Nari sa zablyslo v tmavých očiach. Gloss sa vrátil a nikto tomu nemohol poriadne uveriť. Ich starý parťák bol naspäť v plnej paráde a za mikrofón jednoducho patril. Alebo skôr patril k hudbe, keďže mal zväčša pre obecenstvom menšiu trému. Akonáhle sa však spustil beat a on okamžite začal so svojím freestylom, sebavedomý úškrn nedokázal poprieť.

„My sme ho fakt našli," vytreštil oči Banji, ktorý sa len meravo prizeral.

„Nie, nenašli sme ho my. To on našiel nás," poopravila ho šťastne Nari. MB zatiaľ kdesi v pozadí zmohol iba na podupkávanie nohou do rytmu.

Gloss bezpochýb rozprúdi frekventovanú tepnu metra; jeho rap bol dychtivý a zároveň aj akosi surový.

Yoongi si moment, ako za starých čias, naplno užíval. Cítil sa ako doma na pôde Tägu, kde s D-Town trávili čas každý piatok vo fastfoode a vymýšľali nové a nové texty. Do svojho rapu vkladal všetko; od zmesi divoko búšiaceho srdca, jemných citov, až cez obavy, túžby i neuhasiteľný oheň, čo plápolal v jeho vnútri. Teraz bol ozaj nezastaviteľný; ľudia na ňom zvedavo lipli pohľadmi a povzbudzovali ho hlučným potleskom. Teda až do chvíle, kedy jeho nádherný sen neprerušil ďalší nečakaný zjav.

Park Jimin. Znova. Skúšal ho snáď osud?
Meravo postál za niekoľkými poprednými divákmi v školskej rovnošate zašpinenej od...múky? S pootvorenými ústami naňho civel rovnako ako Yoongi. Musel byť nadovšetko zaskočený...alebo skôr znechutený.

Yoongi by mu najradšej jednu vrazil, pretože jeho prítomnosť mu už aj tak rúcala život od základov. 

„Gloss? Gloss, čo sa stalo? Si v poriadku?" ozval sa za ním MB.

Vedľa Jimina však postával ešte ktosi druhý. Niekto útlejšej a nižšej postavy...

S-Sunghi? Čo tu tá robí? A vonkocom s Park Jiminom?!

Yoongi bez toho aby objasnil svoje rozrušenie, odovzdal MB-mu mikrofón. Nemohol tu viac zostať.

Jiminovi cez oči razom prešiel bolestný tieň, ako keby mu dokázal čítať myšlienky. Nejako si podvedome uvedomoval, že za jeho odchod je zodpovedný len on.

Gloss teda zhrabol svoju brašnu položenú na zemi a nekompromisne si razil cestu cez dav smerom ku zelenej linke metra.

~

Jimin mal ísť pôvodne do školy, lenže Jia ho ešte predtým povelila, aby zaniesol halmeoni Chin-Sun jedlo. Hlavne teda mandu guk, čerstvý ražný chlieb a jej obľúbené karamelové želé cukríky.

Poväčšine k nej chodieval Jihyun, pretože mu vyučovanie začínalo o hodinu neskôr ako Jiminovi. Keďže však do jeho povinností zasiahla tá neznáma tajuplná alergia – a všetci z toho išli bezmála odpadnúť – musel sa chtiac či nechtiac tejto úlohy zhostiť.

„A vezmi jej, prosím ťa, aj tieto sušené hríby, ktoré som dostala od susedy. Mne veľmi nechutia, ale tvoja halmeoni nepohrdne takmer ničím..." vložila do plátenej tašky aj nádobu plnú ďalších zbytočností.

„Mama, ale ja skutočne nestihnem prísť načas do školy!"

„Ale čo by. Vezmeš si bicykel a raz-dva si tam."

„Ale mama..."

„Žiadne ale, Jimin~ah! Nemôžeš aspoň raz urobiť dobrý skutok?"

Naďalej to už nekomentoval. No bol si istý, že test z drámy na prvej hodine rozhodne premešká, lebo nebolo fyzicky možné, aby sa na bicykli prepravil do tridsiatich minút tam aj naspäť.

Pred svojím núteným odchodom ešte stihol napísať neotesanú správu Sunghi, aby ho osprevedlnila pred profesorom. Avšak z nejakého nepochopiteľného dôvodu, mu neodpisovala.

Čo sa to deje? Vždy má nos zarazený až hlboko v obrazovke svojho mobilu... pomyslel si, no vonkoncom nemal čas volať jej a vypytovať sa. A navyše bol nesmierne unavený po včerajšku.

Večer kvôli náhodnému stretnutiu s Yoongim nemohol ani oka zažmúriť, lebo ho v mysli prenasledovali desivé výjavy a obrovské výčitky.

~

Halmeoni Chin-Sun bývala v nižšom tehlovom paneláku, kde na terase predávala bárs aké lúčne kvety. Mala tam svoje neveľké útulné kvetinárstvo, do ktorého veľa zákazníkov zrovna nechodilo. Jej to ale žily nikdy netrhalo.

Jimin prechádzal pomedzi bohaté zástupy bohatých kytíc. Rozvoniavalo to tu prekvapivo po škorici a klinčeku, ako keby sa blížili Vianoce.

Koľko som to vlastne už nevidel halmeoni?

„Ale, ale..." staručký hlas sa rozoznel priestorom kvetinárstva, „pozrime sa, koho nám to sem čerti nesú – môjho prvého vnuka."

Chin-Sun mala mnoho vnúčat. V mysli ich narátala dokonca až osem. Ostatní ju však navštevovali určite častejšie než on, keďže škola aj práca v rodinnej kaviarni mu ukrátili skoro všetok voľný čas, ktorý mal. Sám si dobre uvedomoval, že to nie je žiadne adekvátne ospravedlnenie a jediné čo mu ostávalo, bolo pred ňou pokorne skloniť hlavu.

„Dobré ráno, halmeoni."

„Dobré ráno aj tebe, Jimin."

„Priniesol som ti jedlo a tvoje obľúbené cukrovinky," zložil zo svojho pleca plátenú tašku.

„Ách, tak preto si prišiel," domyslela si sklamane: „Zastupuješ Jihyuna, všakže? No nevadí, poď už radšej ďalej a bicykel si odnes dovnútra. Posledné týždne sa tadeto obšmietajú pouliční zlodeji. Dáš si so mnou šálku čaju."

To nebola otázka, no stručné oznámenie. A tak mu nezostávalo nič iné, ako ju uposlúchnuť. Cítil sa nesmierne zahanbene. Už veľmi dlho sa nevideli; nenapísal jej ani jednu pohľadnicu, po škole ju nikdy neprišiel navštíviť. Rodina k nej zvykla chodievať, aby si z času na čas spoločne dopriali obed, avšak Jimin väčšinou všetko prespal v posteli.

Chin-Sun bola starenka s hlbokými vráskami zapísanými v tvári. Popravde ich mala oveľa viac ako ostatní starí ľudia v susedstve. To však značilo, aký ťažký život viedla. Byť slobodná matka dvoch synov nebolo práve jednoduché.

Husté strieborné vlasy nosila zopnuté na temene kúskom obyčajného špagátu. V nich zapichnuté dve strieborné ihlice. Podľa fotografií mala kedysi prekrásne črty, žiarivé oči a jeden z tých najoslnivejších úsmevov vôbec.

„Posaď sa. Nemusíš tu stáť, akoby si bol u cudzích. I keď popravde, nebol si tu už koľko? Môže to byť aj rok?"

„Asi jedenásť mesiacov, halmeoni."

„Jeden mesiac hore-dole je nepodstatný. Podstatným sa stáva vo chvíli, kedy mu vdýchneš väčší zmysel."

Jimin skutočne ľutoval svoje predošlé rozhodnutia, ale na to, aby ich zmenil, bolo už príliš neskoro. Teraz nezáležalo na tom, ako dlho sem nezavítal, ale dôvod. Cez to všetko, že Chin-Sun navonok neprejavovala pocity, z každej jej vety sršali náruživé otázky. Chcela, aby bol Jimin priamy a aby konečne povedal pravdu.

„Prepáč, halmeoni, ale príchod sem bol tým posledným, na čo som myslel."

Obom im do starých doudieraných hrnčekov naliala biely čaj.

„Nemal by si byť náhodou v škole?"

„Mal, no mama trvala na tom, aby som ti doniesol jedlo."

„Je milé vedieť od môjho prvého vnuka, že aj táto návšteva bola preňho viac-menej donútením."

„Ale halmeoni," zachmúril sa, „ja som to predsa tak nemyslel..."

„Možno, vyznelo to však inak."

Nonšalantne si odpila z čaju, „kto ti behá po mysli, chlapče?"

„A kto by mal?"

„To mi povedz ty, Jimin."

„Som len unavený..."

„A z koho?"

„Halmeoni," nadýchol sa stláčajúc si koreň nosa, „prečo za všetkým vidíš nejakú ďalšiu osobu? Je to iba vo mne."

„Nie, o tom pochybujem." pokrútila šedivou hlavou, „mimochodom, namiesto cukru si do čaju dávaš soľ. Neviem, či to bol tvoj zámer od samého začiatku, ale nemyslím si."

„Do pekla aj s cukrom!" zasipel.

„Už mi to teda prezradíš?"

„A čo také?"

„Kto ti behá po mysli."

„Myslím, že ti o tom nechcem povedať, halmeoni," Jimin sklamane odvetil. Mal svoju starú mamu rád a kedysi si boli neuveriteľne blízky, no časy sa odvtedy zmenili. A on momentálne nemohol ísť s kožou na trh a ešte takto okato. Nie. Pre zachovanie akejsi pomyselnej rovnováhy a aj mieru v celej rodine, musel pomlčať.

„Takže," zhlboka sa nadýchla so šibalským úškrnom na popraskaných perách, „je pekný?"

„On?!"

„No pravdaže."

„O-odkiaľ a a-ako?"

„Nie som včerajšia, Jimin. A poznám ťa už veľmi dlho," vyriekla sebavedome, „vždy som si myslela, že vnímaš krásu bez akýchkoľvek rozdielov, ale nikdy som si nebola úplne istá."

„Och nie, halmeoni! Nesmieš to povedať našim!"

„Prečo by som im to mala hovoriť?" prižmúrila oči, „kedy som ťa ja zradila, hm?"

Jimin sa rozhodol, že jej radšej nebude odpovedať. Nie preto, že by mu kedysi skutočne uštedrila úder pod pás, ale z toho dôvodu, že jeho halmeoni bola až príliš prefíkaná.

„Nezáleží na tom ku komu prechovávaš city. Nie dokým vieš vložiť lásku do svojich slov."

„Halmeoni, dávaš mi snáď rady ako uspieť vo vzťahu?"

„Ale to vôbec nie!" prudko zagestikulovala, až takmer rozliala zvyšný čaj po drevenom stole, „to je návod na to, ako uspieť v živote! "

Čas ubiehal stále rýchlejšie a rýchlejšie; už dávno mal odtiaľto vyraziť, aby prišiel do školy aspoň v ako-takom oneskorení.

Všetci profesori budú po ňom na chodbách zazerať ešte nasledujúci týždeň. Od výborného študenta akým nepochybne bol, sa predsa neočakávali ani tie najnepatrnejšie chybičky. Možno bude jeho reputácia zničená už naveky...

„V chladničke som nechala ryžové koláčiky. "

Akosi ho však táto informácia nenadchla.

„S tvojou obľúbenou príchuťou."

„Ako si vedela, že prídem?" spýtavo nadvihol obočie.

„Tvoja mama mi to povedala včera do telefónu, Jimin~ah. A nezabúdaj, že tvoja obľúbená príchuť je aj moja obľúbená. Tak buď taký dobrý a prines ich sem, prosím."

Uposlúchol ju. Popritom, ako hľadal malú škatuľu, si stihol aj sám sebe vyčítať to, že svoju halmeoni nenavštevoval v minulosti o dosť častejšie. Síce sa občas správala ako potrhlá stará dáma, čo má vážnu kvetinovú obsesiu, lenže túto jej šialenosť nadovšetko zbožňoval. Pri nej sa totiž nemusel na nikoho iného hrať a predsa, zakaždým by aj tak odhalila jeho plány.

„Halmeoni, obávam sa, že už budem musieť odísť. Som presvedčený o tom, že skončím po škole aspoň na nasledujúce štyri dni, ak nie viac."

„Potom nemá najmenší zmysel, aby si sa ponáhľal. Rozsudok bol vyhlásený ešte dávno predtým a ty môžeš ísť len s prúdom." hrdo sa zatvárila na slová, ktoré akurát unikli z jej hlavy.

Jimin nad ňou pokrútil hlavou.
Naozaj patrí medzi tých najzaujímavejších ľudí, akých poznám, ale teraz nemám čas vstrebávať od nej veškeré múdrosti. Nesmiem zmeškať dejiny! Profesor Cha ma zaživa stiahne z kože a z mojej lebky si urobí nové ťažítko!

„Ale, na druhej strane, absolútne rozumiem tvojmu zhonu," nezabudla sa potmehúdsky zazubiť. „Máš rozhodne dobrý dôvod náhliť sa."

„Som rád, že to chápeš, halmeoni. Vieš predsa, že štúdium je pre mňa-"

„On," ihneď ho prerušila šeptom, akonáhle sa Jiminov názor začal rozchádzať s tým jej.

„Ako prosím?"

„Ten chlapec, vďaka ktorému tvoj pohľad vždycky pookreje. Musí sa ti veľmi páčiť, zakaždým sa ksichtíš tak nevinne a zraniteľne, Jiminie."

„To preto, lebo ma nikdy neprestaneš zarážať," povzdychol si, zatiaľ čo si kontroloval všetky učebnice v taške.

„Halmeoni, tentoraz, bohužiaľ, nemáš pravdu."

„No ja ju mám," pomaly si vložila posledné sústo ryžového koláčika na jazyk a podstrčila Jiminovi pod ruky tie zvyšné: „Na. Vezmi si ich a podeľ sa s nimi s tým chlapcom, čo sa ti páči."

„Halmeoni," Jimin sa beznádejne zachmúril, lebo mu stará mama posledné minúty v kvetinárstve naozaj horlivo pila krv. Veď nik sa nechcel prizerať na rozčúleného Jimina, pretože sa vtedy menil na nepoznanie. Dokonca ani Chin-Sun nemohla po tom jeho škaredom fľochnutí namietať.

„Pekný deň," naostatok sa mu pozdravila.

„Aj tebe halmeoni," už-už z neho hnev stihol vyprchať, avšak i naďalej musel vo vreckách svojho saka zatínať päste.

„Sľubujem, že ťa prídem navštíviť čoskoro. A prinesiem so sebou aj tteokbokki."

„Myslím si, že momentálne pre teba nie som tým najpodstatnejším človekom v živote, Jiminie."

„O čom to zasa hovoríš?"

„Ty dobre vieš, o čom rozprávam. Už predtým som zistila, že staré mamy sú pre deti kľúčové jedine v detsve. Ty už väčšmi dieťaťom nie si, Jimin. Je prirodzené, že sa o mňa nezaujímaš. A ja ti to, pravdaže, nezazlievam."

Mal najväčšiu chuť okríknuť ju, aby prestala vravieť podobné bludy. Avšak, keď sa nad tým pozorne zamyslel, niekde v jej smutných slovách tkvela istá pravda. Pravda, ktorú si nepripúšťal k telu a zhadzoval ju na prosté školské povinnosti. Lenže nie vždy sa bude môcť skrývať za štúdium či prácu. Halmeoni na to zjavne prišla, no on nepatril medzi tých, ktorí by na svojich milovaných zabúdali. Ctil si rodinu; ctil si  aj ľudí, ktorí ho mali radi a veľmi ho mrzelo, ak si to druhí nemysleli. Znamenalo to totižto, že niekde poľavil. Že sa niekde dopustil drobnej chyby.

„Ak som sa o teba zaujímal len v detstve, potom kvôli tebe zostanem dieťaťom." podišiel k nej, aby jej mohol zovrieť roztrasené ruky.

„Halmeoni, máš moje slovo, že sa onedlho vrátim. A znova sa porozprávame. Mám ťa rád a záleží mi na tebe. Prídem, no teraz už naozaj musím ísť."

~

Such a long chapter, isn't it? 😪
Udialo sa tu toho až priveľa, cez to všetko sa nad tým znáša akási monotónnosť, či? 🤔
Zdá sa, že kapitoly nad tisíc slov ma pomaly zabíjajú a kofeín sa mi stále viac a viac míňa. 😫☕
Aish...