„Počuj, budeš musieť vziať tú šichtu v Dongnae-gu."

„Ale to nie je moja oblasť..."

„Sorry kamoš, no nemáme dostatok kuriérov. Dnes sa ľudia akoby dočista pomiatli z pizze. Toľko objednávok sme tu už dlho nemali."

Yoongi iba mrzuto otrčil spodnú peru.

„Ber to z tej lepšej stránky, Min," povedal vedúci, zatiaľ čo si v rukách prehadzoval kotúč priesvitnej fólie. „Viac zákazníkov, viac tringeltov. A to sa oplatí, nie?"

Yoongi si rezignovane pomasíroval koreň nosa a iba s veľkým sebazaprením si zahryzol do jazyka. „Kedy mám teda vyraziť?"

„Môžeš hneď, ako ti naložím do auta tieto krásky," pobúchal dlaňou po masívnom termo obale.

„Ale ja to v Dongnae-gu vôbec nepoznám," zaúpel na protest Yoongi.

A vravel pravdu. Ešte nikdy nestúpil ani špičkou topánky do tej špinavej štvrti. Boh vie, aké to tam vlastne je. Pusan je dosť veľké mesto, plné komplikovaných odbočiek, zákerných jednosmeriek, pofidérnych ľudí a uličiek, do ktorých by rozhodne nechcel zablúdiť. Momentálne bol na tom so svojou silou v pästiach viac než biedne.

„Presne preto máme v každom aute navigáciu," odpovedal mu stále radostne naladený vedúci. „Naťukať pár údajov do nej ešte zvládneš, či?"

Aj vraziť ti jednu ešte zvládnem.

Možno...

„No pohyb," nonšalantne mu pred tvárou luskol prstami, ako nejakému úbohému sluhovi. „Tá pizza sa neodvezie sama. Nech stoja pri tebe všetci svätí, ak príde jediná sťažnosť z Dongnae-gu. Lebo inak ti to strhnem z platu, jasné? Žiadne nezmyselné zastávky alebo odbočky, kapiš?"

„Nebojte sa," Yoongimu chýbalo len málo od toho, aby mu ten slizký úsmev nezmazal z ksichtu nadobro. „Šoférovať som nezabudol."

„Tak šup-šup, nech už ťa tu nevidím..."

Ja tomu chlapovi fakt raz zlomím nos.

Ách, začínam sa už aj ja podobať na svojho fotra. Ozývajú sa vo mne násilnické sklony. To nie je dobré...

Dongnaeg bola ozajstná diera. Lampy tu preblikávali ako splašené, po uliciach sa kade-tade váľali vrecia odpadkov a smrdelo to tu výparmi z potrubia. Nebolo to zrovna miesto, kde by sa Yoongi chcel zabývať a aj prostý rozvoz pizze mu prišiel, na tomto desivom mieste, prinajmenšom šialený.

Dokonca sa mu na pár sekúnd zazdalo, že navigácia prestala fungovať. Ulice boli však našťastie prehľadné a riedko osídlené domami. Tých rodinných tu bolo požehnane, no šlo skôr o staré dvojgeneračné stavby, ktoré by už potrebovali poriadnu rekonštrukciu. Strechy niektorých boli obrastené, kto vie akým, svinstvom a takmer všetky záhrady vyzerali zanedbane.

„Hlavne, nech už to mám z krku," pomrvil sa na sedadle a pokúsil sa naposledy oživiť navigáciu v aute.

Tá znova spanikárila a ukazovala na všetky možné smery, čo najďalej od tejto smradľavej štvrti.

Možno je to fakt znamenie a mal by si sa odtiaľto pratať čím skôr. Ešte ti tu niekto podreže hrdlo...

Potichu zahrešil a rozhodol sa, že sa obzrie po okolí sám.

Aspoň sa mu zišli dodacie údaje na obale pizze, ktorú sem mal doručiť. V ponurom svetle oranžovej lampy si pomaly nedovidel ani na špičku nosa, a tak si musel posvietiť vlastným mobilom.

Yoongi sa uškrnul. Asi mu dnes osud prial, pretože nebol ani dva bloky od miesta dodania. Zistil to najmä podľa názvu ulice a Google mapy v mobile.

Dlaň ešte rýchlo položil na vrch krabice, aby sa presvedčil o tom, že je dostatočne teplá. To posledné, po čom by túžil, by bol nahnevaný zákazník, ktorý by mu jeho objednávku obil o hlavu.

Autom sa na miesto doručenia dostal do troch minút. Adresa a aj číslo domu sedeli, takže sa nemohol mýliť.

Opäť raz sa teda vysúkal z kabíny toho tisícročného šrotu a došuchtal sa priamo pred dvere schátraného domčeka s bielou fasádou.

Ukazovákom sa už-už načahoval po zvonček, keď začul za tenkými dverami dva rozvášnené mužské hlasy. Jeden mu však znel akosi povedome. Sám sa nad tou banalitou čudoval.

Hlupák. Tak už zazvoň, nech odtiaľto môžeme vypadnúť!

Akonáhle nabral odvahu, dvere sa prudko otvorili a v nich, celý prekvapený, postával Kim Yoonjin.

Čo tu ten robí?!

„Min?!"

„Kim!" vrátil mu ľadovo ostrým tónom. „No dnes večer som tu iba ako kuriér Seong Gongovej pizzerie. To ty si si objednal hawaii s extra syrom?"

„Fuj, chceš snáď, aby som na teba hodil tyčku?"

„Yoonjin, čo to, do pekla, stváraš?" ten druhý hlas, ktorý len pred pár minútami za dverami z plného hrdla hučal, sa ozval tiež.

Vysvitlo, že je to hlas Yoonjinovho tatka, ktorému na čele navierala obrovská mäsitá žila. Yoongi sa veľmi snažil ovládať, avšak nedokázal z nej spustiť zrak.

„To ja som si objednal pizzu," doložil.

„V tom prípade to bude štrnásť tisíc, pane."

Yoonjinov otec rýchlo zahrabal vo svojej koženej peňaženke a s pohŕdavými slovami mu do tváre chŕstol bankovky. „Drobné si nechaj."

Yoongi zopár z nich nestihol zachytiť a skončili na zemi, v tom horšom prípade však na vlhkom trávniku.

„Seong Gongova pizzeria vám ďakuje za objednávku, pane. Dúfam, že vám bude chutiť a-"

„Dobre, jasné. Už vypadni," nevychovane ho prerušil Yoonjinov otec, vytrhol mu krabicu z rúk a pokúsil sa za sebou tresnúť dverami.

Yoonjin ale medzi ne stihol vložiť svoju ľavú nohu a s kamenným výrazom po svojom otcovi zagánil: „Nevieš sa správať? Ten chudák ti predsa nič neurobil."

Chudák? Yoonjin, ja ti zajtra v škole takú vylepím, že-

Až teraz si však Yoongi všimol jeho nezvyčajnej farby na tvári. Yoonjin mal zväčša dokonalú pleť bez sebamenšej vyrážky, no dnes večer nie. Líca sa mu hemžili malými bielymi bodkami, sánku mal posiatú modrinami a spodnú peru, úplne v kútiku, rozbitú. Dokonca mu aj stihla trochu opuchnúť.

Bože, čo som slepý?

„Ako sa opovažuješ?! Ihneď zalez dnu. Ten poslík nemusí vidieť, ako ťa zmydlím! Padaj dovnútra!" potiahol Yoonjina za predok trička, ale nech sa vzpieral akokoľvek, nad silou svojho otca nevyhral.

Vtedy to bolo asi po prvýkrát, čo bolo Yoongimu Kima ľúto. Nezvyčajne ľúto. Vtedy, akoby našiel istú podobnosť medzi nimi dvomi. Lenže to bolo vylúčené, či?

Do pekla, ten Yoonjin ma začína desiť. Čo je to vôbec za týpka?

~

Nemohol spať. Neustále sa prehadzoval na posteli a nevedel si nájsť správnu polohu. Za zavretými viečkami sa mu automaticky vynorila tvár Yoonjina, ktorá nevyzerala tak, ako si ju zo školy pamätal. Na jeho otca myslel tiež. Z toho chlapa mu na šiji vstávali všetky chĺpky a ten arogantný nadradený um v očiach poznal. Akurát si nevedel spomenúť odkiaľ.

Yoongi toho zrovna veľa nenaspal, avšak už predom tušil, že sa mu v škole naskytne hneď zopár hodín na to, aby si nedostatok spánku vykompenzoval. Veď ak sa nemýlil, dnes mal na programe matiku a dve hodiny fyziky. Chválabohu, že učiteľky nad ním už dávno rezignovali. Ak by ho učil starý Akihiro, nezažmúril by celý deň ani oka.

„Pán Min, lavica nie je vaša posteľ. Buďte taký láskavý a prestaňte na ňu slintať," napomenula ho fyzikárka a svojím dlhým ukazovátkom mu šťuchla do pleca. „No tak, pán Min. Budíček."

Yoongi sa ledva donútil rozlepiť unavený zrak. Po včerajšom dni v práci a ešte po tej zvláštnej udalosti s Yoonjinom bol na pokraji svojich síl. Keď sa mal pomedzi prestávky zakaždým presúvať do inej učebne, na schodoch mu už skoro vypovedali nohy. Podlomili sa mu vtedy presne na polceste a nechýbalo málo, rozbil by si ústa.

Aký trapas...

„Čo keby ste nám niečo povedali o jadre?" vyzvala ho učiteľka.

„O jadre?"

„O jadre atómov, predsa! Nedávno sme dobrali štiepenie jadra atómov a taktiež aj jadrovú syntézu, nespomínate si? Môžete začať rovno odtiaľ. Dúfam, že sa neskôr zmienite aj o zákonoch zachovania a keď nám zostane čas, prečo by ste nám nemohli pripomenúť aj kvantovanie elektrického náboja?"

Syntéza? Zákony? Štiepenie? O čom to sakra melie?

„No..."

„Čo, pán Min?"

„Akosi si nespomínam na jadro atómov a-"

„Dobre. Čo tak ionizujúce žiarenie? Energia? Lom svetla? Difrakčné mriežky?" začala zbesilo vymenovávať, ako keby od toho závisel jej život. Yoongi na ňu len ohromene vyvaľoval oči.

„Vymenujte mi aspoň spektrum elektormagnetického vlnenia, pán Min."

„To sú tie triedy?" opýtal sa zmätene.

Jeho fyzikárka iba nakrátko prikývla, avšak do smiechu jej zrovna nebolo.

„Ehm, žiarenie beta-"

„Gama, pán Min."

„Žiarenie gama," bleskovo sa opravil a lovil v pamäti, až to bolelo. „Potom tvrdé röntgenové žiarenie, ultrafialové, infračervené..."

„Akú má frekvenicu stredné infračervené žiarenie, pán Min?"

„300 Thz?"

Zvyšok triedy vybuchol do hurónskeho smiechu, ale Yoongiho učiteľka vyzerala viac a viac zdeptane.

„Pán, Min," zložila si z nosa okuliare a začala si ich čistiť handričkou. „Odporúčam vám nájsť si dobrého doučovateľa, inak vás nenechám prejsť ročníkom. Celý čas sa tu len lajdáte a slintáte na lavici. Ak chcete, aby z vás nikdy nič nebolo tak prosím, pokračujte v tomto svojom životnom štýle aj naďalej. No podľa mňa máte naviac," zabodla sa doňho prenikavým tmavým pohľadom, v ktorom sa však nachádzala aj štipka súcitu. „Niekedy sa zastavne na mojom krúžku. Býva každý utorok o štvrtej presne v tejto učebni."

Yoongi sa zmohol iba na strohé prikývnutie. Od toľkého zahanbenia sa nedokázal prinútiť ani rozprávať.

Asi mám naozaj dáky blok, alebo čo. Ja už fakt neviem, čo mám robiť...

„O minútu bude zvoniť. Nezabudnite si tu, prosím, žiadne svoje veci. Uvidíme sa zajtra," rozlúčila sa s nimi učiteľka a unavene sa zviezla na stoličku za katedrou, aby zapísala Yoongimu ďalšiu nedostatočnú pre jeho, už spomenuté, lajdáctvo.

Spolužiaci si o ňom dokonca aj po chodbách šepkali. Doposiaľ sa však nad tým nepozastavoval a nevšímal si ich. Po dnešnej hodine fyziky to bolo preňho však celkom nemožné. Cítil sa neuveriteľne hlúpo za to, že nevedel vymenovať ani to sprosté elektromagnetické spektrum vlnenia. Pritom je to jedno z tých ľahších učív. Teda, aspoň si myslel, že je.

Už dlhšie nemohol počúvať chichot, a tak si prehodil cez hlavu kapucňu mikiny a stratil sa spolužiakom na chlapčenských záchodoch.

Ak by ho niekto z učiteľského dozoru uvidel poflakovať sa po koridoroch v rozgajdanej čiernej mikine, riaditelni by sa nevyhol. Ich prísny dress code bol hádam na úplne prvom mieste v školských pravidlách.

Yoongi sa na moment pristavil pri umývadlách a prezrel si svoju žalostnú tvár v odraze štvorcového zrkadla. Keď mu čierna látka lemovala nezdravo bledú tvár, vyzeral akoby bol, prinajlepšom, na drogách. Aj ten najmenší náznak únavy sa na jeho alabastrovej pokožke prejavil tak viditeľne, že nebolo možné nepovšimnúť si to.

Asi by som so sebou mal nosiť ten Jiminov korektor, aj keď je o dosť tmavší. Takto bez neho vyzerám ako panda. Veľmi škaredá panda...

Pootočil kohútikom a v studenej vode sa opláchol, aby sa prebral. Ešte aj teraz sa mu únavou zatvárali oči a neprešla ani minúta, kedy by si nezívol.

Už iba tri hodiny, Yoongi! To dáš.

Sprvu si myslel, že na chlapčenských záchodoch je sám ako prst. Nikde nepočul veselú vravu a ani šuchtavé kroky iných študentov. Možno aj preto takmer vyskočil z kože, keď v odraze zrkadla uvidel Yoonjina.

„Čo tu robíš, Min?"

„Ehm, toto nie je tvoje súkromné vécko, Kim."

„Ách tak," ako keby posmutnel a potichu podišiel k druhému umývadlu.

Yoongi si na jeho rukách všimol ďalšie stopy po násilí. Kožu na nich mal doráňanú a hánky zodreté. Boli to čerstvé rany, pretože sa mu ešte nestihli vytvoriť žiadne chrasty.

Bodaj by mohol pohľadom zablúdiť vyššie, ale to by Yoonjinovi určite neuniklo.

Zbytočne tu z toho robíš haló, Yoongi. Choď si po svojom.

Kim Yoonjin si vždy koledoval o problémy. Bol to všade známy bitkár, z ktorého sršala mrazivá agresia. Pýtate sa, čo je to tá mrazivá agresia? Nuž, to je na oko chladný človek bez citov, v ktorom to vrie ako pod pokrievkou. A takí ľudia sú najnebezpečnejší.

„Dovolíš?" Yoonjin ho vytrhol z myšlienok. Chcel, aby Yoongi urobil krok dozadu, inak by nedočiahol na zásobník papierových útierok. Na jeho strane sa už všetky minuli.

Yoonjin sa ľavou rukou ešte silnejšie zaprel o umývadlo a tou druhou sa pokúsil uchopiť útierku, avšak zrazu, akoby ho telo nepustilo, nahlas zasyčal od bolesti a takmer sa zrútil na zem. Len tak-tak sa udržal na vratkých nohách a okamžite sa objal okolo rebier.

Čo je to s ním?

Yoongi by zo záchodov radšej vycúval a nechal ho tam na pospas osudu, avšak ten kúsok empatie čo ešte mal mu to nedovolil. Načiahol sa k zásobníku a podal Yoonjinovu štedrú hŕstku papierových útierok. „Na, Kim."

„Vďaka, Min."

„Seklo ťa?"

„Z biológie asi tiež nevynikáš, že?"

„Drž hubu. Čo sa ti stalo?"

„To nie je tvoja vec."

„Čochvíľa tu môžeš odpadnť. Je to aj moja vec. Ešte ma nakoniec obvinia, že som ti ublížil ja."

„Neboj sa, veď ty si dobrý chlapec, či?" aj napriek neznesiteľnej bodavej bolesti sa šibalsky usmial.

Ja mu tú peknú držku naozaj rozbijem.

„Lepšie, ako byť parchant bez chrbtovej kosti," odsekol Yoongi. „No už by som mal ísť. Nechcem zmeškať vyučovanie."

Nečakal na Yoonjinovu reakciu a už-už trielil preč. Prestávka bola skoro u konca a on musí vyšliapať po schodoch až do najvyššej učebne. To dá jeho kondičke zabrať.

„Min!" ozvalo sa spoza neho.

Yoongi sa neochotne obzrel poza plece a naskytol sa mu pohľad na Yoonjina, ktorý sa opieral o stenu a celý sa triasol, akoby mu smrť dýchala na krk.

Takto na dennom svetle bolo vidieť jeho zbitú tvár posiatú fialovými, modrými aj zelenými modrinami všemožných tvarov a veľkostí.

Bolo to strašidelné. Yoongi hľadal nejakú časť jeho pleti, ktorá by mala prirodzenú farbu, no žiadnu nenašiel.

„Min, počkaj!" naposledy naňho zakričal a potom sa zviezol na zem ako vrece zemiakov.

Aish, Yoonjin zasraný! Teraz ho budem musieť dostať na školskú ošetrovňu. A mne sa s ním fakt nechce trepať dole po schodoch. To je tak nefér!

Kim Yoonjin sotva vnímal, keď ho Yoongi vzal na svoj chrbát. Pokúsil sa s ním zaobchádzať čo najjemnejšie, lebo mal zlé tušenie o Yoonjinovom zdraví. Predpokladal, že má zlomené aspoň jedno rebro. To by vysvetľovalo to, prečo sa nedokázal načiahnuť ani k zásobníku.

Ako s ním Yoongi kráčal na ošetrovňu, tiahla z jeho nepriateľa podivná vôňa, alebo skôr zápach. Všade smrdelo železo.

Kim! Tú košeľu si si mohol vymeniť, teraz budem mať mikinu celú od krvi.

„K-kam," vysúkal zo seba Yoonjin, akonáhle bol zas pri vedomí, „kam to i-ideme?"

„Beriem ťa k školskej lekárke. Ona ti na to dá aspoň náplasť a aspirín."

„Nie," zľakol sa, „hocikam, ale tam nie," začal sa viac ošívať, čím Yoongimu narušil balans.

„Preplo ti? Chceš nás oboch zabiť? Skľudni hormón, Kim! Je to iba lekárka, tá ťa nebude zaživa rezať."

„N-nemožem tam ísť. Z-zlož ma, Min."

Yoonjinov hlas sa klepal, ako keby udreli mínusové teploty. Jeho večne drzý prejav bol zrazu krotký a skôr ustráchaný.

„Neblázni, ešte sa tu sám strepeš."

„Radšej to."

„Koho sa bojíš, Yoonjin? Otca?"

Nachvíľu sa prestal hemžiť.

„Takže otca," usúdil Yoongi, „to on ťa zbil?"

„N-nie, pobil som sa s kamošmi vonku. Včera, nakrátko po tvojom odchode."

„Nebuď smiešny."

„Myslím to vážne. Bude sa hnevať, ak ho predvolajú do školy."

„Ale ty nutne potrebuješ ošetrenie. Si samá modrina a možno máš aj nejakú zlomeninu."

„Zvládnem to, Min. Naozaj."

„Nemusíš sa otca báť."

„Ty tomu fakt nerozumieš..."

„Nie, Kim. Práve ja tomu rozumiem zo všetkých najlepšie." 

~

ňo, vitajte na konci ďalšej časti 😏

čo si myslíte o Yoonjinovi?

is he really a bad guy? 👀

všetkým držím palčeky pri ďalšej online výučbe <(￣︶￣)>

sga.