„Kam mám tieto knihy položiť?"

„Môžeš ich nechať vedľa glóbusu."

„Na zem?"

„Neboj sa, určite im to nachvíľu nebude vadiť."

Akihiro sa skláňal nad hŕbou kancelárskych výpisov, s cigaretou zakliesnenou v pravom kútiku pier, a mlčky ich študoval.

Yoongiho výpomoc mu vskutku padla vhod. Už dlho hľadal nejakú pracovnú silu zadarmo, ktorá by mu pomohla v organizácii kabinetu. Aj keď si to nechcel priznať, občas dokázal byť neuveriteľne neporiadny. Doposiaľ mal na upratovanie študentku z druhého ročníka, ale nedávno si zlomila nohu.

„Čo máš s Leem?" opýtal sa nečakane.

„Ako?"

„Pochybujem, že pri tých skrinkách ste viedli len búrlivú priateľskú debatu. Vyzeralo to skôr na vyhrážanie."

„Lee je príliš temperamentný. Sám nevie kam mu ruky lietajú," zavádzal ho Yoongi, pretože mu nechcel vešať na nos jeho nenávisť voči Yoonjinovej bande. Veď k čomu by to bolo dobré? Ešte by ho poslal na koberček k riaditeľovi.

„Hm," Akihiro si znova potiahol zo svojej spolovice vyfajčenej cigarety a bližšie nazrel do ďalšieho výpisu. „Včera, keď som chcel odísť domov, všimol som si, ako šikanovali jedno dievča z vedľajšej triedy. Pán Lee, Nam, Baek a Kim ti dnes pomôžu v knižnici. Nebude ti to prekážať, že nie?"

„Bude tam aj Yoonjin?" začudoval sa Yoongi.

„Pochopiteľne. Pán Kim má v tom isto prsty rovnocenným podielom. Pri našej konfrontácii bol až prekvapivo pokojný a odmeraný. To sa však nedá povedať o jeho kumpánoch. Div, že neprepotili poťahy na stoličkách."

Yoongi sa uchechtol. Vedel, že tí grázli nemajú ani štipku odvahy a sú len slepo navádzaný jedinou mozgovou bunkou v tej ich naničhodnej tlupe.

„Ja dnes končím o tretej, takže budeš musieť zamknúť knižnicu. Kľúče stačí podsunúť do kabinetu popod dvere. Žiaden strach, škára je dosť veľká na to, aby sa tam zmestili. Mám to overené."

Akihiro aj naďalej skúmal všakovaké  papiere, až kým mu cigareta celkom nedohorela. Potom nenápadne zahrešil, z krabičky povytiahol druhú a vo svojej rutine ako doteraz.

Yoongiho z toho dymu štípali aj slzeli oči. Neznášal ten dusivý zápach, ktorý sa rozpŕchol po celučičkom kabinete.

Okná boli, nanešťastie, do posledného pozatvárané, akoby vonku lomcovala víchrica. Opak bol však pravdou. 

„Pane, ak skončím s upratovaním do piatej-"

„Len choď. No neoklam ma, lebo ja na to prídem," prísne naňho pozrel spoza okuliarov.

„Ďakujem, pane."

„Dúfam, že tých grázlov potrápiš aspoň tak, ako oni včera to úbohé dievča. Daj im do tela, Min, nech si túto príučku vryjú celkom do pamäti."

„Áno," spokojne prikývol na Akihirovu požiadavku.

Kto by to bol povedal? Možno ten starý podivín nebude až taký hrozný...

~

Do školskej knižnice zavítal naozaj málokto, no kníh ku to bolo navôkol požehnane. Do posledného milimetra boli na sebe naskladané tak, aby sa ich na policu zmestilo čo najviac.

Yoongi vošiel dovnútra, po jeho ľavici automaticky zablúdil zrakom ku jeho novému kamošovi - počítaču. Dnes sem však nezavítal kvôli tomu, aby pracoval na svojich textoch. Nie, dnes ho čakalo čosi vzrušujúcejšie.

Akihiro nechal vedľa seba, bok po boku, postaviť všetkých Yoonjinových poskokov. Hlavy pred profesorom pokorne skláňali, neodvážili sa ani len ceknúť. Dokonca aj výrečný Hangyeol držal jazyk za zubami.

Yoonjin postával celkom v strede medzi nimi a ako jediný sa občas opovážil pozdvihnúť zrak vyššie. Naposledy tak urobil, keď počul prichádzajúce kroky Yoongiho.

Nepatrne po ňom zazrel, vyzývavý úsmev mu však aj naďalej hral na perách.

Toto bude ešte zaujímavé...

„Páni, teraz ma už budete musieť ospravedlniť. Štafetu tu za mňa prevezme Min, bude vás mať na starosti," kývol smerom k Yoongimu a voľnou rukou zašmátral po novej krabičke cigariet. Ešte tesne predtým sa však pristavil pri Yoonjinovi a ukazovákom mu niekoľko krát ťukol do čela. „A žiadne vylomeniny, Kim, lebo ja sa to dozviem. Je vám to jasné?"

„Je!" zborovo vykríkli na odpoveď. Teda až na tvrdohlavého Yoonjina. Toho bude najťažšie usmerniť.

„Min," zamrmlal aj s cigaretou v ľavom kútiku a schytil ho za plece. Naklonil sa bližšie a pred odchodom mu ešte pošepol: „Ak by si na teba dovolili paprčami siahnúť, zajtra mi o tom povedz. A keď aj nie, aspoň im to pekne spočítaj."

„Akoby sa stalo, pane," nepozorovane sa pousmial.

Presklené dvere, zašpinené od dlhoročných nánosov prachu, sa za Akihirom ťarbavo zatvárili. Počas tej nekonečnej chvíle sa kŕčovité postoje Yoonjinovej bandy zmenili na uvoľnenejšie. Hangyeol bol dokonca natoľko nechutný, že si bez ostychu odpľul do červeného koberca na zemi.

Budem sa tváriť, že som to vôbec nevidel...

„Mám lepší plán ako ten pobláznený dedo Akihiro," vyrukoval Sungho s nepremožiteľnou silou v hlase. „Poďme to najskôr natrieť tomuto chudákovi, rozhádžeme všetky knihy a zvalíme to na Mina. Čo vy na to, chalani?"

„Heh, dobrý plán, Sunghie," pridal sa aj Hangyeol a už-už si popukával hánky.

„Keď sa tak pozerám, aj ja by som jednu Minovi vrazil," Hyungchul si ho premeral od hlavy po päty so škodoradostnými iskrami v očiach. „Sfarbený do modrej by vyzeral aspoň šik."

Yoongi sa stále uškŕňal. Nemal žiadne obavy, že by ho títo magori mohli akokoľvek ohroziť. 

„Zadržte, dementi!" celú zábavnú šou razom prekazil vcelku chrapľavý hlas Yoonjina.

Na toho by Yoongi aj zabudol, pretože doposiaľ neprehovoril.

Sliedil viac v tieni ako na svetle úsporných žiariviek a jedným plecom sa opieral o regál odbornej literatúry.

„Huh?"

„Čo?"

„A to už prečo, hyung?" opýtal sa dotknuto Hyungchul. „Nenecháme ho predsa, aby sa takto vyškieral, keď my tu máme trpieť!"

„Držte huby," odsekol Kim a prstami si umorene stlačil koreň nosa. „Sme tu iba z vašej nepozornosti, pretože vy idioti si neviete postrážiť ani okolie. Tú knižnicu upracete. Okamžite."

„Ale hyung!"

„To nemôžeš!"

„Hyung, prosím!"

„Ak budete fňukať ako baby, tie knihy vám narvem do krku. Tak už makajte!" Yoonjin ich všetkých prehlušil a na znamenie, že svoje slová myslí smrteľne vážne, po Hangyeolovi hodil najbližšiu knihu, ktorú mal po ruke.

„Au! To bolelo!"

„Bude ťa to bolieť ešte viac, ak nezačneš makať, ty lenivé hovädo. Do práce!"

„Ale my ani nevieme, čo máme upratovať!" ohradil sa Sungho.

Najskôr by ste si mali upratať v mozgu. Ups, zabudol som, že v ňom máte totálny prievan...Moja chyba.

„Min vám povie, čo máte robiť," pokynul k nemu.

Na Yoongiho sa tak okamžite upriamili tri páry vypleštených hnedých očí.

Yoonjin si zatiaľ prezeral svoje kožené poltopánky, alebo si sem-tam naprával už aj tak dosť krivo uviazanú kravatu.

„Poďte, zberba," povzdychol si Yoongi, pretože aj on by ich mal najradšej z krku. „Ukážem vám, kde môžete začať. Dúfam, že vás zaujímajú školské zborníky a noviny..."

„No fuj!" zamrnčal Hangyeol.

~

Bolo štyri štyridsať, keď Yoongi odkladal poslednú hŕbu bichlí na svoje miesto. Niekedy ho neprestávalo udivovať, koľko ľudí nedokáže knihy zoradiť podľa abecedy. Zápästia mal už celkom vysilené od toho, ako musel tučné výtlačky zakladať do vrchných políc.

Boh vie ako to ide Jiminovi s Jihyunom. Dnes ráno sa zdalo, že mu šla karta. Bodaj by mu to vydržalo a bodaj by sa mu podarilo s Jihyunom uzavrieť mier...

Veď sám najlepšie vedel, aké býva náročné žiť so starším bratom pod jednou a tou istou strechou.

„Je to tu na nevydržanie!" zaúpel Hyungchul ležiac na zemi a prezerajúc si ilustrovanú encyklopédiu dinosaurov.

„O tom mi hovor. Asi ma práve seklo," Sungho sa pokúsil vystrieť, ale v chrbte mu nepríjemne ruplo.

„Bábovky," skonštatoval Yoonjin, ktorý sa počas celých troch hodín prechádzal, alebo sa hral na mobile. Raz, keď Yoongi ukladal knihy v zadnej časti, odišel z knižnice na chodbu, aby si v automate zadovážil sódu. 

Yoongi sa rozhodol, že Yoonjina skúsi otravovať. Dnes bol akosi podivne tichý a menej zákerný než zvyčajne. Čosi mu na tom nesedelo.

„Chceš mi nakopať riť, Min? Alebo ma len stalkuješ?"

„Nakopať riť ti chcem už dlho, ale tentoraz je to tá druhá možnosť."

„Hm," uchechtol sa sám pre seba a cez plece sa naňho obzrel. „Ideš ma pokarhať, lebo netriedim tie zožltnuté šaláty, že? Ách, prepáč. Veľmi ma to mrzí, Min."

„Svoje herecké výkony si schovaj na potom. Neprišiel som s tebou vyjednávať."

„Tak prečo ma otravuješ? Chceš, aby nás Akihiro nechal po škole až do konca roka?"

„To by ma síce potešilo, ale nie." 

Yoonjin zagúľal očami a nechal sa zviesť popri stene až na koberec. Presne takto zamýšľal stráviť zvyšok Akihirovho smiešneho trestu. Nič nerobením a vysedávaním na zadku.

Mobil sa mu vybil už pred hodinou a externú nabíjačku kamsi zapatrošil, takže mohol nanajvýš civieť na steny alebo pozorovať dezorientované muchy, čo narážali do žiariviek na strope.

„Je to tu super, všakže?"

„Ty tu ešte stále si? Nechceš sa radšej venovať ročenkám spred osemdesiatich rokov?"

„Rád otavujem ľudí, takže asi zostanem."

„Debil..."

Tupec...

Nevedno prečo, no Yoonjin sa jeho doliezaním nenechal vyprovokovať. Očividne mal fakt dosť mizernú náladu a jeho správanie bolo tak cudzie. Predpovedať jeho nasledovné kroky bolo hotovým šialenstvom, ale Yoongi sa snažil dozvedieť viac.

Ako tak skúmal Yoonjina, všimol si, že má na zápästiach zvláštne modriny. A nielen tam, ale dokonca aj na šiji.

Tie rozhodne neutŕžil v bitke, či? 

„Pekné značky na rukách," podpichol ho Yoongi, „niekto ťa zviazal?"

„Nestaraj sa," zahromžil Yoonjin a rukávy košele si stiahol bližšie k hánkom, aby neodkrýval svoje fialové znamenia.

„Ách, vidím. Je to tajomstvo, že?"

„Naposledy ťa varujem, aby si sa do toho nestaral..."

„Lebo čo?"

„Lebo ti prelámem každú kosť v tele. Preto."

„Už sa bojím," zasmial sa Yoongi.

Yoonjinov pohár trpezlivosti práve pretiekol. V mžiku sekundy už držal Yoongiho za golier a tisol ho na studenú stenu, o ktorú sa prednedávnom obaja ležérne opierali.

„Mohol by som ťa uškrtiť."

„Tebe by sa chcelo ísť do basy? Tak to budeš asi prvý, Kim."

„Alebo ti radšej vytrhnem jazyk," potemneli mu oči, „čo myslíš?"

„Myslím si, že sa ma pokúšaš len zastrašiť, lebo nechceš rozprávať o svojich modrinách. Je za tým snáď niečo viac?" nadvihol obočie.

„Yoonjin! Čo to do pekla robíš?" ich menší konflikt nakoniec prilákal aj ostatných grázlov, ktorí ešte stále triedili novinové články.

„Prosím, Yoonjin. Nesmieš ho zmlátiť!" fňukal prosebne Hangyeol.

„Prečo by som nemohol, debil?"

„Sme tu už strašne dlho, hyung. Sme unavení a od toho triedenia nás bolia ruky. Ak to poserieš, budeme tu každý týždeň triediť knihy ako totálni retardi!" vysvetlil Hyungchul.

„Ako keby ma tie vaše zasrané knihy vôbec zaujímali! To je váš problém, nie môj!"

Yoongi sa mu zahľadel priamo do očí. V jeho pohľade sa taktiež miesili rôznorodé pocity. Na jednej strane prekypujúca zlosť, na tej druhej však istá bezbrannosť.

Prečo voči nemu cítim ľútosť? Už mi asi fakt hrabe...

„Tak už ma udri. Na čo ešte čakáš?" vysúkal zo seba sťažka, pretože mu Yoonjinova ľavá ruka prisilno stláčala hrdlo.

Yoonjin dočista zneistel, končatiny sa mu začali od hnevu chvieť.

„Ste magori! Najväčší magori na tomto svete!" rozhučal sa nahlas, ale pustil Yoongiho.

Behom desiatich sekúnd sa vrátil k svojmu plecniaku a dlhými krokmi zamieril k preskleným dverám od knižnice.

Hyungchul, Hangyeol a Sungho zostali iba šokovane civieť.

„To bolo fakt čudné..."

„Tak to si píš."

„Kretén jeden. Čo si o sebe vlasne myslí? Najskôr vrieska po nás, aby sme Mina nezmlátili, a potom ho sám chce strieskať." 

„Asi mu niečo sadlo na nos," usúdil Hyungchul a pošúchal si tvár. „My by sme ale mali dokončiť našu prácu."

„A čo Yoonjin?"

„Zvládne to," flegmaticky odvetil Sungho. „Možno je divný, ale sprostý nie je. Poradí si aj sám."

„Min," ozval sa znova Hyungchul, „pôjdeš nám ukázať, ktoré knihy musíme ešte založiť?"

Yoongi, akoby v transe, iba prikývol. Neustále myšlienkami odbáčal k Yoonjinovi a k jeho nevysvetliteľnému chovaniu.

Asi som ho nemal provokovať, že?

~

hello guys ( ≧Д≦)

viem, že pokračovanie vyšlo trochu neskôr ako som plánovala, ale snáď mi odpustíte 👉👈

vianočný zhon nie je zrovna med lízať a moje skúšky tiež nie sú Boh vie čo...

snáď sa vám však takéto malé spestrenie na Mikuláša bude páčiť ( ˘ ³˘)♥

ps: s Yoonjinom sa ešte stretneme 👀🤭

sga.