Jimin si jeho rozpaky všimol, a tak mu spolupatrične stisol ruku. Yoongi bol celý ľadový a jeho pleť ešte sinavejšia než za normálnych okolností.

Strachoval sa, že vezme nohy na plecia a popravde, vôbec by sa mu nečudoval. Stáť zoči-voči svojej najhoršej nočnej more, totálne bezmocný a neschopný čo i len urobiť krok vpred, muselo byť príšerné. Skrátka hotové šialenstvo.

Jimin si nedokázal poriadne predstaviť, čím všetkým si Yoongi počas detstva musel prejsť. Aké zverstvá musel znášať na svojej koži, aké nadávky prudko zasiahli jeho nevinné srdce, ako jeho bezbranná duša trpela...

„Yoongi?" palcom mu jemne prešiel po chrbte ruky ale nezdalo sa, že by bol duchom prítomný. Bezmocne zízal pred seba.

„Môžeš zostať tu," navrhol mu Junki, čo stál na prahu dverí. Brata mu prišlo taktiež ľúto, no za tú dnešnú arogantnú poznámku sa naňho ešte stále hneval.

„Možno by si ho mal poslúchnuť," pošepkal mu Jimin s úprimným úsmevom. „Poď, hyung. Sadneme si obďaleč a počkáme tu na nich."

Hyeonju Yoongiho zhoršujúci sa stav prehliadala. Oči mala zakliesnené na svojom násilnom manželovi, ktorý s ňou však odmietol nadviazať kontakt. V mžiku sa vrútila do jeho izby a nakrátko po nej vstúpil dnu aj Junki. Ten radšej Yoongiho ušetril ďalšej traumy a zabuchol za sebou ťažké biele dvere.

Yoongi sa znechutene zviezol na vysedený gauč naproti a skryl si tvár do dlaní. Opäť sa cítil pod psa a to najmä pre svoje neskutočne zahanbujúce strnutie. Akurát tak naznačil svojmu fotrovi, že má nad ním ešte stále moc. Nehľadiac na to kde je a ako ďaleko je, navždy ho bude v kútiku duše desiť.

Ja zbabelý parchant.

Ak by mohol, obrátil by to tu hore nohami. Prevrhol by každý sklenený stolík s vázami umelých kvetov, porozhadzoval by po okolí päťročné magazíny, čo ležali obďaleč...hádam by sa pokúsil  aj prevrátiť túto sto kilovú marhu na ktorej sedel.

Nie som nič viac než úbohý slaboch.

Ruky sa mu triasli od vypätia nervov, prstami si kŕčovito ťahal vlasy. Od sĺz nemal ďaleko, no čo by si o ňom Jimin pomyslel? Za dnešný deň toho sa naplakal toľko, že by sa mu nevyrovnala ani žiadna skupinka rozcítených báb.

„Yoongi," Jimin sa zľahka dotkol jeho tváre, ktorá už väčšmi nestudila. Práve naopak, horela ako keby mu pod kožou bublala krv. Žily na rukách mu vystúpili do popredia.

Ten letmý dotyk ho nachvíľu doviedol k iným myšlienkám. Skrotil ho ako dáku divokú šelmu a donútil ho sústrediť sa iba na vzájomnú prítomnosť s ustráchaným Jiminom. Tomu sa tvárou preháňali rozporuplné emócie.

„Som v pohode," vyjachtal zo seba, aby sa oňho prestal báť. 

Nefungovalo to.

„To ti už skôr uverím, že máš identické dvojča."

„Jimin, to nič nie je," navrával mu. „Všetko bude dobré."

„Myslím, že ja by som mal byť ten, kto ťa bude utešovať."

„Nechcem tvoju ľútosť," priznal sa mu. „Dnes si sa mi venoval až-až. Čo keby si sa vrátil naspäť domov? Ja by som potom za tebou-"

„Tak to si okamžite vyhoď z hlavy!" zamračil sa a prepálil ho karhavým pohľadom. „O žiadnom odchode s tebou nemienim diskutovať. Nie si plne pri zmysloch, Yoongi."

„Len sa mi trochu točí hlava," voľnou rukou si pomasíroval spánky.

Jimina tentoraz neťahal za nos. Naozaj sa mu pod vypätím udalostí začal pred očami obraz divne vlniť a zahmlievať sa. Obával sa, že by tu mohol čoskoro odpadnúť, pokiaľ by do seba nekopol aspoň pohár vody.

„Rozumiem," prikývol Jimin a začal sa prehrabovať taškou, v ktorej mal odloženú prázdnu termosku a zvyšné dózy z raňajok. Okrem nich sa tam pred ním ukrývala aj fľaša s vodou. Bol si istý tým, že v nej ešte polovica obsahu zostala.

„Pi," akonáhle ju našmátral, otvoril ju a priložil jej okrúhle hrdlo k Yoongiho perám.

Yoongi nemohol inak ako sa do fľašky pousmiať. Jiminov záujem si nesmierne cenil a vždy ho zvládol rozcítiť. Takúto pozornosť mu snáď nedopriala ani jeho matka, takže to preňho bol vcelku nový pocit. 

„Nechcem, aby si tam chodil," vyjadril sa Jimin a ukázal na dvere od Jongsuovej izby. „Nech ťa ani nenapadne tam vstúpiť. Zakazujem ti to, hyung."

Yoongi so zatvorenými očami aj naďalej lôchal vodu, ale Jiminov príkaz neunikol jeho bystrému sluchu. Razom mu prišlo rozkošné ako sa oňho zaujímal.

„Počul si ma? Prestaň sa prihlúplo škeriť a odpvedz mi," vyzval ho Jimin. Ten sa ani omylom neusmieval, v zraku mu hrala číra neoblomnosť. Podobne sa tvárila aj Jia, skutočne sa na seba v mnohom ponášali. Teda až na tú toleranciu rôznorodej lásky...

Jimin, to po mne predsa nemôžeš chcieť. Aspoň dnes nie. Zašiel som tak ďaleko, že by bolo zbabelé hodiť spiatočku. Prosím, nechci to po mne. 

Jasné, jeho prvá reakcia by zmiatla asi každého. Yoongi vedel, že sa ho zhostil strach viac, ako by bolo prijateľné. Lenže aj napriek tomu, že sa mu podlamovali kolená, musel čeliť svojmu otcovi. Ak nie teraz, kedy potom? Možno by sa už nikdy neodhodlal, možno by sa mu už nikdy podobná situácia nenaskytla.

Teraz máš obrovskú výhodu ty, Yoongi. Nemôže ti ublížiť, určite sa ledva hýbe. Využi to. Nesmieš to premeškať.

„Ja som sa ťa na niečo pýtal," zavrčal Jimin, ktorému sa Yoongiho ignorácia vôbec nepozdávala.

Lenže namiesto toho, aby mu Yoongi odpovedal na všetky otázky, čo mu stihol položiť, pritiahol si ho za predok svetra a uprene sa mu zadíval do očí. V tých Jiminových sa teraz jagalo naozajstné prekvapenie.

Kam by bol schopný až zájsť? Nie je to len jeho taktika zastrašenia? 

Poväčšine času bol Jimin ten, ktorý sa mu otvorene odovzdával a obsypával ho svojou nekonečnou láskou.

Karty sa neotočili, všakže?

„Toto po mne nežiadaj," prehovoril opatrne, až sa mu mierne zachvel hlas. Prstami, ktoré mal zaťaté v hebkom svetri, mu taktiež prechádzali trasľavé výboje.

Jimin ňanho zízal s pootvorenými ústami pripravený presadiť si svoj názor stoj čo stoj.

Jednoducho na tú izbu nepôjde. Hotovo. Koniec debaty. Nedovolím mu to.

„Nesmiem premárniť svoju jedinú šancu, Jiminie," zdôveril sa mu. „Nesmiem."

„Veď ťa to zničí, hyung," zafňukal. „On ťa zničí."

Pokiaľ to tak má byť, nech sa tak stane.

„Nie."

„Ale áno, zničí."

„Neveríš mi?"

„Toto nie je o dôvere," povzdychol si Jimin. „Videl som, ako si sa pred tými dverami dočista zložil. Vôbec som ťa nespoznával. Nahnalo mi to strach a preto...poďme radšej preč, okej? Zmiznime odtiaľto spolu. Tvoj hyung a mama to určite pochopia. Som si tým istý."

Yoongi váhal s odpoveďou. Mal byť pravdovravný alebo tvrdohlavo zapierať? Na tú druhú možnosť by však nenabral odvahu. Vidieť Jimina, ktorý sa očividne trápil aj zaňho, ho zrazila rovno na kolená.

„Nie."

Jimin po tej odpovedi zalapal po dychu, akoby tomu nevedel uveriť. Plaché oči sa mu začali plniť drobnými slzami a mimické svaly sa mu skrúcali do bolestnej grimasy.

„Všetko bude dobré," aj keď jeho slová zneli skutočne chabo, svoju úlohu na istý moment splnili. Yoongi si okolo prstov ešte viac ovinul Jiminov sveter a obdaroval ho nešikovným bozkom na čelo. Na slovné chlácholenie momentálne nemal žiadnu silu, no ani fyzický kontakt nebol zrovna jeho silnou stránkou.

Vzápätí sa sklonil nižšie a nežne sa mu vpil do pier. Letmo skúmal ich hebkosť a všakovakú slanosť spôsobenú vyronenými slzami.

Doktori a sestričky, čo sa hnali po chodbe za ďalšími pacientmi, na nich museli civieť ako na obrázok. No ani jeden nenabral odvahu prerušiť ich vzácnu chvíľku.

Yoongiho dlane sa pomaličky premiestnili na obe strany Jiminovej tváre. Ten ešte stále krotil svoje vzlyky a rozcítenie, ale zastaviť ten prúd, čo sa rinul z jeho očí, sa zdalo byť azda aj nemožné.

„Tiež ťa milujem," konečne sa mu vyznal a oprel sa o jeho plece, aby nasal tú vôňu, ktorú na ňom tak šialene zbožňoval. Akonáhle vstúpi do tej izby, nechce na ňu zabudnúť. Túžil si kúsok Jimina vziať so sebou, aby sa viac necítil osamelo.

„Moc, moc, moc, moc," opakoval mu potichu a obsypával jeho pokožku motýlími bozkami. Nechcel, aby na to Jimin zabudol alebo, aby o ňom zas pochyboval. Nemohol si dovoliť oňho prísť.

Ako na zavolanie sa dvere od Jongusovej izby pootvorili. Hyeonju a Junki akurát vychádzali von. Yoongi využil svoju jedinú príležitosť, vykradol sa spod Jiminového zovretia a vyštartoval vpred v ústrety svojmu neprajnému osudu.

Jongsu ležal na svojom lôžku, neprítomný pohľad upieral na strop. Drvivú väčšinu jeho vyžratého tela obaľoval hrubý biely obväz. Tvár však nemal zohyzdnenú plameňmi, až na ľavé líce, ktoré mu zakrývala obväzová podložka. Smrdel po liečivých mastiach.

Popáleniny bolia jak fras, ale on si to zaslúžil.

Činnosť jeho orgánov a hlavne srdca monitorovali prístroje povedľa. Pravú ruku mu zdobili hadičky a dominantný katéter.

Jongusovi hodnú chvíľu trvalo, kým si všimol Yoongiho. Dovtedy iba v agónii blúdil zrakom po stenách usilujúc sa zbaviť ukrutných mukov, ktorými si momentálne prechádzal.

Následne zaostril na svojho mladšieho syna, oči sa mu od úžasu zväčšili. Zjavne nepredpokladal, že by sem Yoongi dobrovoľne strčil čo i len špičky svojich topánok.

„Ahoj, ty hajzel," pozdravil sa mu nasrdený Yoongi a prisunul si k jeho lôžku drevené kreslo v rohu. Chcel sa mu dívať priamo do očí, chcel vidieť ten jeho pohŕdavý pohľad a čeliť mu tvárou v tvár. Samozrejme, že ho obavy úplne neopustili, no adrenalín mu podobné myšlienky okamžite vypratal z hlavy.

Usadil sa do mäkkého kresla a trpezlivo si preplietol prsty. Čakal, či zo seba jeho foter vypotí niečo zmysluplné, alebo bude drístať ako zvyčajne.

Jongsuove vysušené pery celkom opuchli. Oheň sa na ňom ľstivo vyšantil a nezdalo sa, že bude schopný plnohodnotnej komunikácie.

Ešte lepšie.

„Prekvapil som ťa, že?" položil mu rečnícku otázku a zahľadel sa na svoje nechty. „Nečakal si, že ma ešte niekedy uvidíš. Nuž, ak ťa to uteší, tiež som bol na pochybách."

Jongsu na ňom zákerne ľpel pohľadom.

„Za toľké roky som si zvykol na tvoje prudké zmeny nálady. Zvykol som si aj na to, ako si ma každý večer zbil opaskom, ako si ma ťahal po celom dome za vlasy. Pamätám si, ako si ma každý deň namiesto dobrého rána počastoval nadávkou. Pamätám si, ako si mi vštepoval do hlavy, že som len omyl a že som sa radšej ani nemal narodiť. Tiež si pamätám na to, ako som kvôli tebe preplakal nespočetne veľa nocí. Ako som nedokázal pochopiť, prečo ku mne prechovávaš nepopísateľnú averziu a prečo pre teba nie som dosť dobrý. Až postupom času mi došlo, že nech by som urobil čokoľvek, nikdy by si ma nevnímal za svojho milovaného syna. Vždy by som bol ten druhý, ten, čo za tvoju pozornosť nestojí. Zničil si mi život, vieš o tom?"

Snažil sa udržať na uzde, iba veľmi nerád by sa prizeral tomu, ako by mu uletela pokrievka. Avšak všetky tie spomienky na detstvo v ňom vyvolali istý sentiment. Ako dieťa nemal ani jedného priateľa, až na tých imaginárnych. A inak tomu nebolo ani na základke. Do rovnocenného kolektívu sa nevedel začleniť, pretože za to nestál. Pretože by oňho druhí len sotva mali záujem.

„Pripravil si ma o rodinu," pokračoval. „Nielen o kamarátov, o moju vzdialenejšiu rodinu alebo o moje potenciálne lásky, no aj o mojich najbližších. Vzal si mi jediného brata a mojej mame si natoľko pomotal hlavu, že by za teba položila život. Za takého naničhodného slizkého darebáka..."

Jongsu sa pokúsil zamračiť, avšak nakoniec iba nahlas zastonal od bolesti.

„Vyhodil si ma na ulicu iba preto, lebo ma niekto začal mať rád. A túto skutočnosť by si neprehrýzol, pretože ja si nezaslúžím, aby ma niekto miloval."

„Ani si nevieš predstaviť, aký som ti teraz zaviazaný za všetku tú zášť a za to, čo si mi spôsobil. Nevedomky si zo mňa urobil silnejšieho človeka a oveľa viac milujúceho človeka. Chcel si, aby som bol ja ten najhorší, no ty sa mi nehrabeš ani po členky. Si len prostý darmožráč, pijan a násilník, ktorý si zlosť vybíja na žene. Z nás dvoch si ty tá čvarga. To ty si tá špina, čo si nezaslúži ani štipku súcitu. A naveky tou špinou aj ostaneš," precedil pomedzi zuby a prudko vstal z kresla.

Pristúpil k jeho lôžku s pravou rukou zovretou v päsť, ktorá bola pripravená udrieť. Tak rád by ho zbil, až kým by neškemral o milosť. Tak rád by sa stal jeho karmou.

Sánku pevne zatínal, pripravený atakovať nemohúceho Jongsua.

Ten sa iba trepotal na matraci a skučal od bolesti, ktorú si sám privodil vďaka svojej bojazlivosti.

Ozaj je to zbabelec.

Zrakom Yoongiho prosil, aby si to rozmyslel.

„Ty parchant!" vyštekol mu do tváre a päsť sa mu razom rozochvela.

Parchant, parchant, parchant!

Nehľadiac však na to, koľkokrát si to opakoval, nedokázal svoju ruku prinútiť k zásahu.

Jongsu sa už aj tak strachom vibroval na lôžku a z krvavých očí  sa mu nečakane vyliali slzy.

Yoongi ešte na moment zotrval vo svojej pôvodnej póze. Nemohol sa tak ľahko vzdať. Hlavne nie, keď bol tak blízko. Kedy sa mu naskytne ďalšia príležitosť? Kedy bude môcť znova zastrašiť svojho fotra?

Nehanbíš sa za seba, Min Yoongi? Dovoľuješ si na starého ožrana spútaného k posteli? Nie si o nič lepší než on...

Nie, vskutku na to nemal.

Vzápätí sa Jimin rozhodol, že pribehne Yoongimu na pomoc. Spoza dverí aj spolu s Junkim a Hyeonju započuli Yoongiho rozhnevaný hlas. Bola len otázka času, kedy sa tu jeden z nich zjaví. Našťastie sa to podarilo Jiminovi.

Tomu takmer vypadli oči, keď uzrel Yoongiho prichystaného udrieť Jongsua. Nikdy by mu ani len nenapadlo, že by sa znížil k niečomu podobnému.

Tvár mal chladnú a bez štipky strachu.

Ihneď k nemu dobehol a hodil sa mu okolo krku. Spolu sa trochu zapotácali, no nenamierili si to rovno na nemocničnú podlahu.

Yoongi mu objatie síce opätoval, ale na mysli mal väčšiu starosť.

„Hyung," nástojčil Jimin. „Je čas."

„Ešte nie," odvrkol. „Daj mi minútku a vráť sa naspäť za tie dvere."

„Čo si sa pomiatol? Ani za nič!" zamrmlal Jimin odvracajúc sa od Jongsua. „Bez teba nikam nejdem."

„Nesprávaj sa ako malý, toto nie je tvoja vec."

„Ale je."

„Bude to trvať len chvíľku," presviedčal ho Yoongi. „Sľúbil si mi, že mi dáš čas."

„Ostatní sú nervózni," ošil sa Jimin. „Netuším, ako dlho ich ešte zdržím. Junki si na teba už brúsi zuby. Vtrhol by sem ako prvý, pokiaľ by som doňho nevrazil."

Tak ti treba, Junki.

Yoongi s výsluchom neskončil. Teda, dalo sa dnešné stretnutie s jeho otcom vôbec nazvať výsluchom?

Popasoval by sa s hocikým, kto by mu prikmotril do cesty. Takto to predsa nemohlo skončiť. Toto vôbec nie je koniec, aký si vysnil. Prečo aspoň raz v živote nemohlo ísť všetko ako po masle?

„Yoongi, poď-"

„Nejdem," nahlas prehlásil. „Nikam nejdem, Jimin."

„Yoongi, pozri sa na mňa."

„Nie..."

„Yoongi," chytil ho za bradu a otočil jeho hlavu ku sebe a neskôr na Jongsua, ktorý sa naďalej klepal od hrôzy. „Vidíš? Nestojí za to. Ty nie si ako on. Prosím, nebuď ako on. Si miliónkrát lepší, neznižuj sa na jeho úroveň."

„Nezáleží na ňom," uisťoval ho Jimin, ale Yoongi ho zjavne aj tak nepočúval.

„Záleží iba na nás," naliehal a rukou mu nešikovne zablúdil do zvlnených plavých vlasov. „Chápeš? Záleží len na tom, že sme spolu."

Yoongi so sebou zdatne zápasil. Vnútri ním emócie zmietali jedna radosť. Sám nemal najmenšie poňatie, čo sa práve dialo. Bola to úľava, upokojenie, zadosťučinenie či snáď eufória? Sklamanie, zlyhanie alebo nebodaj hanba? Tak veľmi bažil po odpovediach a ešte väčšmi bažil po otcovom strachu. Túžil mať nad ním navrch, byť tým, kto sa už nebude chúliť v rohu. Natoľko sa nechal pohltiť pomstou, že skutočné priority sa mu rýchlo rozmazávali.

„Si lepší ako on. Do pekla, Yoongi! Spamätaj sa," opatrne ním zatriasol, aby sa mu prinavrátil rozum.

Nesmieš ho nechať vyhrať.

Yoongi prudko otvoril oči, žmurkajúc po presvetlenom priestore nemocničnej izby. Vzápätí sa však koncentroval len a len na Jiminovu rozpačitú tvár.

Toto je dôležité, Yoongi. On je dôležitý. Nie tvoj sviniarský foter.

No aj tak váhal. Váhal kvôli svojej úbohej matke, kvôli Junkimu, na ktorom jeho drastická výchova tiež zanechala viditeľné odtlačky.

Naostatok sa zhlboka nadýchol, do pľúc sa mu vlial čerstvý kyslík a celý postoj mu značne zvoľnel.

„Je ti to už jasné?"

„Asi...asi áno," vyhabkal zo seba a fľochol po Jongsuovi. „Máš pravdu."

„Ako vždy."

Jiminovi sa uľavilo, že sa mu ho podarilo priviesť naspäť. Ten amok, ktorý ho pomiatol, ho vydesil. Pár sekúnd sa dokonca bál, aby sa päsťami neohnal aj po ňom. Yoongi zo seba potreboval dostať veškeré zamlčané pocity, s ktorými sa doposiaľ nikomu otvorene nezdôveril. A aj keď ho presviedčal, že potrebuje viac času, podľa neho to bolo zbytočné. Yoongi Jongsuovi stihol o hlavu otrieskať mnoho jeho prehreškov a chýb. Nebolo viac potrebné, aby sa takto týral.

„Vypadnime odtiaľto, dobre?"

„Fajn," pristal na jeho návrhu a dovolil Jiminovi, aby ho vyviedol z tejto prekliatej izby.

Moja minulosť  napokon uzatvorila aspoň jednu z tých dlhších kapitol. Dúfam.

~

hello babies! 🙋✨

dnešná kapitola bola hotový pôrod. hlava sa mi nezastavila a kým som dokončila úlohu z ruštiny, ubehla mi snáď polovica života (╥﹏╥)

takže za potenciálne chyby sa ospravedlňujem, aj keď som to asi po prvýkrát kontrolovala na laptope (ehm, dead battery 📴)

toto je oficiálne predposledná kapitola black rainbowed fate, takže dúfam, že ste si ju užili tak, ako to bolo len možné 🙏❤️

predstavovali ste si stretnutie Jongsua a Yoongiho inak? ak áno, tak ako? prehnal to Yoongi? ste happy jak dva grepy, že náš drahý meow friend konečne povedal to povestné 'milujem ťa?'

let me know~

sga. ( ꈍᴗꈍ)