Svoju pracovnú uniformu mal aj napriek chladnému počasiu prepotenú. Priliehala mu na telo väčšmi, než bolo mysliteľné, a ruky sa mu triasli od toho, že stretol jeho. Jimina. Ani vo sne by mu nenapadlo, že osud mu nadelí stretnutie hneď deň na to. Prichodilo mu to nesmierne kruté, keďže so sebou posledné týždne zvádzal nemalý vnútorný boj. Hlava v smútku a myšlienky mu odbáčali k tomu negatívnemu. Ani si už nepamätal, kedy sa naposledy prirodzene usmial bez štipky falošnosti.

Utiekol odtiaľ. Nie síce tak, že by mu tam nechal pizzu a nevzal si ani len peniaze, ale nerozprával sa s ním. Nechcel sa s ním rozprávať, pretože dobre tušil, že by jeho hlasu mohol ľahko podľahnúť. Jimin mu chcel dať svoje telefónne číslo, on však rázne odmietol.

Musí to byť takto lepšie, prehováral sa v duchu kráčajúc smerom k domu, ktorý z celej duše neznášal. Zajtra sa mu určite nepodarí vyhovoriť sa zo školy.

Musíš sa sústrediť na prácu, lebo tá je skutočne dôležitá, motivoval sa ohmatávajúc dnešnú výplatu. Nebolo to veľa, ale ani málo nie. Presne vedel, čo s tými peniazmi urobí.

Po chodbách sa zakrádala tma, iba jas bielych žiariviek sálalo z kuchyne a rozptyľovalo škeriacu sa temnotu. Starožitné hodiny visiace v chodbe odbili druhú rannú hodinu. Bolo už naozaj veľmi neskoro.

„Yoongi," oslovil ho tenký hlas, ktorý mohol patriť jedine jeho matke, „Yoongi, mal by si si ísť ľahnúť, lebo zajtra nevstaneš..."

„Bol som v práci," prezradil jej, zatiaľ čo zašiel do maličkej kuchynky, do ktorej sa obaja ledva pomestili. Bola stiesnená a stará, voda dobre netesnila a stoličky vŕzgali, ako keby sa pod ťarchou človeka mali okamžite rozpadnúť.

Hyeonju naliala horúcu vodu do dvoch šálok, v ktorých nechla plávať vrecúška s medovkovým čajom. Takto po službe dokázala zaspať behom niekoľkých minút.

„Mal by si študovať," povedala oblapujúc svoju šálku, „štúdium je dôležité."

„Úprimne," oprel sa dozadu s rukami zakliesnenými v nohaviciach, „môžem si dovoliť sústrediť sa iba na vzdelávanie?"

Hyeonju od neho odvrátila tvár, čo nepochybne signalizovalo to, že nemohla namietať. Ako by mohla? Bez Yoongiho práce by sa nedokázali postarať ani o tento dom a luxus, v ktorom si žil Jongsu.

Tak vidíš...

Na stôl položil 85 tisíc wonov. Dnes sa mu nezvyčajne darilo a zákazníci boli k nemu prekvapivo štedrý, avšak našli by sa aj dni, kedy prišiel sotva s 50 tisícmi.

„Vezmi si ich."

„Yoongi, ja-"

„Ale nedávaj ich otcovi," vážne doložil s rukou priloženou na pokrčených bankovkách, „nechaj si ich."

„Ty vieš, že to nemôžem urobiť. Vieš, že mu ich musím dať, inak by sa na mňa nahneval," Yoongi nenávidel prístup svojho otca a ak by mohol, od základov by ho zmenil. Zatiaľ čo Junki k nemu vzhliadal, on ním opovrhoval. Nie preto, že ho doposiaľ neprijal za syna, ale práve preto, ako sa správal k jeho mame.

„Prečo neodídeš?"

„A kam by som šla?"

„Zachránila by si sa," pokračoval, „bola by si konečne šťastná."

„Ja ho však stále milujem, Yoongi. To je vec, ktorú nemožno zmeniť."

A on to dobre vedel. Zadubené myšlienky svojej matky neovplyvní. Lenže vidieť ju trpieť a pracovať od skorého rána až do večera, bolo preňho naprostým mučením.

„Mrzí ma ten včerajšok," skrehnutým hlasom predniesla. Vstala zo starej stoličky a následne ho pobozkala na líce. Dnes ráno jej vážne nebolo jedno ako sa Yoongi správal. Usilovala sa ho pochopiť, no postaviť sa voči Jongsuovi nezvládla. Neodsudzovala svojho syna, mala ho rada takého aký bol. Dokým bol zodpovedný a čestný, nemala najmenší dôvod nebyť hrdá.

„Ešte nad tým popremýšľaj," dohováral jej, „prosím."

„Bež si radšej ľahnúť. Zajtra máš školu," popohnala ho i zľahka mu prešla po vlasoch.

Yoongi ju koniec koncov uposlúchol. Mimo iné bola taktiež jedinou osobou, ktorú pod touto strechou rešpektoval a nechcel ju zbytočne vyčerpávať. Jej kruhy pod očami a aj tackavá chôdza vraveli za všetko. Min Hyeonju napriek tomu, že neobhájila titul živiteľa tejto rodiny, bola práve tou osobou, čo ich udržiavala ako-tak pohromade.

„Dobrú noc."

„Prajem ti len tie najsladšie sny Yoongi."

~

Yoongi mal v zuboch školu rovnako, ako aj ľudí, ktorí ju navštevovali. Zdvíhali mu tlak svojimi dominantnými nadutými výrazmi, preafektovaným smiechom a múdrosťou, ktorá s tou skutočnou mala len pramálo spoločného.

Zanietenými pohybmi si uväzoval kravatu pod golierom bratovej starej košele, ktorú po ňom zdedil. Ak by bolo na ňom, do školského areálu by nevkročil ani špičkami svojich topánok. Hnusilo sa mu to tam.
Navyše nemal ani priateľov, žiadne spriaznené duše a väčšinou si ho nik nevšímal. 

Väčšinou...

Spomínal si na staré dobré časy v Tägu; na svoju D-Town skupinu, do ktorej patril. Teraz však bolo všetko inak. Už si ani nespomínal, kedy naposledy niečo dobré zložil alebo, dokonca, rappoval.
Dni sa neuveriteľným spôsobom vliekli. A on stále márne dúfal, že sa raz do svojho obľúbeného mesta znova vráti.

„Mohol by som prísť až na druhú," skrslo mu náhle v mysli, no okamžite svoju túžbu potlačil do úzadia. Už iba kvôli mame by nevymeškal. Ona sa naňho plne spoliehala, dôverovala mu a on ju predsa nemohol sklamať.

Nie, nemôžem sa oneskoriť.

Nakoniec usúdil nedbanlivo sa prezerajúc v odraze popraskaného zrkadla. Nevyzeral najlepšie, ale so svojou podviživenou postavou a čiernymi oblúkmi pod očami sa nedalo nič robiť. Pracovať potreboval a noc bola pomaly jedinou príležitosťou ako efektívne zarobiť rozvozom pizze.

Vlasy sa mu prapodivne kučeravili popri bokoch, akoby vonku bolo vlhko. Tmavé oči mal podliaté krvou, pleť na pár miestach nepekne začervenanú, školské nohavice pokrčené od toho, ako ich pred pár dňami nechal prehodené cez stoličku.

Spoločníkom, ktorý ho rozveseloval aj cez tie najtemnejšie dni bola práve hudba. Akonáhle si vložil slúchadlá do uší, pustil omamné zvučné tóny, mal chuť podupkávať do rytmu. Hudba ho udržiavala v ako-takom nemennom stave, upokojovala ho, chlácholila ho, podporovala ho. Ako keby si prostredníctvom nej kompenzoval všetko to, čo nemohol mať. Všetko, o čo bol ochudobnený.

Počasie nebolo zrovna najkrajšie, avšak ani zďaleka nie najhoršie. Slnko občas upustilo od svojej schovávačky a ukázalo sa na pár krátkych okamihov, lenže aj tak vždycky zašlo za nejaký väčší sivý mrak. Pofukoval príjemný svieži vánok. Z najväčšieho pusanského trhoviska sem zasa doliehal pach rybaciny a ďalších čerstvých morských príšer, ktoré (pravdepodobne) vo forme sashimi skončia v ľudských žalúdkoch.

Opodiaľ, ako kráčal po chodníku okolo nového susedstva, zazrel malé dievčatko, – mohlo mať okolo šesť rokov, – ako sedela na betónovom múriku a vo svojej fialovej bunde sa hrala s dvoma  plyšovými hračkami. 

Bodaj by môj život bol rovnako bezstarostný... pomyslel si smutne, no v momente, ako k nemu pozdvihlo svoju hlávku, neubránil sa menšiemu úsmevu. Bodaj by mal aj Junki v sebe viac čoho...empatie? Volá sa to empatia?

Odrazu mu bolestne zaškvŕkalo v žalúdku. Už od včerajšej noci nič nejedol. Síce kuchárovi spod nosa ukradol zopár cesnakových odrezkov cesta, no nestačilo mu to. 

Zachvíľu mi bude mama píliť uši, že vyzerám jak kostlivec. A on vonkoncom nemal rád, keď sa oňho takto podrobne zaujímala. Niežeby kdesi v hrudi necítil teplé chvenie, že nie je všetkým absolútne ľahostajný, avšak netúžil byť nikomu na príťaž. Raňajky dnes musel vynechať, lebo by zmeškal do školy a profesori by ho značne potrestali.

Rukou pohotovo hmatal vo vrecku nohavíc, ale žiadne zapatrošené mince v nich nenašiel. Očividne budem donútený počkať do večere... tá taktiež nebola úplne istá, keďže väčšinu peňazí si pre seba ukoristil jeho otec, ktorý po večeroch brázdil všelijaké bary či drahšie reštaurácie. Sem-tam s ním chodieval aj Junki, no a Hyeonju v práci dostávala celkom slušné obedy. Avšak Yoongi nie. Yoongi nemal ani omylom dostatok drobných na to, aby sa mohol s ostatnými stravovať v zatuchlej školskej jedálni. Tie jedlá by sa pokojne dali prirovnať k najhoršej žbrnde a ceny boli pekne pritiahnuté za vlasy.

Ale ani sa nenazdal, sám sa strácal v spleti svojich myšlienok a skončil na zemi. Teda skôr ho niečo či nieto priklincoval k zemi. Nohavice si v oblasti kolien roztrhol na ostrom kameni, ktorý nemal čo robiť uprostred cesty. Tvárou narazil o zem, pokúsil sa vzoprieť na lakťoch, aby sa vybelhal opäť raz na nohy. Dúfal, že jeho taška bude na tom taktiež dobre, lebo to bola práve tá, ktorú kedysi Junki zdedil po otcovi, a potom...

Veď to už všetci poznáte...

~

Hello guys, SGA is saying hi with this new chapter 😗

Pokúšala som sa skracovať a skracovať, aby to všetko nemalo 3000 slov :) 

Úspešne sa mi to podarilo "osekať" do ledva 1400

Opisy môžu byť nudné, ale sú potrebné (a najmä podstatné) ☝️

Hope we all will get through this ✨

See ya in the next chapter