť  premotivovanou Sunghi, ktorá s ním utekala po chodbe preč zo školy. Lenže on bol natoľko rozhodený z náhleho prílevu informácií, že celkom pozabudol na trest od profesora Cha.  

Asi si už naozaj urobí z mojej hlavy to ťažítko...

~

Nič nie je lepšie než opravovanie kapitoly pri horúcej šálke flat white  ʕ￫ᴥ￩ʔ

Tá dnešná priniesla aj novú postavu ➯ Joowona (toto nebol jeho jediný moment slávy, neskôr bude mať svoj comeback) 

Dovtedy sa snáď trošku posunieme v deji, keďže máme za sebou úspešne oba pohľady. Nasledujúca časť sa konečne odohrá v prítomnosti ❤

Bye bye