„Prečo ťa spolužiaci mlátili na zemi, hm?" Junki zvýšil svoj hlas, až Yoongim vcelku pripomenul otca. Ten mal nervy večne na hrane a aj najmenšia banalita ho vedela poriadne rozčúliť.

„Min Yoongi, okamžite mi odpovedz!" dodal a silnejšie mu zovrel zápästie.

„Pusť ma," prepálil ho pohľadom, už vopred rozhodnutý o tom, že z neho Junki, stoj čo stoj, odpovede skrátka nedostane. A ani ich z neho nevymláti.

„Robíš zbytočné divadlo a miešaš sa do vecí, do ktorých ťa je úplné hovno."

Yoongiho slová koniec koncov spôsobili, že Junkiho stisk povolil a tvár sa mu už viac nemihala v zlostných kŕčoch.

Junki sa v toľkom podobal na ich otca. Čím bol starší, tým bol Yoongimu vzdialenejší.

Možno raz skončí ako otec...

„Si ako prekliaty talizman," zaryl mu ukazovák rovno do hrude, „každému prinášaš smolu a spôsobuješ len trápenie. To naozaj chceš, aby ťa nikto nemal rád, Yoongi?"

„O tvoju náklonnosť vážne nestojím," zamrmlal si tvrdohlavo.

„Ak by šlo iba o vec medzi nami, povedal by som ti, aby si, pre mňa za mňa, aj zhnil na ulici. Keďže si však ublížil našej mame, nemôžem len tak odísť. Či sa ti to páči alebo nie, ideš so mnou. Koniec debaty."

Junki ho ťahal za rukáv školskej košele celučičkú cestu, aby mal poistku, že si to jeho brat nerozmyslí. Cez srdce mu ešte stále šľahala bolesť, no darmo sa pokúšal skryť za neutrálny postoj.

Yoongi mal naopak dosť času na to, aby si uvedomil svoje predošlé slová. Taktiež neuvažoval triezvo a prehovárala zaňho žiarlivosť.

Ani jeden však nenabral odvahu na to, aby začal novú konverzáciu, a tak zvyšok putovania po Pusane prečkali v hrobovom tichu.

Na počudovanie ho Junki neodvliekol do ich skromného domu, ale do bratovho obľúbeného motorestu s tými najlacnejšími koláčmi v celom šírom okolí.

Imidž prostredia bol v tomto prípade mocnejší než chuť jedla, ktoré tu servírovali.

„Posaď sa," odvrkol mu Junki a sám sa usalašil na opačnej strane boxu.

Menu tu čašníčky nenosili, namiesto toho boli zapichnuté v plastových stojanoch vedľa soli, špáradiel a trstinového cukru.

Yoongi celkom očividne lipol pohľadom na svojom bratovi, aby mu konečne objasnil, o čo tu vlastne ide. Ak sa Junkimu však zachcelo, dokázal byť bravúrny ignorant.

Ležérne schytil do rúk obojstranné menu a prstom začal brázdiť jednotlivé položky.

„Vybrali ste si?" zakrátko sa pri ich stole objavila mladá brigádnička v červenej zástere a s otvoreným poznámkovým blokom.

„Dám si čerešňový koláč a presso so sójovým mliekom. Tu môjmu nevďačnému bratovi prineste len jemne sýtenú minerálku a jablkovú taštičku. Viete, zo všetkého najviac zbožňuje jablká."

„Hneď vám to prinesiem, pane," na moment sklonila hlavu a bez ďalšieho otáľania odišla.

Yoongiho kyslý výraz sa zdvojnásobil.

Naozaj nikdy neprestane s tými debilnými jablkami? Koľko si myslí, že mi je? Šesť?

„Nebude ti prekážať tá jablková taštička, všakže?" oprel sa lakťom o stôl a nevinne sa naňho zapozeral. „To by som bol veľmi nerád."

„Hyung, veď ty ma poznáš zo všetkých najlepšie a dobre vieš, že jabĺk by som sa mohol prejedať celé dni. Lepšie si objednať ani nemohol," sarkasticky doložil Yoongi.

„Teraz ale vážne," z ničoho nič zmenil tón hlasu a pohrabal sa vo vlastnej koženej brašni. „Utri si tvár. Ešte ti z tej rany na čele tečie krv."

Yoongi naostatok zahanbujúco prijal Junkiho vreckovku a radšej si vyčistil všetky drobné aj väčšie ranky, ktoré schytal od Yoonjina a jeho bandy kreténov.

Ja im to zajtra pekelne spočítam. Len počkajte!

„Keď si sa už upokojil, môžeš mi prezradiť, prečo ťa tí magori mlátili?" opýtal sa Junki, tentoraz však so zopätými rukami.

„Nič pozoruhodné," zahundral nedbajúc na to, či to bude znieť presvedčivo alebo nie. „Poznáš aké sú decká. V jednom kuse s nimi šije puberta. Asi som sa im nepáčil alebo si ma len vytipovali. Prisahám, že som sa nenamočil do žiadneho prúseru. Nie som ten typ."

„Podľa mňa ťa poznali dosť dobre," namietol Junki. „Počul som, ako na teba volali menom."

„Minov chodí po škole habadej. Možno si ma s niekým splietli..."

„Yoongi, prestaň ma ťahať za nos. Vieš, ako veľmi to neznášam," povzdychol si a utrápene si pošúchal oči. „Nepokaz aj to málo, čo si ešte nestihol dobabrať. Fajn?"

„Nemajú ma radi," prostoreko vyhlásil a pokrčil plecami. „A je mi to jedno."

„Ale mne nie," zamračil sa Junki. „Nie je to zrovna pekný pohľad, keď pred tebou mlátia hlava-nehlava tvojho mladšieho brata. Tí grázli museli mať podnet. Vyviedol si im niečo? Vysmieval si sa im?"

„A ako, hyung! Mal si vidieť tie ich vypleštené ksichty. Ak by som mohol, urobil by som to zas," pyšne odvrkol.

„Chceš mi povedať, že máš úplne na háku, či ťa dokopú do bezvedomia alebo nie?"

„Netvár sa tak sentimentálne, hyung. Sám si ani nepípol, keď ma šiel otec zdrať z kože. A to bol o dosť horší výprask ako tento dnešný."

Junki, odzbrojený od obstojných argumentov, na Yoongiho iba ublížene civel.

„Kde si bol vtedy, hyung? Sľúbil si mi, že nedopustíš, aby na mňa otec ešte niekedy položil ruku. A ja som ti v tom naivne veril..." pokrútil hlavou s pobaveným, avšak aj skormúteným, úškrnom. „Si presne ako on, Junki. Si rovnako dobrý klamár a nikdy sa nevysúkaš z jeho odporného tieňa!"

Zvýšil hlas a zakrvavenou rukou si prešiel vo vlasoch. „Občas si prajem, aby som brata nemal. Bolo by to pre mňa omnoho jednoduchšie. Lepšie žiť osamote ako s vedomím, že ma môj vlastný brat prehliada viac, ako vrece odpadkov."

Junki musel pod stolom zatínať ruky v päste, pretože to isté robil aj so svojou sánkou. Takéto krivdy sa nikdy nepočúvali dobre, ale i keď veľmi chcel, nemohol ich plne poprieť. Sám vedel o svojich prešľapoch. Snažil sa ich napraviť pri každom ďalšom stretnutí s bratom, ale šťastie mu akosi nehralo do kariet.

Čašníčka medzitým stihla doniesť oba koláče a aj Junkiho kávu. Na servítku, povedľa čerešňového koláča, načarbala svoje telefónne číslo a sladko sa naňho pousmiala.

Yoongi si to všetko iba letmo všimol.

„Urob to aspoň pre našu mamu," vyriekol Junki, masírujúc si oba spánky, ako keby zrazu dostal silnú migrénu. „O nič viac ťa nežiadam. Nemusíš sa na mňa pozrieť a ani so mnou viac prehovoriť, ale neobráť sa mame chrbtom. Prosím. Ty sám dobre vieš, akú veľkú má pre teba slabosť. Si jej obľúbenec."

Som snáď mamin favorit?

Yoongi sa nad tým doposiaľ ešte nezamyslel. Bral to ako niečo prirodzené, že sa k nemu mama vždy správala láskavo a rada s ním po večeroch viedla debaty.

Máš na ňu podobné spomienky, Junki? Taktiež sa s tebou zvykla do noci rozprávať o všeličom a zároveň o ničom?

O svojom staršom bratovi vedel najmä to, že ho mal v obľube ich otec. No iba sťažka si spomínal na to, že by mal podobný vzťah vybudovaný aj s ich mamou.

Čo ak sa odo mňa Junki až tak nelíši?

„Nebudem ťa nútiť, aby sme ju šli navštíviť okamžite. Len som ti chcel povedať, aby si zavolal sem. Je to číslo na recepciu nemocnice kde pracuje," podsunul mu tú vizitku rovno pod nos. „Ak si vypýtaš mamu k telefónu, určite ťa neodmietnu. Pokiaľ sa nemýlim, pracuje tam aj teta Jiwon. Kedysi ti do vreciek pchala aj za dve hrsti storočných karameliek."

Yoongi uprene civel na bielu vizitku, do ktorej bolo vpečatené strieborné písmo. Uchopil ju do prstov, pár krát ju v nich poprevracal, a nakoniec ju zastrčil do menšieho vrecka svojej tašky.

„Tak ja už pôjdem. To bolo všetko, čo som ti chcel povedať," naposledy si odpil zo svojho pressa, nechal peniaze zastrčené pod tanierikom nedotknutého koláča a zmizol za presklenými dverami motorest. Vreckovku s číslom čašníčky tam nechal ležať.

Yoongi sa, v poslednej chvíli, za ním chcel rozbehnúť a zastaviť ho. Túžil sa mu ospravedlniť za svoje ostré výčitky a urážky, ktorými ho počastoval, ale bolo už neskoro.

Junki zmizol tak rýchlo, ako sa aj dnes objavil pred jeho školou.

Mrzí ma to, hyung. Fakt ma to mrzí...

Ponížene sklonil hlavu a vidličkou pichol do jablkovej taštičky, ktorú mu Junki, z recesie, objednal.

Prečo spolu skrátka nemôžeme vychádzať ako normálna rodina?

~

Do práce ho nadriadený pustil s výstrahou. Vraj jeho podpriemerný dobitý vzhľad nebude dobre vplývať na zákazníkov, no našťastie ho neotočil rovno domov. Pred začiatkom smeny si stihol ešte vlhčenými obrúskami vyčistiť pozostatky zaschnutej krvi na tvári.

Do kaviarne prišiel pomerne neskoro, asi okolo polnoci. Sám nepredpokladal, že sa až tak dlho zdrží v práci, ale aspoň mu zaplatia o niečo málo naviac.

Čo najtichšie sa prešmykol cez zadný vchod.

Všade bolo už zhasnuté a drevené schodisko opäť raz kvílilo, keď naňho dopadli Yoongiho kroky. S pevne stisnutými perami sa mu ako-tak podarilo dostať na poschodie, odkiaľ by trafil do Jiminovej izby, hádam aj, poslepiačky.

Ponapravil si na pleci školskú tašku a potisol kľúčku. Spolu sa s Jiminom dohodli, že dvere od tejto izby nebudú zamykať, pretože nemali dva kľúče. Vždy až ten posledný zamkne.

Aj v Jiminovej izbe panovala tma a neznesiteľné ticho. Iba cez pootvorené okno sem prenikal tlmený hluk nočných klubov a taxíkov.

Na zemi sa už, prekvapivo, nepovaľovalo ohromné množstvo smetí a oblečenia.

Yoongi sa na moment pokúsil nájsť aj krikľavo zelené oči pouličnej mačky Eoullugi, ale zjavne sa tu ešte nestihla zastaviť. S trochou šťastia sa vráti nadránom, aby si od Jimina vypýtala ďalšiu misku smotany.

Svoju brašnu položil neďaleko skrine a po špičkách sa presunul do kúpeľne, aby si osviežil tvár studenou vodou. Aj jemu sa už poriadne zívalo, únava naňho doliehala každou pribúdajúcou minútou a viečka mu mimovoľne oťažievali.

Mäkkým uterákom si zľahka potľapkal pokožku, aby si náhodou nepoškodil jemné chrasty a prezliekol sa do oveľa pohodlnejšieho úboru.

Ako úplne posledné schytil do ruky zubnú kefku. Aj ak by bol tým najviac ustatým človekom na planéte, nevedel si predstaviť, že by sa do postele pobral bez vyčistenia zubov.

„Prečo ti to tak dlho trvalo?" z ničoho nič sa ozval Jimin.

Yoongi ponorený do vlastných myšlienok a nočného ticha skoro zhltol kefku, keď ho začul. Druhou rukou sa zaprel o umývadlo a vyčítavo sa pozrel na svojho spolubývajúceho.

„No to snáď nie! Vystrašil som ťa?" ospalo sa usmial, no neprestal sa opierať o zárubňu. „Prepáč."

„Nechcel som ťa zobudiť," zamumlal aj s penou v ústach. „To ja by som sa mal ospravedlniť."

„Čo sa ti to stalo s tvárou?" Jimin prižmúril oči, lebo si začal všímať ako jeho modriny, tak aj rany. „Spadol si?"

„Také niečo..."

„Takže ťa niekto zmlátil," usúdil.

„Bolo ich priveľa, inak by som vyhral."

„Aký mali dôvod?"

„Už aj ty sa chceš hrať na môjho brata?" odsekol nepriateľsky a opakom dlane si prešiel po perách, pretože bol lenivý načiahnúť sa zas po uteráku. „Dajte mi s tým, prosím, už všetci svätý pokoj!"

„Rád by som," zašomral si Jimin počas toho, ako okolo neho vyšiel Yoongi von z kúpeľne. „Ale nemôžem. Bývaš tu so mnou. Mám právo vedieť, čo sa ti stalo. Nie je mi to je jedno, Yoongi. Nevyzeráš zdravo."

„Naozaj chceš vedieť čo sa deje? Celý život sa mi rúti do sračiek. Do fakt obrovských sračiek!" zviezol sa na svoju stranu postele a skľúčene si pritiahol nohy k brade.

„Ja viem," pošepol Jimin uvedomujúc si, že sa na tom celom pričinil až až. Nebyť jeho, ako vravel aj Joowonovi, Yoongi by sa mal lepšie. O dosť lepšie.

Odhodlal sa podísť k nemu bližšie a prisadol si vedľa neho. „Chceš vedieť prečo som vtedy z pláže utiekol?"

Yoongimu sa záujmom rozšírili oči.

„Ale musíš mi sľúbiť, že sa nebudeš smiať."

A práve vtedy sa mu vytočili kútiky úst trošku nahor.

„Hej! Veď som ešte ani len nestihol začať!" vyslúžil si od Jimina slabý buchnát po pleci.

„Dobre, prestanem s tým," zaprisahal sa. „Tak už spusť, Jimin~ah. Čo ťa trápilo?"

„Ak ti to poviem, povieš mi aj ty dôvod, prečo si smutný. Platí?"

„Možno."

„To mi zatiaľ stačí."

~

hello there ^^

túto kapitolu som kontrolovala počas najnudnejších hodín, aké len mám v rozvrhu :p

ale aj tak nič neľutujem ✌️

ak nezmaturujem, môže za to tento príbeh...

please enjoy!

sga.