Stále ho mal ešte pred očami.

Nešťastne nad tým všetkým premýšľal spomínajúc si na plavovlasého chalana menom Min Yoongi. Taktiež ma má pred očami, či na mňa už stihol zanevrieť?

Veľmi pochyboval o tom, že by mu chýbal. Yoongi sa ponášal na chladný typ, ktorý môže byť náruživý iba v jednej chvíli, no potom sa vráti znova do starých koľají.

„Ale to potom porušuješ svoje vlastné pravidlá," vyriekla Sunghi.

„Povedal si, že nikým, koho si zatiahol k sebe na noc, sa nenecháš namotať. Zabudneš na nich, obohatíš svoje skúsenosti a tým to končí."

„To sa ti povie, Sunghi~ah..." bezradne si podoprel rukou bradu, „ty si sa nikdy nezamilovala?"

„A ty, Park Jimin, snáď áno?" vypúlila naňho svoje veľké oči, „neverila som, že máš srdce, no zjavne hej."

„Si potrhlá, michin. Preto ťa mám tak rád."

„Aké dojemné," nenápadne sa votrela do jeho náručia a oprela sa temenom hlavy o jeho plece sledujúc v diaľke odliv mora.

„Je pekný alebo pekná?"

„Pekný," odvetil pokojne, „veľmi pekný."

„A ako vyzerá?"

„Ako anjel spriahnutý s démonom."

„Hm, zaujímavé..."

„Rád by som ho znova stretol, ale nemyslím si, že sa to stane. Nemal som možnosť spoznať ho osobne, pokiaľ nepočítam náš se-"

„Ehm! Akt lásky, či?"

„Presne tak, Sunghi. " úsmev sa mu o čosi viac rozšíril.

„Musí byť dobrým človekom, Ddochi. Inak to nemá význam. Fyzické potešenie je jedna strana mince, ale byť šťastný aj bez toho, tá druhá. Minca nemôže mať len jednu stranu, vieš o tom, všakže?"

„Áno," pritakal na jej múdre slová, „práve preto som vytvoril to svoje pravidlo."

„A následne si ho aj porušil..."

„Pst. Bol to výnimočný prípad."

„A ako sa vlastne volá ten pekný chlapec, čo ti ukradol srdce?"

„Min Yoongi."

„Och, jeho meno sa končí podobne ako to moje," nadchla sa: „Aké roztomilé!"

„Páčil by sa ti."

„Ha! Otázne je, či by som sa ja páčila jemu."

„A teba sa dá nemilovať?" milo zatiahol.

„Tiež pravda. Mala by som kúpiť ostatným spolužiakom okuliare, pretože tí nevidia to, čo vidíš ty."

„Nenapadlo ti niekedy, že ja môžem byť práve ten zaslepený?"

„Možno sme zaslepení obaja." vytočila k nemu hlavu, aby naňho dozrela, „tie svoje by si naozaj mal nosiť, mimochodom. V budúcnosti ti môžu predpísať oveľa silnejšie dioptrie."

„Nestrachuj sa toľko o mňa. Ja viem, čo robím."

„Nie, ty si iba myslíš, že vieš čo robíš. No v skutočnosti si celkom stratený," zasmiala sa popritom, ako mu zaborila ukazovák do hrude.

„Povedal si o tom už rodičom?"

„O čom?"

„Že sa ti páčia aj chlapci?"

„Ešte nie, ale poviem im. Plánujem to, lenže teraz na to nie je zrovna vhodná chvíľa..."

„Myslím si, že na to nebudeš nikdy dostatočne pripravený, Ddochi. Radšej choď s pravdou von hneď. Je to lepšie ako v sebe dusiť pocity a naďalej sa tým trápiť."

„Ale veď ja sa netrápim, Sunghi~ah."

„Každý sa raz za čas pre niečo trápi," protirečila mu potichu, „to, že to nepovieš nahlas ešte neznamená, že si voči tomu nezaujatý. Je prirodzené mať obavy. Myslíš si, že nebudeš nikým akceptovaný, ale rodičia by ťa mali ľúbiť takého, aký si. Navždy predsa budeš ich syn, nič sa tým nezmení..."

„A ak mi to v budúcnosti s nikým neklapne, tak sa nakoniec vezmeme my dvaja, nie?" zavtipkoval na jej pomerne vážny názor.

„Tak dobre, ale mojou podmienkou je aspoň trojposchodová svadobná torta s orieškovovou polevou navrchu."

„A to už prečo?"

„Lebo zbožňujem oriešky, ty hlupáčik. O tom môj najlepší kamoš stále nevie?" drgla doňho lakťom.

„Prepáč, Sunghi. Mám v hlave trochu chaos."

„Chaos menom Min Yoongi?"

„Sčasti," priznal sa a skontroloval hodiny na mobile, aby náhodou nezmeškal dnešný tréning.

„Ponáhľaš sa niekam?"

„Vieš, že mám tanec, michin."

„Si skvelý tanečník, Jimin. Cez to všetko si však extrémne nešikovný," uťahovala si z neho s rukou pred ústami, aby nevidel jej obrovský úsmev. „Je to vôbec možné?"

„Mrzí ma to, no budem už musieť ísť." smutne odpovedal a jemne ju od seba odtisol, aby sa mohol postaviť z deky.

„Veď si ani nedojedol..."

„Zjedz to za mňa."

„No to nie, Park Jimin, počkaj!" okamžite ho schmatla za golier školskej košele.

„Sunghi~ah! Zmeškám kvôli tebe autobus..."

„Na, vezmi si aspoň toto," nasilu mu rozopla ruksak, kam mu odložila nedotknutý sendvič, a potom mu začala z pliec oprašovať nezbedný piesok.

„Si úplne ako moja mama."

„To mi celkom lichotí. Raz by som chcela mať syna ako si ty, Jimin~ah."

Následne si stala na špičky, aby ho kamarátsky pobozkala na líce.

„Dávaj si pozor a pozeraj sa, kam kráčaš. Neskáč pod kolesá áut a pokojne sa so všetkým zdôver svojim rodičom. Oni to pochopia, majú ťa veľmi radi a navyše to sú skvelí ľudia. Uvidíme sa zajtra v škole."

„Mám ti priniesť kávu z našej kaviarne?"

„Poprosím jedno latté s mandľovou príchuťou a extra penou navyše," odrapkala ako naučený text.

„Rozkaz, madam!"

„A dúfam, že ešte aspoň raz stretneš toho svojho Min Yoongiho."

Môjho...kiež by.

~

Je to príliš krátke alebo tak akurát? Anyway, som späť cca po týždni, čo považujem za slušný úspech ✌️ Momentálne mi drtia kosti záverečné skúšky, takže žiadne sľuby radšej nebudú. Thanks for every reading ^_^. I hope u enjoyed this smol chapter and we'll see each other in the next one. Bye bye...