Tentoraz ho od seba úspešne odstrčil. Najmä aj vďaka tomu, že mu nezabudol oplatiť to zákerné dupnutie po nohe.

Zatiaľ, čo Jimin syčal i hrešil od bolesti jedna radosť, Yoongi sa dokázal sústrediť len na očný kontakt so svojím otcom. Ten zazeral nepriateľsky, pery sa mu zvinuli do opačnej grimasy ako do úsmevu a Yoongi iba nasucho prehltol.

Prosím, to nie! To je len hlúpe nedorozumenie. Prisahám!

Jeho otec mu nevenoval viac pozornosti. Obrátil sa mu chrbtom a rozhodnými krokmi si razil cestu na stanicu metra, aby stihol čo najskôr prísť domov. Momentálne mal oveľa dôležitejší dôvod na to, aby si neurobil ani tú najmenšiu prestávku v bare.

„Hej, počkaj predsa! Kam sa tak ženieš?" vykrikoval po ňom Jimin ešte stále skackajúc na jednej nohe. Nezmohol sa však na nič iné ako na sledovanie Min Yoongiho, ktorý čo najrýchlejšie nasledoval stopy svojho otca.

Nehovorte mi, že ho budem musieť zasa naháňať . A navyše ešte s boľavým chodidlom!

~

Yoongi došiel domov krátko po tom, čo ho stihol predbehnúť otec. Schody bral po dvoch či dokonca po troch, dych mal plytký od toľkej snahy doraziť sem.

Junki nebol doma, s najväčšou pravdepodobnoťou sa premával s priateľmi po drahších bistrách, a jeho mama bola v práci.

Otec sa drzo prehraboval v jeho veciach, všade spôsoboval ešte väčší neporiadok. Vyhádzal mu zásuvky plné ošarpaných kníh a aj zdrapy papierov; zo skrine letelo všetko oblečenie, ktorého aj tak bolo až smiešne málo. Na starom klavíri si vybil zlosť tak, že ho z celej sily prevrhol a s rachotom sa jeho klávesy rozutekali po podlahe.

No jeho najvzácnejší majetok - laptop, v ktorom ukrýval svoje záľuby či hĺbavé myšlienky, bez zaváhania, šmaril von oknom.

Yoongi vo svojej izbe stál ako obarený, neschopný nič povedať, pretože nedokázal uveriť ani vlastným očiam. Otec ničil iba z čistého amoku neuvedomujúc si, že tie veci sú oveľa cennejšie ako tisíc wonov.

Yoongimu sa do očí vtisli slzy akonáhle spozoroval, že jeho laptop ten krutý pád nemohol za nijakých predpokladov prežiť. Razom prišiel o celú svoju tvorbu, o svoje texty, o svoj skromný denník, do ktorého si sem-tam za čas pár slov zapisoval. Nielenže ho otec ukrátil o slobodu a povelil ho neprimeranými povinnosťami, ktoré sám sebe zanovito odopieral, ale aj zničil to posledné, čo ho kedy učinilo trochu šťastným.

„Otec! Už dosť," pokúsil sa ho zastaviť a chytiť ho zozadu, aby sa prestal navôkol oháňať rukami. Vyzeral ako obyčajný šialenec; vlasy mal rozstrapatené, v očiach odraz čistej hystérie, po krku mu stekali dlhé kropaje potu práve tadiaľ, kde mu od zlosti navierali mäsité žily. A Yoongimu sila vtedy ani zďaleka nestačila na to, aby dokázal potlačiť jeho besnenie.

Otec ho prudkým pohybom sotil na zem, rovno vedľa rozbitých kláves starého klavíra. Jeho neznášanlivosť len vzrástla, nahromadila sa v ňom ako nebezpečná para, ktorá potrebovala čo najrýchlejšie uniknúť von.

Pokiaľ si o ňom Yoongi doposiaľ myslel, že bol bezcitný či surový, tak teraz jeho slová naberali na skutočných obrátkach. To badateľné opovrhnutie v tvári, tá najvýraznejšia nechuť na jazyku; nič z toho sa nedalo sebaviac zamaskovať. 

Yoongi presne vedel, čo vtedy Jongsuovi bežalo hlavou.

„Ty sa ani len neopováž osloviť ma ako svojho otca," prehlásil chladne. Agresia mu priam ukážkovo hrala vo vráskach, avšak jeho hlas bol nanajvýš strohý.

„Ako sa vôbec opovažuješ robiť mi po uliciach takúto hanbu? Ako sa opovažuješ po tom všetkom, čo som ti kedy dal?!"

A čo také úžasné si mi dal, otec?

Min Yoongi sa rozhodol radšej mlčať. V mysli síce mal hneď niekoľko trefných argumentov, ktoré by mohol chrstnúť na svoju obranu, no bol nadovšetko presvedčený o tom, že Jongsu by ich tak či tak správne nepochopil. Z Yoongiho strany to nebola žiadna zbabelosť, že zostal potichu sedieť na zemi.

„Vypadni," zavrčal po ňom Jongsu s pohľadom, ktorý by zvládol aj zabíjať. Jeho panovačný verdikt však určite nenaznačoval iba prechodný stav, čo by ho po pár hodinách istotne prešiel. Nie, on to musel myslieť smrteľne vážne. Doteraz Yoongiho ešte ako-tak so zaťatými zubami znášal; navzájom sa prehliadali a tvárili sa, že spolu ani nežijú pod jednou a tou istou strechou. Lenže v jeho nepriateľskom podtóne bola utíšerná druhá časť vety, ktorá by mohla znieť asi aj takto – A opováž sa sem ešte niekedy vrátiť!

Okamžite pomyslel na svoju úbohú mamu, ktorú tu s ním rozhodne nechcel nechať osamote. Čo ak ju bude všemožne trápiť; rozhodne bude mať hlavu v smútku, ak sa o dnešku dozvie. O tom, že Jongsu vyhnal Yoongiho preč s tým, aby sa tu už nikdy viac neukazoval. 

Min Hyeonju si vskutku nezaslúžila zažiť podobnú bolesť; život mala aj bez toho dostatočne ťažký. Hneď ako sa dozvie túto novinku, zlomí ju to.

Otec, prosím, rozmysli si to. Aspoň kvôli mame...

„Povedal som, aby si odišiel," prikročil k nemu i schytil ho za predok košele, aby ho mohol postaviť naspäť na nohy. Yoongi celý ohromený sa mohol jedine prizerať na túto poľutovania hodnú situáciu, avšak jeho otcovi to bolo ukradnuté. „Mám ťa snáď dotiahnúť pred vchod za vlasy? To fakt chceš?!"

„N-nie," sotva zo seba vyhabkal, pretože sám nebol priveľmi stotožnený s nepriaznivosťou vlastného osudu. Aj keď toto miesto nemal kto-vie ako v láske, ihneď by našiel zopár dôvodov prečo zostať.

Nakoniec sa odhodlal otočiť sa mu chrbtom a sám vykročiť ku dverám. Nohy mu akosi zvláštne oťaželi, sťaby mu členky lemovali masívne okovy. Podvedome si uvedomoval, že niet cesty späť a ak raz prejde cez prah, už v tomto dome nebude väčšmi vítaný. Nie, pokým tu bude žiť Jongsu. A aj keď  ten dokázal nasľubovať hory-doly, opantávať zmysly sladkými rečami a ťahať zaslepených ľudí za nos, jedna vec uňho bola naveky nemenná. Nikdy nezmenil svoj finálny verdikt. Nikdy.

Poslal ho preč bez akéhokoľvek čistého oblečenia, div že z neho nestrhol aj ten batoh, čo po Junkin pred pár rokmi zdedil. Okrem učebníc a posledných dvoch kúskov šťavnatého gimbapu od Sunghi, nemal už vôbec nič. Možno ešte pozostatok vreckového, za ktoré by si možno kúpil to lacnejšie balenie žuvačiek.

Naozaj musím odísť?

Naposledy sa cez plece obzrel dozadu, ale Jongsu sa tváril stále nevraživo.

A kedy opäť raz uvidím mamu?

Dvere sa za jeho chrbtom s tresknutím zatvorili. Úkosom pohľadu zablúdil na opotrebovaný basketbalový kôš pri vjazde do garáže. Koľkokrát si predstavoval, že by spolu s Junkim a jeho otcom mohli hrať basketbal. Ako obyčajná rodina s tými najobyčajnejšími vzťahmi. Po ničom inom tak netúžil. Nepotreboval nijaké výnimočné zázemie, nadovšetko milujúcu rodinu. Len takú postačujúcu, ktorá by ho konečne prijala takého, aký odjakživa je.

Nemohol si pomôcť, ale zariskoval a opatrne podišiel pod svoje okno, aby sa pokochal na tú spúšť. Na zemi v tráve ležal jeho rozbitý laptop, klávesnica rozdrvená o kamene, obrazovka vylomená do opačnej strany.

 No taktiež si všimol, že ktosi otvoril okno a prudko sa z neho vyklonil. Zdalo sa, že ho Jongsu skutočne nespustil z očí. Chcel sa presvedčiť o tom, že odíde a nebude sa tu nikde obšmietať.

Dokonca chcel naňho aj skríknuť, no Min Yoongi sa včasne stihol pobrať na odchod pred tým, ako mohol začať so svojimi nadávkami. Nechcel ho predsa dráždiť viac, než bolo potrebné. 

Dnešok je aj tak dosť mizerný deň...

Jediné šťastie čo ho postretlo bolo to, že sa mu podarilo z laptopu potiahnúť maličkú pamäťovú kartu, ktorá akoby zázrakom náraz prežila.

Čosi mu odrazu z oblohy dopadlo na nos. Vyvrátil hlavu hore a zistil, že čochvíľa asi začne poriadne liať.

Dobre. Dnešok môže byť ešte mizernejší ako som si myslel...

S vyčerpaným povzdychnutím si cez hlavu prehodil kapucňu od podedenej bundy a urobil prvý krok vpred.

Cestu mu však zastal opäť raz nejaký cudzí človek. Yoongi k nemu nevraživo vzhliadol i okamžite rozpoznal to povedomé oblečenie a nevinnú tvár.

Bolo by neuveriteľné, ak by mu plány opäť raz neskrížil práve Park Jimin, no nie? No a bol to práve on, kto sa tváril tak ospravedlňujúco, ako len bolo možné.

„Naozaj ma to mrzí ma to, Yoongi."  

~

hope, you will enjoy. 

(sorry for any mistakes T_T)

bye, bye ⁽˙³˙⁾